Už len zriedka mávam to staré nutkanie túlať sa po turistických
chodníkoch či diaľničných odpočívadlách a popritom sledovať
desiatujúcich pocestných. Samozrejme s hladným výrazom tváre: Dáš mi
krajec so šunkou, dám ti radu. Ale kto by už stál o rozumy starého
žobrajúceho bezdomovca?
Ale sú aj takí, ktorí rady hľadajú. Ako pobozkať žabu, aby sa
sprinceznila. Ktorého hada eliminovať, aby strom, farma či firma opäť
kvitli. Bývajú neodbytní. Hovorím im: Čo tak odborná literatúra? Oni na
to: Je drahá a nepokryje všetky aspekty nášho problému. Ja na to: Existujú
poradenské firmy. Oni: Tie si už vôbec nemôžeme dovoliť. Zostávam ja.
Neveria, že moja cena je ešte vyššia. Nie, žiadne „to, o čom doma
nevieš“ ani „kto ťa prvý privíta“ a už vôbec nie
„pošleš najmladšiu dcéru“. Ide o stratené možnosti voľby,
mimobežné cesty a vyblednuté stretnutia. Tie ich postihnú, ak sa budú
držať mojej rady. Oni nad tým len mávnu rukou. No na mne niektoré ich
aspekty zostávajú sedieť ako mora. Vážne potrebujem odpočinok.
Odkedy na parkovisku postavili sprchy, je mi hej. Zakaždým nakoniec ešte
raz otočím kohútikom a počkám, kým prúd vody dôkladne opláchne
dlaždičky na podlahe. Neriskujem. Za tenkou stenou zabreše jeden zo
Scarletiných psov. Pritiahnem si opasok na župane, odomknem a pootvorím dvere
len tak, aby som mohol vykuknúť úzkou škárou.
Zdá sa, že je všetko v poriadku. Psy sú na svojich miestach, aj keď zdajú
sa nepokojné.
„Uvažovala som,“ ozve sa Scarlet. „Čo tak nejaká bezpečnostná
služba? Robiť gorilu by som zvládla.“ Aby podporila svoje slová, prehodí
si z ruky do ruky hrubú palicu, ktorú nosí vždy so sebou.
Pozriem na ňu, urastené mladé dievča v košeli s dlhým rukávom a
rukaviciach. Červená šatka jej zakrýva nielen vlasy, ale aj väčšinu
tváre, v detstve popálenej vlčou žalúdočnou kyselinou. Prišla pred dvoma
týždňami v ošarpanej dodávke. Najprv mi predstavila svojich psov Hugina a
Munina a zdôraznila, že vlkodavy sú najmilšie psy na svete. Potom
vyhlásila, že určite potrebujem ochranu a ona si radu zaslúži tým, že mi
ju poskytne. „Akú radu?“ spýtal som sa. Toto ju zaskočilo: „No… čo
so životom a tak…“
Teraz kráča vedľa mňa a ja prekvapene zisťujem, že sa mi zdajú roztomilé
tie ostražité pohľady, čo hádže naokolo, odhodlaná chôdza, jej snaha
byť užitočná. Čo so životom a tak… Aké jednoduché. Pozabudnem sa a
pustím sa po jej osnove. Najbližší uzlík – neďaleká benzínová
pumpa a Scarlet kupujúca vrece žrádla pre svojich vlkodavov. Tí polihujú
pred vchodom, nad nimi ešte visí jej energické Zostaň! Prirúti sa
zaprášený biely pickup. Chlapík, čo z neho vystúpi, obdivne hľadí na
zvieratá. Scarlet zasa na logo so siluetou psa na kapote. Dajú sa do
reči… Povedať jej o tom? Prvý dojem je sľubný, ale čo ďalej?
Budúcnosť je ako klbko červíkov. Mení sa každým, aj najmenším
rozhodnutím. Nedá sa nájsť jasná cesta. Nie, nepoviem. Uzlík tohto
stretnutia sa rozpletá, no o kúsok ďalej sa možno viaže iný. Prinútim sa
nepozerať.
Sme na polceste k mojej maringotke, keď sa objaví votrelec. Ktosi vyskočí
z krovia za nami, až poskočím od zľaknutia. On však vyšprintuje
k sprchám, až sem počujem buchnutie dverí. Odľahne mi. Je to len ďalší
lovec troch vlasov. Trochu ma to pobaví. Ak aj niečo nájde, je
nepravdepodobné, že to bude akurát z hlavy. Scarlet zdvihne palicu a
spýtavým posunkom ukáže na dvere. Je fakt zlatá. Pokrútim hlavou. Všetky
chlpy som spláchol, nie je dôvod na násilie.
Vo dverách maringotky ma privíta Marienka, kuchárka z neďalekého
motorestu. Nosí mi jedlo, občas upratuje, ale hlavne mi triedi poštu. Keď
zbadá Scarlet, len odmerane kývne, ale náladu jej to tentoraz nepokazí.
Potešene mi zamáva vejárom z obálok.
„Ty namyslený bastard!“ cituje z listu, ktorý je podľa jej úsudku
vhodný a hodný môjho sluchu. „Ak si myslíš, že sa budeš pliesť ľuďom
do života, tak sa mýliš. Vosková figúrka je už takmer hotová a
špendlíky pripravené. Pé es, ešte potrebujem tvoju fotku. Pošli, môže
byť aj s podpisom.“
Čo by som si len počal bez Marienkinej lojality! Už dávno mi zakázala, aby
som dával akékoľvek rady jej alebo jej neurotickému bratovi Jankovi,
ktorého všade vláči so sebou. Dodržiavam to. Keď som ho minule upozornil,
že sa mu rozviazala šnúrka na topánke a mohol by sa o ňu potknúť, tri
dni mi nedoniesla večeru.
Sadnem si k raňajkám. Marienka sa zberá do šichty a zazerá oknom na
Scarlet, ktorá sa hrá so psami.
Scarlet. Na moment sa zamyslím, aké by to bolo, mať ju nablízku. Na
dlhšie, trvalo… Spoločné prechádzky, cvičenie psov… Ak by som jej
neporadil… Ak by som jej poradil…
Plesk! Hlava mi odletí a stena mi solidárne dá druhú facku. Keď čierňava
pred očami pominie, začnem pred sebou rozoznávať nahnevanú Marienku.
„Zase ste sa hrabali vo vlastných uzloch! Kedy už dostanete rozum? Že vraj
vševed!“
Prekvapene sa poobzerám. Stmieva sa a predo mnou si nedopité raňajkové kakao
kreslí od nudy vrstevnice na stenách porcelánového hrnčeka. Tak dlho tu
sedím? Zasa som sa pozabudol. Je hlúpe a zbytočné zamýšľať sa nad
vlastnou budúcnosťou. Veď akákoľvek informácia z „potom“
ovplyvní to, čo robím „teraz“. Tým samozrejme zmení aj pôvodné
„potom“. A ja neodolám novému skúmaniu príčin a následkov.
Nekonečný cyklus, z ktorého sa neviem vytrhnúť. A nikdy sa nedostanem
k presnej odpovedi. Tým menej k uspokojivej odpovedi.
„Asi sme tu mali návštevu.“ Marienka dovlečie od dverí napchatú
igelitku a vykladá jej obsah na stôl. „Pomaranče, celkom slušná whisky,
plechovka šunky a šmejdového kaviáru, kôpka sladkostí a…“ Vytiahne
bielu obálku. „Čo to tu máme?“ Roztrhne papier a na koberec vypadne
bankomatová karta. „Je tu aj PIN.“ dodá prekvapene.
Asi by som mal rozhodnúť, čo s tým. Vstanem, aby som si rozhýbal stuhnuté
nohy. Vtedy sa hore schodíkmi vytrepe Janko. Zakaždým, keď ho vidím, sa mi
zdá, že z neho opäť ubudlo. Zachytím jeho spýtavý pohľad. V kôpke
sladkostí na stole zbadal perník plnený marhuľovým džemom, zaliaty
v čokoláde. Súhlasne zamrmlem. Janko po ňom natiahne svoju bolestne
vychudnutú ruku, ale v prstoch nemá dosť sily, aby roztrhol celofánový
obal. Pomôžem mu. Odhryzne si, vďačne sa na mňa usmeje a vypotáca sa von.
Viem, čo bude nasledovať. Janko perník zhltne. Po chvíľke príde nepokoj a
strach. On vytiahne z vrecka šubleru (certifikovanú, má presnosť pol
desatiny milimetra, ako sa mi pochválil) a zmeria si priemer ľavého
ukazováka. Nech stupnica ukáže čokoľvek, dôjde k najbližšiemu kroviu a
strčí si prsty do úst. Ako vždy.
Dvere sa opäť otvoria. Tentoraz prudko. Scarlet vopchá dnu akéhosi mladíka.
On má tvár skrivenú od bolesti, pretože ona mu drží ruku vykrútenú za
chrbtom.
„Snoril tu po okolí. Čo s ním?“
Mladík vyzerá unavene, zúbožene, zúfalo. Napriek tomu nesympaticky. Tým to
bude ľahšie. Ukážem na hŕbu na stole. „To je od teba?“
Prikývne. Vezmem kartu a strčím mu ju do vrecka na košeli.
„Ale to je pre vás,“ bráni sa. „Nie je tam síce veľa, ale ja už
nemôžem, ja potrebujem…“
Nepočúvam ho. Letmo nazriem do jeho osnovy, načarbem na kus papiera emailovú
adresu, ktorá vedie k sľubnému uzlíku, a strčím ho do vrecka ku karte.
Obrátim sa chrbtom ku prílivu ďakovania, ktoré spustí. Scarlet ho vystrčí
von, okríkne psy ktoré sa do neho chcú pustiť, a zostane stáť vo
dverách.
Čaká pochvalu, komentár alebo dokonca to, po čo prišla – radu.
„Čo tak cudzinecká légia?“ nadhodí po chvíli ticha. Sebavedomie jej,
zdá sa, od rána znovu stúplo.
A ja opätovne zisťujem, že jej prítomnosť je zvláštne príjemná. Malý
karbunkul balancujúci na vrchole hory. Jediné maličké postrčenie určí
smer, ktorým sa rozkotúľa. Definitívne. Žiadny opravný pokus. Opäť si
v hlave preberám pátričky jej stretnutí, niektoré sa definitívne
rozpustili v minulosti, niektoré stále čakajú na svoju príležitosť, pár
nových pribudlo. Nemôžem sa prinútiť vybrať jedno a ukázať na neho –
to je ono, tadiaľto pôjdeš. Nie, moja milá, musíš sa rozhodnúť sama.
Nedokážem znášať tú cenu za teba. Naozaj nie.
Prejde niekoľko dní a opäť zacítim uzlenie v najbližšom okolí. Na
opačnom konci parkoviska zastane limuzína s tmavými sklami. Všimnem si
čosi ako parabolu, snáď mikrofón namierený na moju maringotku. To je iná
trieda, ako ten zúfalec nedávno. Spomeniem si na Scarletino čerstvé
sebavedomie a znepokojene nazriem do jej osnovy. Najbližší uzlík je
pichľavý a tvrdý a vedie z neho menej vlákien ako vchádza.
Tak toto nie.
Zavolám ju. Pribehne v momente.
„O pol hodiny na benzínke. Biely pickup s modrým logom. To je všetko, čo
potrebuješ vedieť. Ponáhľaj sa.“
Vyzerá prekvapene a potešene. Potom sa však zarazí a ukáže na limuzínu.
„A čo títo?“
„To už nie je tvoja starosť. Buď opatrná.“
Scarlet sa zamračí a vyzývavo si premeria čierne auto. Potom si odhrnie
šatku z úst a pobozká ma na čelo.
„Ďakujem, uvidíme sa alebo napíšem,“ zašepká, zapíska na psy a
nasadne do svojej dodávky. Pokrútim hlavou. Zostáva mi len dúfať, že jej
list nebude medzi tými, čo mi Marienka čítava.
Sadnem si na schodíky a ponorím sa do vlastných uzlov. Že sa opäť zacyklím? Nevadí. Určite ma o nejaký čas preberie ruka niekoho z čiernej limuzíny. Dôchodok je zasa v nedohľadne.