 |
Do finálového boja o prvé a druhé miesto literárnej súťaže Fantastické duely sa síce prebojovali dvaja autori, no jeden zo súťažiacich sa nakoniec ospravedlnil, pretože nemohol do daného termínu dodať súťažnú poviedku. Dovoľte, aby sme teda predstavili víťaznú poviedku Fantastických duelov 2011, napísanú na tému: Zabili ma. Zase.
Šedovlasý muž stúpal po schodoch a držal pritom dáždnik nad dievčaťom v čiernych šatách s kyticou bielych ľalií v ruke. Dážď visel medzi nebom a zemou ako súvislá šedá hmla, ktorá sa zráža na povrchu vecí.
Muž zastal pod arkádou, otriasol a zavrel dáždnik. Po ľavej strane tváre a rukáve smútočného obleku mu stekala voda. Ďalšie kvapky odpadávali zo železného plota a kamenných strážnych psov dole pri bráne.
Utrel si tvár vreckovkou.
“Ak sa to dozvie-”
“Nedozvie,” povedalo dievča.
“Mám na vás dohliadať, nie ťahať vás-”
“Ťa. Ste môj starý otec.”
Muž sa zamračil, ale prikývol.
“Najdôležitejšie je, aby sa vám-”
“Ti.”
“Ti. Nič nestalo.”
“Mne?” Dievča sa usmialo a sklopilo oči. “Som skromná a úctivá. Odpovedám len vtedy, keď sa ma niekto spýta.”
Starý muž nepovedal nič, iba vzdychol a zložil dáždnik.
“Nemám z toho dobrý pocit, slečna,” povedal. “Ale ani inú možnosť.”
Vzal do ruky železné klopadlo a zabúchal na dvere.
“Takže bratranec,” povedal kňaz. Na čele mu nabehli vrásky.
“Z druhého kolena,” povedal starý muž.
Dievča potichu pozeralo na kňazove topánky. Kvety ľalií držalo tesne nad parketami.
“Viete, pán-”
“Begriffenfeldt.”
“Som posledný, kto by vás chcel odrádzať od odpustenia a lásky k blížnemu, ale-”
“Váš bratranec bol mimoriadne odporný človek,” povedala svetlovlasá žena, ktorá stála vedľa farára. “Väčšina ľudí prišla iba preto, aby sa uistili, že je po ňom.”
“Alžbeta,” povedal kňaz.
“Veď je to pravda.”
“To nám ale ešte nedáva právo súdiť, a už vôbec nie pred tým dieťaťom.”
Alžbeta si zahryzla do spodnej pery, ale nepovedala už nič.
“Pán Begriffenfeldt, môžem s vami na chvíľu hovoriť osamote?” spýtal sa farár.
Dievča o niekoľko centimetrov nadvihlo spodný diel šiat, pokrčilo kolená a bez toho, aby zdvihlo hlavu, odišlo do vedľajšej izby.
“Spôsobná slečna,” povedala dáma. “Nechápem, prečo ste ju sem vôbec vzali.”
Starý muž jej pozrel priamo do očí, potom sa obrátil na jej manžela..
“Bratranec Ferdinand bol náš posledný žijúci príbuzný. Keď dievčaťu umreli rodičia na týfus, nemohlo sa ani rozlúčiť. Kvôli nákaze.”
“To ma mrzí,” zašomral kňaz.
Begriffenfeldt si odkašľal a nahol sa k nemu bližšie.
“Nesťažovala sa, ale viem, ako ťažko to niesla. Nechala dokonca zomrieť svoju najlepšiu priateľku.”
Farár zbledol.
“Ako prosím?”
“Imaginárnu priateľku. Hrávala sa s ňou od útleho detstva. Musel som dodržať všetky pohrebné rituály, vrátane reči nad hrobom a zádušnej omše.”
“Strašné!” povedala svetlovlasá dáma a obzrela sa ku dverám. Dievča stálo v druhej izbe bokom od ostatných hostí. Stále pozeralo do zeme.
“Ferdinanda stretla iba raz,” pokračoval Begriffenfeldt. “Nemyslím, že si vôbec pamätá, ako vyzeral. Mohol som ale odmietnuť, ak chce dať aspoň jemu a aspoň takto posledné zbohom?”
Farár sa poškrabal na hlave.
“Nechaj nás na chvíľku, Alžbeta,” povedal.
Alžbeta odišla do vedľajšej izby a objala dievča okolo pliec. Kňaz stíšil hlas.
“Pozrite, pán Begriffenfeldt, ja vám rozumiem. Chápte aj vy mňa. Nejde iba o to, že váš bratanec zomrel potom, ako sa pokúsil zaútočiť na česť a – ak mám veriť jej slovám – aj život kľúčiarovej ženy. Ide o to, že sa niečo podobné nestalo prvý raz.”
“Viem, že Ferdinand nebol nikdy-”
Kňaz pokrútil hlavou.
“Na tom nezáleží. Nenávidím iba hriech, hriešnika milujem. Boh mi odpusť, ale obzvlášť, ak je siahu pod zemou.” Navlhčil si pery. “To je náš skutočný problém. Nie to, že pána bratanca už takto prichytili aj skôr, ale to, že ho pritom prederavili. Dvoma guľkami. Odzadu.”
Šedivý muž zažmurkal.
“Prepáčte?”
“Pred troma rokmi. Keby to bola historka z druhej ruky alebo svedectvo nejakého opilca, boli by to reči. Znepokujúce, akiste, ale stále reči. Lenže, svedkom bol mestský radný – dnes vďaka vášmu bratancovi vdovec – jeho dvaja synovia, lekár, čo potvrdil smrť, a môj vlastný kostolník.” Kňaz sa obzrel. “Preto ten teraz stráži truhlu, kým nepríde zvláštny vyslanec od nášho aj katolíckeho biskupa. Preto sú tu všetci ľudia tu vedľa, preto nikto nevie obsedieť na mieste.”
Vzdychol.
“Nezáleží, čo si o tom myslím ja a koľko je možných vysvetlení. Rozlúčku s pánom bratancom v tejto chvíli nemôžem odporúčať.”
Begriffenfeldt chvíľu mlčal.
“Rozumiem,” povedal napokon. “Sám sa jej vzdám ochotne, ale mám podmienku. Vysvetlíte to mojej vnučke.”
Kňazovi klesli plecia.
Dievča v druhej izbe zvieralo kyticu oboma rukami a vytrvalo pozeralo na parkety. Muž s konskou tvárou na druhej strane stola a jeho o hlavu nižší spoločník naň otvorene zazerali.
“Kordélia!” zavolal Begriffenfeldt.
Farár ho vzal za ruku.
“Počkajte tu,” povedal. “Niečo vymyslím.”
Kostolník neochotne otočil kľúčom v zámku a otvoril dvere.
V inak prázdnej studenej miestnosti stála neohobľovaná truhla. Okraje veka sa ježili klincami, na niektorých miestach sa tlačili až v dvoch radoch. Uprostred ležal čierny krucifix.
Kordélia sa poobzerala okolo seba. Vysoko nad nimi presvitalo svetlo cez malé okno tesne pod stropom. Kostolník zabuchol dvere.
“Zbohom, strýko Ferdinand,” povedalo dievča a položilo voľnú ruku na truhlu. “Nepoznala som ťa. Všetci hovoria, že si bol odporný podliak. Nebol si u nás viac než raz, a ani vtedy si mi vôbec nič nepriniesol.”
Kostolník s kňazom na seba pozreli za jej chrbtom.
“Odpúšťam ti. Zvyšok ti musia odpustiť iní.”
Vzala do ruky krucifix a nadvihla ho. Kostolník sa strhol, ale farár ho zadržal a pokrútil hlavou.
Kordélia vzala kyticu ľalií, poukladala ich po jednej na truhlu a položila krucifix späť. “Môžeme ísť,” povedala.
Obrátila sa a vyšla z miestnosti.
Kostolník za ňou znova zamkol dvere na tri západy.
Vonku stále mrholilo.
Starý muž s dievčaťom zišli dolu schodmi, vyšli na ulicu a zastali pred pristaveným kočiarom. Na druhej strane cesty práve vystupovali z vlastného povozu dvaja muži v dlhých čiernych kabátoch. Begriffenfeldt kývol hlavou na pozdrav.
“Nikdy som nič podobné neskúšala,” povedala Kordélia. “Možno to vôbec nepomôže.”
Jej spoločník nad ňou mlčky držal dáždnik.
Dievča otvorilo ľavú dlaň. Ležalo na nej niekoľko bielych lupeňov. Prikrylo ju druhou rukou, zdvihlo k ústam, privrelo oči a jemne fúklo dovnútra škárou nad palcom.
***
V miestnosti s truhlou sa všetky ľalie naraz vzniesli a krucifix pritom vyletel spolu s nimi. O niekoľko sekúnd dopadol na okraj rakvy. Chvíľu balansoval na hrane, potom sa zosunul na zem.
Kordélia otvorila oči a striasla lupene dolu na mokrú dlažbu.
“To je celé,” povedala.
Šedovlasý muž prikývol a položil jej ruku na plece.
“Ďakujem.”
“Nemáte za čo. Najpravdepodobnejšie je, že sa nestalo nič.”
Jej spoločník ju jemne obrátil späť k domu. Pod oknom v podkroví balansovala na mokrej rímse čierna postava.
“A teraz?”
Muž otvoril dvere koča a obrátil sa na kočiša.
“Dva okruhy, potom na dohodnuté miesto.”
Nasadli dnu a kone sa pohli.
Keď v dome vypukol poplach, bol kočiar dávno preč.
Dážď neustával a obloha s blížacim sa večerom ešte stmavla.
Pod stromom na kraji cesty sedel muž v zašpinenom obleku. Tvár mal pokrytú sieťami vrások a vlasy celkom biele. Jednou rukou si zacláňal oči a sledoval zväčšujúcu sa škvrnu na obzore. V ústach mu dohorieval krátky ohorok cigary.
Škvrna zostúpila z jedného šedivého kopca a na chvíľu sa stratila z dohľadu. Poryv vetra striasol zo stromu spŕšku vody, ale muž ďalej sedel bez pohnutia.
Keď sa škvrna objavila na ďalšom kopci, dal sa rozoznať pohyb koní vpredu a hranaté obrysy koča. Muž vypustil posledný oblak domu a vypľul ohorok na zem. Až na tiché šumenie bolo všade okolo ticho.
Tesne pred skupinou stromov kočiar zastal. Niekto otvoril dvere.
Begriffenfeldt vystúpil na cestu a otvoril nad sebou dáždnik.
Muž pod stromom sa usmial a postavil.
“Prišiel si,” povedal.
Begriffenfeldt prikývol.
“Nepovedal by som, že práve-” starec si všimol hlavu v otvore za ním. “Dobrý večer, slečna.”
Begriffenfeldt vrhol na dievča prísny pohľad. Hlava znova zmizla a dvere koča sa zavreli..
Muž v špinavom obleku roztiahol ústa do úsmevu.
“Vidím, že si sa postaral aj o zábavu.”
Begriffenfeldt naňho chvíľu pozeral, potom zložil dáždnik a odhodil ho do trávy.
“Sľub som splnil,” povedal. “Čo urobím ďalej, je moja vec.”
Bielovlasý sa prestal smiať.
Begriffenfeldt vytiahol z kabáta revolver.
“Ak ťa má niekto zakopať, bude lepšie, ak to bude niekto, kto vie, ako ťa udržať pod zemou.”
Starec s pootvorenými ústami pozeral do ústia zbrane, potom sa obrátil a rozbehol krížom cez pole.
Ozval sa výstrel, potom druhý.
Pohonič upokojil kone a zišiel z kozlíka. Dole pod zadnou časťou kočiara bol pripevnený rýľ. Vzal ho so sebou a vrátil sa ku Begriffenfeldtovi, ktorý medzičasom schoval revolver a zdvihol z trávy dáždnik.
“Odvezte slečnu domov. Mňa nečakajte skôr než zajtra.”
Kočiš prikývol a podal mu rýľ.
Begriffenfeldt ho vzal a vykročil k telu na strnisku.
“Rád by som vedel, či ho niekto niekedy zastrelil inak než od chrbta,” povedal.
Dážď šumel ďalej a kočiar sa o chvíľu znova zmenil na čiernu šmuhu na obzore.
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Táto poviedka obsadila prvé miesto, a preto jej svoj hlas už venovať nemusíte.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.