 |
„A tak som sa konečne vrátil,“ ukončil svoje rozprávanie Jožo Kapusta. Všetkých štyridsať sedem detí naňho hľadelo a vyzerali akoby zmrzli v krutej ruskej zime. A hoci pred sebou mali hrdinu, ktorý prežil dve svetové vojny a tvrdil, že našiel poklad, ich bledé tváričky boli skôr maskami mŕtvol, ako živých bytostí. To vojna z nich vytiahla život, hovoril sám sebe, ale aj keď videl mnoho zničených ľudí, s takouto prázdnotou v očiach sa ešte nestretol. Deti sa nehýbali. Ich bývalý učiteľ, bol po skončení druhej svetovej vojny, späť. Na pravú nohu kríval, tvár mala pár jaziev navyše, na čele sa mu usadil zachmúrenejší výraz, ale bol tu. Na tvárach jeho bývalých žiakov nebola radosť, nadšenie, ani záujem. Nebolo tam nič. Videl ich telá, kde boli duše, netušil.
Tlačili sa v jednej z mála neporušených budov, ktorou bol kostol a počúvali príbeh svojho učiteľa. Vonku sa ozýval buchot kladív a chrapot píl. Obnova Striebristej bola v plnom prúde.
Jožo dokríval k torbe, ktorú si položil na kazateľnicu a siahol dovnútra.
„Poklad,“ povedal a vytiahol čokolády. „Je trochu iný, ako očakávate.“
V detských tvárach sa mihol tieň, prázdnotu nahradilo prehĺtanie. Pomaly ožili. Hlad mal v týchto časoch ohromnú moc.
„Ešte raz sa nadýchnem a keď si nezoberiete, zjem ich sám.“ Detváky sa konečne rozhýbali, mnohé sa dokonca smutne usmiali a on mal čo robiť, aby ten nápor ustál.
„Fakt, kde je ten poklad, o ktorom si hovoril deťom? Pomohol by pri obnove,“ opýtal sa Joža riaditeľ školy, Jano Dierny. Obaja sledovali tesárov, ktorí pribíjali trámy na strechu susedného domu. Jeseň už bola za dverami, slnko sa skláňalo k obzoru. Rýchlo sa ochladzovalo, v domoch sa už kúrilo a vzduch bol cítiť štipľavým dymom. Všade naokolo stále panoval čulý ruch a lomoz.
„Netreba hneď všetkému veriť. Niektoré príbehy majú občerstviť myseľ, nie povzbudiť chamtivosť.“
Jano po chvíli prikývol. Aj on mal na tvári viac chmár a plecia ovisnutejšie.
„Čo je s nimi? Vyzerali ako bez duše,“ nadhodil Jožo.
„Veď vieš, vojna,“ odvetil riaditeľ a pozrel na niečo na zemi. „Môžeš bývať u nás, kým ti neopravíme dom.“
„Farár mi už vyčlenil miesto u seba. Bol poriadne neodbytný.“
Jano prikývol. „Prišiel sem na začiatku vojny. Vystriedal otca Františka. Strašné, čo sa mu stalo. Starý pán sa zatáral do lesa, kde mu vlci rozdriapali hrdlo. Náš nový sa volá Aurel Mútny a je to muž pevnej viery a železného charakteru. Deti ho zbožňujú, akoby mal v sebe magnet, či čo, tak ich ku sebe priťahuje. Nechápem, ako presvedčil Nemcov, aby si nezriadili obranu v kostole. Vďaka tomu v ňom mohli toľkí nájsť úkryt a prežiť.“ Potľapkal Joža po pleci. „Vidíme sa zajtra. Som rád, že si sa vrátil.“
„Bol taký divný. Farár. Páchol zatuchlinou a stále mi hľadel na krk. Do očí nie.“ Jožo civel pred seba. Vyzeral, že sa stratil v spomienkach. „Myslím, že sa ešte vrátia,“ povedal napokon.
Riaditeľ zbledol. „Pre Krista, kto?“
„Nemci.“
Riaditeľ pozrel na svojho učiteľa a pochopil. Vojna pomútila hlavu mnohým. Len Boh vie, čo musel tento človek prežiť, a koľko potrvá, kým pochopí, že vojna naozaj skončila.
„Neblázni. Rusi ich hnali svinským krokom. A Američania tiež. Tí sú radi, že je po vojne. Poď, zájdeme k Ctiradovi na kalíšťok, prečistíme si hlavy.“
Jožo vzhliadol. Ťažoba tohto miesta naňho doliehala, bola hmatateľná a dusivá. Vzoprel sa jej, až napokon pomaly ustúpila. Ctiradovu krčmu akoby zázrakom ušetrili. V stene síce boli dierky po zásahoch zo samopalov, no granáty sa jej nedotkli. Miestni žartovali, že Rusi nechceli prísť o Ctiradovu povestnú domácu slivovicu. „Tak dobre, o pol hodinu som tam, iba voľačo skontrolujem a prídem.“
„Budem ťa tam čakať.“
Jožo Kapusta sedel na slamenom matraci v malej kostolnej kutici a kontroloval svoju opakovaciu brokovnicu Winchester vzor 1897. Narodil sa v Amerike slovenským rodičom, no vypočul vojnové volanie z Európy a pridal sa k Yankeeovským zborom a spolu s opakovacou Trenči, ako zbraň nazval, vstúpil do bojov. Po ich skončení sa vybral na Slovensko, aby našiel rodnú obec svojich rodičov, Striebristú. Kraj ho načisto očaroval a tak tu ostal.
Po vypuknutí druhej veľkej vojny sa mu ozvali ľudia, s ktorými sa delil o zhnitý chlieb a vši v smradľavých francúzskych zákopoch, a naliehali naňho, že by sa im zišla Trenči a jeho rýchle ruky, v ktorých sa menila na zúriacu božiu pomstu. Že s jeho pomocou by frickom spadol ten ich dlhý blond hrebienok.
Po krátkom premýšľaní vši a hniloba zvíťazili nad pokojom a vôňou dreva. Povedal riaditeľovi, že odchádza, ten iba prikývol a snáď sa aj zahanbil, že nejde s ním.
„Vráť sa, takého učiteľa ako si ty, už nenájdem.“
„Vrátim sa,“ povedal a odišiel.
Svoj sľub splnil po piatich rokoch.
Trenči mala znovu prácu, akurát miesto preplachovania zákopov od živej sily, pretože tak tomu hovorili jeho velitelia, kryla ich ústupy. Závoj, ktorý dokázal z brokov vytvoriť, dával utekajúcej jednotke dostatočný čas na úkryt. V jednej bitke však po dlhej dobe preukázala konečne aj svoje útočné kvality. Keď prekročili Rýn, postúpili do Mannheimu, kde sa z jedného domu nechcelo nemeckému guľometnému družstvu. Tanky si k tomu miestu kvôli troskám nedokázali preraziť cestu, preto plukovník Bowyer ukázal naňho, aby pod krycou paľbou šprintoval s celým svojim družstvom do domu. Postupovali od jedných dverí ku ďalším. Trenči bola na takúto prácu ako stvorená. Nebolo treba mieriť, stačilo vystreliť zhruba smerom, kde tušil nepriateľa. Pod náporom brokov kosti vybuchovali, svaly sa trhali a krv fŕkala. Nebol to boj, iba obyčajný masaker. Vyčerpaní Nemci nevedeli odolať ich agresívnemu útoku. Na najvyššom poschodí boli traja dôstojníci, na tých už muníciu míňať nemuseli. Ležali na zemi, na zátylkoch diery po guľkách, ktoré si vpálili do úst. V strede izby bol stôl a na ňom sa vŕšil poklad.
Jožo pozrel na svojich spolubojovníkov, ktorí ticho zahvízdali. Scenár bol jasný. Nakradnuté veci zmenia majiteľa. Rýchlo načreli do kopy mincí, náušníc, prsteňov, zubov, náramkov a iných cenností a vložili svoj podiel do vreciek. Keď si cennosti neskôr osamote prezeral, zistil, že všetky do jedného boli strieborné. Vtedy mu hlavou prebleskla silná, ba priam nástojčivá myšlienka, že 0 musí vrátiť.
„Nemci ho vzali Nemcom a ja ho aj Nemcom vrátim,“ povedal sám sebe do ticha. „Všetko.“
Bledé tváre detí v kostole mu pripomínali tých, ktorí umierali na ceste do Berlína. Mysľou sa mu mihli farárove divoké oči, ktoré zažehnal ráznym natiahnutím Trenči. Naprázdno stlačil spúšť. Ten zvuk ho vrátil späť do malej izbietky v kostole. Svoj sľub nedodržal. Zatiaľ. Jeho predtucha mu hovorila, že sa po striebro vrátia. Poláskal brokovnicu a nabil ju šiestimi nábojmi so špeciálnymi brokmi.
Len príďte, som pripravený.
Malog pozrel na svojich bojovníkov. Všetci sa obliekli do slávnostných šedých nohavíc a kabátov, tak typických pre skaly, v ktorých vyrastali. Na hlavách mali lebky obávaných Trhačov, ktoré boli ideálnymi chráničmi hlavy, pretože umožňovali dobrý výhľad, tesne obopínali lebku a vzadu klesali ku krku. Typickým znakom dospelého Trhača boli dva výrastky na čelovej kosti v tvare blesku. Členovia klanu ich natierali výlučkami nočných kvetov, aby v tme svietili. Takto mali ich obete aspoň okamih, aby pochopili, kto ich prišiel zabiť. Znak Krvavých poznal každý. A teraz tu všetci stáli, víťazi Veľkého zabíjania, s právom vstúpiť do portálu počas konjunkcie a odobrať sa na legendárnu planétu Elys plnú potravy, kde si vyzdvihnú svoju cenu – večný život plný plienenia a hojnosti.
Malog vyceril dlhé zuby na svojho brata Varga a tak ho divoko pozdravil. Áno, utrpeli veľké straty, ale ich súperi nakoniec podľahli. Keď vstúpia na planétu, ktorá bude naveky ich domovom, rozpŕchnu sa, aby si všetci založili vlastné panstvá a neskôr sa stretli v súboji o konečného a jediného vládcu. Toto boli posledné okamihy ich spojenectva. Vargo, jednooký Kesnir, malý Daset. Všetkých ich bude musieť zabiť. Prinútil sa zapudiť pre tento krát zbytočné úvahy a sústredil sa na vesmírne divadlo pred sebou. Portál bol tvorený skalným masívom s veľkým otvorom, ktorý doň vymlela dávno vyschnutá rieka. Každých sedemdesiat šesť obehov sa ich planéta dostala do takého postavenie s Elys, že sa portál na pár okamihov otvoril a vtedy sa dalo prejsť skrz. Krvaví nebudú prví, ktorí tak urobia. Boli mnohí pred nimi a našli spôsob, ako poslať správu o tom, čo zažili. Plienenie a hojnosť. Elys bola plná života a ľahko ovládateľných bytostí.
Malog sa nadýchol, aby si pripomenul vôňe svojho sveta, ktoré už nikdy nepocíti. Prenikavá aróma nočných kvetov, pach krvi mŕtvych nepriateľov a zeme, ktorá ju prijala. Vzduch bol číry a dobre sa ním niesli zvuky noci, ktorá bola na vrchole a dávala vyniknúť jedinému mesiacu v splne. Ten síce dráždil divé zvery, ale dnes boli všetky ticho, dnes nik nechcel prekaziť slávnosť najmocnejšieho Klanu.
Hviezdy v skalnom otvore sa zachveli, zem rezonovala ozvenou vzdialenej planéty, ktorá vstúpila do ich sféry. Temnotu pred nimi nahradili vlny svetla osvetľujúce krajinu. Konjunkcia bola tu a s ňou aj čas na prechod. Nebol nik, s kým by sa rozlúčili. Pozostalí porazených ticho trúchlili nad vyhasnutými životmi a preklínali víťazov, zatiaľ čo duchovia mŕtvych súkmeňovcov putovali na iné miesta.
Vietor posledný krát zavial z rozľahlých saván, Malog v ňom dokonca zachytil vôňu ľadovcov z jeho domova, ale teraz nebol čas na váhanie. Plienenie a hojnosť. To ich čaká. Vykročil do portálu, a ten ho pohltil. Nasledovalo ho ďalších jedenásť zabijakov.
Jano Dierny trochu prebral. S Jožom si pôvodne chceli dať iba jeden, no keď ich zbadali Sergej a Anton, dvaja zranení vojaci Červenej armády, boli zatiahnutí do divokého rozhovoru, pri ktorom vypili dve fľaše Ctiradovej slivovice. Rusi chceli pokračovať, no Jano už načisto podgurážený, iba nahnevane mávol rukou a pratal sa z krčmy preč. Boli to dobrí chlapi, ich druhovia ich tu nechali po krvavej bitke zomrieť, no oni sa smrti postavili a z ťažkých zranení sa vystrábili. A tak v Striebristej ostali a pomáhali s obnovou, akurát pri pálenke sa menili na divoké zvieratá, s ktorými bolo neradno sa škriepiť.
Keď Jano vybehol z krčmy, rozhodol sa, že nepôjde domov. Bola chladná, bezoblačná noc; mesiac bol v splne a krajina sa kúpala v jeho mŕtvom svetle. Vydal sa na krátku prechádzku okolo neďalekého kopca, ktorý od nepamäti volali Šibenice. O hodinku bude doma, trochu pretriezvie a žena mu nebude nadávať do ožranov. Bol na ceste už asi dvadsať minút, hlava sa mu krútila, no nohám nemilosrdne prikazoval kráčať ďalej. Vzduch bol mrazivý, no už v ňom necítil dym a tak ho do pľúc nasával plnými dúškami. V diaľke sa ozvalo zavýjanie vlka. Janovi po chrbte prebehol mráz, pretože ten zvuk bol plný strachu.
Prestaň, prikázal si v duchu, to ti hlavu opantala pálenka. Telo sa bráni obyčajnej prechádzke. Pohni zadkom a hybaj až na vrchol Šibeníc, ty darebák.
A tak sa vzoprel únave a dal sa zdolávať mierny briežok, až kým nebol navrchu, odkiaľ mal skvelý výhľad na všetky strany. Práve tu mali Nemci zriadenú pozorovateľňu a odtiaľto riadili protipechotnú streľbu zo svojich obávaných štyridsať dvojok až pokiaľ guľometné družstvo neodstrelil tank.
Na vrchole kopca sa vraj v minulosti konali popravy, keď sa nejaký nevoľník pokúsil prepašovať striebro z miestnych bohatých baní. Mesiac osvetľoval krajinu a hviezdy pre jeho silný svit skoro nebolo vidieť. Les, ktorý obklopoval Striebristú, kvôli ťažbe ustupoval čoraz viac na horizont a na rovine bola jasne viditeľná cesta. Práve po nej, smerom k dedine, kráčali nejaké postavy. V Janovej hrudi sa rozbúchalo srdce. Ruky mu mimovoľne zakryli ústa a pridusili vzdych. Bleskovo klesol k zemi. Napriek dusivému strachu sa prinútil pozorne prezrieť si pohybujúcu sa skupinu. Nie, nebola to svorka vlkov, kráčali vzpriamene, toľko sa rozoznať dalo, aj keď od neho mohli byť tak kilometer, možno aj menej, v noci to nevedel dobre odhadnúť. Pohybovali sa pomaly, ťažkopádne, akoby na pleciach niesli ťažký náklad. Napriek tomu, že podrobnosti dobre nevidel, niečo v tých neznámych postavách zakrádajúcich sa tmou, mu nahnalo taký strach, až sa napriek nočnému chladu začal potiť, dokonca aj pálenku akoby mu z hlavy vyhnalo, motanie bolo preč, ostala iba nástojčivá potreba ujsť.
Čosi mu mocne pritlačilo jeho vlastnú ruku, ktorú mal ešte stále na ústach. Janovi od ľaku skoro vypadli oči z jamôk.
„Ššš,“ začul tesne pri uchu. „Vravel som ti, že sa vrátia.“
Až po týchto slovách tlak ustal a on si mohol obzrieť Jožovu bledú tvár. Vyzeral ako duch.
„Nebodaj myslíš…“ nedokončil Jano vetu, lebo Jožo už pomaly prikývol.
„Ale veď idú z východu. Odtiaľ prišli Rusi.“
„Sú to zbehovia. Zbabelci. Vracajú sa po stopách svojich porazených kamarátov. Čo asi povedia, keď u nás uvidia rudoarmejcov?“
Jano chcel prehltnúť, ale cez vyschnuté hrdlo sa mu nedalo. Že to mohol byť hocikto iný, bolo teraz jedno.
„Čo budeme robiť?“
Jožove oči vo svite mesiaca zablyšťali a nahradili chýbajúce hviezdy na oblohe.
„Čo asi? Privítame ich, ako sa patrí.“
Vargo prešiel cez portál a zalapal po dychu. Doľahla naňho ľadová ťažoba, takže dokázal urobiť už iba pár krokov a potom sa mu podlomili kolená. Toto bola prekliata zem. Ešte nedávno tu prebiehala veľká bitka, taká, vedľa ktorej bola ich Krvavá hra len drobnou šarvátkou. Hlboko v útrobách počul ozveny dunivých otrasov, nárek vybuchujúcich stromov a akýchsi zvierat s potrhanými bruchami. Vzduch bol preplnený strachom a ohromným hnevom, ktorý mu zvieral vnútornosti silnejšie ako železné kliešte a drvil ho. Pred očami sa mu zahmlilo, musel s nimi pár krát zamrkať a vtedy ich zbadal. Mátoživé, priehľadné postavy bežiace rovinou, každá mala v rukách akési palice, niektoré boli kratšie, iné dlhšie a všetky mali na konci ostrý hrot. Kričali čosi ako „urá“ a keď prišli asi na sto krokov od jedinej vyvýšeniny široko ďaleko, práve na jej vrchole začalo voľačo blikať a postavy sa začali rúcať k zemi. Vargo už zabíjanie videl, ale takéto ešte nie. Postavy padali po desiatkach, rýchly a bzučiaci hmyz lietal vzduchom a trhal ich telá. Zem sa otriasala výbuchmi a vo veľkých fontánach prskala k oblohe, ktorú úplne zakryla. Potom sa objavili príšery s dlhými nosmi, z ktorých chrlili oheň a dym. Jeho oči netušili, že sa pozerajú na tanky, fascinovane na ne hľadel, keď zrazu ten výjav zakryl tieň a on pocítil na pleci ťažkú dlaň. Potriasol hlavou, zrak sa mu prečistil a on pred sebou zbadal Maloga.
„Ako sa ti páči Elys?“
„Legendy hovorili o poddajných bytostiach, a oni snáď bažia po krvi viac ako my.“
„Takže páči.“
„Keď si ich podrobíme, až potom im ukážeme, čo je to boj.“
Malog prikývol a zahľadel sa smerom k vyvýšenine. Prízraky boli preč, tunajší mesiac bol v splne a vďaka nemu sa Krvavci mohli rýchlejšie spamätať z prechodu.
„Tam,“ kývol bradou, „cítim krv. Poď braček, skôr ako sa rozídeme, pozývam ťa na hostinu.“
Vargo prikývol a postavil sa. Aj on zacítil jej pach. Dychtivosťou sa mu zježili chlpy na krku. Povzbudení a ešte stále prechodom zoslabnutí Krvavci sa vydali po ceste smerom k Srtiebristej.
Vietor im vial od chrbta, mesiac v splne ich napĺňal bázňou a pocitom nezraniteľnosti. Preto si nevšimli dvojicu, ukývajúcu sa na vrchole Šibeníc, ako ich pozorujú a čosi si vzrušene šepkajú. Nemohli vidieť, ako sa odplížili, pretože sa kochali novým domovom plným života, strachu, hnevu, energie a krvi. Tej predovšetkým. Správy im spoza opony prichádzali len občas, v snoch, no žiadna z nich nedokázala opísať nádheru a sýtosť tohto sveta. Už teraz sa cítili ako jeho bohovia. Veľké zabíjanie, rituál, ktorý u nich doma prebiehal skoro nepretržite, mal mnohých víťazov. Vlkovci, Dušníci, Vodnatci, Divošky a samozrejme aj Krvavci. Neboli prví zo svojho rodu, ktorí vstúpili na Zem. Lenže tu mali iné mená.
Dvanásť upírov, hľadajúcich svoju prvú pozemskú krv, krok za krokom kráčalo cez planinu kúpajúcu sa v mesačnom svite, smerom, odkiaľ cítili život. Všetci, ktorí prešli na druhú stranu, videli ozvenu nedávnych bojov, ich divokosť, krutosť a ohromné množstvo krvi. Boli z tohto miesta nadšení.
„Vstávaj, Ivan,“ Jožo surovo potriasol strašne chrápajúceho Rusa, zatiaľ čo Jano budil druhého.
„Ja net Ivan, ja Anton,“ odpovedal chlap a z úst sa mu vyvalilo alkoholické grgnutie.
„Vstávaj, vojak, Nemci sú v doline.“
Tieto slová mali na oboch spitých zázračný účinok. Vojna neskončila až tak dávno, aby sa načisto zbavili svojich bojových zvyklostí. Mnohí na fronte nahrádzali odvahu množstvom vypitej vodky a pritom sa naučili byť neustále v strehu, akoby si v sebe dokázali vypestovať schopnosť oddeliť opité ja od chladnokrvného bojovníka. Ten jeden zabíjal a ten druhý mu dodával guráž.
„Nemcov sme vyhnali, tavárišč,“ skúsil sa z toho vykrútiť Sergej.
„Títo sa schovávali za frontou a teraz sa vrátili. Idú sem.“
Obaja Rusi na seba pozreli krvou podliatymi očami a po pár nádychoch bolo vidieť, že sa rozhodli. Spoločne pri pohárikoch rozprávali, že prešli peklom Stalingradského kotla, kde zastavili Hitlera a heslom Červenej armády v tých dňoch bolo: “Ani krok nazad.“ Teraz sa v ich opitých očiach znovu rozhorel ten hrozivý oheň odhodlania a neúcty k vlastnému životu. Stalingrad bol späť.
„Što máme róbiť, kamandír?“
„Pôjdete so mnou. A ty Jano, choď zobudiť Ctirada. Ja skočím za farárom.“
Upíri sa priblížili k prvým domom do Striebristej. Dva blesky na lebkách Trhačov žiarili ako hviezdy.
„Ešte máš nejaké pochybnosti?“ šepol Jožo Sergejovi do ucha. Sedeli v temnote prvého domu, ktorý bol len zhoreniskom. Pomaľovali si tváre sadzami a krčili sa v tme za zuhoľnatenou okenicou.
Rus iba pevnejšie zovrel svoj samopal PPsH-41, prezývaný Špagin. Dva blesky na prilbách, lebo to čo mali votrelci na hlavách, malo naozaj tvar Nemeckých vojenských prílb, nosili obávané jednotky SS. Tí nebrali zajatcov a fanaticky sa bili až do posledného muža. Títo tu sa vôbec nesnažili kryť za domami, svoju prítomnosť nijako netajili, kráčali hrdo, sebavedomo, akoby im to tu patrilo.
Joža ich arogancia neprekvapovala.Tú nadradenosť nasledovanú priam až zvieracou zúrivosťou a neľudskou krutosťou, vídaval pri stretnutí s nimi bežne. Vyhlasovali o sebe, že sa ničoho neboja, a práve na to sa spoliehal. Veril, že keď vstúpia do tichej dediny, nebudú očakávať odpor, a tak sa stanú ľahšími terčmi.
Práve prechádzali okolo ich postavenia, keď v okenici oproti zablikali svetlo a vzápätí sa nocou rozľahli zvuky streľby. Anton so svojou ukoristenou Nemeckou MP 40, pokropil esesákov dávkou. Toho vpredu, vysokánskeho, s hrdou bradou, guľky zasiahli do pravej polovice tela, ich energia ho otočila okolo osi a potom padol ako podťatý. Ďalší to dostal naplno do hrude a ako tresol dozadu, takmer sa mu skoro podarilo urobiť kotúľ. Nemci akoby nechápali, čo sa deje. Pozerali na seba a vtedy sa rozštekal Sergejov Špagin s typickým okrúhlym zásobníkom. Guľky párali vzduch a ďalší dvaja Nemci sa najskôr roztancovali, potom sa bez kontroly zrútili na zem. Zvyšní esesáci konečne vyrazili preč z prúdu oceľovej smršte. Vtedy zaznela tretia pieseň smrti. Zvuk, pri ktorom tuhla krv v žilách Rusom aj spojencom. Hitlerova píla, ako guľomet MG 42 nazývali, zavyl a zmietol troch vojakov z cesty. Ctirad si túto zbraň ponechal a plánoval ju vystaviť u seba v krčme, no teraz s ňou bol na konci prístupovej ulice, zaľahnutý za rozbúraným mostným múrikom a uzatváral pascu. Nemci sa zastavili, zúrivo cerili nezvykle dlhé zuby a hľadali ukrytého nepriateľa. Stále sa nesnažili kryť. Ešte čudnejšie bolo, že padali bez jediného zvuku bolesti, či strachu. Anton medzitým vymenil zásobník a ako ho úplne premohla bojová horúčka, vyliezol zo svojho úkrytu a pokračoval v streľbe. Lenže po pár výstreloch sa mu zbraň zasekla. So sprostou nadávkou ju šmaril o zem a vytiahol z puzdra svoj Tokarev. Esesák, ktorého predtým zastrelil ako prvého sa mátoživo postavil, krv mu z tváre urobila masku démona. Anton už na bojisku čo to zažil, ale aby sa už raz zabitý nepriateľ zodvihol, to ešte nie. Gánil naňho neschopný pohybu. Nemec vyceril tesáky a vrhol sa naňho. Ten v poslednej chvíli zodvihol pištoľ, vystreliť však nestihol. Krvavý démon sa pohyboval príliš rýchlo, zahryzol sa mu do hrdla s ohromnou, neľudskou silou. Antonovi prasklo v krku a hlava ostala skrútená v neprirodzenom uhle. V očiach ešte chvíľu svietil život, no potom zmŕtveli. Čas akoby nachvíľu zmrzol, streľba utíchla a bolo počuť iba chlípavé zvuky. To už začali vstávať aj ostatní zastrelení. Chvíľu stáli nehybne, v mesačnom svetle pripomínali duchov z iného sveta.
Prvý sa rozhýbal Sergej. Šialený zo spôsobu, akým zomrel jeho kamarát, povzbudený alkoholom, zaútočil tak, ako to robil so svojimi kamarátmi v Stalingrade. Odistil granát, vrhovú poistku nechal padnúť na zem, napočítal do päť a hodil k hlúčiku Nemcov. Ešte raz sa prudko nadýchol a zrúkol „urá“. Granát vybuchol súčasne s výkrikom a rozmetal dvoch vojakov na kusy. Ďalších odhodila tlaková vlna. Do toho vyrazil a krátkymi dávkami sa pustil do tých, čo prežili. Jedného zasiahli strely do tváre, ďalšieho postrelil do nohy, to už sa ale rozhýbal vojak, ktorý umrel a vstal z mŕtvych ako druhý, dvoma skokmi bol pri ňom, vyrazil mu samopal z ruky, akoby to bola len liesková halúzka a kolenom ho nabral do brucha. Rus sa prudko ohol a vyvrátil krv. Esesák si to nevšímal, zodvihol si ho ľahko, akoby bol zo slamy, a zahryzol mu do krku. Slasťou pri tom privrel oči.
Jožo to všetko sledoval z tmy a pripadal si ako v sne. Dvaja Rusi umreli ako zvieratá na akomsi obetnom oltári a na prežitie im nestačila ani tá ohromná vôľa, vďaka ktorej sa vystrábili z rán. Esesáci síce pod náporom striel klesali k zemi, následne však vstali a nezranení naďalej tam len tak postávali na mieste, z ktorého by sa aj ten najhoršie vycvičený vojak pratal zaliezť do akejkoľvek jamy.
V žalúdku mu rozkvitol pocit nespravodlivosti. Už mal byť koniec. Rádio bolo plné ód na oslavy, ktoré sa konali po celom svete. Tak prečo tu my ešte musíme umierať?
„To kvôli tvojmu dlhu,“ ozvalo sa kdesi v jeho hlave. Ten hlas ho prenasledoval od Mennheimského krviprelievania. Bol to ten hlas v ňom, ktorý ho vtedy donútil zájsť za divíznym zbrojmajstrom, kapitánom Jenkinsonom, a výmenou za štvrtinu strieborného pokladu ho presvedčiť, aby zvyšok rozsekal a naplnil ním patróny do jeho Winchestrovky. Zbrojmajster Jenkinson naňho iba začudovane zagúľal očami, povedal niečo ako: “Prečo to Adolfovi tak dlho trvá?“ a potom Jožovi oznámil, nech si príde tovar vyzdvihnúť na druhý deň.
„Nezabudni, máš dlh,“ kázal hlas v jeho hlave a dnes ho konečne uspokojí, pretože vráti Nemcom striebro presne tak, ako vtedy sľúbil. Jožo Kapusta napumpoval svoju brokovnicu a vyšiel z tieňov.
Mal k dispozícii šesť rán.
Vargo, brat vodcu Krvavcov, zúril. Čo je toto za prekliate miesto? Nestačilo, že z nich silu vysal prechod, potom ich všetkých miatli prízraky mŕtvych a teraz ich čosi kosilo. Páralo to ich skoro nesmrteľné telá, pričom nikde nevideli nepriateľa. Ani Vargov prenikavý pohľad nedokázal nahliadnuť do tieňov, ktoré akoby boli zahalené akýmsi nepreniknuteľným závojom. Videl padnúť Maloga, voľačo doňho vyvŕtalo dierky, z ktorých tiekla krv. Potom sa niečo ostré a bolestivé zahryzlo aj doňho. Sily ho zrazu opustili, nevládal stáť, bol zmätený, okolitý svet sa krútil a on nevládne padol. Marilo sa mu, akoby na chvíľu vystúpil zo svojho tela. Tak toto je smrť? Takto mám skončiť ja, Vargo, ktorý som holými rukami trhal Vlkovcov? Nie. Ohromnou silou sa vzoprel zániku. Keď sa jeho telo z útoku spamätalo a konečne vyvrhlo tie malé kovové kúsky na zem, postavil sa. Videl, že ostatní Krvavci sa s ranami vyrovnali rovnako. Akoby aj nie. Toto boli víťazi Veľkého zabíjania, bez ohromnej vôle žiť by tu neboli. Vtedy z tieňov vyšiel prvý protivník. Bol drobný a už z diaľky čudne páchol. Namieril na Maloga svoju palicu, potom ju šmaril o zem a vytiahol ďalšiu, oveľa menšiu. Bolo vidieť, že Malog už toho má dosť. Bol zvyknutý na otvorený boj, kde sa nepriateľ neskrýva ako nejaký špinavý hlodavec. Skočil k tomu červovi a zobral si, čo mu po práve náležalo – jeho krv. Malog chlípal, ako keby rok hladoval a ostatní Krvavci ho mĺkvo a lačno sledovali. Vtedy z tieňov vybehol ďalší tvor a niečo medzi nich hodil. Strašne to buchlo a niekoľko bratov to rozmetalo na kúsky. A znovu sa ozvali ten bzukot. Palica v rukách toho človiečika blikala ohňom a on pri tom reval ako zmyslov zbavený. Vargo nezaváhal. Skočil k nemu, vyrazil mu to čudo z rúk a schuti sa napil.
Jeho krv bola hustá, plná života a ešte niečoho. Čohosi opojného. Chutilo to skvele. Nasával ako o život a s každým ďalším dúškom mal pocit, že sa stáva bohom. Lenže potom sa čosi pokazilo. Ešte stále dychtivo pil, keď začul dve zvláštne cvaknutia. Ako keby o seba zadrkotali kovové zuby. Ozval sa výbuch. Ani najsilnejší hrom sa nemohol rovnať tomuto šialenému zvuku. Do Jednookého Kesnira niečo tvrdo narazilo a šmarilo ho to o zem. Lebka z Trhača mu spadla z hlavy a odkotúľala sa preč. Vargo si všimol, že mu cez rozdriapanú košeľu bolo vidieť rebrá. Z miest, kde Krvavcovi presakovala krv, sa dymilo. Ktosi vedľa neho zaňuchal, a zlostne zvolal. „To je striebro!“
Vargo spoznal hlas malého Daseta, a potom ho videl, ako sa vrhol na nového útočníka. Kovové zuby cvakli a znovu dunivo zahrmelo. Daseta nabrala neviditeľná päsť priamo vo vzduchu a obrátila jeho skok presne opačným smerom. Striebro, ktorým ho ten neznámy čarodej prešpikoval, sa prepaľovala Krvavcovým vnútrom. Ostro to zapáchalo. Ďalší dvaja jeho druhovia divoko a zlostne zavyli a vrhli sa na metača hromov. Cvak cvak, výbuch a prvému zurvalcovi odletela ruka od lakťa a neviditeľné zuby mu odhryzli kus boku. Cvak cvak, úder hromu a druhý sa prehol v páse a z chrbta mu vyprskol červený oblak plný vnútorností a úlomkov kostí. Ešte nikdy nezabila jedna bytosť štyroch Krvavcov. Vargo sa rozhodol, že tento súboj ukončí. Vytrhol spoza pása nôž, a hoci sa to priečilo jeho cti, pretože najradšej bojoval holými rukami, nevidel inú možnosť. Napriahol sa k hodu. Neznámy s hromovou palicou zbadal jeho pohyb. Zuby dvakrát cvakli a otvor palice sa otočil k Vargovi. Dal do hodu celú silu a ešte si stihol všimnúť, že červ pohol prstom položeným na akejsi páčke. Vargove oči sa na chvíľu zahmlili, svaly stratili istotu a prsty cit. Nezvykol minúť, ale ani nikdy nepil krv utopenú v alkohole. To rozhodlo. Jožo Kapusta stlačil spúšť o okamih skôr, ako nôž opustil upírovu ruku.
Nôž síce letel, ale keďže predtým jej majiteľ dostal plný zásah, minul cieľ o dobrý meter. Jožo poslednýkrát napumpoval Winchestrovku a vystrelil strieborné broky smerom k najbližšiemu esesákovi, ktorý to dostal priamo do hlavy. Tá sa zmenila na čosi hrozne mäsité a krvavé. Čas na nabíjanie nemal, rútili sa naňho ďalší Nemci. Až teraz si všimol, aké majú veľké očné zuby, mŕtvolné oči a že vôbec nepoužívajú palné zbrane. Nôž, ktorým ho chcel zabiť ten obor, bol prvou zbraňou, ktorú u nich uvidel. Čudná armáda. Prechytil brokovnicu hlavňou do ruky a hodlal ju použiť ako kyjak. Jeho kožené rukavice na horúcom kove okamžite zaškvrčali. Malý, pokojný a tajomný kútik v mysli každého vojaka vedel, že prichádza koniec. Nepriateľ bol síce neozbrojený, ale v presile. Rozlúčil sa so životom, kamarátmi aj Striebristou a napriahol sa k úderu.
Vtedy vzduchom čosi zahučalo a Joža do tváre plesla horúčava. Noc sa rozžiarila svetlom tridsaťmetrového ohňa, a ten pohltil niekoľko esesákov. Jožovi Kapustovi, veteránovi oboch svetových vojen, ktorý zažil už toľko podôb smrti, prebehol od hrôzy mráz po chrbte. Doteraz od tých čudesných vojakov nepočul ani jeden povel, nepovedali si žiadne slovo, okrem okamihu, keď prvýkrát vystrelil. Teraz však horiaci muži vrešťali bolesťou divokými hlasmi, ktoré len sťažka mohli vydávať ľudské hrdlá.
Vojaci, ktorí sa rútili na Joža, zastali a pozreli na živé pochodne, ktoré s nimi ešte pred chvíľou kráčali mrazivou nocou tichou ulicou Striebristej. Ohnivý prúd znovu zahučal a prikryl vo svojom pekelnom náručí ďalších mužov. Jožov mozog sa akoby rozdelil, jedna jeho časť ovládla ruky, ktoré hrabli do vesty, druhá časť si spomenula, že riaditeľ školy Jano Dierny riaditeľ školy mal svojim plameňometom zozadu istiť celý útok, keby niečo zlyhalo. Nuž, zlyhalo úplne všetko, prišiel čas použiť odstraňovač chlpov, ako zbrani hovorili. Riskol rýchly pohľad a naozaj – na začiatku plamenného chvosta bol Jano, vypleštené oči plné strachu a odhodlania zároveň. Na tvári mal masku šialenstva. „Vojna pomútila hlavu mnohým. Len Boh vie, čo musel tento človek v Striebristej prežiť, a koľko potrvá, kým naozaj pochopí, že vojna skončila,“ prebleslo mu hlavou pri pohľade na kamaráta.
Jožove prsty kmitali a chladný a pokojný pozorovateľ v ňom počítal nepriateľov. Dvoch rozmetal Sergejov granát, šiestich sám zabil a teraz sa traja kúpali v plameňoch a vrešťali prenikavými hlasmi pekelných démonov.
Na začiatku ich bolo dvanásť. Ostal ešte jeden. Konečne napchal do schránky pod hlavňou posledný náboj a nabil. Poznal takých, ktorí by na horiaceho esesáka náboje nemíňali. On medzi nich nepatril. Keď postrieľal tri škriekajúce živé pochodne, v temných kútoch mozgu mu stále doznievali slová, ktorými sa pred chvíľou lúčil so svetom. Jednotlivé rany zneli ako ohlásenie konca sveta.
Znovu zavládlo ticho. Jano kŕčovito zvieral plameňomet, čelo mal orosené potom. Mŕtvi Nemci horeli, vriaci tuk na nich prskal. On na to hľadel a vyzeral ako stratená duša. V chladnej noci mu v rýchlom slede z úst vychádzali obláčiky pary.
Posledný esesman, bol to ten prvý z nich, sa nad ostatnými týčil ako obor. Čierne vlasy mal sčesané dozadu a pravú polovicu odevu pripomínajúceho vojenskú uniformu, mal deravú od Antonových výstrelov. Pomalým, sebaistým krokom sa blížil k Jožovi a úplne ignoroval, že naňho mieri brokovnicou.
„Ešte krok a…“ Jožo vetu nedopovedal, pretože chlapík zmizol. Keď sa znovu objavil, bol pri ňom a zodvihol ruku k úderu. Jožo iba prekvapene zažmurkal a pomyslel si, že Jano spanikári a vrhne na nich horiaci benzín.
Teraz toho neznámeho videl celkom zblízka a z toho pohľadu sa mu zakrútila hlava. Pomyslel si, že takú bielu oceľ, z ktorej mal prilbu, ešte nevidel a bol rád, že sa stihol rozlúčiť. Zrazu sa cudzinec prehol, čosi hlasno chruplo a on vytreštil oči. Zmena, ktorá v nich nastala, bola strašidelná. Najskôr boli desivé a hladné, teraz sa v nich zračilo iba číre prekvapenie a možno aj strach. Nemec pozrel na svoju hruď. Šedá košeľa sa mu vydula a okamžite nasiakla krvou. Napínala sa stále viac, až to látka nevydržala, praskla a spoza nej sa vynorila ruka zvierajúca kríž. Pri vojakovej hlave sa zjavila tvár. Priplávala z temnoty, ticho, ako pirátska loď chystajúca sa plieniť pobrežie. Jožo ju chvíľu nedokázal rozpoznať, pretože oči na nej planuli rovnakým šialenstvom a aroganciou ako tie esesákove. Pri ďalšom nádychu črty rozpoznal. Ten chladný pozorovateľ v ňom s uznaním prikývol, keď miestny farár Aurel Mútny, ten, ktorý presvedčil Nemcov, aby si v kostole nepostavili obranné stanovište, prerazil cudzincov hrudník rukou.
Farárove oči žiarili akýmsi skrytým vnútorným svetlom a hľadeli priamo na Joža. Hlavou mu prebleslo bolestné poznanie, že tento výjav zo svojej mysle už nikdy nevymaže a že bude príčinou jeho zlých snov. Mútny v posmešnom úškrne odhalil dokonalý chrup s dvomi presahujúcimi očnými zubami. V tvári mal výraz dokonalého triumfu a nadvlády. Jožo Kapusta, veterán dvoch veľkých vojen ešte nikdy nepocítil takú silnú potrebu si vypiť. Nie z dôvodu, čo práve videl, dokonca ani nie preto, že ruka s krížom, ktorá zmizla späť v cudzincovom hrudníku, pripomínala hada. Bolo to preto, čo Mútny umierajúcemu mužovi povedal. Vtedy pochopil, kým naozaj je. Chuť opiť sa a nevytriezvieť ho neopustila ani vtedy, keď zvyšné striebro napálil do oboch bytostí, ktorých vnútornosti sa v krvavom gejzíre zmiešali dohromady.
„Amen,“ zašepkal na záver svojej krátkej reči nový farár, ktorý bol z tohto nového miesta očividne poriadne prestrašený. Rýchlo sa pobral preč na faru. Musel sa veľmi premáhať, aby so všadeprítomného smradu nepovracal. Všetky telá zblúdilých Nemeckých vojakov skončili v spoločnom hrobe, pri ktorom stál obyčajný drevený kríž. Sergeja s Antonom pohreb ešte len čakal. Mal byť oveľa honosnejší a dlhší. Bude zajtra a prídu aj ďalší Sovietski vojaci až z okresného mesta, aby vypálili pár čestných sálv.
Jožo sa prihlásil, že esesákov zahrabe. Nabral lopatou zem a hodil ju na ohorené telá.
„Nechceš pomôcť?“ opýtal sa ho Jano a znovu pri pohľade na neznámych vojakov pokrútil hlavou. Jožo im povedal, že farár sa tam zrazu priplietol, šialený Nemec ho zabil a tak keď do nich pumpoval broky, Mútny už bol mŕtvy. Riaditeľovi sa marilo, že videl čosi iné, ale bola tam tma, zmätok a on sám bol v príliš veľkom šoku na to, aby riešil, čo sa stalo naozaj. Podstatné bolo, že všetky deti, ktoré farár nahnal do kostola, aby sa ukryli, boli v poriadku. Akoby z nich niekto sňal čudesnú kliatbu, z tvárí im zmizla mŕtvolná farba, niektoré z nich plakali, iné sa rozprávali, ale konečne, po dlhých mesiacoch, vyzerali ako živé bytosti.
„Nie,“ dostal zo seba po chvíli Jožo. „Potrebujem zo seba dostať tú hrôzu a nič neodstráni zlé sny lepšie ako tvrdá drina.“
Vyzeralo, že toto bude jeden z posledných pekných jesenných dní. Obloha bola bezoblačná, slnko trochu prehrialo vzduch a Striebristá, posadená v doline a obklopená lesmi, vyzerala ako namaľovaná. Smrad stúpajúci z hrobu sem akoby vôbec nepatril. Jožo pomaly naberal hlinu a zasypával ňou mŕtvoly.
„Myslíš, že to boli ľudia?“ opýtal sa ho riaditeľ a vyslovil to, čo Joža mátalo celý deň po boji.
„A prečo by neboli?“
„Jednu ich prilbu som si pozrel a určite nie je z ocele. Skôr by som povedal, že je z akejsi lebky. Rypol som do toho a správa sa to ako kosť. Lenže ak je to lebka, takéto zviera na zemi nežije.“
Kapusta iba mlčky prikývol a hodil do jamy ďalšiu zeminu.
„A čo tie ich zubiská? Jasne som ich videl, keď som ich spálil. A čo to zmŕtvychvstanie? Ty si vojak, videl si už čosi také?“
Jožo pokrútil hlavou a zahryzol sa do pery. Počas dvoch veľkých vojen počúval kadejaké príbehy. V légiách sa stretávali chlapi z rôznych kútov sveta a o hrôzostrašné povedačky nebola núdza. V mnohých z nich vystupoval upír, ktorého okrem striebra, ohňa, alebo kríža nedokázalo zmárniť nič. Takýmto rečiam sa v zákopoch, alebo na stráži vysmieval, ale už sa nebude. Veruže nie.
„Musím ísť,“ povedal po chvíli dumania Jano, “hádam už nevstanú, ale pre istotu ich poriadne zakop. A navŕš aj čosi navyše, keď už chceš tú drinu.“ Potom sa už o potiaceho sa kamaráta nestaral a odišiel vybavovať ubytovanie pre sovietskych oficierov.
Jožo mu chcel povedať, aby pri ňom ešte chvíľu ostal. Chcel Janovi porozprávať o väčšej hrôze, ako bola tá, ktorú práve zakopával. Chcel mu hovoriť o pohľade farára Aurela Mútneho, ktorým sa mu prepaľoval do duše, o krvavej ruke zvierajúcej kríž a posledných slovách, ktoré neznámemu zašepkal do ucha. „Tu nebudeš vládnuť, syn môj. Tu vládnem ja.“
Nakoniec nepovedal nič. Bol dlho preč a netušil, či mal tunajší vládca aj služobníkov. Mohol byť s farárom spojený aj jeho kamarát? Možno.
Spomienky ho neustále posúvali do chvíľ, keď tam len tak stál, ako srna prišpendlená svetlometmi áut, hľadel do tých čudesných a prastarých očí, ľadová ruka mu obalila srdce a veruže ani nasledujúci deň nepustila. Ak niekto zabije tvora, ktorému nevadia guľky tak, že mu rukou urobí do hrude dieru a povie mu: „tu vládnem ja,“ kým je naozaj? Povedal mu syn môj a Jožo cítil, že to má presne ten význam, aký to má mať. Nebolo to oslovenie pri spovedi, alebo kázni. Otec stretol syna a miesto privítania a vrelého objatia ho počastoval nenávisťou a smrťou. Pomocou strieborných brokov zmiešal telo otca a syna a tak napriek vzájomnej nenávisti spočinú spolu v zemi, ktorá možno ani nebola ich domovom. Koľko takých bytostí behá po svete? A koľko mŕtvolne bledých detí žije v ich tieni?
Jožo tú noc vôbec nespal, až napokon unavený a tesne nad ránom sa konečne rozhodol. Znovu zo Striebristej odíde, Trenči ukryje do puzdra a hádam niekde nájde rovnako šikovného zbrojmajstra ako bol Jenkinson, aby mu patróny naplnil sekaným striebrom.
Zem už bola na telách celkom pekne navŕšená, nevykúkal z nej žiaden sivý odev, ani obhorená končatina. Odporný puch mizol vo vetre, ľad zvierajúci jeho útroby sa konečne roztopil a jemu sa po dlhých hodinách uľavilo.
Silno pobúchal lopatou po navŕšenej hline, aby sa ku kostiam nedostala zver a aby tí dole, ak by sa náhodou prebrali, mali čo najväčší problém dostať sa von. Slnko už poriadne pražilo a vyzeralo, že dnes bude naozaj krásne. A možno sa s ním chcela pred dlhou cestou Striebristá iba rozlúčiť.
- Toto je finálová poviedka súťaže Poviedka Istroconu 2016.
- Je publikovaná v pôvodnom stave, neprešla redakčnou ani jazykovou úpravou.
- O ostatných finálových poviedkach a spôsobe hodnotenia sa dočítate v článku Finále Poviedky Istroconu 2016.
- Najnovšie aktuality o súťaži Poviedka Istroconu 2016 sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.