 |
Bolo niečo po jedenástej večer a ja som kráčal domov, keď sa to stalo.
Zjavila sa predo mnou krásna žena. Vyzerala ako padlý anjel. Jej pokožka doslova žiarila zdravým odtieňom, pery boli plné a roztiahnuté do malého úškrnu. Oh, a tie oči. Ako najjasnejšie rubíny. Spočiatku som si myslel, že je to iba trik svetla alebo nejaké šošovky. V dnešnom svete bolo všetko možné a normálne. Jedno som však vedel. Boli naozaj nádherné. Priam sa vpíjali do mojich. Akoby si tá kráska vybrala práve mňa spomedzi všetkých ľudí.
„Pozrime sa. Si odvážnejší než ostatní ľudia,“ povedala čiernovlasá bohyňa a zmiatla ma tým.
Jej hlas bol vábivý a náruživý, no mal v sebe posmešný podtón.
Obzrel som sa okolo, aby som sa uistil, že sa zhovára so mnou a potom som pozrel priamo do tých hypnotizujúcich očí. Priťahovali ma.
„Prepáčte, čože?“ spýtal som sa zmätene.
„Len sa čudujem, zlatko. Ako to, že ešte nepociťuješ paniku?“
Zdrobnenina, ktorú použila, ma prekvapila, no ešte viac ma prekvapil pocit, ktorý sa mi rozlial v žilách. Domnieval som sa, že je to túžba, no po chvíli som zistil, že to bola panika, ktorú spomínala žena predo mnou. Akoby to privolala. Splašený tlkot srdca sa spojil s nedostatkom vzduchu v mojich pľúcach a celé telo sa mi roztriaslo. Nechápal som, čo sa vôbec stalo.
„Aha, tak predsa len je to tu,“ zasmiala sa kráska a pristúpila ku mne bližšie.
Chcel som od nej cúvnuť, no moje svaly ma neposlúchali. Žeby ma zhypnotizovala? Alebo malo moje telo iné úmysly? Špičky jej krehkých prstov spočinuli na mojom ramene a pomaly sa presunuli na krk. Na tele sa mi objavila husia koža, no nebol som si istý dôvodom. Mal som strach, ale niečo na jej dotyku bolo vzrušujúce. Bol pálčivý, no zároveň mi na miestach, kde sa ma dotkla, mrzla koža. Aspoň sa mi to tak zdalo. Nezmohol som sa však ani na slovo. Mohol som ju len sledovať.
„Hmm… zaujímavé. Niečo na tebe je, drahý. Mala som v pláne si ťa poriadne vychutnať. No teraz ťa chcem nechať žiť. Ale musím si zaistiť, že ma budeš mať stále v srdci,“ povedala potichu a perami sa mi obtrela o ucho. Keby som bol pri zmysloch, určite by som sa nad tým gestom zachvel.
Potom sa zasmiala a zmizla rovnako rýchlo ako sa zjavila. Telo sa mi ešte stále triaslo a nemohol som sa pohnúť. Ani nie o minútu som zistil prečo. Nádherná žena sa pri mne znovu zjavila, no nebola sama. Pod krkom držala na smrť vystrašenú ženu. Tá sa triasla ako osika a plakala. Prosila o milosť.
„Č-čo to robíte?“ Konečne som našiel svoj hlas.
„Tíško, tíško, len ma sleduj. Počula som, že práve tie najhoršie spomienky sú tie, ktoré si ľudia navždy pamätajú. Rozhodla som sa, že ťa nechám žiť. Niekto iný za teba ale musí umrieť. Pochmúrne, však?“ povedala ľútostivým hlasom, no na jej tvári nebol ani len náznak ľútosti či smútku.
Jeden pohľad na uväznenú ženu mi prezradil, že sa nehodlala potichu vzdať. Metala sa a plakala a snažila sa uvoľniť kráskino zovretie okolo jej hrdla. Bohužiaľ, nepodarilo sa jej to. Nikdy som sa nepovažoval za „džentlmena“ ani hrdinu, ale myslel som si, že keď na to príde, budem sa vedieť obetovať. Mýlil som sa. Veľmi som chcel prehovoriť a povedať tej bohyni, aby si radšej vzala môj život, no nevyšiel zo mňa ani hlások. A nevedel som či je to moja chyba, alebo to zariadila táto žena.
„Aby som ťa nenechala úplne v tme, prezradím ti niečo. Vieš, prečo to môžem urobiť? Pretože s tým aj tak nič neurobíš,“ povedala so spokojným úsmevom a zovrela ženin krk ešte viac. „Nemôžeš ma udať ani zabiť. Si bezmocný. Môžeš na mňa iba myslieť,“ zasmiala sa zvonivo. „Vieš, živím sa ľudským strachom a bolesťou. Čím viac moja obeť trpí, tým viac mi chutí a zasýti ma. Tvoje krásne očiská mi nedovolia mučiť ťa. Aspoň nie priamo. Ale určite na mňa nikdy nezabudneš a to, čo tu uvidíš, budeš mať vyryté hlboko v tvojom srdci,“ prisľúbila mi.
Bolo to ako zlý sen. Tieto veci predsa neexistujú. Toto nemôže byť skutočné, pomyslel som si. Vedel som, že musím niečo urobiť, inak nás táto bláznivá ženská zabije. Možno ušla z nejakého sanatória. Alebo naopak – možno som tam patril ja.
Telo mi zovrela ešte väčšia panika ako predtým a ledva som sa normálne nadýchol. Žena predo mnou sa zoširoka usmiala a žmurkla na mňa.
Potom to začalo.
Nasilu si k sebe otočila ženu, ktorú väznila a pozrela jej hlboko do očí. Žena odrazu vykríkla a prehla sa dozadu. Krútila hlavou a opakovala slovo „nie“. Netušil som, čo sa s ňou deje, ale musela byť vo veľkých bolestiach.
„Nie!!!“ žena znovu kríkla a telom jej prešiel šok, ktorý spôsobil, že sa jej prsty vykrútili smerom od dlane. Až neprirodzene.
Bol to strašný pohľad. Videl som, ako sa od bolesti začala potiť a tvár jej zmáčali slzy. Čokoľvek čiernovláska robila, ženu v jej zovretí to mučilo. Chcel som sa obzrieť okolo – niekto to predsa musel počuť –, no nemohol som pohnúť ani jedným svalom v mojom tele. Akoby bol môj zrak pripútaný k ženám.
Vzduchom sa predral ďalší výkrik a mne zovrelo srdce. Počuť tú ženu kričať a plakať bolo horšie ako vidieť krv. Celé telo mi zvieralo a nemohol som poriadne dýchať. Neprešla ani sekunda a započul som ostré prasknutie nasledované zaplakaním takým silným, že ma z neho striaslo. Tyranka sa dychtivo a spokojne usmiala, zatiaľ čo moje oči našli príčinu ženinho plaču. Na oboch nohách mala otvorenú zlomeninu. Kosti jej nepekne vytŕčali spod kolien a tmavá krv sa hromadila pod ich nohami. Vzduch zaplavil pach mokrého železa a soli – až som to skoro cítil v ústach. Obrátil sa mi žalúdok a len tak-tak som v sebe udržal jeho obsah. Ženin krik to ešte celé zhoršoval, a tak som si prekryl uši dlaňami. Urobil som to presne vo chvíli, kedy sa žena ešte viac prehla, hoci jej oči boli stále spojené s tými rubínovými, a vydala zo seba posledný, mrazivý výkrik. Pod jej bledou pokožkou sa začali objavovať malé bordové škvrnky, až sa tak rozšírili, že ju pod kožou zamorili.
Jej telo ochablo a poslednýkrát vydýchla. Už bola bez bolesti. No taktiež bez života.
„Aah, to je slasť,“ povedala tyranka a bol pre mňa šok, že teraz vyzerala ešte krajšie.
Zrejme ju naozaj živila bolesť ľudí. Zvrátené. Neuveriteľné. Nemožné.
Pozrela na mňa so žiarivými očami a čokoľvek videla v mojej tvári, potešilo ju to.
„Myslím, že som dosiahla presne to, čo som chcela, zlatko,“ zachichotala sa a oblizla si pery. „Si v šoku a myslím, že ťa o chvíľu stratím v krajine bezvedomia.“
Trafila sa. Cítil som sa malátne, no aj tak som sa triasol a ťažko sa mi dýchalo. Tiež sa mi všetko točilo. Avšak, zmohol som sa na jednu poslednú otázku.
„Č-čo vlastne si?“ šepol som a pred tým, než ma pohltila temnota, sa mi pred očami blysla rubínová farba.
„Tvoja najhoršia nočná mora. Nikdy na mňa nezabudneš.“
A mala pravdu – nikdy som nezabudol. Čiernovlasá tyranka ma od toho večera denne navštevovala v nočných morách, kde predo mnou zabíjala nevinných a nútila ma pozerať sa na ňu.
A nezabudnúť.
Presne ako sľúbila.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý pondelok jedna až tri.
- Pevne stanovená uzávierka súťaže nie je, príspevky do každého kola prijímame priebežne, kým sa kolo nenaplní.
- Čiastkové uzávierky sú dvakrát do roka (jarné a jesenné kolo súťaže) a sú oznámené s dostatočným predstihom. Poviedky, ktoré prídu po uzávierke, sú po dohode s autorom presunuté do ďalšieho kola.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov a najmä záverečné verejné hlasovanie o finalistoch, ktoré sa uskutoční po predstavení poslednej poviedky daného kola súťaže.
- O víťazovi daného kola rozhoduje porota.
- Vyhlásenie a odmenenie víťazov sa uskutoční po vyhodnotení daného kola, teda 2-krát ročne.
- Viac v pravidlách súťaže.
- Ak sa chcete súťaže zúčastniť, prečítajte si aj zoznam chýb, ktorých sa súťažiaci v Ohnivom pere dopúšťajú najčastejšie.
- Najnovšie aktuality o súťaži Ohnivé pero sa dozviete aj na facebookovskej stránke súťaže.