Posledný člen výpravy

Druhá dnešná súťažná poviedka Fantastických duelov, dnes na tému: Deň D – vtedy, keď sa to stalo.

---

Ostrie sťažka vniklo pod povrch. Aj napriek značnému otupeniu odrezalo plátok zmrznutého mäsa. Vydlabávanie neprichádzalo do úvahy, keďže špička pred nedávnom narazila na kosť, zlomila sa a ostala zakliesnená v ostatkoch lýtkového svalu. Oziabnuté, a omrzlinami napadnuté prsty zvierali nôž, a tiež znižovali už aj tak mizivé šance na prežitie. Získavanie potravy sa stalo takmer nemožným.

Muž si vložil kúsok mäsa do úst. Chvíľu potrvá než sa stane požívateľným.

Natiahol si späť rukavice a začal sa presúvať k stolíku. Skrehnuté údy pomaly naťahoval dopredu, zapieral sa na predlaktiach, a ťahal zbytok tela po ľadom pokrytej podlahe. Na opuchnuté nohy sa nespoliehal. Priblížil sa k stoličke, a horko-ťažko sa na ňu vyškriabal. Keď sa do nej od vyčerpania zvalil, hodnú chvíľu iba sedel. So zatvorenými očami odpočíval, a čakal až sa mu dych ustáli. Pri ústach sa objavovali obláčiky pary.

Nebedákal. Tým si za tie kruté týždne prešiel snáď tisíckrát. Vedel, že zahynie, a zmierený so svojím osudom vyčkával zubatú. V bielej pustine by si ho dávno našla, ale po príchode na toto miesto sa stále nie a nie dostaviť. Dokázal sa jej stratiť? napadlo ho. Akokoľvek absurdne táto myšlienka vyznela, niečo na nej bolo. Lenže predstava večnej samoty v ňom prebudila dlho potlačovaný strach. Je to trest za to, že zobral so sebou na temer istú smrť ďalších deväť ľudí? Medzi nimi aj svojho milovaného brata a jeho snúbenicu? Deväť členov posádky, ktorá mi nadovšetko dôverovala.

Zachytil tichý hlas, sotva postrehnuteľný. Plížil sa chodbou za dverami. Spočiatku myslel, že je to vietor. Usúdil tak podľa stavu priechodu z paluby sem do chodbičky s kajutami. Arktická klíma po jeho obvode vytvorila hrubé struky ľadu. Možno to bol pôvodný člen osádky napochytro opúšťajúci loď, ktorý sa nenamáhal prístup patrične zabezpečiť, alebo… Nie! Predstava, že tu mohol ešte niekto iný uviaznuť ako on, ďalšia ľudská bytosť uchovaná v mraze, a čakajúca na zjedenie iného prípadného preživšieho, ho desila.

Zhlboka sa nadýchol, nasal ľadový vzduch do pľúc, a okamžite sa chrchľavo rozkašlal. Mal pocit, že mu rozdrapí hrudník. Záchvaty sa dostavovali čoraz častejšie a svojou intenzitou ho oslabovali ešte viac. Keď sa konečne ukľudnil, započúval sa. Prišli zas.

Hlasov pribudlo. Akoby za stenou viedla rozhovor skupina ľudí. Komunikujú medzi sebou, alebo sú nezrozumiteľné slová určené jeho ušiam? To doteraz nezistil. Na druhej strane samozrejme nikto nebol. Ak by sa tam aj ktokoľvek nachádzal, určite by aspoň krokmi prezradil svoju prítomnosť.

Šepot zosilnel, čo preživšieho prekvapilo. Za dobu, ktorú tu zatiaľ strávil to ani raz nepostrehol. Doteraz sa scenár opakoval rovnako, jedným hlasom počnúc, a viacerými končiac. Teraz, keď nastala táto zmena si uvedomil, že každý boží deň strávený v tejto ľadovej kobke, každá sekunda prežitá bez štipky nádeje na záchranu, ho zrejme pripravujú o rozum. Návštevy neviditeľných úst sa po celý čas nepatrne predlžovali. Potom ho napadlo: Čím menej síl mám, tým dlhšie zostávajú. Našiel v tom skrytý vzorec?

Vrava začínala byť neznesiteľne hlučná, a prinútila ho pritlačiť si ruky na uši, ktoré mal ukryté pod čiapkou a ďalšou vrstvou látky. Bodavá bolesť mu udrela do spánkov. Lakťami narazil na stôl a čiastočne sa naň zvalil. Hmýril sa sem a tam, zatínal zuby, a škrípal nimi. Rukávmi zotieral inovať na povrchu stola. Pokrývala celú miestnosť i so základným vybavením. Dokonca aj telo na posteli.

Prudko sa vystrel, zaklonil hlavu a zareval: „Dooosť!“ Pred pádom ho zachránilo operadlo stoličky, ktoré pod náhlym tlakom zavŕzgalo.

Hlasy sa vytratili. Ostal sám. V ušiach mu šumelo, žili navreli k prasknutiu. Bolela ho už celá hlava. Náhle si uvedomil, že mu je teplo. Spotený chrbát bol dostačujúci dôkaz. Takto príjemne, popri všetkému čo na výprave zažil, sa necítil už večnosť. Na druhú stranu sa toho obával. Udržať telo v tomto stave sa mu určite nepodarí, ochladne, a prvé príznaky v podobe zimomriavok nastúpia čochvíľa. A čo príde po nich? Nový záchvat? Skôr ako sa vyrojili ďalšie obavy, stihla ich zahnať znovuzrodená nádej konečného vykúpenia. Bez toho aby si to uvedomil sa pousmial.

Kvôli vypätej situácii z pred pár minút síce siahol až na dno svojich síl, zároveň z nej však vyťažil aj nepatrné množstvo energie. Muž pookrial, ani nedúfal, že sa ešte naskytne možnosť zaznamenať priebeh výpravy. Spomenul si na lodný denník, a na stan v ktorom ho zanechal. Na bratov hlas prichádzajúci z búrky, ako volá jeho meno. Na prízrak vo víchrici.

Zapudil chmáry. Nemalo význam sa nimi zaoberať. Čas bol pre neho opäť dôležitý.
Stiahol si rukavice, položil si ich na stehná, pretože zo stola by nabrali chlad. Prezrel si ruky. Vrchné strany obsypali načervenalé fliačiky, a pokračovali až pod rukávy. Koža na niektorých miestach zhrubla. Končeky prstov, na ľavej ruke o dva menej, boli napuchnuté a zafarbené do hneda. Skorbut a omrzliny.

Pre Kristove rany! Prečo? PRE-ČO? Čo ešte robím medzi živými?

Prsty opatrne skrčil, a znova vystrel. Párkrát úkon zopakoval, a keď konečne usúdil, že sú dostatočne rozvičené a schopné udržať ceruzku, vybral ju spolu s papierom zo zásuvky. Ani nemusel dlho hľadať. Stôl prešmátral hneď, ako skončil s prehľadávaním mŕtvoly.

Ťarbavo zobral ceruzku do pravej ruky. Priložil hrot na papier a začal písať. Nespravil poriadne ani čiarku, a drievko sa pod tlakom posunulo nahor. Prehuplo sa cez palec a bolo by spadlo, keby grifeľ nezavadil zo spodu o ukazovák. Muž v momente stŕpol. Pomocou ľavej ruky si ceruzku napravil, a kvôli lepšej kontrole ju uchytil čo najnižšie.

Druhý pokus dopadol rovnako ako ten predchádzajúci.

Vzkypeli v ňom hnev a zúfalstvo. Chcel udrieť do stola, ale zmohol sa len na pár vzlykov. Nechal ceruzku spadnúť na stôl podobne ako kráľa na šachovnicu, keď ho v poslednej partii brat porazil.

V rovnakom momente vykríkol ženský hlas. Okamžite ho spoznal. Je to možné? neveril vlastným zmyslom. Julietta.

Muž hľadel do prázdna, najskôr na stenu kajuty, potom na biele dvere svojej pracovne. Mal v nej teplo, ale on to necítil. Niekto zaklopal. Zvolal vstúpte a vo dverách sa objavila Vladimírova hlava. Zasmial sa a vykročil mu v ústrety. Vladimír otvoril krídlo dverí dokorán, a za ním vošla mladá dáma. Preživší ostal očarený jej krásou, ale nezabudol na vhodné chovanie, a tak návštevu privítal ako sa na muža v jeho postavení patrí. S bratom sa objali a hneď na to Vladimír predstavil svoju snúbenicu. Pery sa mu síce pohybovali, ale nevydali žiadny hlások. To isté sa zopakovalo aj v jeho prípade. Lenže tu vedel, čo jeho nemé ústa hovoria. Napokon zľahka zovrel podávanú chudú rúčku tou svojou ohavnou. Julietta prehovorila, nahlas: „Ďakujem vám, Georgij, že môžem svojho snúbenca sprevádzať na výprave. A mám pre vás návrh. Vladimír mi spomínal, že váš lodný lekár je, povedzme, indisponovaný, a už nie je v hre. Som schopná ho plne nahradiť. Navyše,“ stíšila hlas a podvihla obočie, „nezjem toľko ako chlap. Takže jedine získate.“ Naklonila sa na stranu, a kývla smerom k pracovnému stolu zaplnenému mapami, a papiermi plnými poznámok. „Pozerám, že to s prípravou myslíte skutočne vážne.“ Narovnala sa a dodala: „Severný pól. Garantujem vám, páni, na nás len tak nezabudnú. Kedy je náš veľký deň?“

S poslednými slovami precitol. Odvrátil zrak a pozrel na telo v posteli. Ležalo čelom k zemi, s tvárou obrátenou k stene. Ešte ju nevidel. Bál sa predstavy, komu patrí. Takto bolo jednoduchšie vyrezávať mäso.

Garantujem vám… na nás… nezabudnú…

Juliettin hlas znel znova, a znova, až pokým Georgij nevzal ceruzku späť do ruky. Už rozumiem. Tie hlasy… Naliehali na mňa, aby som dopísal lodný denník. Aby sa na nich, námorníkov, nezabudlo.

Z časti mu skladačka zapadla do seba. Ostávali však mnohé iné dielce, ktoré zatiaľ nikam nepasovali. Ako tak premýšľal nad súvislosťami, začal zapisovať. Pripadal si ako dieťa v škole, ktoré sa snaží ťahať prvé čiary. Písmo bolo kostrbaté, ale o úhľadnosť mu nešlo.

Záznam k lodnému denníku Arktického vetra

Toto je posledný záznam kapitána lode Arktický vietor. Neviem aký je deň a mesiac, ale som presvedčený, že je stále rok 1933.

Dvaja z desiatich členov posádky sú určite mŕtvy, môj brat a jeho snúbenica. Jediná žena v našej výprave podľahla krutým mrazom ako prvá. Vladimír ťažko niesol jej stratu a tak sme obaja, po dohode s ostatnými, opustili tábor, a vydali sa ďalej na sever. Aká pohnútka nás viedla k tomuto rozhodnutiu? Žiaľ? Možno pomútil triezve zmýšľanie môjmu bratovi. Je možné, že chcel dosiahnuť pól, a vykúpiť tak zbytočnú smrť svojej nastávajúcej. Neviem, skutočne neviem. Ale mal som byť v rozhodovaní pragmatickejší. Ako kapitán som zlyhal. A ako brat?

O ostatných členoch nemám žiadne ďalšie správy, snáď im osud pripravil lepšie cestičky, aj keď sa obávam najhoršieho.

Arktický vietor pravdepodobne klesol ku dnu. Loď uviazla medzi ľadovými kryhami, ktoré poškodili trup. Všetci sme tušili, že plavba sa skončila, ale nikto sa to neodvážil nahlas vysloviť.

A lodný denník? Zrejme navždy stratený. Posledný zápis v ňom je zo 49. dňa od opustenia tábora. Na to si dobre pamätám. S obtiažami som rozložil stan a ukryl sa v ňom. V noci prišla búrka…

Vietor skučal a zdvíhal snehový prah do výšky niekoľkých metrov. Kapitán ležal schúlený v tme. Premrzlý a vyhladovaný, s opúchajúcimi nohami, zaspával. Bol si istý, že sa rána nedožije. Denník mal položený vedľa seba. Zapisovať už nedokázal, v priebehu dňa horko-ťažko načmáral vetu.

Zazdalo sa mu, že počuje bratov hlas, čo bol ale nezmysel, pretože Vladimír zahynul pred piatimi dňami. Preboril sa pod ním ľad. Stihol ešte vykríknuť jeho meno, a hneď nato sa nad ním hladina zatvorila.

Georgij zatajil dych. Vetrom sa nieslo povedomé volanie. To je absurdné! Pozviechal sa a skoro mu zvrecka kabáta vypadla malá krabička. Keď ju bezpečne zasunul späť, odchýlil uvolnenú stanovú chlopňu. Do vnútra okamžite vtrhla fujavica. Zakryl si tvár a nazrel von otvorom.

Opodiaľ stála postava. Na prvý pohľad vyzerala bizarne. Stála na nohách, trup skrútený k ovísajúcej pravej ruke, hlava špicatá. Zjavovala sa, a mizla podľa toho, aké množstvo snehového poprašku prinášali veterné prúdy. Vzdorovala búrke bez pohybu. Vo chvíli, keď priamo z jej smeru k nemu doľahol krik volajúci jeho meno, sa pohla. Špic sa začal presúvať doľava a klesať nadol, až kým sa z neho nestala ruka. Trup sa narovnal a nad pravým plecom sa oddelila hlava. Postava sa vystrela. K pozorovateľovi stála chrbtom.

Muž v stane spozornel. Utieral si vlhké oči zaslzené od prudkého vetra. Zostal šokovaný, keď spoznal tvár, ktorá sa na moment obzrela ponad plece. Nasucho preglgol. „Vladimír.“ Nemohol uveriť. Ale nezmýlil sa? Nezradil ho zrak? Je iba jeden spôsob, ako to zistiť.

Georgij vybehol zo stanu, nedbal opuchov, lenže zradili ho kolená, ktoré sa po celodennom ležaní podlomili. Navyše bojoval s fujavicou. Vzoprel sa únave i vetru a napol ochabnuté svaly. Vzchopil sa a vstal. Všimol si, že Vladimír je preč. To snáď nie, zaúpeľ. Priknísal k miestu, kde pred tým brat stál. Hľadal stopy, ale žiadne nenašiel. Vietor mu v ušiach burácal.

Započul ho volať. O malú chvíľu ho aj zbadal. Mihol sa vpredu a zmizol. Muž sa vydal tým smerom netušiac, že do stanu sa už nikdy nevráti.

Neveril som vlastným očiam. Predsa len som dosiahol nejaký triumf. Baychimo vystúpila z búrky ako prízrak z hmly. Takže historky o Eskimákoch, ktorý ju vídavajú na vode sú pravdivé. Aj ja teraz píšem túto správu v jednej z kajút lode, ktorú príroda nedokáže zničiť, a človek zachrániť.

Preživší cítil, že viac už nezvládne. Nakoniec dopísal mená celej posádky, podpísal sa, a pustil ceruzku z ruky. Už žiadny krik, žiadne šepkajúce hlasy, splnil o čo ho žiadali. Bude môcť konečne odísť?

Od zimy drkotal zubami. Po celom tele mu naskakovala husia koža. Záchvat zatiaľ o sebe nedal vedieť, a tak zachripel k telu na posteli: „Najvyšší čas zistiť, kto si.“ S týmito slovami sa zošuchol na zem. Započal s plazením. Kúsok po kúsku zdolával vzdialenosť, ktorá ho delila od mŕtvoly.

Spomenul si ako sa sem dostal. Búrka sa zmenila v hotové peklo. Neostávalo mu nič iné, len vstúpiť na palubu a nájsť si vhodný úkryt. Keď sa konečne ocitol na lodi, postava na seba znova upozornila. Vladimír dobehol k otvoru, ktorý vyzeral ako vchod do jaskyne, a stratil sa v ňom. V skutočnosti šlo o priechod do chodby s kajutami.

Preživší sa pohol tým smerom, a kým kráčal, snažil sa zahliadnuť niečo z okolia. Dúfal, že by mohol nájsť voľačo na podpal. Nič z toho mála čo sa vynorilo z búrky sa nedalo použiť.

Dorazil k otvoru. Masívne dvere boli dokorán a beznádejne primrznuté, rám pokrývali hrubé vrstvy ľadu, ktoré zasahovali až dnu. Podlaha sa zmenila na nebezpečné klzisko.

Muž opatrne vstúpil. Spoza jeho chrbát sem prenikalo slabé svetlo. Počkal až sa mu zrak prispôsobí a zadíval sa do šera. Na dva kroky od neho viedli po oboch stranách dvere. Pristúpil k nim a pokúsil sa ich otvoriť. Ani jedny sa nepohli. Postúpil k ďalšiemu páru a všimol si, že dvere naľavo sú poodchýlené. Na nič nečakal, pristúpil k nim a zatlačil. Sťažka sa šuchli po ľade, a zhruba v polovici sa zasekli. Práve keď prekĺzol, zadul do chodby silný poryv vetra.

Preživší muž sa práve doplazil k telu, sadol si a oprel sa o posteľ. Pozrel na zývajúcu ranu na nohe mŕtvoly. Jedlo už nepotrebuje. Obrátil sa, a začal sa liepať krížom hore na ňu. Prevesil cez jej chrbát ruky, zachytil sa oblečenia na opačnej strane a vytiahol sa.

Tak sa ukáž. Nahol sa až k tvári a na moment zmeravel. Pozrel do seba.

V akých sférach sa Baychimo pohybuje?

V akých vodách pláva?

Uvidel skutočnosť a prišiel o rozum.

Odtlačil sa a spadol. Pristál rovno na chrbát a skoro si pri tom vyrazil dych. Dvere mal dole hlavou. Prevalil sa, a pustil sa k nim. Ako náhle sa ta ocitol, načiahol sa po kľučke.

Stisol ju a zároveň s tým naposledy vydýchol.

Posledný člen výpravy skonal na bruchu, tvárou otočenou ku stene a s krvácajúcou ranou na nohe.

Pod prázdnou posteľou sa nachádzala zakopnutá krabička od sedatív.

---

Duelant II. - Sancty