 |
Kiež slová, čo kladiem na papier budú hovoriť ďalej, aj keď moje ústa už budú hlinou dávno zastreté.
Kiež atrament týchto riadkov nevybledne a večne oslavuje múdrosť a odvahu Panovníka nášho mesta, aj keď môj jazyk stuhne pod ťarchou pohrebnej mince.
Kiež tento pergamen dlho ponesie jeho činy prinášajúce úľavu a blaženosť.
Lebo dych sa už márne dobýja do hĺbky mojej hrude a čierna čepeľ sa rozohnala proti poslednej nitke môjho bytia.
V tú noc bol mesiac sýty. Okrúhly hľadel na zem, čo plače pred spaním aj pri prebúdzaní. No hviezdy, tie ľahostajné tvorkyne osudov len z povinnosti blikali štrbinami mrakov. A preto len málo očí videlo jazdca cválajúceho tieňmi, čo temnotou súťažili s Nocou samotnou. Možno vták štrngotom ostrôh prebudený zakričal sklamaním, že ešte neprišlo ráno, že to iba ostrie meča sa zablysne, keď ho na chvíľu tieň pustí z pazúrov. Jazdec cválal rednúcim lesom k Mestu. Les sa bál priblížiť ku kamennej opache, stromy sa s bázňou prizerali hradbám, ktoré obkľúčili územie, kde zeleň nebola hosťom. Ich konáre naraz ustúpili z oblohy a prenechali miesto kameňu otesanému ľudskou rukou a storočiami. Temná veža sa týčila k mesiacu ako varovný prst hovoriaci príchodziemu: „Toto je Mesto a patrí Pánovi. Ak prekročíš tieň jednej z jeho brán, ak vrznú pánty za tvojím chrbtom, aj ty si Mesto a patríš Pánovi. Jeho vôľa bude riadiť tvoje kroky, tvoje myšlienky potečú v prúde jeho hlasu a tvoje túžby rozdrví na prach.
Hazael priviedol koňa k vysokej bráne. Mocnou rukou chytil klopadlo, obruč v podobe hada požierajúceho si vlastný chvost, jedinú to ozdobu ťažkých dverí, a zaklopal. Ako keď spustíš kameň do priepasti a čakáš, kým zvuk jeho pádu k tebe doletí, tak sa aj ohromné cimburia hradieb zubato usmievali nad svojou novou obeťou, kým sa brána otvorila. Hazael vkročil a pánty vrzli za jeho chrbtom.
„Vitaj, pane! Čo ťa k nám priviedlo?“ riekol strážny úctivo sklonený.
„Šťastie hľadám, pre seba aj pre iných.“ odpovedal Hazael a usmial sa vo svetle fakle. „Buď šťastný i ty!“
Videl strážny úprimnú tvár Hazaelovu, jasný pohľad očí a preto povedal: „Daj si pozor, pane. Noci sú nebezpečné v tomto meste. Samotný Pán ako temná príšera chodí po uliciach, nazerá do okien, sliedi popod brány. Hovorí sa, že studňa, z ktorej sa napije, má potom sedem dní vodu horkú. Ktovie, v akej podobe sa túla dnes. Daj si pozor, aby si ho nestretol, pane. Ak sa mu znepáči tvoj pohľad, tvoj krok, či len nitka na tvojom odeve, pocítiš, čo je jeho hnev. Málokto sa v noci odváži čo len odchýliť dvere svojho príbytku. Strach sa usadil v tomto meste.“
„Nezvyknem niekomu zadávať sebamenšiu príčinu k hnevu a ani strach si nedokáže odomknúť moje srdce. Len mi ukáž cestu k miestu, kde prichýlia pútnika a zažeň starosti o mňa zo svojej mysle,“ odvetil Hazael a popchol koňa v ústrety tmavým uličkám.
Len klopkanie kopýt po mačacích hlavách a unavený dych človeka a koňa mohlo ucho počuť v spiacom meste. Úzke uličky skrivené ako starý boľavý chrbát falošne sľubovali, že končia za najbližším rohom. Až kamenná studňa uprostred pustého námestia ponúkla zabudnutie na míle cesty, ktoré drali v hrdle. Zvädnutý jazyk túžil ochutnať oblohu ležiacu na hladine.
Hazael načrel vodu do dlaní a ponoril svoje vysušené pery. Vtom chuť blenu mu zaliala ústa a vyrazila dych. Oči sa zahmlili a zem sa kolísala, kým zbavoval jazyk horkosti.
Odrazu tichý smiech ako tucet ihiel zaznel z tieňa. Hazael vyskočil a vytasený meč oprel o hruď starca, čo tam stál. Čierny kepeň mu zahaľoval postavu a skrýval tvár v tieni. Len bodavé oči a biele kostnaté ruky, čo zvierali sklenenú krivuľu s tmavou tekutinou, svietili. Chvíľu nehybne stáli tvárou v tvár, mocný bojovník a postava, čo mohla byť démonom i žobrákom.
„Tak ty si ten tyran, ktorý nedopraje vodu ústam túžiacim po osviežení!“ riekol Hazael v spravodlivom hneve.
Starcove plecia sa opäť otriasli smiechom.
„Nie každá voda prináša osvieženie,“ ozval sa hlasom, ktorý prenikal pod kožu,“ aj smrť sa môže skrývať v kvapke vody.“
„Áno, ak na ňu padne tvoj tieň!“
Starec si prudkým pohybom odhodil kapucňu z tváre náhle utopenej v hneve a svoje uhrančivé oči uprel na Hazaelove: „Poznáš všetky pramene zla? Kvapka jedu môže vyhnať z tela chorobu. Dve kvapky vyženú život. Je jed dobro, alebo zlo?“
Zlé slová ako mocná bažina vťahovali Hazaela.
„Jablko navonok krásne, zvnútra zhnité. Zješ ho? No nie každá hniloba je viditeľná očami človeka.“
Ťažoba padla na Hazaelove plecia. Cítil ako ho ovíja pavučina viet vyslovovaných rozoklaným jazykom. Jeho vôľa sa roztápala ako ľadovec a sklonil meč.
„Pes si strháva obväzy, čo majú vyliečiť jeho rany. Prečo sú aj ľudia ako psy?“ starec skrivil pohŕdavo ústa.
Tu sa Hazael spamätal. Urážka vrátila silu jeho ruke a zaboril meč do starcovej hrude. Telo sa ticho zosunulo na zem, pery ešte skrivené v úškľabku, pazúrnaté ruky stále zvierali sklenenú krivuľu. Hazael ju vybral z tuhnúcich prstov a rozdrvil okovanou čižmou. Potom chvíľu váhal, ale nakoniec predsa siahol rukou do mešca a vložil mŕtvemu pod jazyk medenú mincu.
Tak toto bol slávny čin Hazaela, ktorý mu navždy určil miesto v našich srdciach i v našich modlitbách.
Od toho dňa je Hazael naším Pánom. Príšera sa netúla po nociach a studne slúžia každému, kto si chce uhasiť smäd, či osviežiť tvár.
Nech nám ešte dlho spravodlivo panuje!
A nech ho zďaleka obíde mor, čo sa teraz plazí naším mestom.
S poviedkou Óda sa jej autor Jozef Girovský v roku 1993 dostal do finále literárnej súťaže Cena Gustáva Reussa. CGR bola v rokoch 1991 – 2001 jedinou slovenskou súťažou zameranou na poviedky žánru fantastiky (súťaž CGR pretrvala do roku 2003, ale v roku 2002 začal prvý ročník súťaže Raketa, neskôr Cena Fantázie). O vznik CGR sa zaslúžil Slovenský syndikát autorov fantastiky (SSAF) a na organizácii sa podieľali najmä Ondrej Herec, Vlado Srpoň, Juraj Toman, Eva Kováčová, Jozef Svítek a ďalší. Porotu často tvorili renomovaní literárni kritici a spisovatelia. Pri príležitosti vyhlasovania výsledkov súťaže a odmenenia ocenených organizátori každoročne pripravili pre súťažiacich v Revúcej, rodisku Gustáva Reussa, trojdňový literárny seminár spojený s diskusiou s porotcami, stretnutím s laickou porotou – študentmi z revúckeho gymnázia, a rôznymi kultúrnymi akciami. Táto súťaž pomohla odraziť sa mnohým zo súčasných známych autorov fantastiky (okrem Jozefa Girovského napr. Michal Hvorecký, Alexandra Pavelková, Marek „Hyena“ Eliáš, Rastislav Weber, Zuska Minichová – Stožická, Dušan Fabian a i.).
Poviedku Óda si čitatelia dosiaľ mohli prečítať v zborníku Krutohlav 1993, antológii víťazných a finálových prác daného ročníka súťaže. Jozef Girovský bol úspešný aj v ďalších súťažiach, publikoval svoje poviedky a recenzie v časopisoch a v roku 2001 mu vyšla zbierka poviedok Zubaté slnko (recenzia). Na stránkach Fantázie OnLine ste sa už mohli stretnúť s jeho poviedkami Rým na meno Xerodik (CGR 1995), Deduškov dôchodok a Prispôsobujem sa (CGR 1996) a v rubrike Protopero s poviedkou A capella.
Každý nejako začínal. Niektorí sa po počiatočnom nezdare vzdali, iní naopak – poučili sa zo svojich chýb a postúpili do vyšších literárnych levelov. Niektorí už pri nástupe zahviezdili, aby krátko na to zhoreli v žiare svojho úspechu. Sú i takí, ktorí triumfovali hneď na začiatku a ich literárna kvalita i popularita rokmi ešte vzrástla. V rubrike Protopero prinášame poviedky dnes už renomovaných i dlho odmlčaných autorov fantastiky, tak ako s nimi pred rokmi slávili úspechy v literárnych súťažiach. Môžete ich porovnať s ich súčasnou tvorbou či s textami, ktoré bodujú v súťažiach súčasných. A predovšetkým si môžete dopriať zaujímavý zážitok pri ich čítaní.
Boli ste aj vy v minulosti úspešným finalistom literárnej súťaže a s vašou prácou sa môžu čitatelia stretnúť iba v zborníku súťažných prác? Kontaktujte nás na e-mailovej adrese alexandra.pavelkova@gmail.com.