 |
Na dedinu padol súmrak. V studenom vzduchu sa vznášala vôňa spáleného uhlia, vyvrhovaná očadenými, tehlovými komínmi. Kde-tu preletel popod pouličnú lampu kúdol dymu a rozplynul sa v bezvetrí.
Starec sedel pri okne a pozeral na prázdnu ulicu.
„Dedko!“ Pribehol k nemu chlapec a zatriasol ním. „Nechceš si s nami pozrieť televíziu?!“
Starec ani nemrkol. Jeho lesklé mútne oči sa neodtrhli od fádneho výhľadu pred sebou.
„Dedko?“ zopakoval chlapec váhavo. Potom sa zamračil. Pristúpil bližšie a pozrel starcovi ponad plece.
Za oknom sa nedialo nič zvláštne. Nič, čo by stálo za pozretie alebo rozochvenie znudeného stavu mysle. Vonku sa nikto neprechádzal. Nikto sa nevozil. Nikto sa nehral. Oproti sa týčil košatý orech a vrhal spletitý tieň na chodník. Vedľa živého plota sa zvažovala ulička, popri ktorej sa ťahalo jednostranné stĺporadie lámp. Ani živej duše.
„Mami! Dedko zomrel!“
Do obývačky pribehla bucľatá žena s chňapkou. Cez plece mala prehodenú handru.
Vtom sa starec ohliadol s kamenným výrazom, ktorý hovoril jasne a zreteľne, že ešte žije a znova sa vrátil k ulici.
„Matúško, nechaj teraz dedka tak a poď si dať koláčik. Už je hotový,“ povedala matka a kývla. „Potom si aj dedko dá a donesieš mu, dobre?“
„Ach jaj,“ vzdychol chlapec. „Ale ja som chcel krupicu!“
„Pomôžeš mi ho nakrájať. Poď. Zostalo trochu polevy v hrnci. Šup! Šup!“
„Ale mami, ja nechcem!“
„Okamžite!“
Chlapec mrzuto odišiel do kuchyne.
Televízia šla v plnom prúde; hlasno, aby membránou starých uší prenikol zvuk. Doľahla melodická zvučka, po ktorej nasledovala predpoveď počasia. Studený front prúdil zo severu a ochladzoval Európu. Slnečné dni budú prevažovať aj naďalej. Na horách jasno až polojasno. Maximálne teploty do desať stupňov. Ženský hlas pokračoval ďalej, ale starec ho už nevnímal. Predpoveď ho nezaujímala. Vedel, že to, čo má prísť, nemá nič spoločné s počasím. Nebol to živel ani iný prírodný fenomén. To vedel. Netušil prečo to vedel, a to ho desilo. Ďalej si mohol domýšľať, len toľko čo predstavivosť dovolila. Neznáma, neopísateľná sila, presahujúca akékoľvek ľudské chápanie. Cítil jej príchod v kolenách. Premýšľal, či sa takto odchádza na druhý svet; tesne, pred blížiacim sa termínom smrti, sa zjaví vec, zosobnená a sformovaná predstavou pre lepšie porozumenie fatálnej situácie. Azda bytosť ľudskej podobnosti, niečo ako prievozník. Možno to bude rozprávajúca kostra v otrhanom rubáši. Ale stále bude mať ľudské kosti. A keď nie, tak podobné cicavcom, plazom, proste niečomu, čo už po tejto zemi chodilo. A možno nič z toho, lebo je to jednoducho nepredstaviteľné.
Starcove vlastné úvahy sa mu zdali šialené. Zavrel oči a snažil sa zachytiť, či to prichádza. Počul zvuky ďalšej reklamy (medzitým správy o počasí skončili). Vnúčik v kuchyni piskľavo vykrikoval a škrabotal drevenou vareškou v prázdnom hrnci. Matka umývala riad. Voda tryskala z vodovodného kohútika, čľapotala a taniere štrngali. Psy vonku odrazu stíchli. Žiarovka stojacej lampy dva razy zablikala a pri každom záblesku zaznelo takmer nečujné puknutie. Starec cítil, ako sa to približuje. Muselo to byť vzdialené stovky kilometrov, no na vzdialenosti nezáleží, keďže rýchlosť, ktorou sa to valí, je aj pre oko nepostrehnuteľná. Cítil brnenie v kolenách a kolená sa nikdy neplietli, ak išlo o nepriaznivé poveternostné podmienky. Znova sa napomínal, že to počasím nebude, no nemohol si pomôcť, nejako si to musel predstaviť. Človek potrebuje vysvetlenia, človek potrebuje vedieť, čomu čelí, inak sa z toho zblázni. Už mu z toho trešťala hlava. Rozhrkaná krv vydula cievy. Tlak sa mu zdvihol do stratosférických výšok. Starec vydal krátke zakvílenie ako zo zlého sna, pred očami sa mu niečo zamarilo, niečo čo videl len on. Jeho ston nikde v dome nebolo počuť, ani achkanie ako keď hlasivka vyvrhuje chvatné slabiky. Rozďavené ústa dokresľovali zdesený starcov výraz; skrivený a kŕčovitý, doplnený jemnou triaškou celého tela. Objal si ramená a zaryl prsty hlboko do pliec. Nie, nie, nie, opakoval si v hlave. Už nevnímal, kde sa nachádza, sústredil sa na príchod, stretnutie s tým. Približovalo sa kilometrovými skokmi a zmetalo krajinu. Bolo to skoro za rohom – a tá rýchlosť, panebože, tá desivá rýchlosť, ktorej sa nevyrovná žiadna tlaková vlna. Čo sa nachádza za jeho chrbtom, prebehlo starcovi hlavou v poslednej chvíli, pretože v tom okamihu sa nečakane zdvihol vietor. Starec otvoril oči. Vonku sa zakolísal orech. Susedov živý plot sploštilo, akoby sa naľakal, že niečo nad ním preletelo. Lístie sa rozvírilo a šialene poletovalo. Na okná doľahol nápor a staré sklo zapraskalo. Kdesi po streche sa skotúľal válov a s podobným zvukom, ako keď sa rozbije plný terakotový kvetináč, sa roztrieštil na betónovom dvore. Inde zase divoko plieskal plech, roztatárený téglik od jogurtu poskakoval po ceste. Obloha s chuchvalcami mrakov sa do seba prepadla, taká bola čierna. A vtom to starec uvidel. Síce len na sekundu, ale aj to stačilo na zrod myšlienky, aby pochopil, že je s ním amen.
Vtrhlo to do dediny a huhňavo prestupovalo stenami. Vymetalo kúty, povaly a obydlia. Vošlo kam sa mu zachcelo, bez žiadneho odporu alebo nárazu. Nebolo pred tým úkrytu. Snorilo a bralo si, čo chcelo a ani sa človek nenazdal a už to bolo míle a míle za humnami, valcovalo polia v neutíchajúcom tempe skrz tmavú nočnú krajinu. Pachtilo s neukojiteľným hladom. Na miestach, ktoré po sebe zanechalo, sa rozľahlo hrôzostrašné ticho. Ľudí zmrazilo. Stáli ako sochy vo svojich neporušených izbách. V očiach im zostalo tlieť, čo na okamih zahliadli. Strnulé tváre prezrádzali akúsi obrovskú duševnú zmenu, niečo sa v obyvateľoch pohlo, niečo preskupilo ich základy myslenia. Pohľady povädli, unavené viečka zostali mátožne visieť, v nepríčetnom zraku sa odrážala prázdnota; schránky, ktoré kedysi obýval životaschopný duch, navždy opustil. A možno ich teraz obývalo čosi iné… Matka sa pohla. Čosi nezrozumiteľne zahabkala a spolu s ostatnými obyvateľmi sa takmer v ten istý okamih dali do pohybu, akoby sa nič neudialo. Pomaly sa spamätávali a pokračovali v tom, v čom prestali. Všetko sa zdalo po starom, no nebolo. Vo vnútri, v ľuďoch, sa niečo stočilo ako v haďom hniezde a čakalo, kým vyrastie.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.