 |
Hoci si želám, aby niektoré rozprávky zostali len na stránkach
kníh, občas sú až príliš skutočné.
Autorka
Zem sa mi otriasala pod nohami a okolo mňa sa rozpútalo hotové peklo. Ľudia kričali, prosili o holé životy, no nik ich nevypočul. Ani ja. Bežal som ďalej, zatiaľ čo mi ich zúfalý nárek znel v ušiach sťa strašidelná hudba. Bežal som, akoby od toho závisel môj život. Ibaže nezávisel. Ale ten jej áno.
V diaľke sa ozval výkrik. Zvuk, ktorý, ak ho niekedy začujete, roztrhne vám dušu. Jakživ som nepočul nič strašnejšie. A tak som zrýchlil. Uháňal som s vetrom o preteky, no ten bastard bol vždy rýchlejší než ja. Aj teraz svišťal okolo mňa, akoby sa mi vysmieval.
Vravel: Nestihneš to! Nestihneš to! Zomrie a bude to tvoja vina. Mal si ju chrániť, ale zlyhal si.
To sa nesmie stať, chcelo sa mi vykríknuť v odpoveď. Nevzdám sa. Neprehrám!
Zabočil som doprava. A potom ešte raz. Stúpal som strmým chodníkom až na kraj útesu. A tam som ju konečne zbadal. Zronenú, sklonenú, kľačiacu v prachu ako nejakú žobráčku. Moju princeznú.
Pristúpil som k nej a štuchol ju do pleca. Chcel som ju donútiť, aby vstala. Ona ma však ignorovala, rovnako ako som ja ignoroval ľudí prosiacich o pomoc. Oči odrážajúce zúfalstvo upierala pred seba – na nich.
On bol kedysi veľkou nádejou pre naše kráľovstvo. Mal byť kráľom, ktorého by si všetci vážili, ctili si ho. Lenže potom prišla ona. Bosorka s jedovatými zelenými očami. Do ucha mu roky húdla sladké vábivé slová, až princa nakoniec skazila. Tak sa z našej najväčšej nádeje stala naša záhuba.
Princezná sa s tým ale odmietala zmieriť. Tak veľmi chcela princa zachrániť. Ešte aj teraz, keď okolo nás zúrili dôsledky jeho neuvážených činov.
„Prosím,“ šepla zúfalo, zaboriac prsty do kamenistej pôdy. Nechty sa jej pri tom zlomili a rany, ktoré sa stihli ako-tak zaceliť, sa znova otvorili. „Prosím, brat môj, ešte nie je neskoro. Vráť sa k nám.“
K nám. Matke, otcovi. Rodine, ktorá ho nadovšetko milovala. On to však nevidel, pretože bol zaslepený vlastnou dôležitosťou a prázdnymi sľubmi čarodejnice, ktorá sa dušovala, že mu okrem kráľovstva dá celý svet.
„Prečo by som to robil?“ spýtal sa posmešne. Na sestru kľačiacu v špine sa díval zvrchu. Akoby bola hmyz, ktorý môže kedykoľvek zašliapnuť.
„Pretože ťa ľúbime. Pretože niekde v hĺbke svojho srdca musíš vedieť, že to čo robíš je zlé.“
Vo chvíli, keď princezná tie slová vyslovila, v diaľke vybuchla sopka. Ozvala sa ohlušujúca rana a z krátera sa vyvalila žeravá láva, spaľujúca všetko, čo jej prišlo do cesty. Akoby aj samotná príroda súhlasila.
Musíme ihneď odísť, inak nás tá skaza čoskoro dostihne. Princezná si to uvedomila tiež, no napriek tomu sa nepohla z miesta.
„Toto nie si ty,“ pokračovala, „nikdy si taký nebol. To ona. Vliala ti do žíl jed. Opantala ťa svojimi kúzlami.“
V bosorkiných očiach sa nebezpečne zablyslo. Zasyčala a vycerila ihličkovité zuby, no neprehovorila. Svojej prezývke nezostala nič dlžná. Skutočne pripomínala vretenicu. Ľudia ju tak začali volať krátko po tom, čo sa prvý raz objavila v našom kráľovstve. Krásna no smrtiaca, šuškalo sa o nej v tmavých zákutiach. Tam, kde si dvorania mysleli, že ich nepočuť.
Nikdy som to nechápal. Štandardy ľudskej krásy mi boli cudzie. Ja som ju vždy videl takú, akou v skutočnosti bola – skazenou podlou beštiou.
„Naozaj si to myslíš?“ odfrkol princ a venoval sestre úškrn plný pohŕdania. „Tak potom si ma vôbec nepoznala.“
Zrejme vtedy moja princezná skutočne precitla. Uvedomila si, že jej bratovi už niet pomoci. Po líci sa jej skotúľala osamotená slza. Jediný znak, že prijala nevyhnutné.
V diaľke sa opäť ozvala sopka a mne už dochádzala trpezlivosť. Pohodil som čiernou hrivou, hlasno jej zaerdžiac pri uchu. Našťastie moje protesty prebrali princeznú z omámenia. Ľahol som si k nej, aby mi dokázala vyliezť na chrbát. Chvíľu ešte tekala pohľadom medzi mnou a bratom, no ten mlčal. V očiach mal len výsmech. Vyzýval ju, nech skúsi utiecť, ak je presvedčená, že to dokáže.
Vedel som, že sa rozhodla, skôr než ona sama. Chytila sa mojej hrivy a prehodila mi nohu cez chrbát. Keď sa bezpečne usadila, chvatne som sa postavil a znovu zaerdžal. Princ mi síce nerozumel, no v tom zvuku bol prísľub. Prísľub, že toto sa ani zďaleka neskončilo. Ba práve naopak. Toto bol iba začiatok.
Rozbehol som sa preč. Bežal som a bežal, čo mi kopytá stačili so svojou zlomenou princeznou na chrbte.
Ona však jedného dňa povstane, ako fénix z popola. A až sa tak stane, princ sa bude ešte veľmi čudovať. A ľutovať.
Koniec – nateraz
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.