 |
Kto obsadil tretie miesto Fantastických duelov už nie je neznáme.
Poviedka bola napísaná na tému: Zabili ma. Zase.
Prvýkrát som zomrel, keď sa po oblohe rozliali plamene. Pripomínali ohnivé meče, ktoré topili sklo a podrezali krk všetkému živému. Od tej doby už navždy z kopcov zmizla zelená farba a svet sa ponoril do závojov šedej farby. Zároveň sme prvý raz pocítili, čo to je skutočný hlad. Aspoň vtedy sme si to mysleli. Som presvedčený, že odvtedy sme mŕtvi, všetci, bez výnimky. Niektorí z nás si to len odmietli priznať a ďalej dýchame, močíme a vykašliavame všade prítomný popol.
„Dáš si?“
Nemalo význam namietať, vôňa mäsa dráždila prázdny žalúdok zvyknutý na korienky, zvyšky konzerv a plesnivých čokoládových tyčiniek. Rýchlo som ponúkaný kúsok vytrhol zo špinavých Julesových prstov. Ten vyceril zuby vo výraze , čo sa niekedy veľmi dávno podobal na úsmev.
Jules musel byť niekedy obrovský. Teraz skôr pripomínal vešiak na šaty. Jeho tmavohnedá pokožka splývala s golierom svetra. Strašne smrdel. Nebolo to preto, že by bol černoch, podobné predsudky v našej situácii aj tak nemajú význam. Skôr to bolo preto, že sa jeho spodky nedotkli vody aspoň pol roka, podľa nakyslastého zápachu, čo sa z nich šíril, možno aj viac.
„To boli posledné kúsky,“ povedal pokojne.
Zadusil oheň, zhrnul uhlíky na dve kopy, obe nasypal do otlených hrncov a jeden mi strčil do dlane.
„Tu máš, dnes bude skutočná zima. Cítim to v lakti.“
To bol Jules. Niekedy sentimentálny, inokedy zas schopný bez najmenšieho zaváhania podrezať vám krk.
„Počkajme chvíľu. Bolia ma nohy.“
Jules preletel pohľadom vrcholčeky zoschnutých stromov. Zdalo sa, že všade je mŕtvolné ticho.
„Dobre, ale nie na dlho. Necítim sa tu bezpečne.“
Jules mal pravdu. Sedeli sme na kraji lúky, dobre viditeľní z doliny, v ktorej bolo niekoľko pomaly rozpadávajúcich sa domov. Nepredpokladal som, že tam dole niekto je, stačil by však jeden človek s dobrou puškou a jediným nábojom a bolo by po mne. Zaliezli sme každý do vysušených listov trávy a sledovali domy cez ďalekohľad. Striedali sme si ho vždy po piatich minútach, bol totiž tak poškrabaný, že z pozerania do neho po dlhšej dobe začali slziť oči. Po hodine a pol sa Jules zdvihol. „Čistý vzduch,“ povedal v oblaku prachu, ktorý rozvíril svojím pohybom.
Domy boli skutočne prázdne. Našli sme zopár nábojov, zvyšky dávno vyžratých konzerv. Jules iba pokrútil hlavou.
„Tu nebol nikto už poriadne dávno.“
„Budeme sa musieť pohnúť ďalej,“ povedal som s rozpakmi. Sám som nevedel presne povedať, či by sa mi páčilo, ak by sme našli to, čo sme hľadali, určite sa mi však nechcelo ďalej. Myslím, že sa blížim k tomu bodu.
Sám som ho predtým videl u niektorých ľudí zo skupiny. Najprv začali hovoriť sami so sebou, potom miesto odpovedí bľabotali nezmyselné veci. Nakoniec odmietali vstať a prestali sa starať o všetko okolo nich.
„Sú ako drevo,“ hovorieval Jules.
„Čo tým myslíš?“
„Rovnako ako aj stromy, aj oni vyschli zvnútra.“
S tým sa nedalo nesúhlasiť.
Chvíľu som sledoval oceľovosivú oblohu, na ktorej sa prevaľovali tmavo čierne mraky.
„Musíme ísť,“ poklepal ma po pleci Jules.
„Máš pravdu. Nesmieme sa prestať hýbať.“
Druhýkrát som zomrel, keď som zabil prvého človeka. Dokonca to ani nebolo zblízka. Držal som v rukách loveckú pušku. Mieril som tak, ako som to robil veľakrát predtým, len teraz to nebol jeleň alebo srnec, ale muž v krátkych červených nohaviciach, čo sa nám chcel vlámať do pivnice so zásobami. Vždy som bol zvyknutý strieľať presne. Aj teraz ten muž sotva stihol vyhodiť ruky nahor, smerom ku krku, ktorý sa mu premenil na krvavú kašu. Urobil jeden, dva kroky, podobali sa na kroky opilca, on však bol opitý nie pivom alebo ražnou, ale smrťou. Spadol na chrbát a prestal sa hýbať. V sluchách mi bili zvony vlastného srdca.
„Oci, všetko je v poriadku?“
„Neboj sa, nič sa nám nestane.“
Samozrejme, klamal som.
Za posledné dni sme sa presunuli asi o desať míľ smerom na juhozápad. Podobne by mala postupovať celá naša skupina, v snahe objaviť jedlo, strelivo alebo palivo. Hocičo. Presúvame sa takto na juh už viac ako pol roka. Na sever za nami ostala iba zima. A prach.
Jules mlčky ukázal na oblohu. Na sivej oblohe sa plazil tmavý prúžok dymu. Dym stúpal z maličkej farmy, ku ktorej boli prilepené tri drevené hospodárske stavby. Všetky budovy vyzerali pomerne udržiavané.
„Preskúmame situáciu, potom sa rozhodneme čo a ako.“
Jules iba prikývol.
Plazili sme sa pomedzi mŕtve listy trávy až kým sme neprišli na dohľad. Dokonca sme ani nemuseli dlho ležať na studenej zemi, stačilo pozorne študovať stopy v prachu. Tie nám prezradili, že na farme teraz určite býva približne päť ľudí. Niekedy ich muselo byť viac, šľapje smerujúce na sever, k horám, však boli pokryté dostatočne hrubou vrstvou popola.
„Mohli by sme to zvládnuť,“ povedal Jules a poťažkal svoju pušku. Každý z nás mal tridsať nábojov, obidvaja sme však verili, že bude stačiť jediný varovný výstrel.
Počkali sme si na noc. Mrazivý vzduch štípal v pľúcach, z oblohy na nás padala zmiešaná voda s prachom, ktorá sa takmer okamžite menila na blato.
„Poďme,“ zašepkal Jules.
Postupovali sme pozdĺž domu, pomaly našľapujúc v absolútnej temnote. Jules išiel spredu, ja zozadu. Moje dvere boli zabezpečené závorou. Neostalo mi preto nič iné než ostať na mieste. Netrvalo dlho a na streche pristála prvá zo zápalných fliaš vyslaných Julesom. To bola jeho špecialita.
„Vyduriť ich ako zajace,“ hovorieval.
Nebola to šetrná metóda, obvykle totiž s domom zhoreli aj všetky zásoby. Šéf bandy, ktorému podobné praktiky pripadali ako nehorázne plytvanie však bol dostatočne ďaleko a okrem toho, on nebol ten, kto musel riskovať krk.
Metóda to nebola šetrná, určite ale účinná. Po pár minútach zaškrípala závora na zadných dverách a spolu s dymom vybehli na dvor štyri tmavé postavy.
„Stojte!“ zakričal som.
Samozrejme, rozbehli sa z plných síl, každý na inú stranu. Výstrel do vzduchu zaburácal ako hrom. Dvaja zastali, dvaja pokračovali v behu, len začali kľučkovať. Škoda. Priložil som pušku k plecu. Trochu sa mi triasli ruky, podobne sa triasla aj tmavá silueta, ktorú osvetľovali mihotavé plamene. Zaburácal druhý hrom. Postava sa potkla a prepadla sa dopredu. Druhý bežec zmizol v tme.
„Sakra práca,“ zašomral Jules. Dvaja nehybní zajatci boli vychudnutí na kosť, muž a žena.
„O toho, čo si dostal, sa postaráš sám.“
Prikývol som. Jules si ich medzitým zobral do parády.
„Máte nejaké jedlo? Oblečenie? Nástroje?“
Obaja záporne kývali hlavami. Zbytočne. Jules je živý detektor lži. Bez najmenšieho zaváhania dokáže rozpoznať, keď mu niekto klame. Pri získavaní pravdivých odpovedí mu pomáhal jeho obľúbený nôž s dvanásť centimetrovou čepeľou. Aj teraz s pomocou svojho oceľového priateľa zistil, že v jednej z hospodárskych stavieb je pivnica, kde sú nejaké konzervy. Určite nie veľa, to by neboli tak vychudnutí.
„Je vás viac?“
„Nie,“ vyjachtala zo seba utrápená žena. Jules spoznal jej zaváhanie ako keď lovecký pes zacíti čerstvú stopu. Jeho oceľový priateľ sa musel ponoriť do jej tela, jej krik bolo počuť až ku mne, za dom.
O chvíľu sa objavil Jules.
„Nechaj ho tak, ideme si trochu zaloviť.“
Podľa slov tej ženy viedol z domu podzemný tunel, ktorý končil v nejakej diere. Začínať v dome bolo zbytočné, ten praskal v plameňoch.
„Budeme hľadať otvor na dýchanie.“
Nebolo to nič jednoduché. Stále bola tma ako v rohu a okolo domu boli zvyšky vysokej trávy. Rúra na dýchanie mohla byť vysoká iba dvadsať centimetrov. Museli sme vyzerať smiešne, dvaja dospelí na kolenách, rukami poslepiačky šmátrajúc po špinavej zemi. Nakoniec som ho našiel ja. Bolo to vymyslené veľmi šikovne. Určite využili nejakú starú šachtu, pretože tunel bol dlhší ako dvadsať metrov. Ústil pri jednej z hospodárskych stavieb, rúra na dýchanie bola skrytá za jej odkvapom. Kľakol som si na kolená a dlane ponoril do studenej hliny. Pod jej tenkou vrstvou bola kovová platňa. S námahou som ju dokázal odsunúť. Slabučký plameň zapaľovača odhalil drobnú kobku, v ktorej sa chúlil chlapec. Mohol mať tak dvanásť rokov, tmavé vlnisté vlasy. Triasol sa od strachu. Na krátku chvíľu som podľahol. Nohy sa mi roztriasli a žalúdok obrátil naruby, až som musel zvracať. Až druhý, dôkladnejší, pohľad ma ubezpečil , že ten chlapec nie je môj syn.
Spolu so synom sme putovali krajinou takmer rok a pol. Museli sme sa vydať na cestu potom čo nám došli domáce zásoby. Ešte skôr nám došli náboje, a tak sme sa museli vyhýbať všetkým väčším cestám a tráviť noci v lesoch za zvuku padajúcich stromov. Vedel som, že to nemôže trvať dlho. Kráčali sme krajinou ako duchovia, našou jedinou starosťou bolo vyhnúť sa všetkému živému a nájsť dosť potravy. Ani jedno ani druhé sa nám tak úplne nedarilo.
„Čo budeme robiť, keď niekoho stretneme?“ pýtal sa ma často.
„Budeme utekať,“ odpovedal som mu vždy. Malý Jamie mal tie najrýchlejšie nohy aké som kedy videl. Ani tie mu však nepomohli. Banda bola príliš dobre organizovaná. A vtedy ešte mali psov.
Chytili nás na kraji lesa. Oboch nás hodili tvárou k zemi, až kým sa k nám nepriblížili presne merané kroky kožených čižiem. Teraz viem, že to bol šéf bandy. Dva páry rúk ma vytiahli na nohy. Pozeral som šéfovi priamo do tváre. Vyzeral neškodne. Bol dokonca o hlavu menší ako jeho spoločníci. V ruke však držal poloautomatickú zbraň.
„Povedz mi, prečo ťa nemám zabiť.“
Chvíľu mi trvalo, kým som v ubolenej hlave dokázal nájsť odpoveď.
„Som doktor.“
Šéf niekoľko sekúnd rozmýšľal, váhal, no nakoniec naznačil, aby ma pustili.
„Doktor sa vždy hodí.“
Vedúci prešiel ďalej, chceli ma odviesť preč.
„A čo môj syn?“
„Tvoj syn pôjde do skladu.“ Nevedel som presne čo to znamená, ale tušil som, že je to horšie ako stať sa členom bandy.
„Prosím nie.“
Šéf sa zastavil, prišiel bližšie, tak blízko, že som dokázal cítiť jeho dych.
„Zapamätaj si jedno. S nami budeš za mojich podmienok. Ak urobíš to, čo chcem, môžeš žiť. Doktor sa nám hodí. Ale chlapec? To je len ďalší krk, ktorý je treba živiť. Chápeš?“
Pochopil som to presne, keď som na vlastné oči uvidel, čo je sklad. Vtedy som zomrel po tretíkrát.
S Julesom sme sa rozhodli ostať blízko spáleného domu. Objavená pivnica bola dostatočne bohatá, aby sme z nej odjedli tak, že si to z bandy nikto nevšimne. Nemali sme sa zle. Dokonca aj naši zajatci pochopili, že od nás im nič nehrozí a prestali kričať. Jules každý deň pripravil vatru a prihadzoval do nej tie najviac dymiace veci. Naše čakanie trvalo presne týždeň. Na horizonte sa objavila skupina asi desiatich ľudí. Obaja sme najprv stŕpli, potom však prvý z bandy zamával modrou zástavou vyrobených z rozpadnutých montérok. To bolo naše znamenie.
„Čo sa stalo?“
Šéf bandy, neodpovedal, len pokrčil plecami. Z tých desiatich ľudí sme poznali sotva troch, takže to Jules radšej nerozoberal.
„Podarilo sa vám niečo?“
„Traja zajatci. Dvaja dospelí, jedno dieťa.“
Šéfovi sa rozjasnila tvár.
„Výborne.“ Potom sa mu však vrátila do pôvodnej podoby.
„Iba traja?“
„Boli s nimi dvaja ďalší. Jeden ušiel. Musel už stuhnúť niekde v lese. Je tu poriadna zima. Druhého spracoval tuná doktorko.“
Videl som ako si šéf premeral zhorené ruiny domu, prevaľoval pritom na jazyku slová, nakoniec však nič nepovedal. To bolo zvláštne, normálne by Julesovi vynadal.
„Okrem toho sme objavili sklad s potravinami. Nejaké sušené ovocie, zopár sladkostí.“
„Mäsové konzervy? Fazuľa?“
Jules zvesil hlavu.
„Žiadne.“
Šéf sa neprítomne zahľadel do diaľky.
„Myslel som, že tu bude teplejšie.“
Jules súhlasne prikývol hlavou.
„Priveď nám tú ženu. Chcel by som sa s ňou porozprávať.“
Večer som k zajatcom doniesol vedro vody z potoka. Žena ležala v bezvedomí, nestačilo ošetriť rany od Julesovho oceľového priateľa, teraz už krvácala z vagíny aj konečníka. Pri podrobnejšom preskúmaní som zbadal, že má tiež rozbité čelo. Niektorý z mužov jej musel pri súloži trieskať hlavou o zem.
Studená čerstvá voda ju prebrala. Jej prvý pohľad smeroval k malému chlapcovi. Poznal som ten výraz v jej očiach.
„Nepodarí sa vám to. A aj keby ho zvládla oslobodiť, nie je kam utiecť.“
Aj ja som si robil nádeje. Hovoril som si, kým je v sklade, pripravený spolu s ostatnými, je stále nádej. Hľadal som spôsoby. Pozoroval som ako berú, jedného po druhom, odvádzajú ich do lesíka a vracajú sa na prípravu hostiny. Vždy som si namýšľal, že kým na neho príde rad, niečo sa stane. Ocenia moje služby alebo stráž zaspí a a budeme môcť utiecť. Sníval, že niekto zabije šéfa a banda sa rozpadne.
„Zabudnite naňho. Akoby sa ani nikdy nenarodil.“
Samozrejme, raz prišiel ten deň keď odviedli aj jeho. Pri sledovaní tej večernej hostiny som umrel po štvrtýkrát.
Šéf rozhodol, že na tomto mieste ostaneme kým nám nedôjdu zásoby čerstvého mäsa z mŕtveho. Dokonca vyslal hliadky, aby prečesali les a našli mŕtve telo toho, ktorému sa podarilo utiecť. Bezvýsledne, musel skončiť niekde v blate medzi mŕtvymi stromami. Mraky zhustli, sotva bolo rozoznať deň od noci.
Jeden večer ma šéf pritiahol k sebe. Vo svetle plameňov bolo zreteľné ako za posledné mesiace ostarol. Aj bez zrkadla viem, že som na tom podobne. Tento svet nám rozryl nielen tváre, ale aj duše.
Šéfov dotyk mi bol fyzicky odporný, napriek tomu som zvládol netriasť sa, keď mi položil ruku na plece.
„Pozri, musíme sa pohnúť. Nerátal som s tým, že aj tu to bude také zlé.“
Odmlčal sa, aby prehltol sliny.
„Musíme ísť naľahko. A rýchlo. Muž, aj žena nám môžu byť užitoční. Ten chlapec bude len zdržovať.“
Vtedy mi začalo byť jasné, čo odo mňa bude chcieť.
„Nedôverujem tým novým. Presvedčil som ich, že na juhu bude lepšie. Dokedy majú čo jesť a budeme mať pravidelné hostiny, nebudú robiť problémy. Potrebujem ťa.“
Zajatcov zobudili moje kroky. Muž ma sledoval bez slova, vedel, že on bude na rade ako posledný. Keď žena zbadala ako idem k chlapcovi, začala kričať, snažila sa z celých síl vymaniť z pút, no nemala žiadnu šancu. Poznám ten pocit. Čím dlhšie s ním žijem, tým viac som presvedčený, že nikto z nás nemal šancu už od okamihu, keď sa vzduch nasýtil plameňmi.
Jeden z nových mi ho pomohol odviesť ďalej do lesa. Panovalo tu mŕtvolné ticho. Dokonca aj chlapec mlčal. Iba z očí mu nekontrolovane tiekli slzy.
„Choďte preč, spravím to sám.“
Muž sa pobavene uškrnul.
„Chcem sa pozerať.“
Zmocnilo sa ma zúfalstvo. Vo vnútri duše som si nahováral, že by som dokázal prekonať sám seba a pustiť ho na slobodu. Možno som zbytočne klamal sám seba, musel som sa však zastaviť a poriadne sa nadýchnuť.
Dole chlapcovými nohami sa spustil prúd teplého moču.
„Jamie, prepáč.“
Jediným, chirurgicky presným, pohybom som mu prerezal hrdlo. Zachytil som jeho pád a priložil jeho hlavu k starému otrepanému hrncu, aby som zachytil teplú vytekajúcu krv.
Vtedy som pochopil, že je možné umrieť neobmedzene veľa krát.
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Táto poviedka obsadila tretie miesto, a preto jej svoj hlas už venovať nemusíte.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.