Protopero: Polčas dejín

Protopero

Na obrúsok s kúskami nakrájaného chleba dopadol lúčny koník. Z posledných síl sa pozviechal a pokúsil sa odraziť k ďalšiemu skoku. Podarilo sa mu však sotva niekoľko nemotorných pohybov končatinami, vďaka ktorým sa ako pokazená hračka prebrodil hromádkou omrviniek. Prosebne ku mne zdvihol hlavičku so zvädnutými tykadlami, jednou z nožičiek v zúfalom hmyzom geste ukázal na svoj chrbát, prevalil sa nabok a definitívne znehybnel. Opatrne som ho vzal medzi palec a ukazovák a druhou rukou som si z krku stiahol Kľúč. Jeden z menších výčnelkov zapasoval presne do zadočku a po niekoľkých otočeniach – opatrne, aby jemná pružinka nepraskla – sa drobný mechanizmus koníka opäť prebudil k životu. Energickým odrazom opustil moju dlaň. Slabý svist, ktorý spôsobilo jeho telíčko, nástojčivo rozrážajúce nehybný vzduch, bol jediným zvukom v okolí. Les, ktorý odjakživa šepoce tisíckou rozličných hlasov, v poslednom čase mlčal. V jeho útrobách sa pohybovalo príliš málo Nositeľov Kľúča.

Pomaly som zabalil zvyšky chleba do jemnej tkaniny a vložil ho do torby na konskom postroji. Potom som niekoľkými pootočeniami kľúča oživil koňa, ktorý pokojne pokračoval v spásaní trávy tam, kde prestal predošlý večer, keď pružina, poháňajúca sústavu dômyselných prevodov pod jeho dokonale prirodzene pôsobiacim zovňajškom, stratila energiu.

Spoza skupiny košatých, majestátnych dubov sa vynorila dievčenská postava. V ruke zvierala akúsi neforemnú, tmavú hrudku, no kým som mohol rozpoznať, čo to je, oslepil ma slnečný lúč, odrazený od lesklého povrchu kľúča, ktorý sa hompáľal na koženom remienku, zavesenom na jej úzkom krku. Tvárila sa unavene.

„Oživila som laň, líšku a niekoľko slimákov,“ povedala a natiahla ku mne ruku. Z neforemnej hrudky sa vykľulo vtáča. „Keď sa nehýbu, ide z nich strach. Radšej by som čelila rozzúrenej medvedici chrániacej mladé, ako nehybnému drozdovi.“ Voľnou rukou uchopila kľúč a chvíľu na to sa už z korún stromov ozýval krátky veselý trilok. „Vyzerá to tak…“ hľadala správny výraz, „…nezvratne. Svet pomaly zomiera. Dúfam, že Rada s tým niečo urobí. Na všetko nestačíme a ja už nevládzem.“

„Neboj sa, čoskoro sa to napraví,“ upokojoval som ju a rukou som zatláčal do kmeňa stromu štvorcový výrez kôry, zakrývajúci dierku pre Kľúč. Dub, ktorý stuhol kdesi uprostred jari, hoci mal už dávno púšťať na zem zošúverené lístie, pokračoval vo svojom pokojnom životnom cykle.

„Len aby,“ vzdychla Sole a pustila sa do sedlania svojho koňa. „Keď počúvam to ticho a vidím všetky tie nehybné tvory, začínam pochybovať o všemocnosti tej tvojej Rady. Niekedy mi napadá, či nejaká Rada vôbec je. Ako dlho to ešte potrvá?“

„Ešte dnes budeme na mieste. Ver mi.“

Sole sa na druhý pokus vyšvihla do sedla nehybného vraníka. „Ja ti verím,“ usmiala sa a mňa mimovoľne zamrazilo.

Slnku trvalo nekonečne dlho, kým sa vyšplhalo nad naše hlavy, a potom to zase vyzeralo, že nikdy neprestane páliť. Kone mechanicky klusali tichou krajinou. Obloha bola pustá, popri ceste ležali roztrúsené desiatky nehybných tvorov. Nezastavovali sme sa pri nich, napokon, aj tak to už nemalo zmysel, museli sme sa čo najskôr dostať na Stretnutie.

Sole sa ma každý deň vypytovala na Radu. Ako som sa o nej dozvedel, čo všetko viem o nej, o svete, o Nositeľoch Kľúča? Prezradil som čo možno najmenej a neustále som sa pokúšal obrátiť pozornosť Sole iným smerom. Teraz klusala kúsok predo mnou. Udalosti posledných týždňov sa dali zreteľne odčítať z každého jej pohybu či nadýchnutia. Za posledné hodiny neprehovorila ani slovo, všetko úsilie sústredila na snahu nevypadnúť zo sedla. Snažil som sa držať v jej blízkosti, jednak preto, že som sa tak cítil lepšie, a jednak preto, aby som ju v prípade potreby mohol uchrániť pred pádom. Každý jej vzdych mi trhal vnútornosti, ale s tým sa nedalo nič robiť. Iba vydržať.

Krajina sa postupne zmenila na pustatinu. Jedinými sprievodcami nám boli vetrom ošľahané skaly bizarných tvarov. V bezvetrí, ktoré panovalo na celej planéte to pôsobilo neskutočne. To sme však už boli blízko.

Popchol som koňa a dohnal Sole.

„Tam,“ natiahol som ruku k horizontu, kde sa nad planinu dvíhala umelo navŕšená hŕba skál. Kedysi to bol majestátny hrad, no teraz by v ňom nikto nespoznal pozostatky ľudského obydlia. „Stretnutie Rady. Podarilo sa nám to.“

Sole pohla očami. Nemala dostatok síl ani na to, aby zodvihla hlavu. Jej pery sa pokúsili sformulovať akúsi nemú výpoveď a v kútiku úst sa jej vytvorila drobná vráska, vďaka ktorej som sa vždy znova dokázal cítiť šťastný. Teraz však nie. Vyhrnul som rukáv na zápästí a pozrel na hodinky. Sekundovej ručičke zostávalo prekonať posledných osemnásť dielikov po dvanástku. Zamarilo sa mi, že niekde nad hlavou zaznel vtáčí trilok.

Zosadol som z koňa, ktorý sa už aj tak sotva hýbal a natiahol som ruky k Sole. „Zoskoč.“ V duchu som odratával sekundy. Stop, pomyslel som si presne vo chvíli, keď sa mi dievča zrútilo do náručia. Bola chladná a nehybná. Rovnako oba kone v okamihu stuhli. Opatrne som Sole vyslobodil nohu zakliesnenú v strmeni. Do prachu vedľa nás dopadol drozd.

„Sme tu,“ povedal som len tak do vzduchu, aj keď som vedel, že nijaký zvuk sa neozve.

Na Stretnutie Rady som prišiel sám. Sole som nechal ležať na deke pri koňoch, nebol dôvod obávať sa, že jej niekto ublíži.

Už z diaľky som videl, že je ich tu viac ako tri desiatky; všetci v tmavých plášťoch. Takže to stihli včas. Sedeli okolo suchej, stáročnej lipy, rastúcej uprostred rozvalín – mlčky a nepohnute. Najprv som vsunul Kľúč do prvého muža, ktorý mi prišiel pod ruku. Odovzdal som mu dostatok energie do najbližšieho Stretnutia, zatiaľ sa však nepohol. Teraz som pristúpil k lipe. Kôra na jednej strane sa dala otvoriť ako dvere. Vnútro stromu bolo duté, prázdny priestor vypĺňali obrovské zlaté hodiny s masívnym kyvadlom. Zlato rokmi stratilo svoj sýtožltý lesk a zo samotných hodín bolo pod závojom nespočetných pavučín vidieť iba obrys. Dôverne známym pohybom som vyslobodil najstarší chronometer zo zajatia lepkavých vlákien a najdlhším výstupkom Kľúča som našiel otvor uprostred ciferníka. Keď som skončil, rukou som strčil do kyvadla. Útroby stroja odpovedali jemným bzučaním oživeného mechanizmu.

Prvý muž sa postavil a kývol mi hlavou. Odpovedal som na pozdrav a spolu sme sa pustili do oživovania ostatných členov Rady. Každý z nich napokon v tichej prísahe zdvihol svoj Kľúč k oblohe, a potom sa rozišli na všetky svetové strany, aby čo najskôr obnovili starý poriadok. Ja som vykročil smerom k Sole.

Ležala tam bezbranne ako dieťa. Opatrne som ju obrátil na brucho a odhrnul jej vlasy zo zátylku. Pri pohľade na útlu šiju som zaťal zuby. Skala, obalená kusom látky, ma v ruke pálila ako tekuté olovo, ale ak som ju nechcel sklamať, musel som udrieť. Hlava nadskočila, do očí mi vystúpili slzy. Neboj sa, pomyslel som si, nejaký čas to nebudem musieť zopakovať. V prstoch som otočil kľúč a opatrne ho zasunul do jej ucha.

Sole otvorila oči a rukou si nahmatala hrču na zátylku. „Au!“

„Zletela si z koňa tak rýchlo, že som ťa nestihol zachytiť.“ Zasmial som sa, ale pohľadom som sa jej zatiaľ vyhýbal. „Poriadne to zadunelo, ale nebude to vážne.“

„Nepamätám sa. A Rada?“

„Skončila, kým si ležala v bezvedomí.“

Bola sklamaná, ale časom zabudne. Máme pred sebou veľa práce. Nabudúce to bude ešte ťažšie, ale dovtedy určite vymyslím lepší spôsob.

„Tak inokedy, hm?“ Do tmavých vlasov sa jej oprel prvý závan vetra.

„Inokedy,“ prikývol som.


S poviedkou Polčas dejín sa jej autor Michal Jedinák v roku 2002 dostal do finále literárnej súťaže Cena Gustáva Reussa. CGR bola v rokoch 1991 – 2001 jedinou slovenskou súťažou zameranou na poviedky žánru fantastiky (súťaž CGR pretrvala do roku 2003, ale v roku 2002 začal prvý ročník súťaže Raketa, neskôr Cena Fantázie). O vznik CGR sa zaslúžil Slovenský syndikát autorov fantastiky (SSAF) a na organizácii sa podieľali najmä Ondrej Herec, Vlado Srpoň, Eva Kováčová, Jozef Svítek a ďalší. Porotu často tvorili renomovaní literárni kritici a spisovatelia. Pri príležitosti vyhlasovania výsledkov súťaže a odmenenia ocenených organizátori každoročne pripravili pre súťažiacich v Revúcej, rodisku Gustáva Reussa, trojdňový literárny seminár spojený s diskusiou s porotcami, stretnutím s laickou porotou – študentmi z revúckeho gymnázia, a rôznymi kultúrnymi akciami. Táto súťaž pomohla odraziť sa mnohým zo súčasných známych autorov fantastiky (napr. Jozef Girovský, Michal Hvorecký, Alexandra Pavelková, Marek „Hyena“ Eliáš, Rastislav Weber, Zuska Minichová – Stožická, Dušan Fabian a i.).

Poviedku Polčas dejín si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v zborníku Krutohlav 2002, antológii víťazných a finálových prác daného ročníka súťaže. Mischo Jedinák bol úspešný aj v ďalších súťažiach, dokonca aj rozhlasových. Pracoval ako ilustrátor a v tejto oblasti tiež pozbieral niekoľko ocenení. V roku 2004 mu vyšla zbierka poviedok Nie celkom rozprávky s vlastnými ilustráciami. Bol iniciátorom a prvým adminom rubriky Ohnivé pero na stránkach tohto portálu a mnohé poviedky tiež ilustroval. Je autorom komiksu Kruhy vo obilí, ktorý vychádza v časopise Fantázia. Živí sa prekladateľstvom. Na stránkach tohto portálu e ste sa mohli stretnúť aj s jeho poviedkami Smrť v knižnici, Draka nie, Stromomesto, Najlepšie riešenie a i.


Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.

Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@gmail.com.


31. mája 2010
Michal Jedinák