Poviedka Istroconu 2016: Kufor

Voľná kategória

Zborník súťaže Poviedka Istroconu

Stál sám na opustenej vlakovej stanici. Mohlo byť niečo málo po siedmej hodine ráno, ale Danovi to pripadalo na skorý večer. Obloha bola zatiahnutá tmavými mrakmi. Zlovestne sa vzdúvali, pripravené každú chvíľu porodiť svoj mokrý a chladný obsah. Vo vzduchu bola cítiť vlhkosť a napätie. Vedel veľmi dobre, čo to znamená. Onedlho to všetko vypukne. Tá očakávaná pohroma, vďaka ktorej je všetko vôkol úplne vyľudnené. Cítil sa ako v nejakom postapokalyptickom filme. Dnešným dňom sa mala začať stupňujúca sa víchrová pohroma. V rádiu hlásili víchrový stupeň číslo 9, kedy sa neodporúča vychádzať z domu, ak to nie je nutné. A on bol, bohužiaľ, presne v takej situácii. Popravde, bál sa, že kvôli tomu zrušia jeho vlak. Zdvihol sa studený vietor a svojimi chladnými prstami sa snažil rozraziť Danovi kabát. Striasol sa zimou a pritiahol si golier až k brade. Položil športovú cestovnú tašku, ktorú mal prehodenú cez rameno, a zapol si ho až na doraz. Potom si natiahol na hlavu čiernu kapucňu. Spravil to v pravý čas. Padajúce kvapky sa zmenili na neúprosný šľahajúci lejak. Zodvihol tašku z mokrej zeme. Ani náhodou nechcel, aby mu nasiakla špinavou blatistou vodou z pomaly rastúcej kaluže. Mal v nej všetko dôležité na už tak zložitý a nečakaný návrat domov. Ten včerajší podivný nočný telefonát mu ešte stále rezonoval v hlave a zväčšoval nepríjemnú horkú pachuť v ústach.

Chystal sa práve pozerať horor so spolubývajúcimi, keď ho namrzený rozospatý vrátnik zavolal na čakajúci hovor. Mohlo byť niečo málo po polnoci.

Prišlo mu to zvláštne, pretože rodina a známi mu vždy volali iba na mobil.

Keď zdvihol neochotne slúchadlo, začul iba nepríjemné tiché praskanie.

„Prosím?“ Nikto sa neozval.

„Dan pri telefóne.“ Nič.

„Haló!“ zakričal podráždene, pričom ho zasiahla spŕška slín vrátnika, ktorý na neho sykol, v snahe ho stíšiť, popritom ako sa súkal do presklenej kabínky. Tam už na neho v liliputánskej televízii čakal intelektuálny skvost na úrovni telenovely. Práve keď chcel namrzene zložiť slúchadlo, ozval sa ten zvláštny tichý hlas. Dana z neho zamrazilo, ani nevedel prečo. Bol hrozne tichý, neustále prerušovaný tým otravným praskotom. Jediné, čo mohol určiť s istotou, bolo pohlavie volajúceho. Hlas určite patril mužovi.

„Ste Daniel?“ chŕŕŕ, praskanie, „Váš otec,“ chŕŕ „nehoda,“ chŕŕ „musíte,“ chŕŕ „čo najrýchlejšie domov“.

„Haló? Strašne zle vás počujem. Čo je s mojím otcom?“ zakričal Dan nahlas do telefónu, pričom si voľné ucho zapchal prstom.

„Mladý muž, potichšie! Zobudíte celé poschodie!“ zavrčal vrátnik a pohrozil mu so zdvihnutým ukazovákom. Tom sa mu zamračene otočil chrbtom a snažil sa z neznámeho na druhom konci vydolovať čo najviac. Moc sa mu to nedarilo. Za neustáleho praskania sa už nič nové nedozvedel. Hovor sa prerušil a Danovi neostávalo nič iné, iba sa rýchlym krokom a s nepríjemným pocitom vrátiť do izby.

Tam na neho priatelia „ochotne počkali“ s filmom, ktorý už bežal asi 10 minút. Bez opýtania, za nesúhlasného bučania rozsvietil svetlo a dal sa do zúrivého prehľadávania hromady oblečenia. Po chvíli sa mu podarilo nájsť mobil. Vyšiel bez slova z izby a zavolal otcovi. Telefón zvonil, ale nikto nedvíhal. Zopakoval to ešte trikrát a potom sa pokúsil o to isté s matkou.

Prvýkrát to dopadlo rovnako.

„Čo sa to, sakra, deje?“ zaúpel, ale skúsil to znova. Na druhýkrát už telefón zdvihla. Dan spustil spŕšku otázok, na ktoré mu však nikto neodpovedal. V telefóne bolo počuť iba praskanie.

„Krám blbý! To je snáď zlý sen!“ zaklial. To je zato, že mu nechceli kúpiť nový. Bol naozaj nervózny. Asi na piaty krát sa mu podarilo konečne znova dovolať. Útržkovitý hlas matky, čiastočne deformovaný praskotmi, mu oznámil, aby sa vrátil domov. Nič viac mu k tomu nechcela povedať.

Dan už do rána nezaspal. Zbalil si všetko najnutnejšie a vybral sa na prvý vlak. Pár priateľov ho prehováralo, aby ešte počkal, že ho hodia domov autom, akonáhle ustane víchrica. Ale on čakať nechcel. Nemohol. Šlo o jeho otca, takže šlo všetko bokom. Vedel, že spolu v poslednej dobe veľmi nevychádzali, ale vo všeobecnom merítku to bolo v norme.

Otcovi vadili jeho dlhšie vlasy, piercing v obočí, to ako sa oblieka, čo počúva, akých má a nemá priateľov. Jednoducho – klasický rodič. Pri predstave, že by sa mu mohlo niečo stať, sa ho zmocňovala nevoľnosť.

Z pochmúrneho zamyslenia ho vytrhol nezvyčajný nepríjemný zvuk. Prehlušoval aj prudký lejak a pomaly sa zosilňujúci vietor, ktorého intenzita sa nebezpečne zvyšovala. Zvedavo sa pozrel tým smerom, pričom si jednou rukou musel pridržiavať vzdúvajúcu sa kapucňu. To, čo uvidel, ho na malú chvíľu prikovalo k zemi. Stál tam a civel s otvorenými ústami.

Pomaly sa k nemu približoval muž s kufrom. Ale nie obyčajný muž a rozhodne nie s obyčajným kufrom. Dan mal pocit, akoby práve sledoval scénu z nejakého starého filmu pre pamätníkov asi z 50-tych rokov.

Muž bol nesmierne vysoký. Mohol mať niečo cez dva metre. Na svoju výšku bol dobre stavaný, skôr šľachovitý, takže žiadna opuchnutá cverna. Na sebe mal oblečený čierny starodávny oblek s vestou a na hlave cylinder. Na nohách obuté niečo ako mužské lakovky, ktoré videl naozaj iba vo filme. V jednej ruke držal tmavú vychádzkovú palicu s kovovou rukoväťou, ktorú sčasti prekrývala ruka v bielej rukavici. V druhej držal rukoväť už spomínaného kufra, ktorý pomaly ťahal za sebou.

A presne to bol pôvodca toho príšerného šúchavého zvuku. Bol, rovnako ako jeho majiteľ, nadpriemerných rozmerov a starodávneho vzhľadu. Akoby vypadol zo stroja času. Pripomínal mu trochu kúzelnícky kufor. Niečo medzi kufrom a truhlicou. Bol zamknutý na klasický zámok a z oboch strán poistený dvoma koženými remeňmi. Keď tak nad tým uvažoval, asi trafil do čierneho. Bol to určite kúzelník s atrakciou. Vedel si predstaviť, že by sa do toho kufru pokojne vmestil človek.

Aj keď sa zdalo, že už to viac nejde, lejak aj vietor zosilnel. Danovi dalo dosť práce sa udržať na mieste. Kapucňu si musel vkuse pridŕžať. Muž ho s eleganciou obišiel a postavil sa asi štyri metre od neho. Nevenoval mu ani pohľad. Dan sa ho snažil nenápadne prezrieť. Nemohol si pomôcť. Niečím ho fascinoval. Hoci bol nápor vetra na nevydržanie a on sám len tak-tak odolával, muž stál kľudne, opierajúc sa o svoju palicu. Z vrecka vesty vytiahol zlaté vreckové hodinky a kontroloval čas. Cylinder na jeho hlave sa ani nepohol, akoby ho mal prilepený. „Určite jeden z jeho kúzelníckych trikov,“ pomyslel si. Až teraz si všimol, aký bol muž nezvyčajne, priam mŕtvolne bledý. Začal na neho pôsobiť trochu strašidelne.

Vtedy sa v diaľke najprv ozvalo zahučanie a hneď na to sa objavila tmavá silueta blížiaca sa po koľajniciach k nim.

„Konečne,“ vzdychol si Dan v duchu a pristúpil bližšie k trati. Mal z muža naozaj nepríjemný pocit. Vedel si predstaviť, ako mu tou zvláštnou vychádzkovou palicou podrazí nohy a pošle ho rovno pod prichádzajúci vlak za nepríjemného hrdelného smiechu. Znechutene potriasol hlavou, aby z nej vypudil nepríjemnú predstavu. Už sa nevedel dočkať, kedy si sadne do teplého a v prvom rade suchého kupé.

Vlak z rachotom zastavil a z jedných dverí vykukla šišatá hlava sprievodcu s ospalým a podráždeným výrazom. Niečo nezrozumiteľné zakričal do hustého dažďa a potom sa hneď schoval do suchej skrýše. Vôbec sa mu nedivil. Dan na nič nečakal. Stlačil tlačidlo na dverách, ktoré sa automaticky otvorili. Vyštveral sa po schodíkoch a dostal do vytúženého sucha.

Pomaly prechádzal úzkou uličkou predposledného vagónu a hľadal vhodné miesto. Prešiel popri kupé so staršou obéznou pani v smiešnom ružovom klobúku a miniatúrnym psom v prútenom košíku. Psy mal rád, ale pani by mohla byť príliš ukecaná, tak radšej pokračoval ďalej. Prešiel ďalšie kupé, tento krát zaplnené troma plačúcimi deťmi so skleslou, očividne na smrť vyčerpanou ženou v stredných rokoch. Ani to ho nepresvedčilo, preto pokračoval ďalej v hľadaní. Presunul sa do posledného vagónu, kde na svoje veľké potešenie zistil, že je úplne prázdno. Zaparkoval zhruba v strednom kupéčku. Zložil ťažkú tašku a vyložil ju nad sedadlo. Potom vyzliekol kabát, ktorý zavesil na najbližší vešiak vedľa sedadla. Prehrabol svoje dlhšie čierne vlasy a pretrel si od dažďa mokrú tvár. Z vrecka čiernych úzkych, na kolenách roztrhaných džín vytiahol i-pod so slúchadlami a spokojne sa uvelebil na červenom sedadle. Strčil si ich do uší, pustil svoj obľúbený song od Type O Negative a zavrel oči.

Vtedy do kupé nahliadla známa hovoriaca hlava. Bol to sprievodca.

„Lístok, prosím,“ vyšlo z neho sucho a postupne sa vynoril aj zvyšok jeho tela. Neochotne vstal a vytiahol zo zadného vrecka navlhnutý zmačkaný lístok. „Hmm,“ zamračil sa, cvakol a nevrlo mu ho vrátil. „Žiaden neporiadok a vykladanie nôh na sedadlá,“ stihol poznamenať pred tým, ako zabuchol dvere od kupé.

Dan prevrátil očami a opäť sa pohodlne zavŕtal do sedadla. „Aby si sa neposral,“ stihol ešte zašomrať popod nos a pomaly, ale iste sa začal prepadať do hlbokého spánku. Za oknom prebiehalo hotové peklo. Lejak bol tak intenzívny, až mal pocit, akoby sklo niekto striekal hadicou.

Ocitol sa v tmavej miestnosti. Najprv sa iba dezorientovane obzeral okolo seba. Miestnosť bola prázdna. Vo vzduchu visel pach plesne a hniloby. Osvetľovala ju stará zaprášená žiarovka, ktorá sa hojdala z jednej strany na druhú a vytvárala strašidelné tieňové divadlo. Vtedy si Dan všimol, že presne pod ňou v strede miestnosti stojí ten zvláštny starožitný kufor podivína. On iba stál a nemo ho pozoroval.

Vtedy začul slabé klopkanie a škrabanie, ktoré vychádzalo z jeho útrob. Zmocnila sa ho úzkosť a začínajúci strach, ale aj napriek tomu o krok podišiel k nemu. Všimol si, že na rukoväti visí štítok s menovkou. Pomaly natiahol ruku, aby si ju prečítal. Vtedy sa kufor sám pohol. Dan v poslednej chvíli ucukol. Čakal, čo sa bude diať.

Nič sa nestalo, tak sa odvážil skúsiť to znova. Tento krát sa mu to podarilo. Otočil menovku k sebe a s prižmúrenými očami sa ju snažil rozlúštiť. Chvíľu mu trvalo, kým ručne napísané slová rozpoznal. Zorničky sa mu rozšírili prekvapením.

Na menovke stálo jeho vlastné meno. Zreteľne a krasopisne: DANIEL DANKEN. Snažil sa rozpomenúť, čo si do kufra uložil. Natiahol ruku, aby ho otvoril. Vtedy sa kufor opäť pohol a o malú chvíľu sa s hlukom zvalil na bok. Dan o krok cúvol. Do hlavy sa mu zarezávali neutíchajúce a stupňujúce škraboty.

S úľakom sa zobudil. Sen sa rozplynul, ale škraboty sa preniesli aj do reálneho sveta.

Vtedy sa dvere do kupé s rachotom otvorili, až Dana prinútili poskočiť na sedadle. Prekvapene zamrkal a v presvedčení, že stále ešte sníva, pozoroval obrieho muža v obleku, ako vchádza k nemu, ťahajúc svoju batožinu. Pomaly za sebou zatvoril dvere. Dan sťažka preglgol a nespúšťal ho z očí. Muž pokynul hlavou na znak pozdravu, pričom sa letmo dotkol lemu svojho klobúka. Dan mu automaticky odpovedal rovnakým gestom, čo v jeho prípade pôsobilo komicky, keďže na hlave žiaden klobúk nemal.

„Je to miesto voľné?“ zaznel hlboký, priam magický hlas. Dan prikývol, pričom ho napadlo, že by mohol kľudne spievať v nejakej metalovej kapele. Muž sa usmial, čo na Dana pôsobilo dosť nepríjemne. Nevedel prečo, ale úsmev tejto tvári nepristal. Pôsobila umelo – bola takmer bez vrások, skoro ako vosková figurína.

Stále čakal, že sa prebudí. Nestalo sa tak. Muž si sadol oproti nemu, pričom jeho dlhé veľké nohy zabrali celý priestor medzi sedačkami. Dan sa narovnal a ani nedýchal. Po chvíli pochopil, že sa mu určite nesníva. Cítil sa naozaj zvláštne. Bolo to pre neho rovnaké, akoby si k nemu práve prisadol Ježiš v ružových kroskách. Muž si vytiahol spod kabáta noviny a začal si ich čítať. Bol skutočne hrozne bledý a navyše mu chýbali vlasy a obočie. Dana striaslo. Asi je po chemoterapii. Všetko by tomu nasvedčovalo. Veľké hlboké vpadnuté oči, gumové rysy. V jeho prítomnosti sa necítil vôbec príjemne. Mal sto chutí vziať tašku a presadnúť do iného kupéčka.

Vtedy sa opäť rozrazili dvere a do miestnosti nakukol sprievodca.

„Lístok, prosím,“ poznamenal rovnako sucho, ako predtým. Dan sa ani nepohol.

„Hovorím s Vami,“ pozrel na neho, pričom výstražne zdvihol obočie.

„To si robíte srandu,“ poznamenal trochu rozčarovane Dan, „veď som vám ho už ukazoval!“

„Vyzerám na to?“ zamračil sa sprievodca.

Dan znechutene pokrútil hlavou a začal sa prehrabávať vo vreckách. „Aby som vám neukázal niečo iné,“ zašomral si popod nos a po pravde mu mal sto chutí ukázať vztýčený prostredníček. Bohužiaľ bol v situácii, v ktorej si nemohol dovoliť riskovať vyhadzov z vlaku.

„Niečo dôležité mi chcete povedať?“ Dan pokrútil hlavou.

„Pretože okrem Vášho zničeného lístku ma nezaujíma vôbec nič. A keď sme už pri tom, kľudne by som Vám ho mohol uznať za neplatný. Je vidieť, že sa o svoje veci staráte rovnako dobre, ako o svoju fasádu.“

Dan zaťal zuby ale prostredníček nedokázal zastaviť. Vztýčil ho automaticky, ale našťastie za svojím chrbtom. Druhou rukou mu opäť podal ešte viac požmolený lístok. Musel sa skutočne ovládať, aby ho nehodil do toho jeho kyslého výrazu a lá kráľ vydlabaných tekvíc.

„Veď preto,“ poznamenal spokojne a opätovne mu ho vrátil.

„Tak dnešnú onaniu už máš za sebou,“ pomyslel si nahnevane Dan a sadol si na svoje miesto. Obrieho muža sprievodca úplne odignoroval a odišiel. Dan tomu nemohol uveriť, ale bol si istý, že to ten pahňup urobil naschvál.

Rozhodol sa, že bude pokračovať tam, kde prestal. Oprel sa do sedačky, zavrel oči a snažil sa čo najrýchlejšie zaspať. Čakala ho ešte štvorhodinová cesta. Pridal zvuk na i-pode a aj keď s menšími obtiažami, nakoniec sa mu to naozaj podarilo. Pri zaspávaní pozoroval kufor ležiaci pri mužových nohách.

Keď ich znova otvoril, naskytol sa mu takmer rovnaký pohľad. Až po chvíli zistil, čo bolo tým zásadným chýbajúcim elementom. Podivný muž bol preč. Ostal po ňom iba ten obrovský rároh. Dan si pretrel oči a posadil sa v kresle. „Asi si odskočil na wc-ko,“ pomyslel si. Nekľudne sa pomrvil a nedokázal odtrhnúť oči od kufru. Bol nádherne zdobený kresbami. Sústredil sa na detaily. Boli trošku ako z hororu.

Lem tvorili malé postavičky, akoby padajúce do prázdna. Musel byť skutočne už veľmi starý. Ošúchané hrany mal zaplátané kovovými plieškami. Kožené remene boli zjazvené nespočetnými prasklinami. Vyzerali ako tesne pred rozpadnutím.

Pozrel na zatiahnuté dvere a nervózne sa zahryzol do spodnej pery. Mal hrozné nutkanie sa ho dotknúť a ešte väčšie ho otvoriť. S veľkým premáhaním ju prekonal. Opäť sa oprel o sedačku a zavrel oči. Muž sa môže každú chvíľu vrátiť a čo lepšie, kľudne sa môže objaviť Mr. sympatia vlaku. Ten by si ho poriadne vychutnal. Posvišťal by ako topánka na hovne. Prepol na ďalšiu pesničku a snažil sa pozorovať pochmúrnu scenériu za oknom. Stromy sa ohýbali pod neskutočne silným, priam drastickým náporom vetra. Pripomínali mu zúbožených otrokov skláňajúcich sa pod bičom otrokára. Nech však robil čokoľvek, aj tak mu oči skončili na tom prekliatom kufri. Zhruba po hodine a druhej zastávke si uvedomil, že v kupé sedí stále sám. Prišlo mu to divné.

Prešiel k dverám a pomaly ich odsunul. Chodba zívala prázdnotou a osvetľovalo ju iba to málo svetla, ktoré sem prepúšťali neustále dažďom bičované okná. Pozrel sa najprv na jednu, potom na druhú stranu. Chvíľu pozoroval, či sa odniekiaľ nevynorí tá desivá postava majiteľa stredu jeho záujmu. Po minúte to vzdal.

Zavrel sa v kupéčku, pričom si ani neuvedomil, že za sebou podvedome zamkol a zatiahol závesy. Sadol si na sedadlo oproti kufru a nervózne sa nad ním skláňal. Vlasy mu padali do tváre a zakrývali jeho fascinovaný pohľad.

Prstami pomaly prešiel po jeho povrchu. Bol tak zvláštny, potiahnutý kožou. Niečo ho k tej veci priťahovalo, ale sám nevedel, čo presne. Opatrne prechádzal po celom jeho obvode, až narazil na zámok. Na jeho prekvapenie bol otvorený. Pocítil vzrušenie z niečoho zakázaného. Hrozne sa túžil pozrieť do vnútra. Nechápal, čo sa to s ním dialo. Zvedavosť rástla rýchlosťou svetla a on sa nežne dotýkal chladného kovového zámku, zvodne visiaceho z kovového očka. Akoby sa mu vysmieval.

„Otvorený zámok je ako pozvánka,“ pomyslel si, aby ospravedlnil to, na čo sa práve chystal. Odolával ešte asi minútu, než sa pustil do horlivého odkrývania tajomstva. Chvel sa nedočkavosťou. Bolo to, ako by ho ovládala nejaká sila. Všetky jeho mravné a logické myšlienky odstrčila do úzadia.

Zámok dopadol s rachotom na zem. Pomaly povolil jeden a potom aj druhý kožený popruh. Medzi ním a tajomstvom stáli už len dve kovové západky, ktoré boli ukryté pod remeňmi. Srdce mu bilo, ako tesne pred infarktom. Dlane sa mu začali potiť nedočkavosťou. Vyhrnul si rukávy na čiernej mikine a s roztrasenými prstami začal uvoľňovať zatuhnuté chladné západky.

„Konečne,“ povedal sám pre seba, pričom pomaly odklopil jednu časť kufra smerom k oknu.

To, čo uvidel, ho primrazilo k zemi.

S úžasom a šokom zároveň mu padla sánka. S vytreštenými očami sledoval to, čo sa mu podarilo odhaliť. Keby mal priestor, tak by o krok ustúpil. Takto iba na prázdno pregĺgal vysychajúce sliny a nechcel uveriť tomu, čo sa mu všetky jeho zmysly snažili sprostredkovať. Neveriacky pokrútil hlavou a roztrasene si sadol na svoje pôvodné miesto.

Hľadel na niečo, čo mu pripomínalo nepodarený kúzelnícky trik. V útrobách kufru sa krčilo nahé ženské telo stočené do plodovej polohy. To úbohé stvorenie si rukami obopínalo kolená. Jej krásne, ešte stále sa lesknúce dlhé ryšavé vlasy jej zakrývali ramená, čiastočne stehná a celé lýtka.

Nemohol si pomôcť, ale celý výjav na neho pôsobil čiastočne eroticky. Hrôza a strach sa nemilosrdne obopínala okolo jeho hrdla a nedovolila mu nadýchnuť sa. Vedel veľmi dobre, čo práve objavil. Skryté dielo nejakého pošahaného psychopatického vraha.
Dievča bolo očividne veľmi mladé, možno dokonca rovnako staré ako on. Mohla mať maximálne šestnásť, s pokožku bledou a na dotyk určite chladnou presne tak, ako dokáže mať iba mŕtvy.

Jedna časť, tá logická, mu velila vystreliť čo najväčšou rýchlosťou preč od toho strašného nálezu a urobiť povyk, ako tá najväčšia hysterka. Ale tá druhá ho naďalej nútila iba fascinovane nespúšťať mŕtvu krásku z očí. Uvedomil si, že vôbec nepáchne.

„Buď bola mŕtva krátky čas, alebo –,“ pri tej myšlienke ho oblialo horko a on sa síce s obavami, ale najrýchlejšie ako vedel, vrhol k dievčine a roztrasene jej odhrnul vlasy z tváre. Bola skutočne bledá, ale to ryšavé dievčatá bývali. Vedel to veľmi dobre, pretože sa mu páčili. Bola naozaj krásna a vyzerala, akoby iba spala. Pomaly jej položil prsty na pomyslenú krčnicu. Prvá pomoc ho vždy bavila.

Na jeho prekvapenie pocítil príjemné teplo mladej ženskej pokožky. Po chvíli mu do hmatových receptorov narazil prvý lenivý úder vypudenej krvi. Srdce mu poskočilo radosťou. Bol síce dosť spomalený, ale bol jasne hmatateľný. Jemne dlaňou potľapkal po jej líci a čakal na jej reakciu.

Ani sa nepohla. Do očí mu udrel zvláštny element. Na štíhlej ľavej ruke mala neobvyklý starožitný náramok. Vyzeral ako strieborný a tesno jej obopínal zápästie. Opatrne jej ho zdvihol. Bolo jemné a poddajné, žiadna stuhnutosť. Pozeral na naozaj atypický šperk. Nech si ho prezrel z akejkoľvek strany, nevidel žiadne zapínanie, ani prasklinku. Akoby jej ho ukovali priamo na ruke. Bol široký zhruba 5 cm a až teraz si všimol, že jeho zdanlivo hladký povrch bol pokrytý drobnými, asi milimetrovými šupinkami. Musel mať obrovskú cenu.

Práve, keď sa ho chystal dotknúť, dievča vydalo slabé zastonanie. Dan sa zháčil a rýchlo jej zdvihol bradu.

„Haló, slečna, ste v poriadku? Preberte sa,“ prihovoril sa k nej s roztraseným nervóznym hlasom. Dievča malo stále zavreté oči, ale jasne videl, ako sa zhlboka nadýchla. Rozhodol sa ju vytiahnuť z toho tesného väzenia. Preklopil si ju chrbtom na svoju hruď a začal ťahať, zatiaľ čo nohami odtláčal okraje preklopeného kufra. Snažil sa byť naozaj opatrný.

Bolo to príjemné držať v náručí nahé dievčenské telo. Nádherne voňala. Podvedome si privoňal k jej vlasom. Zostal s ňou sedieť na zemi, pričom ju podopieral a udržoval v sede. Poskytol sa mu výhľad, o akom mohol zatiaľ iba snívať. Pozeral na prekrásne štíhle telo bez jedinej chybičky. Dievčina bola dobre vyvinutá. Nemohol sa nabažať jej krásnych plných pŕs, ktoré sa už konečne začali zdvíhať pravidelne. Pocítil teplo v svojich džínach. Moc dobre vedel, o čo ide. Hoci sa spočiatku bránil, nakoniec sa veľmi rýchlo vzdal a nechal unášať tými príjemnými pocitmi. Zdalo sa mu to všetko ako sen. Pre neho už teraz krásny sen.

Pohľadom skĺzol nižšie, keď tu dievča otvorilo oči a začalo sa hýbať. Dan ju vyplašene pustil a zahanbene sa postavil. Na tvári mu panoval výraz chlapca načapaného pri prezeraní spodného prádla svojej staršej sestry.

Dievča sa pomaly a dezorientovane pokúsilo vstať. Zachytila sa sedadla a podarilo sa jej to na prvý krát. Dan nevedel kam s očami. Líca ho pálili, bol si istý, že mu sčervenali ako po poriadnej facke, ktorú by si teraz určite zaslúžil.

Chvíľu iba mrkala a snažila sa zorientovať. Potom sa jej zelený mačací pohľad zaostril na Dana. Ten otvoril ústa, ale o chvíľu ich zase zavrel. Nebol schopný slov. Hrdlo mal zovreté a iba ju nemo pozoroval. Bola tak nádherná. Nohavice sa mu nedobrovoľne vzdúvali pri pohľade na bradavky, ktoré mu dievča nevedomky ukazovalo na obdiv.

Po chvíli sa uvedomila a rukami zakryla najintímnejšie partie. Dan zahanbene sklopil zrak. Rýchlo sa otočil, vyzliekol svoju mikinu a naslepo jej ju podával. Ucítil, ako mu ju prudko vytrhla z ruky.

Čakal na nejaký pokyn, ktorý na seba nenechal dlho čakať.

„Ďakujem,“ začul tichý, unavený nežný hlas. Pochopil to ako znamenie, tak sa pomaly otočil. Stála tam v jeho, pre ňu o číslo väčšej čiernej mikine s potlačou skupiny Paradise Lost. Trčali z nej nádherné dlhé, štíhle nohy. Zdalo sa mu, že trochu chytila farbu, ale aj tak bola stále nádherne atypicky bledá.

Upierala na neho svoje veľké zelené oči s plachým výrazom.

„Ja,“ začal Dan neiste. Našiel som ťa v tom …,“ vetu nedokončil, iba ukázal na vyprázdnený kufor, ktorý mu teraz pripomínal nejaké násilne vypitvané zviera. Dievča sa pri pohľade naň zachvelo. Objala si ramená a potichu sa spýtala:

„Kde, kde to som?“

„Vo vlaku,“ odpovedal Dan, stále ešte s rumencom na tvári.

„Kde je on?!“ vyšlo z nej pridusene, pričom sa začala vystrašene obzerať.

„Ja neviem – odišiel, ale ešte stále môže byť vo vlaku.“ Danovo vzrušenie vystriedala pachuť strachu, ktorá pomaly začala získavať nadvládu.

„Musíme preč!“ vykríkla. Zdrapla ho za tmavé tričko a prudko ho stiahla k sebe.

„Ty tiež musíš zmiznúť.“ Dana jej jednanie vyplašilo, ale zároveň nedokázal odolať učarovaniu jej roztomilých pieh, ktoré jej zdobili nosík, a plných pier, ktoré mal chuť pobozkať. Vtedy mu došlo, že sa k nemu správa, ako keby ho poznala.

„J-ja zavolám pomoc,“ vyjachtal zo seba a neochotne sa vymanil z jej zovretia. Na tričku po jej malých ženských pästiach ostali dve vypuklé vyťahaniny. Vybral z vrecka svoj mobil a začal vytáčať 188. Vtedy si všimol, že je vybitý.

„Do čerta!“ zaklial, pričom dievčaťom trochu šklblo.

„Prepáč,“ ospravedlnil sa, „vieš, som si istý, že ešte pred dvoma hodinami som mal plnú baterku.“

„Prosím, musíme vystúpiť. O chvíľu už môže byť neskoro,“ zaúpelo dievča a odsunulo prázdny kufor preč od dverí.

„Opatrne, pôjdem prvý.“ Jemne ju odstrčil stranou, prekročil batožinu a odhrnul závesy. Chodba pôsobila prázdno. Odomkol a pomaly odtiahol dvere. Vystrčil hlavu a preskúmal terén. Všetko ostalo nezmenené.

„Niekde tu musí byť ten idi– ,“ zasekol sa a zmenil zamýšľaný výraz, „sprievodca,“ poznamenal ticho, vzal dievča za ruku a spoločne vyšli do tmavej chodby.

Za kontroly ostatných kupé, ktoré ostali neobývané, sa rýchlym krokom dostali k prechodu do predposledného vagónu. Odtiahol ťažké dvojdvere medzi vagónmi a gentlemansky dievčine naznačil voľnú cestu. Ochotne, ale zároveň opatrne ňou prešla. Nervózne sa presunuli popri záchode a pokračovali v hľadaní pomoci. Dostali sa ku kupé, v ktorom tento krát už spala žena aj so svojimi troma ratolesťami. Vyzerali spokojne, až mu bolo ľúto, že ich musí zobudiť. Prudko trhol rúčkou na dverách, ale tie sa ani nepohli. Žena sa očividne zamkla. Dan silno zaklopal na sklo a čakal na ich podráždenú reakciu. Nič sa nestalo. Zaklopal znova a nahlas predniesol zopár zdvorilostných fráz.

„Pani prosím, potrebujeme vašu pomoc, mohli by ste otvoriť? Haló, pani, je to naozaj vážne, prosím.“ So ženou a deťmi to ani nepohlo. Spali natiahnutí na sedačkách ako klepnutí tĺčikom na mäso. Dan sa prestal ovládať a začal do skla udierať päsťami a lomcovať dverami. Po chvíli to vzdal, otočil sa na dievča a pokrútil hlavou. Vzal ju za ruku a podišli k ďalšiemu kupé, v ktorom opäť spala aj obézna pani s malým psíkom v lone.

„Do čerta!“ zaklial Dan, keď to uvidel. Tentoraz už bez varovania otvoril dvere, ktoré našťastie neboli zamknuté. Vošiel dnu a začal s pani jemne triasť. Každú chvíľu čakal, že sa na neho vrhne ten malý myšopsík. Nestalo sa tak.

„Haló, zobuďte sa, prosím,“ zaúpel Dan, pričom pani uštedril silnejšiu facku, po ktorej sa jej na bucľatej tvári objavil červený fľak formujúci sa do tvaru ruky.

„To sa mi snáď zdá! Čo sa to tu, do pekla, deje?“ zanadával Dan a nechápavo sa otočil na svoju spoločníčku. Tá iba nervózne pokrútila hlavou a zahľadela sa do zeme.

Práve, keď sa chcel otočiť a odísť, udrel mu do očí nevkusný ružový mobil trčiaci z ešte nevkusnejšej kvetinovej tašky, ktorú mala pani položenú vedľa seba. Rýchlo ho vytiahol a snažil sa opäť zavolať pomoc. Vtom sa zarazil. Nemohol uveriť vlastným očiam – vybitý.

„To snáď nie!“ zakričal zlostne. „To si z nás niekto robí srandu!“ Opäť sa otočil na dievča, ktoré sa mračilo a vyzeralo nefalšovane zúfalo.

„Tu niečo nehrá.“ Schytil malého psíka a začal s ním silno triasť. Nič sa nestalo. Hlavička mu lietala ako handrovej bábike a telíčko mal úplne ochabnuté. Dan sa zháčil, na chvíľu ho ovládla panika.

Čo ak sa tu deje niečo fakt zlé? Nejaké prepadnutie a na cestujúcich použili uspávací plyn. Akurát nechápal, prečo tým pádom nespí aj on a jeho krásna zverenkyňa. No keď sa to tak vezme, tak do tej doby, než ju prebral, v tom kufri spala aj ona. Dan sa roztriasol. Opatrne položil bezvládne telíčko psa naspäť do lona ženy a roztrasene vycúval z ich kupéčka.

„To je zlé, fakt zlé,“ otočil sa na dievča a nervózne si odhrnul vlasy z tváre. „Myslím, že je tento vlak unesený nejakými psychopatmi.“ Dievča ho zamračene počúvalo. „Asi došlo naozaj k únosu nejakými teroristami alebo kým. Nechcem sa unáhliť, mali by sme ešte skontrolovať ostatné kupé v tomto vozni. Pokiaľ sme tu iba my pri vedomí, pokúsime sa nejako zastaviť vlak a vystúpiť, alebo sa dobre schovať. Ja neviem, nič lepšie ma teraz nenapadá. Hlavne nás nesmú nájsť – ak sa teda deje to, čo si myslím že sa deje.“ Dan bol naozaj rozrušený, prehnane gestikuloval a snažil sa šepkať. „Ja neviem. Čo si o tom myslíš?“ Vtedy si Dan uvedomil, že sa ešte nemali kedy predstaviť: „Ako sa vlastne voláš? Ja som Daniel,“ podal jej rozpačito ruku.

„Ja-,“ zaseklo sa dievča, na chvíľu zúžilo svoje mačacie oči a zamračene premýšľalo. Na koniec iba ospravedlňujúco pokrčila ramenami a pokrútila hlavou.

„To nič, asi si stratila pamäť. Určite sa to zlepší. Musela si si prežiť hrozné veci. Ja –prepáč, nechcem sa ti do toho starať, len sa nedivím, ak sa tvoja myseľ snaží ešte nechať veci spať.“ Dievča sa zachvelo. „Premýšľam, že by bolo asi najlepšie zatiahnuť za ručnú brzdu a čo najrýchlejšie a najďalej utiecť od vlaku.“ Kráska prikývla.

Spoločne skontrolovali ostatné kupéčka, pričom jeden vždy strážil vonku. Narazili ešte na starší manželský pár a svalovca natiahnutého vo vyšúchaných maskáčoch. U oboch našli mobily. Ako inak – opäť nefunkčné.

„Musia mať nejakú špeciálnu rušičku, ktorá vybíja batérie.“ Jemu samému to znelo ako nezmysel, no nevedel si to inak vysvetliť. Prehľadal spiaceho svalovca a jeho veci s nádejou, že nájde nejakú zbraň. Dvojník univerzálneho vojaka ho nesklamal. Za opaskom v koženom púzdre schovával vojenský nôž. Ten istý mu daroval otec. Vtedy ho odmietol, pretože nemal rád zbrane. Asi to prehodnotí.

Pri spomienke na otca sa mu stiahlo hrdlo. Musí sa k nemu dostať za každú cenu. Rozhrnul záves a vykukol von. Nevyzeralo to vôbec dobre. Dážď neutíchal a okolo okna práve preletela železná ceduľa s nápisom, ktorý už nestihol prečítať.

„To je zlé. Takto von určite nemôžeme,“ Ukázal na nahé nohy dievčaťa. „Musíme sa poriadne obliecť, obaja. Inak vonku nevydržíme ani minútu.“ Intenzita vetra bola očividne obrovská.

„Vrátime sa do nášho kupé, mám tam svoju tašku s vecami.“

„Nie!“ zháčilo sa dievča. „Čo ak tam na nás čaká?! Ja už nechcem vidieť tu hroznú vec!“ Dan vedel, že myslí ten prekliaty kufor.

„Neboj, pôjdeme opatrne. Ty sa schováš v kupéčku pred naším, ja vezmem tašku a pôjdeme. Bude to rýchle. Ak by tam náhodou bol a nedajbože ma chytil – ostaneš schovaná, nech sa bude diať čokoľvek. Ale o tom pochybujem – to by musel prejsť okolo nás. Zvládneme to, uvidíš.“ Dievča chvíľu váhalo, ale nakoniec prikývlo a spoločne ruka v ruke vykročili naspäť, odkiaľ prišli.

Všetko šlo ako po masle. Dievča sa schovalo a on rýchlo vkročil do prázdneho kupé. Vzal si svoj kabát a práve keď sa načahoval po taške, zarazil sa. Po celom tele mu nabehla husia koža. Uvedomil si, že bola miestnosť viac prázdna, ako keď odchádzali. Bola chudobnejšia o ten hrozný kufor. Proste a jednoducho tam nebol. Celý stuhol hrôzou a snažil sa nájsť vysvetlenie. „Celý ten čas musel byť ten strašný muž schovaný niekde v tomto vagóne alebo na záchode – no samozrejme!“ zajasala jeho logika. Veď okolo neho iba prešli, ani raz ho zo strachu neskontrolovali. To ale znamená, že ich mohol celý čas sledovať. Nešlo mu to do hlavy. To by ho určite počuli pri otváraní medzidvier. Musia odtiaľto naozaj čo najskôr zmiznúť.

Rýchlo vybehol a vošiel do susednej miestnosti. Taška aj kabát mu vypadli z ruky. Dievča ležalo v bezvedomí na zemi! Dan k nej priskočil, chytil ju za plecia a začal ňou prudko triasť.

„Prosím, preber sa!“

Vtedy rusovláska otvorila oči a s neprítomným pohľadom si začala niečo šepkať.

„To bude v poriadku,“ chlácholil ju a snažil sa čo najviac zachytiť z toho, čo hovorí. Naklonil sa a nastavil k jej perám ucho.

Z úst jej vychádzali stále opakujúce sa slová: Sára, Boh, diabol, pán.

„Čože?“ Vôbec mu to nedávalo zmysel. Dievča sa začalo dostávať k sebe. Pomaly za jeho pomoci sa posadila a pretrela si oči, ktorým sa vrátila pôvodná iskra.

„Sára,“ povedala nahlas, keď sa začala zdvíhať zo zeme.

„Prosím?“ spýtal sa s úľavou v hlase.

„Ja, volám sa Sára.“

Dan sa usmial: „Skvelé, takže sa ti vracia pamäť.“

„V útržkoch, ale áno.“

Práve, keď chceli spolu vyjsť von, Sára zbledla. Dan si myslel, že sa opäť zosunie k zemi. Nestalo sa tak, namiesto toho sa prudko ohla v páse a začala zvracať. Malá časť obsahu jej žalúdka skončila na jeho čiernej mikine, ktorú jej požičal.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ustarane, pričom jej položil ruku na chrbát.

„Už áno,“ povzdychla vyčerpane a utrela si špinavé ústa do rukávu.

„Super, moja obľúbená mikina,“ vtrela sa mu myšlienka, ktorú okamžite vypudil z hlavy.

„Čo sa vlastne stalo?“ opýtal sa ustarane.

„Ja neviem, zrazu sa mi zatočila hlava a potom si pamätám iba teba.“ Sára si začala masírovať ľavé zápästie.

„Bolí ťa niečo?“ spýtal sa, pričom ukázal na jej ruku.

„Nie, to je v pohode,“ vyhrnula si rukáv a odhalila ten zaujímavý náramok, „asi som sa udrela pri páde.“

„Máš krásny náramok,“ poznamenal.

„Ďakujem,“ usmiala sa, pričom si ho rozpačito zakryla dlaňou. „Má pre mňa veľkú cenu.“

„To verím.“ Pri tom všetkom jej zabudol povedať o zmiznutí kufra. Keď videl, v akom je stave, rozhodol sa ju tým nezaťažovať.

„Je čas sa nachystať,“ povedal, pričom zdvihol zo zeme svoje upustené veci. „Asi to bude vhodnejšie o kupé vedľa,“ ukázal na koláž zo Sáriných žalúdočných štiav. Prikývla a spoločne sa tam presunuli.

Dan vytiahol tie najmenšie a najužšie nohavice, aké našiel a podal jej aj svoj teplý, po kolená dlhý kabát. Ten jej bol o dosť väčší, ale nohavice jej padli ako uliate. Sám si obliekol ešte jedno tričko a zostávajúcu mikinu. Keď sa na ňu pozrel, trochu ho mrzelo, že sa musela obliecť. Mala skutočne nádherné nohy modelky, ale nie vychudnuté. Do očí mu udreli bledé prstíky na nohách, vykúkajúce spod čiernych riflí. Pri tom farebnom kontraste priam svietili. „Tá žena mala asi rovnaké číslo ako ty.“

„Čože?“ zdvihla Sára obočie.

„Tá žena s deťmi, myslím, že má rovnako veľkú nohu ako ty“.

„Ja neviem, či je to…“

„Bosá ísť nemôžeš.“ Vrátili sa k spiacej rodine, kde Dan použil nôž ako páčidlo. Na vlastné prekvapenie úspešne. Potom opatrne vyzul žene teplé topánky a podal ich Sáre, aby si ich vyskúšala. Presne, ako predpokladal – boli v jej čísle.

„Máš dobrý odhad,“ sladko sa na neho usmiala, zatiaľ čo si zaväzovala šnúrky.

„Ja viem, ženské nohy boli vždy moja slabosť,“ opätoval jej úsmev. „Robím si srandu,“ dodal pobavene, ale sám najlepšie vedel, že nerobil. Dievča posmutnelo a na chvíľu si sadlo vedľa staršieho dieťaťa, ktorému sa z úst ťahala veľká slina priamo na tričko s Iron Man-om. Ten dostával priamy zásah do čela.

„Vieš, postupne sa mi to všetko vybavuje,“ povzdychla si a opäť bez toho, aby si to uvedomila, sa celá zachvela. Dan k nej podišiel, čupol si priamo oproti a položil jej ruky zboku na ramená. Ona pokračovala, pričom hľadela celý čas do zeme.

„To nie sú teroristi.“

„Nie?“

„Vlastne to nie sú ani ľudia,“ vyšlo z nej trhane a posledné slová z nej vypadli skôr vo forme tichého výdychu, takže im Dan ledva rozumel.

„Ako to myslíš?“

„Jednoducho tak, ako to hovorím. Neviem ti to vysvetliť. To by si musel zažiť všetko čo ja, aby si to pochopil.“ Pri tých slovách sa rozplakala. Dana zovrela úzkosť. Chvíľu ju pozoroval a potom opatrne objal. Ona jeho objatie nielenže prijala ale mu ho aj opätovala. Ovinula okolo jeho krku svoje jemné štíhle ruky a tvár mokrú od sĺz zaborila do jeho ramena. Bolo to strašne príjemné. Vychutnával si ten moment, ale zároveň vedel, že ich tlačí čas. Jej slová bral trochu s nadhľadom. Prežívala určite veľký šok a po pravde – asi ani nechcel vedieť, čím všetkým si musela prejsť.

„Je mi to ľúto,“ vyšlo z nej trhane cez slzy.

„To je v poriadku, nemáš sa prečo ospravedlňovať,“ chlácholil ju a začal hladiť po jej voňavých vlasoch.

„Nie, skutočne, ja neviem ako ďalej. Je mi to naozaj moc ľúto.“

Dan jej zdvihol bradu tak, aby si videli z očí do očí. Bože – v jej očiach sa dalo utopiť. „Ale ja viem. Dostaneme sa z tohto prekliateho vlaku, nájdeme pomoc a obidvaja pôjdeme pekne domov.“

Sára sa opäť rozplakala: „Bojím sa, že to nezvládneme, nedovolí nám to.“

„Ten muž?“

Sára prikývla.

„Oni sú tak bezcitní. Majú nás za slabochov.“

„Kto oni?“

„On a takí, ako on.“

„Pozri, je to iba prerastený vyblednutý psychopat, ktorého – byť trochu vyšší, starší a svalnatejší – pošlem okamžite k zemi.“ Hodil na ňu úsmev komika.

Sára si nahlas povzdychla: „Si naozaj milý a viem, že sa snažíš. O to viac ma to štve, že som ťa do toho dostala.“

Dan znova pokrútil hlavou. „Nie, dostal som sa do toho sám tým, že som sa hrabal v cudzej batožine.“ Sára sklopila zrak.

„Zvládneme to,“ povzbudzoval ju.

„Tak strašne by som ti chcela veriť. Chcela by som ešte vidieť svoju rodinu. Je to tak dlho. Nebolo dňa aby som na nich nemyslela.“

„Uvidíš ich.“

„A toho sa práve bojím!“ vyšlo z nej pridusene, pričom na neho hodila zúfalý smaragdový pohľad, zaliaty slzami.

„Po tom všetkom je ťažko sa rozhodnúť.“ Dan jej prestal rozumieť. Úplne sa strácal v tom, čo hovorila. Bol nervózny. Veľmi rád by ju vypočul, ale zbytočne strácali čas.

„Musíme ísť,“ zdvihol ju zo sedadla a ukázal na výjav za oknom.

Vlak práve prechádzal trasou lemovanou hustým lesným porastom tvoreným prevažne listnatými stromami. Danovi pripomínali túliace sa ľudské postavy, chrániace sa pred krutým vetrom. Mal strach, aby to v tom príšernom nečase zvládli, ale inú možnosť nevidel. Poznal tú trasu veľmi dobre. Tou cestou ho vždy viezol otec na internát. Vedel, že ak prejdú naprieč asi päť kilometrov lesom, dostanú sa na hlavnú cestu. Odtiaľ sa im už podarí niečo stopnúť. Premýšľal, že by bolo múdre sa v tom poraste schovať, kým sa víchrica aspoň trochu neutíši. Budú síce riskovať pád stromu, či dokonca úder blesku, ale – hold – musia voliť menšie zlo.

Rýchlo pribehli k ručnej brzde. Dan chvíľu zaváhal, ale potom ju z celej sily zatiahol. Bolo to ťažšie, než si myslel. Trhlo to s nimi dopredu, pričom to Sára neustála a upadla priamo na neho. Celým priestorom sa ozýval uši drásajúci škripot.

„Bože!“zaúpela a pomaly sa od neho odlepila. Cítili, ako vlak zpomaľuje. Ešte nejaký čas trvalo, kým zastavil úplne a vnímali iba silné nápory vetra, narážajúce do železného mohutného tela vagóna. Keď sa im zdalo, že sa všetko ustálilo, podišli k dverám a Dan sa ich pokúsil otvoriť. Pre zmenu to šlo prekvapivo ľahko.

Prvé, čo ucítili, bola ľadová dažďová sprcha, ktorá ich zasiahla priamo do úsmevu. Dan si odpľul, ale silný vietor mu slinu škodoradostne vrátil naspäť a prilepil na bradu.

„Do čerta!“ zaklial, zatiaľ čo Sára sa iba potichu zasmiala. Dana to potešilo, vidieť ju smiať sa. Bola ešte krajšia – a to si myslel, že už to viac ani nejde. Navzájom si opätovali pohľady.

„Mám strach,“ zaúpela. Vlasy sa jej vzdúvali a viali vo vetre ako nejakej siréne.

„Aj ja,“ zakričal Dan do hlasného vetra a podal jej ruku. Chvíľu akoby váhala, ale potom spoločne zliezli a vyšli zo železného pekla, dobrovoľne sa vydať prírodným živlom napospas.

Bola príšerne nemilosrdná zima. Chvíľu museli ísť pozdĺž vlaku, pretože ich prudký vietor pravidelne prišpendlil o jeho povrch. Pritom potrebovali prebehnúť asi päťdesiatmetrovú vzdialenosť, aby sa dostali do záštity mohutných stromov. Bolo to vyčerpávajúce. Mohli na seba iba ukazovať, pretože každé ich slovo odviala víchrica.

Naznačil jej, aby čakala. Obaja boli chrbtom opretí o vagón. Keby sa teraz vlak pohol, vtiahlo by ich to s najväčšou pravdepodobnosťou pod vlak a jeho kolesá by z nich spravili prírodný tatarák.

Dan zavrel oči a sústredene hľadal nejakú pravidelnosť, alebo synchronizáciu toho ukrutného vetra. Po chvíli mal pocit, že sa v tom orientuje. Opäť chytil Sáru za ruku a po krátkom počítaní sa dali do behu. Ubehli asi päť metrov, keď ich nový náraz zrazil na zadok. Vyzeralo to ako v nejakej groteske. Dan mal pocit, akoby dostal päsťou. Pozrel na Sáru, ktorá sa snažila zdvihnúť. Ukázal jej, aby si ľahla na brucho. Poslúchla a spoločne, ako nejakí výsadkári, sa začali plaziť. Vždy, keď udrela nová vlna vetra, ponorili tváre do trávy a zakryli si rukami hlavu. Bolo to naozaj efektívne. Za krátku dobu sa im podarilo dostať sa do dočasného cieľa. Ani v tomto sa Dan nemýlil. Hustý porast a mohutné stromy vytvorili dokonalú ochranu. Pocítili veľkú úľavu. Postavili sa a začali oprašovať špinavé šaty. Nemalo to cenu. Boli premočení do poslednej nitky.

„Ďakujem,“ podišla k nemu Sára a zatiaľ čo si vyberal lístie z mokrých vlasov, mu darovala letmý bozk na líce. Dan sa zarazil a chvíľu mu trvalo, kým si uvedomil čo sa práve stalo.

„N-nemáš zač,“ vyjachtal zo seba a začal sa pritrúblo usmievať.

„Ale áno, mám,“ odvetila mu, pričom mu úsmev opätovala. Nemal chybu – celú ju rozžiaril.

Dan sa naklonil, našpúlil pery a chcel jej to vrátiť. Sára v tej chvíli bohužiaľ otočila hlavu, takže jej vlepil nepodarený bozk na temeno. Prekvapene sa na neho pozrela. Znova sa červenal ako malé dievča.

Chytila mu tvár do dlaní a dlho, vášnivo ho pobozkala. Dan tomu nemohol uveriť, mal pocit že sa vznáša, všetko okolo prestalo existovať. Bol iba on, ona a jej sladký jazyk v jeho ústach.

Zrazu sa odtrhla a klesla na kolená. Zaúpela bolesťou a chytila sa za hlavu.

„Čo je, čo sa stalo?!“ Kľakol si k nej a snažil sa ju podoprieť.

„Ja nechcem!“ zakričala.

„Sára, čo je s tebou?“

„To nie!“ vykríkla znova bolestne.

„Prosím, ako ti môžem pomôcť?“

„Nijak! Choď odo mňa preč!“ zakričala zúfalo.

„Dovoľ mi ti pomôcť.“

„Nie! Odíď.“

„Nevieš, čo hovoríš.“

Ešte chvíľu sa zvíjala na zemi za občasných bolestných výkrikov, ktoré dokončila opakovaným zvracaním hustých slín do mokrej trávy.

Pri každom Danovom pokuse pomôcť jej, ho od seba odstrčila.

„Urobil som niečo? Ak áno, tak ma to hrozne…“

„Nie, iba ma prosím nechaj na pokoji,“ vyšlo zo Sáry vyčerpaným hlasom. Otočila sa mu chrbtom a objala si kolená. Zbadal, že plače. Vôbec tomu nerozumel. Možno je to proste stále reakcia na stres, ktorým si musela prejsť, alebo sedatíva, ktorými ju uspali. Rozbolela ho z toho všetkého hlava. Už toho bolo na neho priveľa. Sám mal chuť zvaliť sa do trávy a plakať. Chýbalo naozaj málo.

Dal jej nejaký čas na ukľudnenie a potom k nej opatrne pristúpil.

„Sára, viem, že si mi jasne naznačila, aby som ti dal pokoj, ale to v tejto chvíli bohužiaľ nejde. Rozdeliť sa – to je tá najväčšia hlúposť, čo by sme spravili. Mali by sme si nájsť suchšie miesto. Neviem, ako dlho tu budeme musieť prečkať tú pohromu, než sa nám bude dať normálne postaviť na cestu a niečo stopnúť.“

Sára vôbec nereagovala. Iba sa hojdala spredu dozadu a popoťahovala nosom. Boli na kosť premočení a premrznutí.

„Hovor so mnou, prosím.“

Vtedy sa otočila a iba rezignovane zašepkala s uplakaným hlasom: „Mal by si ísť a nechať ma tak.“

„Teraz to vzdať? Zbláznila si sa? Veď to už máme skoro vyhrané.“

„Je vidieť, že si ešte dieťa, ničomu nerozumieš.“ Nič horšie skoro dospelému teenagerovi povedať nemohla.

Danovi povolili nervy a nepríjemne sa na ňu oboril: „Ja a dieťa? Tak toto dieťa ťa dostalo von z kufra a von z vlaku, preč od psychopata, čo ťa doň zavrel. A ešte niečo. Som dieťa, ktoré sa nás snaží celý čas zachrániť a celkom sa mu to darí a v prvom rade, ktoré to chce aj dokončiť. Prezradím ti tajomstvo. Ja niečo len tak nevzdávam a nebude to inak ani v tomto prípade. Na mňa doma čaká otec, ktorý ma potrebuje a ja ho v tom nemienim nechať. Chápem, že si si musela prejsť asi peklom, ale nedovoľ, aby ťa to zničilo. Bojuj s tým a ja ti sľubujem, že ťa dostanem domov k tvojej rodine.“

Dievča sa zase rozplakalo: „A čo myslíš, že práve robím?! Nemáš ani predstavu, čo musím …“

„Nie, nemám,“ skočil jej do toho, „ale ani ty nemáš predstavu, čo pre zmenu musím ja. Chceš vidieť rodinu?“

„Áno, chcem, ale …“

„Tak pre to urob všetko a neber na nič ohľad. Nenechaj sa tým zničiť.“

Dievčina si utrela nos a pomaly sa postavila.

„Je mi to ľúto.“

„Popravde Sára? Už ma to unavuje. Proste poď a už nič nehovor.“

Bez slova ho poslúchla. Kráčala asi meter za ním, ako na popravu. Šli asi päť minút, keď sa dostali na väčšiu čistinku.

Naskytol sa im nevídaný výhľad. Hoci čistinka bola prázdna, pokrytá iba trávou a lístím, husté konáre a koruny stromov, ktoré ju lemovali, vytvárali dokonalý prístrešok. Danovi sa zdalo, že neprepúšťali ani kvapku. Hľadel na to s nemým úžasom.

Vtedy ho Sára chytila za ruku a otočila k sebe.

„Ja – chcela by som ti niečo darovať.“ Hlas mala stále zmenený plačom a vyzerala na pokraji síl. „Máš pravdu, ja chcem vidieť svoju rodinu a urobím pre to všetko, tak ako si mi to povedal.“ Opäť ho pobozkala, ale tento krát chutila smútkom a žalúdočnými šťavami. Prijal jej bozk s trochou premáhania a pohladil po jej krásnych vlasoch. „Bude sa s ňou dobre stopovať, určite ju nikto neprehliadne,“ preblesklo mu hlavou.

Vtedy si vyhrnula rukáv a dotkla svojho krásneho náramku.

„Vieš, chcela by som ti ho darovať.“

„To nie,“ pokrútil nesúhlasne hlavou, „vyzerá skutočne veľmi vzácne. Až je mi divné, že ti ho ten psychopat nechal.“

Sára sa zamyslela a rýchlo mu odpovedala: „To bude tým, že ho dokážem zložiť iba ja. Jemne ho pohladila a vtedy akoby sa náramok prebudil k životu. Pôsobilo to priam nadprirodzene a magicky. Začala si ho sťahovať z ruky, pričom sa šperk pomaly rozťahoval podľa jej tvaru, ako keby bol z gumy. Popritom sa stále krásne kovovo leskol. Tentoraz mu pripomínal viac biele zlato, než striebro. Bol ním učarovaný.

„Je naozaj nádherný. Naozaj to chceš?“

„Sára smutne prikývla.“ Všimol si začervenaný fľak v mieste kde ho nosila.

„Ty si ho asi nikdy neskladáš.“

Pokrútila hlavou: „Taký náramok sa nesmie skladať.“

„Chápem, inak oň hneď prídeš.“ Možno trochu až moc ochotne ho prijal. Čakal dotyk chladného kovu, opak bol však pravdou. Dievča mu ho začalo pomaly naťahovať cez prsty, bol príjemne teplý a mäkký? Pripomínalo mu to, ani sám nevedel definovať ten pocit. Ako niečo žívé. Možno slimáka. Asi sa mu to len zdalo, ale cítil, ako sa mu prispôsobuje. Prešiel cez jeho hánky s úplnou ľahkosťou, až sa spokojne usadil na jeho zápästí.

„Odpusť,“ zaúpela Sára a o krok ustúpila. „nemala som na výber.“

Dan nechápal.

A vtedy to uvidel.

Uprostred čistinky stál ten strašne bledý muž a pred sebou držal starý známy kufor. Dana oblial studený pot. Stuhol hrôzou a nemohol uveriť vlastným očiam.

„Čo to, do pekla…“

„Odpusť,“ zavzlykala Sára ešte viac.

„Čo sa to deje? Sára? Musíme rýchlo zmiznúť!“

„Nemôžeš,“ zaplakala, „teraz už patríš jemu.“

„Ako to myslíš, že mu patrím!“ zháčil sa znechutene Dan, „vyzerám ako nejaký darčekový poukaz?“

„Odpusť mi, musela som.“

„Čo si musela, nerozumiem!“ Dana pomaly opúšťala stuhnutosť, ale šok stále nepoľavoval. Vôbec ničomu, čo sa práve dialo, nerozumel. Ale pálilo mu to rýchlo.

„Ty si s ním? Ako sa sem, dopekla dostal?“

„Dan, ty to nechápeš. On je iný, vyspelejšia rasa, v našich očiach dokonca možno všemocný.“

„Čo to trepeš!“ osopil sa na ňu. Popravde – mal chuť jej jednu streliť. Už sa mu ani zďaleka nezdala roztomilá.

„On je Boh, Diabol, je všetko. Záleží, ako sa na to pozeráš.“

„Si šialená – ešte viac ako on!“ zakričal, pričom muža stále sledoval. Ak by sa pohol, dal by sa na útek. Ten tam iba stál ako prikovaný. Pôsobil priam neživo. Ako ten najstrašnejší strašiak v poli.

„Stvorili nás a majú nás namiesto svojich hračiek. Celý čas nás pozorujú. Celý náš vývoj úplne od samého začiatku, ako do nás zasiahli. Občas sa proste potrebujú zabaviť, pokúšať nás. Baví ich sledovať naše reakcie. Sme pre nich ako laboratórne krysy, rovnako ako aj iní z ďalších svetov.“

„Prestaň s tými blbosťami! Čo je to – nejaká skrytá kamera a všetci v tom idete spolu? Aj ten spiaci pes? Dali ste mu sedatíva? Sú tu niekde kamery? Haló, stačilo! Už ma fakt seriete!“ bol celý bez seba. Dievča akoby ho ani nepočúvalo a pokračovalo vo svojom fantazmagorickom výklade.

„Usporadúvajú rôzne súťaže. Vymýšľajú najšialenejšie pravidlá. A ty si bol tentokrát cieľom tej hry.“

„Buď už ticho!“

„Vybrali si ťa už dávno, pozorovali ťa. Páčili sa im tvoje schopnosti a predpoklady. Dokonca aj reakcie počas celého tohto divadla, ak to tak môžem nazvať. Okrem toho, že ťa pozorovali, ťa aj bodovali. Rovnako ako mňa predtým.“ Dan rozčarovane krútil hlavou a neveril slovám, čo vychádzali z úst, ktoré chcel pred tým tak veľmi bozkávať.

„Vieš, občas sa nám vybraným naskytne šanca vrátiť sa. Niečo ako zlatá karta, ale pod podmienkou, že za seba vyberieme náhradu. A ja som si vybrala teba.“

„Prosím, už dosť! To sa nedá počúvať! Už konečne sklapni!“

„Je mi to tak ľúto, ale robím iba to, čo si mi sám poradil. Robím všetko, aby som bola so svojou rodinou.“ Dan sa chytil za hlavu a potom schoval zúfalú grimasu do dlaní.

„Vyberala som z desiatok – čo to trepem – zo stoviek možných kandidátov, ktorých mi ukázali. Musela som vybrať aj miesto, kde som ťa musela kontaktovať. Zvyšok zariadili oni. Vieš – do momentu, než som ti povedala svoje meno, som si naozaj skoro nič nepamätala. Až keď ma kontaktoval pán cez ten prekliaty biotronický náramok. Postupne sa mi vybavovalo, čo musím urobiť preto, aby som konečne bola voľná.“

Pri vyslovení pán ukázala na tú strašnú bledú postavu.

Dan zdvihol zápästie a prezrel si detailnejšie svoj danajský dar. Uvidel, ako sa tisíc drobných šupín na chvíľu vzpriamilo a vytvorilo malú mexickú vlnu.

„Do čerta!“ zaklial.

„Bojovala som s tým, musíš mi veriť,“ utrela si slzy Sára a stále pokračovala, „pokiaľ máš na ruke ten náramok, si úplne v jeho moci.“ Dan uchopil parazita a pokúsil sa ho stiahnuť dole.

Vtedy pocítil prudkú bolesť, akoby sa mu do kože zabodlo tisíc malých ihličiek.

„To by som nerobila. Tá vec je z väčšej časti živá a komunikuje s ním. Dokáže neuveriteľné veci. Od tých najpríjemnejších až po tie najhoršie, ktoré ti neprajem zažiť.“

Dan neposlúchol a vytiahol nôž v snahe ho prerezať. Vtedy akoby mu telom prebehol elektrický výboj a on sa v kŕčoch zrútil k zemi ako po rane taserom. Nôž mu vypadol z ruky.

„Prosím, už to nerob,“ rýchlo k nemu Sára pokľakla.“

„Nedotýkaj sa ma!“ precedil pomedzi ešte kŕčom zaťaté zuby.

„Mrzí ma to. Ver, že si nevieš predstaviť ako. Ale je už čas ísť.“

„ Nie!“ zaúpel a ešte stále rozdýchával ranu.

„Nemáš na výber.“

Dana zaplavovalo zúfalstvo a strach takých rozmerov, až si myslel, že ich o chvíľu pokrstí obsahom svojho žalúdka.

„Poď.“ Chytila ho pod pazuchu. Dan sa jej vyšklbol a s ťažkosťou vstal. Sklopila iba hlavu so slovami: „Chápem.“ Chcel sa otočiť a utiecť. Lenže tentoraz opäť pocítil mnohopočetné pichnutia a on ostal stáť ako paralyzovaný. Uvedomil si, že stráca kontrolu nad svojím telom. Postupovalo to od ľavého zápästia smerom dole. Nakoniec jediné, čo dokázal ovládať, bolo vlastné dýchanie a hlava.

Urobil prvý nedobrovoľný krok smerom k svojej nočnej more. Zo všetkých síl sa snažil znova ovládnuť, ale nech robil čo robil, nešlo to.

Kroky zrýchľovali a Sára ho ticho nasledovala, ešte stále vzlykajúc.

Neustále si sama pre seba opakovala: “Prepáč, musela som, prepáč…“

„To mi určite pomôže!“ zavrčal na ňu, keď chýbalo už len pár krokov.

Danovo telo sa poslušne postavilo pred neho. S odporom a na znak vzdoru odvrátil hlavu.

„Mladý pán je hrdý,“ zaznel hlboký slizký hlas jeho budúceho otrokára. „Väčšina z vás bola. Hmm, to mám na vašom druhu rád,“ zabublal. „ Rád pokorujem.“

„Nechajte ma odísť,“ otočil sa zamračene na stvorenie, ktoré sa mu tentoraz zdalo akosi iné. Bol zase o niečo vyšší a už predtým kožená tvár akoby strácala rysy človeka a rozpíjala sa. Zachvacovala ho panika tak silná, že mal čo robiť, aby nezačal kričať.

„Dobrý výber, Sára.“ Otočil sa na zhrbenú postavu, ktorá práve vystúpila z jeho tieňa.

„Ďakujem, môj pane.“

„Hmm, tak sa mi to páči. A teraz mi to povedz rečou tvojho pána.“

Sára ho na slovo poslúchla: „Rhúúú ghaííí.

„Toto mi bude chýbať, máš prenádhernú výslovnosť. Aj ty to budeš vedieť, nemaj strach.“

„Už dosť, chcem sa zobudiť!“ zakričal zúfalo Dan.

„Začiatky sú vždy ťažké,“ poznamenal muž spokojne. „Beriete slobodu za samozrejmosť.“

„Bože!“ vykríkol Dan znechutene.

„Prosím, počúvam?“ spýtal sa netvor a chrapľavo sa schuti zasmial.

Dan pokrútil hlavou: „Nie, ty nemôžeš byť Boh!“

„Takže neveríš. My sme o nič neprosili, sami ste nás tak nazvali. Tými svojimi opičími mozočkami, neschopnými pochopiť tak jasné veci. Koniec diskusie. Ale musím uznať, že je to zábava sledovať vás priamo a mať všetko z prvej ruky.

Tak a pravidlom dnešnej hry bolo, Sára?“

Sára sa na chvíľu zamyslela. „Skončiť tak, ako sme začali.“

„Presne. Hmm, naozaj nám budeš chýbať.“

„Ďakujem, môj pane,“ odpovedala a pri tom sa mu hlboko poklonila.

„Sviňa!“ zaúpel Dan, ktorý sa už nedokázal ubrániť slzám. Spomenul si na otca, matku a úplne sa zlomil.

„Úu, neplač. Aby si videl, že dokážem byť aj dobrý a láskavý, tak ti prezradím tajomstvo. Tvoj otec je úplne v poriadku.“

Dan zalapal po vzduchu: „Čo?!“

„Všetko je tak, ako má byť,“ Obdaril ho širokým úsmevom, ktorým odhalil svoje žlté zuby zakončené ostrými špičkami. Natiahol svoju dlhú, mŕtvolne bledú ruku a položil ju Danovi na hlavu. Ten sa jej snažil vyhnúť za zúfalého posledného výkriku.

Dotyk jeho „pána“ ho odporučil do sladkého bezvedomia.

Prebralo ho prudké trhnutie vlaku. Rýchlo otvoril oči. Najprv pozrel na hodinky a potom von z okna. Nemohol uveriť vlastným očiam. Čo sa to tu deje? Čas nesedel s miestom, na akom sa mali nachádzať. Všetko nasvedčovalo tomu, že majú zhruba hodinové meškanie. Bude musieť dopredu za Frankom zistiť, čo sa stalo, ale najskôr si skontroluje cestujúcich. Prehrabol si šišaté vlasy, nasadil si na ne sprievodcovský klobúk a vykročil von z kabínky.

Prehliadal kabínku po kabínke. Ľudia sa tvárili čudne a rozmrzelo.

„To je zase deň.“ Prechádzal predposledným vozňom popri spiacej matke z deťmi, žene s malým štekajúcim smradom a konečne posledný vagón. Prvé dve kupé boli prázdne. V treťom ho zaujala čierna športová taška, pohodená na zemi. Vošiel dnu. Nestačil sa ani poriadne poobzerať, keď mu nohy vyleteli do vzduchu a on tvrdo dopadol medzi sedadlá do niečoho mokrého. Keď si uvedomil, v čom leží, nahlas zaklial a začal sa utierať do okolitých sedačiek. Nasoptene vybehol von, úplne ignorujúc čiernu tašku, pre ktorú pôvodne do kupé vstúpil.

Ešte chcel narýchlo prezrieť zbývajúce miestnosti a potom sa hneď ísť opláchnuť. Vyrušil ho nepríjemný ženský krik za sprievodu plačúcich detí.

„Bože, čo som komu spravil?!“ zaúpel a vyšiel naproti tomu povyku. Keď sa dostal naspäť do predposledného vozňa, podráždená žena obklopená troma urevanými deckami ho zasypala urážkami a sťažnosťami. Po dlhšej chvíli pochopil, že jej niekto ukradol topánky. S príšerným hlavybôľom sa so ženou a jej príveskami pomaly sunul do svojej kabíny, aby spísal záznam.

Keby pokračoval, uvidel by v piatom kupé sedieť pôvabnú dievčinu v premočených čiernych šatách. Oproti nej sedel nápadne vysoký muž v starodávnom obleku a cylindri. Vedľa seba mal položený neobvyklý starožitný kufor. Muž venoval chladný pohľad Sáre. Tá bez slova vstala, vyšla z kupé a o malú chvíľu sa vrátila aj s prázdnou čiernou taškou. Naplnila ju čiernym zmotaným oblečením a teniskami, zavrela ju a vyložila na úložný priestor. Do uší si vložila slúchadlá a pustila song od Nine Inch Nails, ktorý vôbec nepoznala. Oprela sa do sedadla a zavrela oči.

Skončí v pekle, ak by v nejaké verila. V pekle vlastne už bola, takže ju nemusí nič trápiť. Aj napriek tomu sa jej výčitky s veľkou chuťou zahryzávali do uboleného mozgu. Vedela, že už nie na dlho. Skôr ako sa ich cesty rozdelia jej Pán nechá iba tie najpotrebnejšie spomienky a tento príšerný deň medzi ne patriť určite nebude. Pomaly sa započúvala do zaujímavej skladby a ešte pred tým, ako ju tá neľudská bytosť uspala do očisťujúceho spánku, venovala svoju poslednú myšlienku mladému chlapcovi, spiacemu vo veľkom starožitnom kufri.


19. júla 2016
Naďa Vojteková