 |
Ahojte!
Dnešná moja poviedka nemá nijaký zaujímavý dej, nijaké nečakané zvraty, nijaké prepracované postavy.
Viac ako poviedka je to meditácia nad knihami, najlepšími priateľmi človeka, ako voľakedy počas mesiaca knihy hlásali plagáty s kresbou Alana Lesyka. Ja osobne mám knihy veľmi rád a možno práve preto som sa zamyslel nad potenciálnymi dôsledkami bezhraničnej oddanosti knihám.
No a snáď prvýkrát v živote sa mi podarila „pointa“, ktorú nemožno až do konca uhádnuť :).
mišo jedinák
Smrť v knižnici
Knihovník žil iba pre svoje knihy. Vlastne neboli jeho, to on patril im. Neboli jeho životnou láskou, neboli jeho najlepšími priateľmi ani učiteľmi. Boli jednoducho knihami, ktorým pokorne slúžil.Už v ranej mladosti vstúpil kvôli knihám do celibátu. Nemohol sa odovzdať človeku, keď tu boli ony. Večné knihy. Plné múdrosti a porozumenia pre jeho pochabú nádej, že raz sa k nej možno tiež priblíži.
Svoje telo udržiaval v úzkostlivej čistote. Nemohol dopustiť, aby knihy znečistil. Pokladal za svoju povinnosť uchovať ich čo najdlhšie v dokonalom stave. Keď práve nezbavoval knihy prachu, ani nelistoval ich stránkami, umýval sa. Od hlavy až po päty. Celé telo, každý záhyb, každú štrbinku. Zbavil sa vlasov a ochlpenia a obliekal si iba súkennú kutňu. Pohyboval sa pomaly, aby nevíril prach.
Miloval knihy, ale nikdy by to pred nimi nepriznal. Vysmiali by sa mu. Mlčky a nemilosrdne. Neverili by jeho citu, považovali by ho za pretvárku. Veď je iba človek.
Každej knihe, ktorú vzal do rúk, sa prihovoril. Rozprával sa s nimi, ako sa to má vraj robiť s deťmi, so zvieratami a s kvetinami. Hovoril im o tom, čo sa z nich dozvedel, akoby to dávno nevedeli. Ale trpeli mu to, pretože ich chválil. Aj knihy vedia byť pyšné.
Spočiatku bola jeho práca ľahká. Kým bolo kníh málo, mohol každej venovať toľko pozornosti, koľko si zaslúžila. No časom sa knižnica rozrástla. Knihovník jej ochotne prepustil väčšinu svojho životného priestoru, ale napriek tomu sa cítil ako podvodník. Trvalo celé dni, kým sa dostal ku všetkým knihám, a keď sa im potom prihováral, vlastné milosrdné lži ho pálili v krku.
Dožil sa úctyhodného veku, ako sa hovorí, keď sa chce zamlčať, že inak nebol človek pre okolie ničím zaujímavý. Len vďaka knihám prekročil postupne prah prvej, druhej i tretej stovky rokov. Túžba dokonale spoznať každú jednu z nich ho držala pri živote do poslednej chvíle, no aj tak to bolo málo. Jeho duch nedokázal poraziť telo. Prach, ktorý sa po celé tie roky usádzal v jeho vnútri, premiešaný s mikroskopickými čiastočkami tlačiarenskej černe, napokon vykonal svoje. Knihovník zomrel tak ako žil: medzi knihami, ktorým patril.
Keď otvorili jeho vychladnuté telo, objavili v ňom hrubú knihu písanú drobným písmom a viazanú v jeho vysušených, dobre vypracovaných vnútornostiach. Zapadla akurát do poslednej voľnej medzery v jeho knižnici.