Poviedka Istroconu 2016: Revitalizácia

Voľná kategória

Literárna súťaž

1

Zaspal.

„Doriti!“ Benjamín Henrich vyskočil z postele. Strhol z vešiaka nachystané oblečenie a začal sa obliekať. Jeho snaha navliecť na seba košeľu súčasne s nohavicami bola značne komická. Až potom ako dvakrát stratil rovnováhu a takmer spadol na dlážku, sa trochu upokojil a do činnosti odievania zapojil aj trochu rozumu.

Henrich neznášal saká a kravaty, ale vedel, že len tak dokáže pôsobiť primerane seriózne. Jeho šľachovitá, vysoká postava, okuliare na dlhom nose a nepoddajné brčkavé vlasy skrátka vyžadovali niečo, čo by zahnalo predstavu drevenej bábky na povrázkoch. Navyše jeho priateľke tiež imponovalo, keď mu druhí prikladali vážnosť.

Zistil, že na novom saku ešte nestihol prerezať zašité vrecká. Peňaženku tak strčil do vrecka na nohaviciach. Vzápätí si uvedomil, že nevie, kam naposledy odložil opasok. Opäť zahrešil. Perina sa zatriasla a spod nej vykĺzlo Beatino zamrmlanie vyjadrujúce nespokojnosť s jeho slovníkom.

„Opasok máš nachystaný v chodbe,“ zatiahla rozospato. Pobozkal ju do vlasov.

Už bol pred bytom, keď sa musel vrátiť po komunikátor a doklady od auta. Vždy niečo zabudol. Konečne definitívne vyletel z bytu. Jednou rukou ešte zatváral dvere, druhou už privolával výťah. V kabínke v zrkadle skontroloval uzol na kravate a naivne skúsil dostať vlasy pod kontrolu. V podzemnej garáži vystúpil, bežal k autu. Naskočil doň nevšímajúc si prívetivý pozdrav palubného počítača. Zaradil jednotku, auto naštartovalo, po zapnutí automatiky sa vozidlo pripojilo na navigačnú sieť mesta a vyrazilo.

Vytiahol komunikátor. Na displeji mu už svietila správa pýtajúca sa na dôvod jeho meškania. Sľúbil primátorovi, že pred rokovaním príde za ním.

Henrich ešte stále nebol navyknutý na stretnutia takéhoto druhu, no jeho vedúci bol podchvíľou na medzinárodných konferenciách a všetky politické zasadnutia tak dostal do vienka práve on. A stále znepokojenejšie sledoval, že čoraz viac straníkov ho registruje a považuje za jedného z nich. Čakal, že v dohľadnej dobe mu pošlú prihlášku do strany.

Akoby zázrakom nebola pod Zvolenským zámkom dopravná zápcha a on preletel centrom mesta bez výraznejšieho spomalenia. To sa stávalo málokedy, pretože počas bojov došlo k poškodeniu nadúrovňového obchvatu a celá premávka bola nasmerovaná na starú, kapacitne zúfalú cestu.

Dokonca aj pred mestským úradom sa mu podarilo okamžite zaparkovať.

Napokon to možno nebude až taký zlý deň…


Primátor Zvolena nervózne pochodoval hore-dolu po svojej kancelárii vyzdobenej zvolenským a slovenským znakom na veľkých vlajkách. Bol vo funkcii už štvrté funkčné obdobie a zvykol si na to, že ľudia mu prejavujú úctu a nedovolia si niečo také, ako je meškanie. Do úradu nastúpil už v dvadsaťpäťke, vďaka čomu niekoľko rokov patril k najmladším primátorom v histórii Slovenska. Dnes už o sebe s úškrnom hovoril, že patrí k starej škole. Bolo to hlavne preto, že po posledných komunálnych voľbách sa roztrhlo vrece s nenažranými ambicióznymi mladíkmi. Dokonca aj v strane, za ktorú kandidoval, boli ďalší dvaja, ktorí chceli skúsiť riadiť mesto. Napokon s nimi uzavrel dohodu. Jeden dostal kreslo viceprimátora a druhý predsedníctvo vo finančnej komisii. Primátor vedel, že nabudúce už bude sakramentsky ťažké udržať sa v sedle.

„Už je tu,“ zaznel z reproduktora na stene hlas jednej zo sekretárok. O chvíľu na displeji videl, ako do priestoru sekretariátu vchádza vysoký strapatý muž v okuliaroch.

Primátor nemal rád vedcov. Nedalo sa s nimi normálne rozprávať. Vždy, keď mal stretnutie s nejakým takýmto človekom, vedel, že na prvých desať minút ani nemusí počúvať, pretože sa nič podstatné nedozvie. Tento bol však pomerne mladý, ak ho dokáže hneď zo začiatku pritlačiť, mohol by debatu okresať od balastu.

Monitor, v ktorom vedca pozoroval, vypol tesne pred tým, ako sa otvorili dvere. Sekretárka (tá mladšia, ktorá všemožne chcela presadiť pre svoju prácu označenie asistentka) voviedla Henricha dnu.

Primátor k nemu prudko vykročil a bez slova mu pevne potriasol rukou. Až teraz si uvedomil, že mladíka pozná. Kedysi pracoval ma mestskom úrade. Prvý muž mesta to však nemienil dať najavo, zbytočne by to teraz navodzovalo priateľskú atmosféru.

„Posaďte sa.“

Henrich pociťoval zahanbenie, akoby meškal do školy. Až keď sedel, konečne sa trochu upokojil. Všimol si, že primátor má na sebe ružovú košeľu. Vždy mu prišlo nosenie obdobných farieb neskutočne zženštilé. Keďže však pred niekoľkými rokmi pracoval na magistráte, na odbore životného prostredia, vedel, že ružovú farbu majú vo Zvolene radi všetci vplyvní politici.

„Chcel som sa s vami stretnúť, aby sme si trochu zosúladili názory,“ začal primátor. „Už ste si asi všimli, že občania i média reagujú na túto tému dosť citlivo.“

Henrich si to nielen že všimol, on to už stihol aj ucítiť na vlastnej koži. Od kedy bol projekt vybudovania vodnej nádrže v záujmovom priestore miestnych televízií, začali ho občas spoznávať ľudia na ulici. A keďže Zvolen bol vždy aj kolískou ekologických aktivistov so skvelými demagogickými vlastnosťami, mnohí občania mali značne skreslený (čiže negatívny) názor na vec. Dokonca ho nedávno opľula jedna staršia pani. Len tak v potravinách ho označila za podplatenú sviňu a vychrlila naňho svoje sliny…

„Po dnešnom stretnutí je naplánovaná tlačová konferencia, preto je potrebné, aby sme argumentovali jasne a rozdelili si jednotlivé témy. Projekt musíme obhajovať z rôznych uhlov, aby ho už nemohli napadnúť…“

„Náš výskumný ústav mal na starosti návrh revitalizačných opatrení, čo bude asi moja nosná téma. Odstránenie pôvodnej vegetácie a regulácia vodných tokov sú z pohľadu laikov trochu problematické, preto budem zdôrazňovať množstvo náhradnej výsadby. Myslím, že dokážeme vysvetliť, že za dobre nastavených podmienok, bude spoločnosť v konečnom dôsledku z priehrady profitovať,“ Henricha samého prekvapilo, ako sebavedomo dokázal pristúpiť na primátorovu hru na sme jeden veľký tím.

Primátor v duchu prevrátil oči nad prednesenými slovami, bol však rád, že muž sediaci pred ním má jasno v tom, čo sa od neho požaduje. „Pokojne môžete spomenúť aj záťaž, ktorú výstavba prinesie, nezabudnite však upozorniť, že v dlhodobom meradle pôjde o šetrenie peňazí daňových poplatníkov, keďže investori stavby prefinancujú záchranu iných dôležitých prírodných výtvorov.“

Henrichovi najprv napadlo, že by mal šéfovi mesta vysvetliť, že revitalizácia nie je o záchrane prírodných výtvorov, ale o eliminácií škôd napáchaných povstaním i samotnou výstavbou. Napokon však došiel k záveru, že bežní ľudia si to budú aj tak vysvetľovať rovnako triviálne, takže bol radšej ticho.

„Na dnešné stretnutie sú opäť pozvaní aj zástupcovia environmentálnych mimovládok, takže musíme byť jednotní v každom jednom bode, aby náhodou nezačali vyťahovať nejaké hlúposti.“

„Myslel som si, že po zapracovaní niektorých ich pripomienok, sú už spokojní.“

„Mimovládky nie sú nikdy spokojné. Nespokojnosť je predsa hlavná náplň ich činnosti.“


„Čo je to za blábol?“ začala okamžite Daniela Pinterová, predsedníčka environmentálneho a neúnavne aktívneho združenia Ovipositor, keď dostala priestor. „Celý ten projekt je neskutočný zásah do prírody a vy chcete ľuďom ešte aj tvrdiť, že to životnému prostrediu pomôže? Zničenie a totálna zmena prirodzených biotopov, rapídne zníženie biodiverzity, poškodenie doterajších refúgií, výsadba geneticky vyšľachtených drevín… Veď si to úplne odporuje s prírode blízkym obhospodarovaným krajiny. Už len ten názov, že Revitalizácia… A pritom sa viac prírodných hodnôt zničí ako zachráni…“

„Myslím, že všetci tu poznáme fakty týkajúce sa projektu…“ skonštatoval primátor. „Teraz nám ide o to, aby sme zámer vedeli dostatočne zrozumiteľne podať občanom…“

„Je mi jasné, že veľkí politici už rozhodli… Ale vydávať projekt za ekologický je klamstvo. Ide o poškodenie a zničenie zvyškov pôvodných biocenóz. Veď to je najväčšie zverstvo celého plánu – nie je na ňom takmer nič prirodzené a prírodné. Je to umelý zásah, odporujúci zásadám environmentálneho hospodárenia…“

„Pozrite, slečna…“ primátor sa nadýchol. „O tom, že tento projekt je nevyhnutný, sme sa bavili počas celého roka. Na základe faktov sme ho vyhodnotili ako najvýhodnejšiu možnosť. Značne sme ho prispôsobili aj vášmu pohľadu na vec a peniaze z neho pôjdu aj na záchranu vami určených častí prírody. Takže právo vyzdvihnúť prínosy pre životné prostredie máme. Manévrovať už môžeme len v určitých úzkych mantineloch. Toto už nie je o vašich predstavách ekologického hospodárenia, ale o nevyhnutnosti. Takže otázkou už nie je či áno, ale ako áno. A súčasťou toho je aj interpretácia pred verejnosťou. Ľudia sú unavení z hádok odborníkov. Chcú len vedieť, čo z toho všetkého bude mať naša spoločnosť. A našou úlohou je im to určitým spôsobom vysvetliť.“

„Tak to by sme asi mali čušať a byť vám vďační, že ste nás sem vôbec pozvali…“

Primátor bol dosť skúsený, aby nevyslovil áno.

Rostov, šéf bezpečnosti sa so stoickým pokojom v tvári snažil ignorovať fakt, že ho stretnutie neskutočne otravuje. Vedenie mesta však chcelo, aby mal prehľad o všetkom týkajúcom sa výstavby novej priehrady. Pamätal si ešte časy, keď pri rekonštrukcii zvolenského námestia bolo potrebné vypíliť staré stromy a nasadiť nové. Vyše týždňa sa o kmene priväzovali aktivisti a pútali pozornosť médií. Napokon dokázali zabrániť vyťatiu skupiny červených bukov. Toto malé víťazstvo im však nestačilo a na pne ostatných vyrúbaných stromov donekonečna umiestňovali kahance, aké sa dávajú na hroby. A len tak mimochodom došlo k náhodným poruchám spilovacích strojov… Odvtedy mala bezpečnosť určité mimovládne organizácie pod dozorom. Keď Daniela Pinterová získala post vodcu najsilnejšieho ekozdruženia, bolo Rostovovi hneď jasné, že ťažkosti budú pribúdať.

Neveril, že by sa čo i len trochu uspokojila s nevyhnutnosťou výstavby priehrady. Zaručene bude robiť problémy. Nedávno dokonca dostal informácie, že aktivisti získali nových významných sponzorov, ktorí vždy radi využili každú možnosť, aby oslabili súčasnú vládnucu koalíciu.

V rámci pracovnej skupiny si napokon odhlasovali, ako budú celý projekt prezentovať. Henrich bol rád, že Daniela Pinterová prisľúbila, že na tlačovej konferencii nebude vyťahovať témy, ktoré už uzavreli a že pochváli mesto za to, že im umožnilo prístup k projektu od prvých krokov. Niektorí zúčastnení cítili kdesi na pozadí mrazivé obavy, on však pociťoval úľavu, pretože práve slovné útoky zo strany šéfky Ovipositoru z neho robili v očiach laikov netvora bez úcty k prírode. Teraz to konečne skončí.

Henrich tušil, že primátor sa všetko snaží urýchliť a zjednodušiť hlavne preto, aby ľudia čím skôr zabudli na pokus o prevrat. Okrem toho, že nezamestnaní z regiónu dostanú na stavbe prácu, mal zabúdaniu pomôcť aj plán vypracovaný ústavom, ktorý zahŕňal aj požiadavky politikov na vizuálne vymazanie stôp spôsobených neúspešným povstaním. Zničené budovy sa mali asanovať a dokatovanej prírode mali pomôcť novo vyšľachtené dreviny a mikroorganizmi. A to všetko z peňazí investorov.

Vedec pohľadom zavadil o kamennú tvár Rostova z bezpečnosti. Aj on bol súčasťou plánu pre rýchlejšie zabúdanie. Vďaka svojej komunikatívnej strohosti a sympatickej tvári akčného hrdinu sa stal akousi televíznou hviezdou a jeho preferencie u občanov boli neskutočne vysoké. Mať na blízku osobu, ktorá je synonymom spravodlivosti a neústupnosti sa vždy oplatilo.

2

Rostov bol šéfom bezpečnosti vo Zvolene už od začiatku. Teda od vtedy, ako sa k moci v meste dostala terajšia vládna strana a nariadila reorganizáciu. Pokojne to mohli nazvať pravým menom, veď všetkým bolo jasné, že ide o odpratanie starých štruktúr. Zmeny sa dotkli aj mužov zákona. Bezpečnosť mala okrem nových ľudí, kompetencií a zbraní dostať aj nové uniformy. Keďže prišiel rozkaz staré odevy okamžite zničiť, v prvých týždňoch mali na stanici len tri nové, rovnako ako len tri nové výzbroje. Prvé týždne si tak museli policajti oblečenie i so služobnými opaskami požičiavať. Dnes, keď náčelník sedel v obrnenom služobnom aute zakrytom maskovacou sieťou v elegantnej čiernej uniforme, to všetko vyzeralo ako vymyslená historka. Rostov vedel, že keby sa nedávny pokus o prevrat vydaril, podobný príbeh ničenia stôp po predchodcoch by určite zopakovali. Sám mal niekedy pocit, že je vo svojej funkcii už pridlho…

Práve vďaka dlhoročným skúsenostiam teraz sedel vo vnútri vozidla a pomocou nočného videnia pozoroval rozľahlé údolie. Dole pod ním sa rozprestierala aj vyľudnená osada, na mieste ktorej sa mala vybudovať priehrada s elektrárňou. Na tomto území bola už vyše tridsať rokov vyhlásená stavebná uzávera, takže všade boli len staré domy a schátralé asfaltové cesty. Stavbu tu plánovali dlho, no zakaždým chýbal dostatok politického odhodlania, aby sa zámer zrealizoval. Vďaka nedávnemu nevydarenému povstaniu však dostalo hospodárstvo i životné prostredie poriadne na frak a bolo treba zabezpečiť nové pracovné miesta, získať lacnú energiu a pristúpiť k rýchlej obnove zničených častí krajiny.

Dnes sem dopravili stroje na demoláciu budov a odvoz materiálu, i bagre na prvé stavebné práce. Začatie búrania sa niekoľkokrát odložilo kvôli aktivistom, konečne však došlo k dohode. Rostov vedel, že spolupráca bola napokon jediná možnosť mimovládok – nechýbalo veľa a výstavba priehrady by bola vyhlásená za národný záujem.

Predstavitelia mesta sa síce dohodli s ekologickými aktivistami, ale Rostov im neveril. Aj preto tu čakal so svojou jednotkou. Prvé dni boli pri takýchto búracích akciách najkritickejšie, keďže tu bolo ešte málo pracovníkov a súkromná bezpečnostná služba sa ešte len zoznamovala s okolím.

Rostov bol presvedčený, že mimovládne organizácie sú len kamuflážou pre ekologických radikálov. Navyše ich teraz začali podporovať ľavičiari, ktorí po neúspešnom prevrate začali formovať svoje rady. Z pod zeleného kabáta nemôže vytŕčať nič iné ako červený rolák…

Vtedy vybuchol buldozér.

„Tak už to začalo,“ poznamenal do vysielačky možno až príliš lakonicky.

Jeho ozbrojení kolegovia sa vyrútili z úkrytov.

O niekoľko sekúnd zazneli prvé výstrely.


Henrich neveriaco hľadel na svoje fotografie na sieti. Boli súčasťou článku o plánovanom spustení „pochybného projektu s pochybnou budúcnosťou“. Toľko dúfal, že jeho osočovanie v médiách už skončilo…

Hneď pod tým bol video príspevok z nočného brutálneho zákroku bezpečnostných zložiek, ktoré nemilosrdne zaútočili na skupinku členov združenia Ovipositor, ktorí sa nachádzali v blízkosti miesta výstavby priehrady a chceli zabrániť požiaru, ktorý vznikol samovznietením unikajúceho paliva…

Henrich nechápal, čo sa v noci stalo, ale vedel, že policajná brutalita bola vždy úrodná pôda pre novinárov. Verejná mienka mohla teraz ľahko preskočiť na stranu odporcov projektu. Navyše Ovipositor si už určite nebude brať servítky pred ústa… Od nich už nepadne ani slovo o nevyhnutnosti výstavby… Mal pred očami, ako si obyčajní ľudia spoja jeho tvár so všetkým zlom spätým s výstavbou vodnej nádrže.

Ešte včera vyzeral celý projekt tak sľubne. Napriek dohode sa zrejme obidve strany navzájom podozrievali. Bezpečnosť neverila aktivistom, a preto na nich striehli. Aktivisti zas neverili, že stavebné práce prebehnú podľa dohody a chceli ich kontrolovať. Vlastne, bolo len otázkou času, kedy sa niečo zvrtne…

Zazvonil mu telefón.

„Henrich, poďte ku mne,“ ozval sa šéfov hlas.

Napochodoval do kancelárie vedúceho projektu revitalizácie. Ani nevedel, že je už opäť vo Zvolene, myslel si, že ostal v Bruseli…

„Zdravím vás,“ stisol Henrichovi pevne a dlho ruku, ako to mal vo zvyku. „Posaďte sa. Prejdem rovno k veci. Prišiel som, aby som bol pri prvých krokoch výstavby priehrady a dohliadol na dodržanie plánu obnovy krajiny. Práve som však dohovoril s ľuďmi na magistráte a všetci sa zhodujú v tom, že by ste mali projekt dotiahnuť do konca vy. Áno, týka sa to aj tej kampane zameranej proti vašej osobe. Nechceme vyvolať zdanie, že sťahujeme z projektu nepopulárnych ľudí. Bol by to signál, že nevieme náš plán riadne obhájiť. A to nie je pravda, však?“

„Samozrejme,“ dopovedal ako v tranze a v duchu neslušne zahrešil. Po nočných udalostiach bolo viac ako isté, že diskusia o projekte začne odznova. Už bol nastavený na to, že je vonku z kolotoča rokovaní a zbytočných stretnutí. Chcel sa venovať svojej práci, veď bol vedec, nemal v popise práce prezentovať verejnosti názory a výstupy tohto ústavu.

„Mesto chce ešte v priebehu tohto týždňa reagovať na včerajší útok zelených. Hlavne potrebujú vyvrátiť tú ich báchorku o samovznietení a obetavom hasení požiaru. Bezpečnosť totiž tvrdí, že to aktivisti zapálili ťažbový stroj. Primátor dokonca naplánoval aj stretnutie s ministrom. Chcú spoločne verejne prezentovať stanovisko nevyhnutnosti projektu. Náš ústav by mal zastupovať environmentálne hľadisko, keďže Daniela Pinterová a mimovládky sú po nočnom konflikte už mimo hru…“

„Došľaka, veď sľúbila, že nebude robiť problémy… Už ich vôbec prepustili?“ „Do súdu vraj môžu byť na slobode. Stále sa držia verzie, že tam boli náhodou a len chceli hasiť požiar. Daniela Pinterová všade rozhlasuje, že mesto sa zachovalo násilnícky, a celý projekt označila za zločin…“

„A ja mám teraz ísť pred kamery a vysvetľovať, že umelá revitalizácia krajiny i elektráreň je nevyhnutná vec, len kvôli tomu treba zničiť jednu malebnú osadu, vystavať priehradu a zaliať vodou údolie plné vzácnych biotopov…

„Presne tak.“

3

Keď Henrich dorazil pred mestský úrad, člen bezpečnosti ho navigoval do podzemnej garáže, aby bolo okolie budovy čo možno najprázdnejšie. Za chvíľu mal prísť minister.

Parkovisko pod budovou sa za tie roky, čo tu nebol, nijako nezmenilo – bol tam neporiadok a nedostatok služobných áut. A parkovalo sa tam rovnako zle ako za čias, keď na úrade ešte pracoval.

„Zdravím,“ privítal ho Rostov, ako vždy v uniforme, so strnulým výrazom v tvári. „Poďte so mnou, počkáme na príchod delegácie v prístavbe, kde máme bezpečnostné kancelárie.“

Henrich len prikývol.

Na obrazovke namontovanej na stene pozorovali parkovisko pred budovou.

„Chcem, aby sa účastníci tohto stretnutia čo najmenej zdržiavali von. Aj novinárov okamžite smerujeme do zasadačky. Keď sú všetci v budove, oveľa ľahšie dáme na nich pozor. Aj preto ste tu,“ vysvetľoval Rostov. „Nechcem, aby ste pútali pozornosť skôr, ako je to nevyhnutné.“

„Uhm.“

O chvíľu uvideli na monitore niekoľko drahých vládnych áut. Okrem ministra mal prísť aj námestník a riaditelia niekoľkých sekcií. Priehrada pri Zvolene sa stávala lákavou témou.

Vzápätí obrazovku zachvátili plamene. Dva autá pred úradom roztrhlo vo veľkých ohnivých explóziách. Spálené kusy ľudských tiel sa rozprskli do okolia akoby šlo o papierové konfety. Autá zaparkované vedľa mestského úradu začali divoko blikať, pretože vplyvom tlakovej vlny sa im spustili poplašné zariadenia. Obaja muži v kancelárii bezpečnosti to ale všetko sledovali v obradnom tichu, keďže reproduktory neboli zapnuté. Okrem toho bol magistrát ešte počas povstania vybavený bezpečnostnými oknami i dverami, ktoré okrem iného fungovali aj ako dokonalá zvuková bariéra.

Rostov nič nepovedal, len rázne vyšiel z kancelárie. Henrich počul, ako za sebou zamkol dvere. Nevedel, čo si má o tom všetkom myslieť, preto len rezignovane dosadol do kresla a neveriaco hľadel na dianie na monitore.


„Čo sa vlastne stalo?“ spýtal sa takmer o hodinu, po návrate šéfa bezpečnosti.

„Ekoteroristi-Ovipositor,“ vyslovil policajt ako jedno slovo. „Vravel som, že ich majú až do súdu držať pod zámkom…“

Henrich to nechápal. Ešte pred pár dňami vyzerali, že sa zmierili s celým projektom a sú spokojní so zapracovaním ich podmienok… A teraz jedna katastrofa nasleduje druhú. Najprv ten horiaci bager, a dnes útok na ministra. Pokiaľ vedel, bolo to prvý krát, čo pri ich útoku niekto prišiel o život.

„Koľko je obetí?“

„Minister a traja ľudia z ministerstva. Prekvapivo dobre zvládnutý atentát.“

Mladý vedec neveril, že by sa niečo takéto mohlo naozaj stať. Jeden z predstaviteľov vlády je zrazu mŕtvy a on bol pri tom. Doteraz bol presvedčený, že dôležití ľudia umierajú buď zastrelení do hlavy v pustom lese alebo rozstrieľaní samopalom pred niektorým z bratislavských hotelov. Stále mal pocit akéhosi neskutočna.

Rostov kráčal hore-dolu po miestnosti a až keď si bol istý, že naplno zaujal Henrichovu pozornosť, prehovoril. „Boli sme prinútení prijať krízové opatrenia…“

„Predpokladám, že projekt výstavby sa momentálne odkladá…“

„To závisí od toho, ako sa dokážeme vyrovnať s nastolenou situáciou,“ odpovedal Rostov a v jeho hlase zaznelo čosi ako výzva. „Je nevyhnutné, aby sme odhalili vodcu tých, ktorí to spôsobili.“

„Myslíte, že je za tým niekto iný ako Daniela Pinterová?“

„Tá je za tým určite, ale občania a média potrebujú nejakú veľkú rybu.“

„Je Ovipositor napojený na nejakú medzinárodnú organizáciu, od ktorej prijíma rozkazy?“

„Tak som to nemyslel. Aby sme sa z tejto šlamastiky dostali, potrebujeme niekoho, koho už verejnosť pozná, a kto má dostatočne negatívnu odozvu…“

Henrich nechápavo pokrútil hlavou.

„Ste to vy.“


„Prosím?“

„Ak chceme spustiť celý projekt podľa plánu, musíme z vás spraviť vodcu extrémistov…“

„Ale veď to je nezmysel!“

„Nie, ak to dôsledne zdôvodníme.“

Zobuď sa, zobuď sa! Toto nemôže byť pravda. Doriti!

„Musíme využiť fakt, že momentálne ste aj vďaka kampani Ovipositoru nie práve obľúbený. Navyše pochádzate priamo z tohto mesta, veľa ľudí vás pozná, ste jedným z nich. Mesto vašim chytením očistí plán výstavby i revitalizácie…“

„Počúvate sa vôbec!? Veď je to všetko jedna veľká absurdita! Veď som na tom projekte pracoval od začiatku…“

„Ste najvhodnejším riešením problému.“

„Akým riešením?! Aktivisti boli proti mne, prečo by som s nimi zrazu spolupracoval? Tomuto nemôžu ľudia uveriť!“

„Čudovali by ste sa, ako občania zbožňujú paradoxy a zločinecké intrigy.“

Henrich konečne začal chápať. Oni potrebovali niekoho, kto odláka pozornosť od celého projektu. Zložité vysvetľovanie vzťahov a pozícii v Ovipositore bude dokonalou návnadou, aby minimalizovali záujem o ekologické dopady revitalizácie. Samotná pointa projektu bude skrytá pod vrstvou mediálne zaujímavejších faktov. Teraz už pôjde predovšetkým o zabitie troch vysokých štátnych funkcionárov…

„Teraz vás pustím,“ povedal takmer otcovsky Rostov.

„Čože?“

„Mali by ste dostať šancu…“

Sviňa! Vedel, že takto ešte viac sústredí pozornosť na jeho osobu – zločinec na úteku v uliciach nášho mesta! Zvolenčania budú v nasledujúcich dňoch v maximálnom vytržení, veď atentátnik sa skrýval priamo pod ich nosmi…Premýšľal, ako ďaleko bude musieť utekať.

Každý uteká, každého chytia… napadol mu slogan jeho obľúbeného filmu. Možno by bolo lepšie rovno sa vzdať…

Vedec s rezignovaným pohľadom urobil zopár krokov k mužovi v uniforme. Keď bol od policajta asi na meter, vyletela mu päsť rovno na Rostovovu hranatú bradu.

Henrichovi sa zablyslo pred očami, keď mu mocný protivník vykrútil ruku za chrbát a prudko ho pritisol k zemi. Ostal nehybne ležať. Po chvíli ucítil povolenie zovretia.

„Hneď vedľa mojej kancelárie je požiarne schodisko vedúce až do garáže, tam to poznáte, takže viete, ako sa odtiaľ dostanete,“ zaznelo mimovoľné skonštatovanie.

Henrich ležal na dlážke ešte niekoľko sekúnd. Do očí sa mu tlačili slzy. Udrel päsťou do zeme, vyskočil a vybehol z miestnosti.


Taxík zastavil na zadnom parkovisku domu, v ktorom bývala Beáta – svoje vozidlo, kvôli možnosti sledovania nechal v garáži mestského úradu. Výťahom sa vyviezol na šieste poschodie.

Odtiaľ po špičkách zbehol na štvrté, kde bol Beátin byt. Na chodbe bolo ticho. Vošiel dnu.

Beáta pozerala sa na obrazovku na stene. Keď ho zbadala, rozbehla sa k nemu a objala ho. Vzápätí však mrazivo zaznela otázka. „Čo si to spravil?“

Hneď sa vrhol ku skrini a vytiahol jej cestovnú tašku. „Tí bastardi ma obvinili zo spolupráce s teroristami, verila by si? Po všetkom tom, čo som pre nich robil…“

„Akí bastardi? Čo to hovoríš?“

„Surovo na mňa hodili raňajšiu explóziu.“

„Vieš, čo všetko si spôsobil?“

Narazil hlavou o poličku, keď sa prudko vystrel. „Preboha, veď ti vravím, že som to neurobil. Niekde sa stala chyba…“

„V telke práve ukazovali tvoje fotky spolu s kriminálnikmi.“

„Nič som neurobil! Musím vypadnúť, aby ma nechytili. Nájdem nejaký úkryt a potom sa s tebou spojím.“

„Prečo chceš utekať, keď si nič nespravil?“

„Už na mňa poslali policajtov, a nemyslím, že bude dlho trvať, kým dorazia aj sem. Môj byt je už určite teraz hore nohami… Povedz mi radšej, čo mi ešte treba. Oblečenie, peniaze, lieky mám.“ Zároveň hádzal na zem veci, ktoré si nemohol zobrať: komunikátor, identifikačnú kartu, elektronický kľúč od auta. „Ešte potrebujem rukavice a nejakú čiapku na maskovanie.“ Odbehol do vedľajšej izby. Keď konečne našiel, čo hľadal, vrátil sa k Beáte. Držala jeho komunikátor.

„Ako sa so mnou spojíš, keď ho tu nechávaš? A čo mám robiť, kým budeš preč?“

„Čakať.“ Nič menej pripomínajúce klišé starých filmov mu nenapadlo.

„Ak teraz ujdeš, bude to ešte horšie.“

„Prosím ťa, prestaň! Rozhodol som sa. Nemôžu ma prenasledovať večne. Ak nič nepokazím, nechytia ma.“ Napadlo mu, ako by sa asi tvárila, keby jej povedal, že bezpečnosť vlastne chce, aby utekal. Aspoň nejaký čas…

„Ty si to urobil, však?“

„Nie! Ver mi, ty ma nesmieš sklamať, potrebujem ťa!“

Mlčala a pozorovala, ako behá po byte v snahe spomenúť si, čo ešte potrebuje.

Keď usúdil, že už na nič nepríde, podišiel k svojej priateľke a zľahka ju pobozkal na čelo.

„Už aj tak nestihneš ujsť… Ostaň tu, vysvetlí sa to.“

Zarazene pozeral do modrých očí, v ktorých sa leskli slzy. Všimol si že jeho komunikátor stále drží v rukách.

„Takto to bude lepšie, nechcem ťa stratiť.“

„Och, bože, nie…“

„Poď, budú ťa už čakať dole pred vchodom. Nebráň sa, všetko vyriešime bez násilia,“ vzlykala. Zobrala ho za ruku a viedla ho ku dverám. Zohol sa po tašku na zemi, ale hneď, ako mu došlo, že ju už nepotrebuje, pustil ju.

Otvorila dvere. „Tak poď.“

Zastavil, chcel jej pozrieť do tváre. Odvrátila sa. Natiahol k nej ruku, skúsil ju donútiť, aby mu pozrela do očí. Prudkým pohybom sa vytrhla.

Urobil krok dozadu, späť do bytu, a prudko zabuchol dvere. Beáta už počula len buchot, keď Henrich skriňou zatarasil vstup. Ani sa nepokúšala dostať späť do príbytku. Sadla si na dlážku a rozplakala sa.

4

Všetko sa mu v hlave miešalo. Urobil správne? Nemysli, nemysli, a radšej rýchlo vypadni. Z tašky, ktorá stále ležala na zemi, vytiahol peňaženku, peniaze si napchal do vreciek a vykročil na balkón.

Tak toto sa určite poserie, určite… Rukami pevne chytil zábradlie a opatrne sa prehupol na druhú stranu. Ostal stáť na úzkej rímse.

Čupol si, ruky presunul na spodný okraj zábradlia a pomaly sa začal spúšťať dolu. Najprv pravá noha potom ľavá, chvíľu ostal visieť. S hlbokým nadýchnutím sa pomaličky začal rozhojdávať. Jeho telo kmitalo sem a tam, chvíľu nad balkónom o poschodie nižšie a chvíľu nad priepasťou merajúcou tri poschodia. Zavrel oči, pustil sa.

Tvrdo dopadol na balkón pod sebou, pritom hlavou narazil do zábradlia. Otvoril oči, všetko bolo rozmazané, mal pocit, že svet pred ním je za vrstvou vody. Z jeho bytu zaznel rámus. Postavil sa práve včas, aby ho nezbadal policajt vykláňajúci sa z jeho balkóna. Zabúchal na sklo pred sebou. Hneď, ako mu udivená staršia pani otvorila, preletel okolo nej ku vchodovým dverám. Už ich chcel otvoriť a vybehnúť na chodbu, keď začul buchot nôh na schodoch. Tak zase späť.

Teraz sa už nemienil zdĺhavo spúšťať popri zábradlí. Jednoducho sa cez neho naklonil, chytil čo najnižšie a preskočil. Keď ho váha vlastného tela preniesla nad balkón pod ním, uvoľnil zovretie. Opäť tvrdý dopad. Pozviechal sa a svoj kúsok zopakoval. Sily mu už však nevydržali, aby sa udržal dosť dlho.

Na ďalšie poschodie nedopadol na balkón, ale na zábradlie. Vlastné kilogramy ho prevážili dozadu. Padal dole.

Niekoľko sekúnd trvalo, kým zistil, že už nepadá. Začal si uvedomovať bolesť. S námahou zliezol z taxíka s rozmliaždenou strechou. Cynicky sa usmial, keď videl robotického vodiča, ako nechápavo pozerá cez popraskané sklo.

Tackavo sa rozbehol.

Pred ním prudko zastavil elektroskúter. Tak sa zľakol, že spadol na zem.

Na skútri sedel neznámy chlap a podával mu ruku. Vedec sa obzrel, spoza rohu práve vychádzali dva policajné tereňáky.

„Musíme ísť!“

Henrich prijal podávanú ruku a sadol si za neznámeho. Pohli sa.

„Na tomto im chcete ujsť? Poznáte rozdiel medzi vodíkovým a elektrickým motorom?!“

„Sme malí,“ zaznela suchá odpoveď. Za nimi zazneli výstrely. Neznámy viedol skúter kľukato pomedzi stojace autá, aby ich kryli. Hneď, ako sa dostali na križovatku s mostom, preleteli po schodoch vedúcich dole. O chvíľu, sprevádzaní guľkami lietajúcimi okolo nich, zmizli v malom otvore podchodu.


„Kde to som?“ Henrich sa rozhliadal po rozbitom nábytku porozkladanom vo veľkej hale.

„V našom úkryte,“ Daniela Pinterová skladala šatku, ktorú mal Henrich ešte pred chvíľou na očiach, na malé štvorčeky. „Tu sme v bezpečí. Muž, ktorý vás doviezol, šiel k ostatným, poďakujete mu neskôr,“ pohodila dlhými vlasmi.

Henrich si nadával, že prijal pomoc neznámeho. Teraz bude oveľa ťažšie komukoľvek dokazovať, že nie je komplicom aktivistov. Keby aspoň vedel, ako sa odtiaľto dostať…

„Prečo si to spravila?“ drzo jej tykal.

„Mal by si vedieť, že u nás neexistuje ja, tu sme my.“

Prevrátil oči.

„Kvôli VÁM sa môj život premenil na kopu sračiek.“

„Zachránili sme ťa a preto dúfam, že nebudeš robiť komplikácie. Si tu, aby si nám pomohol očistiť naše meno.“

Henrich sa musel v duchu zasmiať. „Ja mám očistiť vaše meno?“

„Raňajší atentát na nás hodili rovnako ako na teba. A ty nám to pomôžeš dokázať.“

„To nemyslíš vážne..“

„Podľa našich zdrojov šlo o akciu zorganizovanú Stranou, aby zdiskreditovala naše združenie.“

Vystrúhal nechápavý a unavený výraz – už nedokázal zmysluplnejšie reagovať.

„Pravicové vedenie tohto mesta ťa hodilo levom, len aby si zjednodušilo svoju špinavú prácu. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi potrebujú odpútať pozornosť od finančných machinácií spojených s výstavbou priehrady a elektrárne. O ekologickej záťaži ani nehovoriac.“

Začal si uvedomovať, akú sprostosť spravil, keď vôbec začal utekať. Veď tento svet nemôže byť taký skazený, aby ho odsúdili bez dôkazov. Strana možno len chcela, aby upútal pozornosť. Nemajú na neho nič, len ten prekliaty útek. Lenže… ak treba, dôkazy sa vždy nájdu…

„Potrebujeme ťa, aby sme usvedčili mesto z klamstva. Všetci musia vedieť, čoho je Strana schopná – že pokojne obetuje aj človeka z vlastných radov, len aby dosiahla svoj cieľ.“

„A ako to mám akože dokázať?“

Žena prevrátila oči. „TY si ten dôkaz.“

No, super.

„Poď so mnou, predstavím ťa ostatným.“

Henrich sa ako v mrákotách nechal viesť na druhú stranu skladu, kde boli masívne dvere. Keď nimi prešli, uvidel plnú miestnosť ľudí sediacich na všelijakých bedniach.

„Testis!“ zakričala na muža, ktorý doviezol Henricha.

Kam som sa to, preboha, dostal? Slovo testis po latinsky značilo semenník. Vzápätí si všimol, že v strede skladu je veľký kontajner s označením THX 1138, čo bolo označenie bojovej chemickej látky použitej pri pokuse o prevrate…

Testis sa usmial. „Neviem koľko vám toho Daniela povedala, ale pointa je v tom, že podľa nás je celý atentát fingovaný. Naše združenie je vlastne posledným kontrolórom projektu, a oni nás potrebujú vyšachovať. Toto je zámienka na rázne zakročenie, keďže doteraz na nás nič poriadne nemali. Občanov a politikov nič tak nespojí ako nenávisť k spoločnému nepriateľovi…“

„Akoby bezpečnosť narafičila ten atentát? Veď tam umrel minister!“

„Myslíme si, že do toho vstúpila aj vláda. S jej vedomím zinscenovali divadlo s výbuchom. Bezpečnosť sa postarala, aby v okolí parkoviska nikto nebol.“

Ja som tam bol, chcel povedať, no vzápätí si uvedomil, že to všetko videl len na obrazovke v Rostovovej pracovni… aj to bez zvuku.

„Bezpečnosť tak dostala požehnanie, aby nás definitívne dostali…“

„Uvedomujete si, že celý tento konflikt vznikol, kvôli tomu, že ste zapálili ten posratý buldozér? Dovtedy sa všetko vyvíjalo sľubne…“

Muž chcel očividne reagovať na toto obvinenie, ale nestihol.

Henrichovi sa zdalo, že Testisovi odletela celá sánka, keď ňou preletel projektil. Nemal však čas si to overiť. Výstrely zneli z každej strany a prierazné strely trhali plech skladu, akoby to bol papier.

„Policajti!“ zreval ktosi, no hneď nato mu telom presvišťalo niekoľko smrtiacich guliek.

Vedec sa hodil na zem a inštinktívne liezol za jednu z kovových bední, aj keď mu mozog hovoril, že to nemá význam. Ostatní v miestnosti však robili to isté. Dokonca začali otvárať vrchnáky, a v rukách sa im objavili zbrane. Počet výstrelov sa znásobil. Plechová stena skladu dostávala zásahy z obidvoch strán. Henrich mal pocit, že mu prasknú bubienky. Všade naokolo sa povaľovali nábojnice a mŕtve telá. Zdesene vykríkol, keď ho niečia ruka zdrapila za plece.

„Musíme vypadnúť!“ zrevala naňho Daniela a ťahala ho k vedľajšej krabici so zbraňami. Dnu však bol miesto zbraní kovový kryt zakrývajúci tunel do podzemia. Spoločnými silami otvorili ťažký poklop a po skobách v stene vliezli do čierňavy. Keď sa kryt zavrel, nastala úplná tma. Len podľa tvrdého nárazu pochopil, že má pod sebou pôdu a tunel ďalej pokračuje vodorovne. O niekoľko sekúnd sa vysoko nad nimi ozval výbuch.


Henrich v tmavom tuneli úplne stratil pojem o čase, mal pocit, že sa vo vlhkej tme potácajú celé hodiny. Keď pred sebou nahmatal rebrík vedúci hore, vydýchol si.

Miestnosť, v ktorej sa obidvaja ocitli, bola malá a zapáchala, cez deravú strechu prenikalo z vonku slabé svetlo.

„Počuj, myslím, že…”

„Nemysli,“ skočila mu do reči a namierila na neho samopal Galil.

Henrich nechápal, ako táto chudá žena zvládla celú tú cestu v malom tuneli s ťažkým samopalom v ruke.

„Vyzleč sa!“

Henrichova pravá ruka prudko vyletela proti namierenej zbrani a odhodila hlaveň samopalu dohora. Ďalším úderom poslal ženu k zemi.

Prudká bolesť v lýtku ho zhodila na zem. Daniela zrazu držala v ruke paralyzátor.

„Upokoj sa.“ Vrátila paralyzátor do puzdra na opasku a vytiahla nôž.

Vedec bol ešte priveľmi otrasený, aby zabránil jej konaniu. S vypleštenými očami sledoval, ako mu rozrezáva košeľu a strháva mu ju z tela.

„Niekde v oblečení musíš mať sledovacie zariadenie. Tak nás našli.“

Po chvíli prehrabávania sa v jeho šatách vytiahla mikro GSM plošticu a s potešením ju zlikvidovala.

„Musíme odtiaľto vypadnúť,“ zo skrine vybrala balík oblečenia.

„Nechala si tam všetkých skapať,“ ozvalo sa spoza nich.

Obaja sa strhli a pozorovali ženu lezúcu z otvoru, ktorým sa do miestnosti dostali aj oni. Mala čosi po štyridsiatke, bola špinavá, ale aj tak sa Henrichovi zdalo, že vyzerá príťažlivo. V rukách mala namierenú pištoľ.

„Pokoj, pokoj,“ bľabotal Henrich.

Neznáma žena si ho nevšímala. „Takto si to plánovala? Nechať všetkých roztrhať na kusy a sama navždy zmiznúť?“ uprene sledovala Danielu.

„Hej!“ Henrich skúšal upútať pozornosť na seba. Dúfal, že ak rozloží jej pozornosť a situácia sa upokojí.

Na okamih naozaj získal ženin záujem. Vzápätí žena získala niekoľko guliek do hlavy z Danielinho samopalu.

„Nemala som na výber,“ zachripela Daniela.

Henrich nevedel, či vraví o mŕtvole na zemi, alebo o obvinení, že nechala svojich komplicov zahynúť nie práve peknou smrťou. Ale nespýtal sa, ako to myslela. Veď stále zvierala zbraň.

„Musíme vypadnúť!“ prikázala stroho.

„Kam chceš ísť?“ Nevedel odtrhnúť zrak od mŕtveho tela.

„Ten výbuch tam hore… to mohla byť jediná vec. Niekto odpálil kontajner…“

„Doriti, na čo vám bol kontajner s bojovým plynom?“

„Aby nás brali vážne, ak raz dôjde k niečomu dôležitému…“

„Tak dôležitému…“

„Ježišmária, nehraj sa tu na boha, sám si videl, ako na nás zaútočili. To nebola snaha o zatknutie, to bol plánovaný masaker. A dobre vedeli, že TY si vo vnútri.“

Jeho hodenie levom naberalo na beštiálnosti. Stále viac sa to vyvíjalo v prospech jeho definitívneho odstránenia. Teraz už nešlo o to, že spolupracuje s údajnými teroristami a že uteká. TERAZ bol nepohodlný aj preto, lebo bol svedkom hromadnej popravy…

Daniela sa opäť začala hrabať v skrini, tentoraz vytiahla dva prenosné dýchacie prístroje.

„Zrejme ich budeme potrebovať,“ skonštatovala. „Každú chvíľu nastane riadny chaos, lebo ľudia v uliciach pocítia účinky šíriacej sa látky. Máloktoré rodinné domy majú filtre a samostatné generátory kyslíka…“

Väčšina bytoviek a panelákov bola hneď po potlačení povstania zabezpečená, ale Henrich vedel, že rodinné domy a podniky majú ako povinnú výbavu len takéto prenosné kyslíkové prístroje, aké mali oni. A tie nevydržia dlhšie ako dve hodiny.

„Najspoľahlivejšie zabezpečené budú štátne a samosprávne budovy,“ skonštatovala Daniela a odkiaľsi vyhrabala kabát, obliekla si ho a schovala pod neho samopal. „Takže kam vyrazíme? Výskumný ústav alebo mestský úrad?“

Henrichovi až teraz úplne došlo, čo všetko sa dalo do pohybu. Toľko ľudí zaručene umrie… Paradoxne to však bude to najlepšie pre ich projekt. Mesto dostane ďalšiu nádielku jedu a revitalizácia bude ešte potrebnejšia ako predtým. Navyše spornosť ekologických prínosov výstavby priehrady či prelievanie štátnych peňazí medzi investormi už naozaj nebude nikoho zaujímať… Všetci budú chcieť len to, už bolo po tom. Aby niekto zahladil stopy a oni konečne mohli zabudnúť.

„Mestský úrad,“ povedal, napriek tomu, že už niekoľko rokov pracoval na ústave. Dnes však bol v garážach magistrátu a vedel, že dokáže vniknúť dnu. Už za jeho čias sa stávalo, že občas bolo potrebné otvoriť pribuchnuté dvere podzemného parkoviska bez kľúča. Ak nebudú zamknuté a nočný snímač pohybu ostane vypnutý, pri troche šikovnosti by to ozaj nemal byť problém. A bránu zablokujú určite až ako poslednú, lebo hliadkovacie vozy budú neustále v uliciach. Prebehol pohľadom po samopale jeho spoločníčky. „Mali by sme sa poponáhľať.“

Aj napriek tomu, že ulice boli ľudoprázdne, Henrich s Danielou sa krčili za parkujúcimi autami. Po ceste totiž podchvíľou prešlo vojenské auto. Títo však nehľadali ich. Roznášali núdzové kyslíkové masky a protilátky.

Aj tak ich nebude dosť pre všetkých, pomyslel si Henrich.

Do garáže sa dostali bez problémov pomocou obyčajného vreckového nožíka. Ďalej, k požiarnemu schodisku stúpajúcemu do prístavby, kde sídlila bezpečnosť, však viedli bezpečnostné dvere. Daniela počkala, kým cez vstup prechádzal mladý inšpektor a presne miereným úderom do hlavy ho zložila. Henrich sa prichytil, že je rád, že je tu s ním práve ona.

Napadlo mu, čo asi robí Beáta. Napriek tomu, že ho tak hnusne zradila, nemohol sa zbaviť akéhosi zvyšku zodpovednosti. Boli spolu už tretí rok… O to viac je jej podraz zákernejší. A možno ju zobrali so sebou policajti… keď už s nimi tak rada spolupracuje. Mrcha. Zrazu sa jeho obavy začali plynulo rozpúšťať.

5

„Nevideli ste ma od rána, všetko za mňa vybaví zástupca.“ Presne takto zneli primátorove slová tesne po tom, ako sa dozvedel o explózii a úniku jedovatého plynu. Rostova tento zbabelý útek ani moc neprekvapil. Nikdy sa nedostal so svojim nadriadeným do konfliktu, ale nemal o ňom vysokú mienku. Pamätal si ho ešte ako mladého podnikateľa, ktorý zarobil prvé veľké peniaze vďaka predaju sošiek a svätých obrázkov počas návštevy pápeža. Vzápätí sa nabalil na predaji slovenských vlajok počas majstrovstiev sveta v hokeji a už bol z neho jeden z najdôležitejších ľudí v meste. Štyri roky v zastupiteľstve a napokon post primátora. Rostov si vážil len to, čo bolo tvrdo vydobyté, na šťastie a rýchle postupy neveril.

Navyše, čím bol prvý muž mesta dlhšie vo funkcii, stále viac vyžadoval stopercentné plnenie svojich požiadaviek. Šéf bezpečnosti mal čo robiť, aby nezasiahol, keď na nedávne rokovanie zastupiteľstva napochodovalo niekoľko robustných mužov, ktorí prišli dohliadnuť na správnosť hlasovania ohľadom výstavby priehrady. Neskôr sa dozvedel, že tieto gorily už predtým obišli poslancov a vysvetlili im, aký je ten správny záujem mesta na tomto projekte.

Teraz musel Rostov rozhodnúť sám, pretože viceprimátor sa nikde nedal zohnať. Zrejme bol informovaný lepšie, než si primátor myslel. Takýto systém padajúcej zodpovednosti však Rostovovi vyhovoval. Bolo to teraz omnoho praktickejšie. Okamžite po nevydarenom útoku na aktivistov tak mohol vydať rozkazy. V prvom rade, zablokovanie všetkých štyroch mostov vedúcich z mesta, aby sa predišlo panike, v druhom rade, rozvoz záchranných balíčkov a kyslíkových masiek, a napokon príprava evakuácie z najviac ohrozených častí mesta. Záchranári už pracovali na vstrebaní plynu do bezpečnostnej peny, ale bolo mu jasné, že obetiam na životoch zabrániť nedokážu.

Keď do jeho kancelárie prikvitla žena so samopalom, okamžite siahol po zbrani na opasku. Vzápätí sa zarazil, pretože v miestnosti sa zjavil aj muž, ktorého nedávno pustil. Presne ten istý človek, ktorý mal poslúžiť ako návnada. Miesto toho, aby bol Henrich riešením problematickej situácie okolo priehrady, udalosti neustále komplikoval. Najprv výbuch toho prekliateho kontajnera, a teraz si napochoduje rovno do jeho kancelárie v sprievode šéfky tunajších ekoteroristov…

„To je ale prekvapenie, že ešte žijem, čo?“ nadhodil drzo Henrich po tom, ako Daniela náčelníkovi odobrala zbraň a zamkla dvere kancelárie.

„Nikto vás predsa nechcel zabiť,“ povedal Rostov absolútne prirodzene. „Boli ste chránený. Váš vysielač vás lokalizoval a členovia bezpečnosti vás nijako nemohli ohroziť. Kto mohol vedieť, že tam bude nelegálne uskladnený smrtiaci plyn?“

„Blbosť! Keby ma ona nezachránila, je zo mňa rešeto.“

„Vôbec nie. Vašou úlohou bolo doviesť nás k nim. Po atentáte na ministra sa po nich zľahla zem, preto sme potrebovali rýchlo konať. Predpokladali sme, že ak vás obviníme z kolaborácie, budú vás chcieť zachrániť, a tak nás k nim dovediete. A to sa aj stalo.“

„Už som mu povedala, ako to bolo naozaj, že ste atentát narafičili, aby ste nás mohli dostať. Navyše, na vlastné oči videl ten strelecký masaker, čo ste rozpútali v sklade…“

Stolička, na ktorej Rostov ešte pred chvíľou sedel, preletela miestnosťou. Daniela spadla na zem, ale zbraň nepustila z ruky. Policajt po nej hneď skočil. Nohou jej pristúpil ruku so zbraňou, chytil ju za krk.

Ženina noha vyletela proti útočníkovi. Ozvalo sa zapraskanie, keď zasiahla Rostova do kolena. Policajt padol celou váhou na ňu. Zbraň odletela popod stôl do rohu miestnosti.

Henrich doposiaľ stál pri stene, nevedel, čo má robiť. Teraz vykročil a chytil zbraň.

„Choďte od seba!“ vykríkol priškrtene, nikto vonku ho však nemohol počuť. Náčelníkova kancelária mala dvere opatrené protizvukovou vrstvu.

Obaja dobití protivníci sa od seba s chrčaním odplazili.

„To ona zapálila ten bager,“ využil chvíľu ticha Rostov. „A rovnako ona odpálila kontajner s plynom.“

Henrichovi to trochu pripomenulo detské zvaľovanie viny na druhého, ale bolo to príliš zvláštne obvinenie, aby sa nad ním nezarazil. Veď nebyť toho výbuchu, zrejme by policajtom neušli. Navyše mal v živej pamäti ženu, ktorú Daniela zastrelila.

„Nevidíš, čo tu robí? Spracováva ťa,“ skonštatovala Daniela to, čo práve sama pochopila. A nadávala si, že rozhovor nezatrhla hneď v zárodku. „Urobil z teba obetného baránka. Teraz si v očiach tvojej rodiny a spoločnosti vrah!“

„Benjamín, ak tu niekto niekoho obetoval, tak to bola ona. Nechala vybuchnúť uskladnený bojový plyn, len aby sa zachránila. Pokojne obetovala svojich komplicov. A vás využila, aby sa sem dostala. Určite tu chcela zničiť dôkazy, ktoré voči nej máme nazbierané.“

„To by už hádam stačilo!“ Daniela na Rostova nenávistne pozrela. „Je úplne jasné, že ťa chceli zabiť,“ obrátila sa na Henricha, „veď kvôli nim si skákal po balkónoch, oni po tebe strieľali…

„V mojom počítači sú dôkazy. Predpokladám, že sa nevedela zmieriť s tým, že na začiatku jej združenie prijalo od primátora a investorov stavby úplatok, aby nerobili problémy. Aby neskôr uľavila svojmu svedomiu, uchýlila sa k takejto špinavej hre, aby projekt zastavila.“

„To bolo inak!“ vyprskla Daniela bezprostredne. Faktom bolo, že ju vydesila záplava informácií, ktoré náčelník bezpečnosti vyťahoval. Netušila, že toho toľko vie. Veď tie peniaze vrátili! A to, že podpálila jeden prekliaty stroj, z nej nerobí atentátnika ani vraha! Ani to, že sa chcela nabúrať do systému bezpečnosti a zmazať údaje o vyšetrovaní svojej osoby. Vyplašene si uvedomila, ako Rostov účelne namiešal kokteil poloprávd a klamstiev, aby to celé vyzeralo takto zvrátene.

„Ministra som nezabila… Ani za únik bojového plynu predsa nemôžem… To policajti tam strieľali ako na popravisku…“ inštinktívne sa začala presúvať k dverám.

Henrich sa nehýbal. Zrazu nevedel, komu má veriť. Zamrazilo ho, keď si uvedomil, ako udalosti nabrali spád. Ešte len nedávno žal úspech vďaka výskumu, a teraz je najhľadanejším mužom v krajine. Od rána sa ho pokúsili niekoľkokrát zabiť, podrazila ho Beáta, po meste sa šíri bojový plyn a on tu teraz stojí so samopalom v ruke, akoby naozaj patril k tým zlým…

Zrazu ho zaplavil zvláštny pocit. Chcel byť preč. Preč z tejto budovy, preč z tejto situácie. Chcel, aby sa nič z tohto nestalo. Aby nebol žiadny plán revitalizácie, žiadni aktivisti, žiadna priehrada. Potom by sa mohol v pokoji hrať v laboratóriu a pestovať nejaké stupídne rastlinky…

Daniela vybehla na chodbu.

„Myslím, že viete, čo je správne,“ povedal Rostov pokojným hlasom. „Nie ste žiadny kriminálnik. Ste obyčajný človek, ktorý si zaslúži obyčajný život. Náhodou ste sa dostali do tejto situácie, ale môžeme to všetko napraviť. Môže z vás byť hrdina, ktorý pomohol chytiť šéfku teroristov…“

Henrich nemal síl reagovať. Potreboval, aby iniciatívu prevzal niekto iný. Niekto, kto to má v popise práce. Bez slova náčelníkovi odovzdal zbraň.

Policajt krívajúc podišiel k dverám a vyzrel von, za utekajúcou Danielou. Zaprel si pažbu do ramena a pritisnutý k zárubni trikrát vystrelil.

Henrich odovzdane dosadol na gauč v rohu miestnosti a tváril sa, že nič z tohto, čo prebieha von, sa ho už netýka. Celý život pracoval pre tento systém, spolupracoval so Stranou, spracovával projekt revitalizácie… Veď pozná aj primátora… Niekto mu z tejto situácie určite pomôže…

Rostov zaistil samopal a s námahou dokrivkal k svojmu stolu. Medzitým sa už do kancelárie nahrnulo niekoľko náčelníkových podriadených, ktorých privolala streľba na chodbe. Šéf bezpečnosti nariadil, aby Henricha odviezli dole do vypočúvačky a pre Danielino telo privolal zdravotníkov.

Náčelník slúžil už dosť rokov, aby vedel, že Danielino dolapenie stačiť nebude. Keby šlo len o zabitie ministra, ešte by sa to dalo uhrať chytením vodcu extrémistov. Ale terajšia situácia vyžadovala niečo viac. Už zajtra bude k dispozícii údaj, koľko obetí podľahlo otravnej látke v ovzduší. Ľudí po tom všetkom už nebude zaujímať nejaká priehrada, mŕtvy politik či protesty ekologických združení. Jediné, čo ich bude zaujímať, bude pomsta. Nebudú potrebovať hrdinu, ktorý chytil šéfku teroristov, ale niekoho, na koho by mohli hodiť všetko svoje nešťastie, všetku svoju zlosť. Súčasné oficiálne stanovisko o atentáte na ministra musí ostať v platnosti, vrátane mena osoby zodpovednej za jeho vraždu. Pretože ten istý človek bude označený za vinníka úniku bojového plynu.

Šéf bezpečnosti si s úľavou sadol do svojho koženého kresla a čakal na príchod zdravotníkov. Potreboval, aby mu skontrolovali zranené koleno. V duchu závidel ministrovi, ktorý sa už teraz určite vyvaľuje niekde na pláži. Vtedy mu zazvonil telefón. Bol to primátor. Zrejme mu došlo, že krízové situácie dokážu slušne zvýšiť preferencie.

Rostov s úsmevom stlačil tlačidlo, ktorým hovor odmietol.


5. júla 2016
Martin Kochlica