 |
„Gazda, napojíš kone týmto významným pocestným?“ spýtal sa zaprášený jazdec západným nárečím.
„Ak prichádzate v mieri, ste na mojom gazdovstve vítaní,“ odvetil srdečne mocný chlap, ktorý mal mladosť už dávno za sebou, „a ktože sú títo významní páni, čo ich vedieš do nášho kraja?“
„Vyslanci pravého boha,“ vypol hruď mladík, „a zberáme sa za kniežaťom oznámiť mu tú radostnú zvesť, že mu idú požehnať, aby postavil Kristov chrám v tomto pohanskom kraji.“ Gazda sa zasekol v rozrobenej práci, tak ako aj ostatná čeľaď.
„No, mladý muž, tak to sa rovno urodzení páni, len čo sa ich kone napoja, môžu otočiť a vrátiť sa tam, odkiaľ idú. Len pár liet je tomu, čo nechal vladyka postaviť sochy našich najväčších bohov, dal ich natrieť zlatou farbou. Ten ďalšieho nepotrebuje. A ty zlez z koňa a hotuj sa k dubovému háju aj s poriadnou obetou, aby si si udobril Svaroga s Velesom a Perúnom za to, že do nášho kraja ťaháš cudzieho boha.“
„Sváko, len sa nešturmuj. Ešte obanuješ svoje slová a medzi prvými budeš na kolenách kľačať pod krížom.“
„Pakujte sa odtiaľ,“ nazlostil sa gazda na mladíkovu všetečnosť, „nech vás tu viac nevidím!“
Príchodzí nestihli ani z koní zliezť, a už sa brali späť na cestu. Ich zadky nasledovalo hromženie čeľadníkov a gazdova zovretá päsť mávajúca pozdrav.
–
Spomienku na zvláštnu návštevu vyslancov cudzieho boha takmer odniesli východné vetry do zabudnutia, keď sa na gazdovstve objavil jazdec. Podľa zbroja a výzdoby koňa patril do kniežacej družiny.
„Vítam ťa na mojom gazdovstve, vojak. Povedz že mi, čo ťa ku mne privádza?“
„Povinnosť, gazda! Ty budeš Bogdan, za starých čias pobočník nášho vladyku, však?“
„Tak je!“
„Vedz, že ma náš pán za tebou posiela, s poslaním nevrátiť sa späť bez teba.“
„To musí byť niečo vážne. Odkazuje mi vladyka, prečo ma v takom chvate zháňa?“
„Povedal mi len toľko: Uháňaj, čo ti sily postačia, a doveď ku mne toho najmúdrejšieho z najmúdrejších, nech rozsúdi, ktorý z bohov je súci, aby som sa mu klaňal.“
Gazda neváhal, nechal zapriahnuť najlepšieho koňa do voza, pribral si do družby svojho najstaršieho syna a vydal sa na cestu ku kniežaciemu sídlu. Pred očami mu neustále visela podobizeň drzého mladíka, ktorý sa vystatoval na jeho dvore ani pyšný kohút pred kŕdľom sliepok.
Veruže bola jeho domnienka viac než správna. Družina cudzincov sa v kniežacom sídle rozťahovala, akoby im to tam patrilo. Vladyku našiel Bogdan zadumaného, čo nebolo zvykom. Ba sa ani neobťažoval ihneď svojho starého druha so doprovodom pohostiť, taký bol roztržitý.
„Bogdan, už sa ti isto do uší dostala zvesť, prečo som si ťa nechal zavolať.“
„Niečo som počul, ale nechce sa mi tomu veriť. Vraj u seba prechovávaš akýchsi nevercov zo západu, ktorý si sem doniesli aj svojho boha.“
„Je to pravda, druh môj. No čo je horšie, v rozmare nad medovinou som sa zaprisahal, že prijmem ich boha a našich vyženiem, ak sa preukáže, že ten ich Kristus je najmocnejším zo všetkých bohov.“
„Niet pochýb, kto ten boj vyhrá,“ vložil sa do debaty gazdov syn, „celá Iria proti jednému?“ zachechtal sa.
„To som si prv pomyslel aj ja,“ povedal knieža, „ale na druhý deň ráno s čistou hlavou som si spomenul na slová nášho učiteľa Dobromila…“ nechal vetu rozplynúť v hustnúcom vzduchu.
„…ktorý povedal, že aj keď je jeden múdry sám, dokáže poraziť stovku hlupákov, len ich nesmie podceniť,“ dopovedal gazda a svojmu synovi venoval káravý pohľad.
„Preto si tu, Bogdan. Oni sem vyslali najmúdrejších z najmúdrejších, aby ma presvedčili o svojej pravde. Ja som si na oplátku prizval teba a najstarších žrecov, nech zvediete boj v mene našich bohov.“
„Ale prečo si ich nedal spáliť na hranici ako obetu našim bohom?“ pýtal sa nedočkavý mladík nedbajúc na otcove očné varovania.
„Aj na to som myslel. No ich sprievodca pochádzajúci zo západných kmeňov, veľmi dobre pozná naše zvyky a varoval ich pred touto možnosťou. Preto mi rovno povedali, že ich môžem zahubiť, no to len posilní ich boha a ich pravdu. Z popola cudzincov vzíde semeno, ktoré vzklíči vo všetkých pochybovačoch nášho kmeňa. V závese upálených mučeníkov prídu ďalší, čo roznesú svoje kázne aj do toho najzapadlejšieho kúta našej krajiny, či sa nám to bude páčiť, či nie. A veruže sa medzi nami nájde dosť maloverných, ktorí sa chopia novej príležitosti a pohrnú sa za nimi ako štence za materou.“
„Musíme zviesť s prišelcami poctivý boj teraz a zvíťaziť. Tak naveky zahubíme ich Krista. Už nik sa neodváži postaviť našim bohom a nášmu vladykovi,“ vyhlásil slávnostne Bogdan.
Knieža sa ku gazdovi nahol, objal ho a na čelo mu vtlačil bozk priateľstva.
–
„Kristus? Nič mi to nehovorí? Syn môj, som zmätený z tvojich rečí. Raz mi hovoríš, že je to boh, potom je zas človek, ktorý je synom božím?“
„Otče, vravím ti len to, čo som medzi ľuďmi počul,“ bránil sa veterný boh Stribog pred Svarogom.
To, že túto novinku do Irie, sídla bohov, priniesol Stribog, nebolo žiadnym prekvapením. V podobe vetra sa dostal do každého kúta Slovanského kraja a vyzvedel sa aj tie najskrytejšie tajnosti. Rád sa potom pred ostatnými pýšil svojou vševedúcnosťou.
„Nie náš syn, to ľudia sú pomätení,“ ozvala sa prekrásna Lada, sediaca po manželovom boku.
„A chcú, aby s nami zápasil. Víťazovi sa potom bude všetok náš ľud klaňať,“ pokračoval zvestovateľ čudných správ.
Posledná veta Svaroga nadmieru zaujala: „A to už ako chcú dokázať? Ten Kristus príde sem a vyzve ma na súboj?“
„Nie len teba, otče, ale nás všetkých!“
„Toľká trúfalosť!“
„A kto to povedal?“ vyzvedala božia matka.
Nečudo, že správa o súboji Ladu – kráľovnú bohov, rozrušila. Stvoriteľka a opatrovateľka života, ktorá zosobňovala vo svojej podstate mier a lásku, sa odjakživa snažila všetky spory urovnať ešte v zárodku. Z tónu svojho manžela vycítila, že to v tomto prípade nebude vôbec ľahké, ak nie nemožné.
„Tak sa dohodol vladyka s vyslancami toho ich boha – Krista.“
„Aha, takto je,“ zabručal boh – nebeský kováč, „nie Kristus vymyslel ten nezmyselný súboj, lež náš ľud. Ak teda chcú vojnu, tak nech ju majú. Ale medzi sebou, ja sa do nej zatiahnuť veru nenechám. A ani im ju nezľahčím, za žiadnu obetu. Nie len ja, ani nik z vás!“ zaburácal hromovým hlasom na celé nebeské kráľovstvo.
Všetci vedeli, že debata skončila. Svarog, jeden z trojice najvyšších bohov, bol rozhodnutý. Hoc aj on mal prsty v stvorení života a osvetľoval pozemský ľud životodarným svetlom, nebol prehnane zmierlivý k hriechom svojich detí. Jeho márnivý duch sa nevedel zmieriť s neposlušnosťou, doteraz nevídanou.
–
Zasadli za jeden stôl. Jednu stranu obsadili cudzí vyslanci. Najdôležitejší z nich, ktorý sa nechal oslovovať Otec, sedel v strede. Po jeho bokoch sa pyšne týčili jeho pobočníci. Na konci sa rozložil chlap so západným nárečím, aby robil tlmočníka.
Proti nim si sadli oponenti z miestneho kraja, ktorých viedol vladyka. Po jeho pravici sa usadil Bogdan aj so synom, po ľavici si našli miesto dvaja najváženejší žreci zo širokého okolia. Dišputa mohla začať.
„Títo vážení vierozvestcovia prišli z ďalekých západných zemí až sem, aby vám ukázali jedinú pravú cestu, ako sláviť božie skutky. Nebráňte svojmu ľudu dočkať sa spasenia. Postavte sa do čela vášho hrdého národa a priveďte ho do náruče svätej cirkvi, jedinej zástupkyne pravého boha na zemi. Zbavte sa falošných bohov, neklaňajte sa pozláteným sochám, ktoré sú vnútri úplne prázdne,“ spustil teatrálne tlmočník.
„Ty nám vravíš, aby sme našich bohov vymenili za rybu?“ zvolal najstarší žrec.
Zmienka o kresťanskom symbole medzi Slovanmi vyvolal chichot.
„Teraz sa smejete, ale náš otec na nebesiach si šmahom ruky poradí s vašimi smiešnymi sochami a dubovými hájmi. Z vás si spraví otrokov, čo budú pracovať vo večnom tieni pre nás pravoverných.“
„Čo si to dovoľuješ, cudzinec!“ vzkypel vladyka, no v rozhodujúcej chvíli mu došli slová.
Atmosféra zhustla, preto sa rozhodol zasiahnuť Bogdan svojím zmierlivým hlasom: „Neprišli sme sa hádať o kresťanských rybách a našich svätyniach v dubových hájoch, ale vyriešiť spor, ktorý tu vznikol nedopatrením. Naozaj neviem, prečo sa tu naťahujeme. Každý nech si slávi svojho boha a do toho druhého nech sa nestará. Tak sa rozíďme v pokoji, vy svojou stranou, my si zastaneme svoju.“
„Tak je, Bogdan má pravdu,“ ozval sa druhý žrec, na zlosť svojho druha a vladyku, „prečo hneď tasiť meče, keď si môžeme spolu v mieri upiť z medoviny.“
„Ale dohoda znela inak, však knieža?“ nevzdával sa Slovanský pokrstenec.
„Veru, znela,“ priznalo bojovne naladené knieža, „naši bohovia mojim prostredníctvom vyzývajú vášho Krista na súboj. Víťaz berie všetko!“
Obe strany pochytilo vzrušenie z boja. Len starý gazda nepokojne krútil hlavou.
„Navrhujem, aby každá strana vybrala jeden súboj, v ktorom sa postavíme proti sebe. Druhá strana tomu súboju určí podmienky. Tak to bude najspravodlivejšie,“ odvetil najvyšší kňaz cudzincov.
„Ale je dosť možné, že sa to skončí nerozhodne. Čo potom?“ pýtal sa druhý žrec.
„Po oboch súbojoch sa rozhodne, ako ďalej,“ pousmial sa tlmočník.
„Nuže,“ pravil vladyka, „aký súboj navrhujete ako prvý?“
„Ježiš, syn boží, sa preslávil svojou schopnosťou vyliečiť smrteľne chorých, mrzákov naučil znova chodiť, ba oživil mŕtvych. Preto chceme kráčať v jeho stupajach a volíme si túto disciplínu. Liečiteľstvo. Ten, kto z nás s božou pomocou skôr vylieči nemohúceho, sa stáva víťazom.“
„Súhlasím, vyslanče,“ pritakal knieža, „keďže my sme ľud odrastený v lesoch a poliach, sily si zmeriame počas lovu na jeleňa. Kto z nás dokáže uloviť statnejšieho jedinca, tomu pripadne výhra v tomto súboji.“
„Tak je dohodnuté. Vy vyberiete chorých, ktorých budeme liečiť každý po svojom, my zas určíme podmienky lovu. Stretneme sa tu znova zajtra o takomto čase, aby sme predložili svoje návrhy.“
–
„Cítim z ich dychu kulehu,“ povedal Bogdan, keď ich vyslanci opustili.
„Nemusíš sa báť. Živa nikdy nedopustí, aby ju v liečiteľstve porazil niekto z Vodanovej ríše,“ zachechtal sa znova vladyka pri narážke na kresťanský symbol ryby, „a o poľovačku sa nestrachujte. Ja najlepšie viem, kde sa chodí nadájať vody nádherný dvanástorák, na ktorého si beztak už dlhšie brúsim zuby.“
„Nezabúdaj, že podmienky lovu určuje súper. Teraz nám treba čo najchytrejšie vymyslieť, aký neduh budeme liečiť. Vezmi ma k svojmu najlepšiemu bylinkárovi a potom ma preveď po meste, aby sme vybrali chorých. Nesmieme dopustiť, aby nás akokoľvek prechytračili.“
Chceli si so sebou na obchôdzku vziať aj žrecov, nech spolu niečo vyhútajú. No tí sa radšej pobrali k oltárom prosiť bohov o náklonnosť v nadchádzajúcich dňoch. Samotné knieža ich ovešal bohatými darmi, ktoré mali poslúžiť ako obeta.
Prešli všetky domy, kde ležali chorí. Ani jeden z nich sa im však nezdal správne neduživý, aby bol hoden zúčastniť sa súboja. Ustatí si sadli ku krčahu medoviny prebrať možnosti, čo sa im ponúkali. Pridali sa k nim aj žreci, ktorí sa vrátili od z dubového hája začmudení od spaľovania obiet.
Debatovali, prevracali všetky možné a nemožné choroby, no nezhodli sa na ničom. V tom sa v chalupe zjavili dvaja pocestní, odetí v starých, špinavých handrách.
Knieža ich chcel zahnať kade ľahšie, no Bogdan ho zastavil: „Nepatrí sa tuláka vyhnať z domu bez kôrky chleba!“
Žreci tiež prikyvovali: „Sadnite si medzi nás, dobrí muži. Povedzte že nám, čo vás privádza do nášho kraja?“
„Túlame sa svetom v družbe už dlhší čas,“ začal jeden spoločný príbeh, „kedysi som bol bohatý, dobre sa mi vodilo. No pred rokom ma začala choroba gniaviť. Platil som drahých bylinkárov, no tí ma nechceli vyliečiť, lebo mali zo mňa väčší prospech z chorého, ako zo zdravého. Všetky ostatné peniaze som obetoval na oltári Živeny, nech ma tá dá do poriadku. Nepomohla mi. Odvtedy hľadám pomoc v šírom svete, no nikoho nezaujímam. Iba tu, môj brat, sa ku mne pridal. Jeho časom tiež pochytila tá istá pliaga, tak sme sa spolu vybrali putovať a hľadať spásu na naše trápenie.“
Knieža sa prekvapene pozrel na cudzincov, aj na žrecoch bolo znať prekvapenie.
„Tu ste na správnom mieste,“ vykríkol najstarší žrec, „my vás z vašej biedy vytiahneme naspäť do sveta zdravých.“
„Najedzte sa dosýta,“ povedal potešene knieža, „túto noc nestrávite pod holým nebom, lež u mňa v dome, kde sa o oboch dobre postarajú. Zanedlho sa vás chopia najlepší liečitelia, ja zatiaľ donesiem Žive drahé dary, aby som ju obmäkčil nad vaším osudom.“
–
„Dnes je ideálny deň na poľovačku,“ zvolal natešene vladyka, „aké podmienky ste si vymysleli, cudzinci?“
Bol si istý svojím úspechom bez ohľadu na pravidlá prišelcov. Bol široko ďaleko najlepším stopárom a lovcom, ktorý poznal každý strom v okolitých horách.
Cudzí kňazi nedávali najavo svoju spokojnosť, ktorá im hriala dušu a nechali hovoriť svojho tlmočníka: „Samému sa mi to dralo von z úst, môj pane. Nemáme takmer žiadne podmienky, len jednu malú. Do lesa vyrazí každá skupina z inej strany hory. Ako sme sa ráčili dopočuť, v okolí sa potuluje statný jeleň a ty by si ho rád skolil. A ešte sa hovorí, že lepšieho lovca od teba tu niet. No my veríme v nášho boha a vieme, že nám dožičí víťazstvo pre jeho večnú slávu.“
„Hahaha! To si naozaj myslíte, že ma dokáže zastaviť váš Kristus? Ak je to všetko, tak nezaháľajme zbytočne. Osedlajme kone, nech môžeme vyraziť, aby som vás presvedčil o vašom omyle.“
„No ja som ešte nepovedal tú podmienku.“
„Čujme!“
„Tvoja družina nech vojde do hory zo severnej strany, my vojdeme južnou. Kto prvý natrafí na jeleňa a skolí ho, stane sa víťazom.“
Bogdana od rána premáhal nepokoj. Tá sebaistota sálajúca z ich protivníkov ho ešte viac rozrušila. Cítil zradu. No najviac ho zlostilo, že netušil, odkiaľ sa na nich privalí.
Mlčal, aj keď už sedeli na koňoch a smerovali k hore.
„Bratku, čo si taký mĺkvy?“ všimol si knieža.
„Niečo nie je na poriadku,“ zamrmlal.
„Pche! Zbytočné obavy. Pred vstupom do lesa sa ešte zastavíme obetovať Svätogorovi, mocnému pánovi lesov a hôr, aby nám požehnal na love. Taktiež si na svoju stranu prikloníme Lesovika, vládcu tohto lesa, nech nám naženie najkrajšieho jeleňa pred naše luky.“
„Len mám obavu, že tí cudzinci na nás našili pascu, na ktorú aj lesní démoni budú prikrátky.“
„Nerúhaj sa, gazda!“ vykríkol žrec, ktorý ich sprevádzal a mal vo všetkej vážnosti na starosti obetu, „ešte nám svojimi slovami privodíš nešťastie a namiesto jeleňa na nás Svätogor pošle Grgalicu.“
Pri zmienke o strašnej lesnej starene, čo požiera nevinných pocestných, sa všetkým do jedného zježili chlpy. Bogdan razom oľutoval svoje slová a zaprisahával sa, že počas celej poľovačky radšej ústa neotvorí, ani čo by ho mala sama Grgalica stiahnuť do svojho kráľovstva. To ešte netušil, že svojím neuváženým slovom zachránil vladyku od hanby, ktorá by ho isto čakala.
Svätogorovi sa dostalo naozaj kráľovskej obety, ako sa na veľkého Slovanského boha patrí. Pecne zlatistého chleba, hojnosť soli a najlepšie víno by svedčalo nejednej kniežacej svadbe. Až potom lovci vošli do tône stáročných stromov za svojim vytúženým jeleňom.
Na druhej strane hory, v úžľabine plnej lesných chodníčkov vychodených divou zverou, sa nachádzala iná družina, zložená z cudzincov a aj miestnych lovcov, ktorých uplatili dary od západniarov.
„Jeleň nemôže byť ďaleko,“ hovoril úzkemu kruhu kresťanských vyslancov tlmočník pre miestnych neznámou rečou, „sedliaci z okolitých dedín, ktorí sa ulakomili na vaše zlatky, od svitania nadháňajú všetku zver od severu sem k nám. Stačí sa usalašiť na čistinke pri potôčiku a čakať, kedy sa naša trofej objaví na dostrel. Títo miestny ostrostrelci, ktorých som najal, sú zárukou, že nám padne k nohám najväčšie parožie lesa.“
„Stále mi nejde do hlavy, ako si vytušil, že si knieža vyberie lov na jeleňa,“ dobiedzal najstarší kňaz.
„Medovina otvára ústa každému. Myslíte, že som sa podaromnici po nociach túlal v okolitých osadách? Vyťahoval som z ľudí každulinkú správu o ich drahom kniežati a nebolo ťažké si urobiť závery, ktoré sa ukázali ako pravdivé. No a o tom jeleňovi básni už niekoľko týždňov, stačilo mu hodiť návnadu.“
Cudzí vyslanci uspokojený vysvetlením svojho sprievodcu sa rozložili na čistinke s očami upretými do hustej zelene. Pri každom šuchote ich naplo viac ako tetivy strelcov. No ani raz spoza stromov nevykuklo majestátne parožie.
–
„Kto si dovolil o mne zapochybovať?“ jedoval sa Svätogor pred svojou ženou Magurou, keď sa mu do nosa aj s vôňou obety dostali Bogdanove rúhačské slová „Vraj nejaký západný bôžik dokáže preľstiť mojich démonov lesa? Okamžite mi daj zavolať Lesovika! Ja mu ukážem, kto je tu naozaj pánom lesa!“
Hneď aj vydal príkazy svojmu slúžnemu, ako sa má odvďačiť vladykovi za jeho bohatú obetu. Nedbal on v tej chvíli urazenej samoľúbosti na Svarogov príkaz, že sa majú strániť pomoci ľuďom v ich vzájomnom hašterení.
Lesovik vykonal presne to, čo mu nakázal jeho pán. Jeleňa previedol nenápadne pomedzi hulákajúcich honcov, aby ho dostal na severnú stranu hory, priamo pod nos kniežaciemu sprievodu.
Bogdanovi padla sánka, keď sa tu zrazu pred nimi zjavil nádherný zver s parožím, aké ešte nikdy nevidel. Vladyka pripravený ako vždy, rýchlym ťahom tetivy poslal na kráľa lesa smrtiaci šíp.
S preveľkou slávou vpochodoval kniežací sprievod do mesta. Jeleňa museli niesť dva kone, taký bol mohutný.
Svätogor si spokojne mädlil ruky: „Ukáž sa Kristus, aký si ty pán. Ani poriadneho srnca nevieš poslať k svojim, nieto najkrajšieho paroháča v celej hore.“
„Maj sa ty na pozore,“ tíšila jeho radosť manželka, bohyňa lúk a pasienkov, „Svarog nemá rád, keď sa nedodržiavajú jeho príkazy.“
No ani varovanie od vernej družky mu nemohlo pokaziť radosť z víťazstva nad konkurentom zo západu.
–
„Tak, a dnes je rad na nás,“ spustil sebavedomo tlmočník, i keď ho v duchu ešte stále škrela nečakaná prehra. Čo to si musel vypočuť aj od svojich chlebodarcov.
„Poďme na to, Kristovi nasledovníci. Tu sú naši nemocní,“ spustil posmešne vladyka.
Pri tých slovách dokrívali obaja tuláci, iba handry obopínali ich chabé telá. Vyzerali, že ich čoskoro zubatá chytí do svojich tesákov a odvedie do temnoty.
„Obaja sú rovnako chorí. Rozdelíme si ich. Komu sa podarí tulákov vyliečiť, ten je víťazom. Môžete si vybrať prví,“ ponúkol veľkodušne knieža hostí.
Od včerajšej zdrvujúcej výhry na neho doľahol pocit neporaziteľnosti. Počas večernej pitky sa vystatoval, ako sa mu podarilo nakloniť si priazeň bohov na svoju stranu bohatými darmi. Dnes si bol istý víťazstvom ešte viac, ako včera. Veď si to poistil u Živeny, bohyni liečiteľstva, na ktorej počesť horeli obetné ohne od svitania. Opäť nešetril chlebom, ani rybami a sladkosťami. Brehy potoka nechal ovenčiť farebnými stuhami na jej večnú slávu.
Bogdana stále moril nepokoj, nepotlačilo ho ani včerajšie ľahké víťazstvo. No tentoraz sa zdržal komentára, aby naozaj neprivodil svojimi pochybnosťami nejaké nešťastie.
„Poď so mnou starec,“ ukázal prstom na jedného z dvojice kňaz vo svojom divnom jazyku, „budeme sa spolu modliť ku Kristovi, aby ti priniesol zdravie a dlhý život.“
Tlmočník teatrálne prekladal. Ani obrvou nedal na sebe znať, že oboch starcov už stretol predtým. Zlatom ich vyvážil za protislužbu, ktorú mu mali poskytnúť v tomto súboji. Teraz vedel, že mu nik nedokáže zmariť jeho plány.
–
„A dosť!“ reval Svarog na zástup bohov stojaci pred ním, „či som vám nenakazoval nemiešať sa do záležitosti ľudu?“
„Áno, zakazoval si. Ale čo nevidíš, ako nehanebne sa tí cudzinci zo západu správajú? Nebyť Svätogora, podvodom by zvíťazili v love. Ak nezasiahnem, nič ich neuchráni pred prehrou.“
„Veruže nezasiahneš, Živena. Moje slovo trvá. A ty Svätogor, ešte budeš pykať za svoju neposlušnosť vylúčením z rady bohov. Ak sa niekto odváži aj napriek môjmu príkazu pomôcť Slovanom, stihne ho rovnaký osud.“
„Prečo si k nim taký krutý?“ nevzdávala sa krásavica v zlatom šate. Nik z bohov, okrem Perúna a Velesa, ktorí mali v tom čase inšie starosti ako naťahovať sa s neposlušnými ľuďmi, nemal chuť púšťať sa do sporu so Svarogom. Len Živa, jeho obľúbenkyňa, si mohla dovoliť vzniesť námietky bez hrozby, že sa na ňu znesie otcov hnev.
„Vari si nepočula včera vladyku, ako sa naparuje. Vraj bohovia stoja len pri ňom a vďaka ním je neporaziteľný. A nielen včera. Náš ľud sa stal pyšným, vo všetkom sa spolieha len na nás. Je načase, aby vzali zodpovednosť za svoje šťastie do svojich rúk. Nech sa sami popasujú s Kristom a tak zistia, ktorý z bohov im je osožnejší.“
Nik už nepovedal nič. Ani sa len neodvážili pomyslieť na pomoc namyslenému kniežaťu a jeho poddaným.
–
Bez božej pomoci a proti fígľu, ktorý skrsol v hlave Slovanského odpadlíka, sa uzdravil chorý z modlitieb ku Kristovi. Zato tulák v rukách žrecov a liečiteľov nejavil známky zlepšenia, ba sa mu aj prihoršilo.
Až po naliehaní kresťanských vyslancov chorého odovzdali do Kristovej starostlivosti. Len čo vyriekol neznámu modlitbu, akoby zázrakom z neho choroba opadla a on sa pred neveriacim obecenstvom prechádzal ako znovuzrodený.
V tom vstal Bogdan, už nevládal mlčať: „O víťazovi nemožno pochybovať. Kristus vrátil do života oboch tulákov. Ale jeleňa prisúdil nám. A čo chceli Kristus a naši bohovia povedať tým, že výsledné víťazstvo nepriniesli ani jednej družine?“ príhovor zdramatizoval chvíľkou ticha, „To, že každý máme svojich bohov a nemáme sa rušať do viery cudzích. Preto sa rozíďme ako bratia, v miery a pokoji. Každý nech obetuje svojmu kultu tak, ako to robili jeho predkovia. Nech je pozdravený Kristus a jeho ľud na západe. To mu odkazujeme my, Slovania, aj naši bohovia na čele so Svarogom, Velesom a Perúnom.“
„Uloviť jeleňa? Tomu hovoríte božia priazeň? Stačili len modlitby chorých ku Kristovi, aby sa vyliečili. Toto je pravý boh a pravá viera. Nielen pre ľud na západe, ale aj na východe. Čo to nevidíte?“ kričal tlmočník ako zmyslov zbavený.
No nik ho nepočúval. Všetci chválili Bogdanovu krásnu reč.
Ľudia sa nenechali dlho prosiť a už aj hnali cudzincov nasledovať zapadajúce slnce.
–
Onedlho sa po nich objavili ďalší vyslanci pravej viery. Prichádzali ovešaní bohatstvom a sľubmi o večnom živote opíjali Slovanský ľud. Ak to nezaberalo, na pomoc si priberali vojská odeté v trblietavej zbroji, ktorým sa vladykova družina nemohla rovnať.
Vtedy už knieža nemyslel na súboj, ba ani na veľké obety. Oči mu zažiarili chamtivým pohľadom na drahokamy, opantala ho túžba po moci, akou oplývali Kristovi nasledovníci.
Nielen socha Svarogova, ale aj podobizne ostatných bohov odetých v zlatých rúchach, skončili v blate, aby ich pošliapal ten, ktorý ich dal pred časom vytesať z posvätného duba.
–
„Bohovia, prečo ste to dopustili?“ plakal Bogdanov syn, teraz už otec vlastných detí, keď sa musel dívať, ako kresťanské sekery rúbu posvätný dubový háj, aby uvoľnili miesto cudziemu kamennému chrámu.
V hlave sa mu ozval Svarogov hlas: „Bude trvať stovky pokolení, kým vaši potomkovia pochopia, že im nový boh šťastie nepriniesol. Až potom sa k nám vrátia. Možno bez všetkých tých pôct, ktoré nám prináležia, ale napokon sa naše mená dočkajú, aby sa o nich znova hovorilo. My si v pokoji vyčkáme na tú chvíľu, lebo na rozdiel od ľudí, my sme veční!“
Bogdanovi pravnuci, ich pravnuci a ďalšie generácie spoznali krutú pravdu. Kristus, namiesto toho, aby Slovanov spájal, ich rozdeľoval. Bojovali medzi sebou v mene cudzieho boha len preto, že ho slávili na východe inakšie, ako na západe. No dedičstvo pochádzajúce ešte od Roda, otca všetkých bohov, aj napriek snahe cirkvi vyrvať ho z myslí pospolitého ľudu, prežívalo v poverách, povestiach a rozprávkach až do dnešných dní.
- Toto je finálová poviedka súťaže Poviedka Istroconu 2016.
- Je publikovaná v pôvodnom stave, neprešla redakčnou ani jazykovou úpravou.
- O ostatných finálových poviedkach a spôsobe hodnotenia sa dočítate v článku Finále Poviedky Istroconu 2016.
- Najnovšie aktuality o súťaži Poviedka Istroconu 2016 sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.