Navždy

Druhá dnešná súťažná poviedka Fantastických duelov, dnes na tému: Príbeh o wampíroch.

---

Neznášam internet. A počítače. Sú symptómom racionálnosti tejto doby. Presvedčenia, že všetko sa dá vysvetliť, stačí len nájsť ten vhodný nástroj, vyhrnúť si rukávy a pustiť sa do práce. Vyčleniť dostatočné zdroje.

Táto bezduchá racionalita spôsobuje, že moderný človek, ohlušený tikaním hodinového stroja logiky, tápa v tme. Je tak úplne slepý k skutočnosti, ktorá má vždy v sebe prvok absurdného. Maličkú čiastočku, tvrdohlavo odmietajúcu fungovať podľa všeobecne prijatých pravidiel fyziky alebo morálky. Čiastočku, ako som napríklad ja.

Na svoju nenávisť mám však aj oveľa prozaickejší dôvod. Počítače a internet mi sťažili život. Predtým mi stačilo niekoľko návštev cintorína na nájdenie toho vhodného novorodenca, po ktorom som mohol prebrať meno. Potom stačilo podplatiť nejakého bezvýznamného úradníčka a už som vstal sa narodil znova, s novým menom, peniazmi vo vrecku a bez starostí na ďalších päť rokov . Niekedy stačilo zviesť sa kočom do iného mesta alebo provincie a už bol človek v inom svete, neznámy, tabula rasa. Teraz je zahladzovanie stôp oveľa zložitejšie. Takmer nemožné. Veď aj preto sa teraz opieram o múrik s popraskanou omietkou, nasiaknutý močom , niekde v riti sveta. Ani líšky tu nežijú, aby si mohli dať dobrú noc.

„¡Hola!,“ povie tučný chlap s mastnými vlasmi, začesanými za ušami.

„Buenas tardes, seňor,“ odpovedám a posunkom mu naznačím, aby ma nasledoval až k tmavému rohu na úplnom konci ulice. Pred dvesto, tristo rokmi by som mu rebrá pošteklil čepeľou dýky a obral ho o peniaze. Teraz musím priťahovať menej pozornosti.

Je to vskutku odporný chlap. Má na sebe obtiahnuté biele tričko, cez neho prehodenú košeľu s motívom begónií. Pod krkom mu cez tielko prerážajú sivočierne chlpy. Pohybuje sa pomaly a šuchtavo. Ľavou rukou si totiž utiera vlhký krk, pravou sa dráždi v rozkroku. Ocitli sme sa na konci ulice, pri stene. Pravačku si z pohlavia presunul na môj zadok a skôr ako som mu stihol niečo povedať, vtisol mi jazyk do úst.

To, že nič necítim sa v takýchto situáciách dosť hodí.

Nestrávili sme spolu viac ako dvadsať minút. Bol štedrejší ako som myslel. Na odchode ma potľapkal po pleci, ponúkol mi dokonca, že ma zoberie k sebe.

„Mi casa es muy grande,“ povedal s úsmevom

Musel som ho odmietnuť. S podobnými chlapmi som už mal nedobré skúsenosti.

„Sí, sí, pero no por mí.“

Pokrčil plecami, jeho sklamanie však netrvalo dlhšie ako zopár sekúnd. Len čo odzneli ozveny jeho krokov, už prichádzal ďalší.

„Ya no hoy día.“

Bol to takmer dvojmetrový chlap so širokými plecami a vojenskou chôdzou.

„Máš pravdu, dnes už nie,“ zasyčal.

Nedalo by sa povedať, že by som jeho útok nečakal. Dvojmetrový bujaci s uzlami svalov zavesenými na oboch ramenách sú tu vzácnejší ako sibírske tigre. Udrel ma tvrdo a presne. Jedna rana do krku a druhá do kolena. Výcvik CIA urobil z týchto pohybov takmer umenie.

Jedinou chybou celého jeho plánu bolo, že mi vôbec nemohol ublížiť.

Rád by som teraz povedal, že som mu to vrátil, zmlátil ho ako žito, až kým sa neváľal vo vlastných zvratkoch a špine na zemi. Ale tak to nefunguje. Podobné kúsky sú totiž s mojím telom prakticky nemožné. Jednu vec však chudučkí pätnásťroční chlapci, na ktorých sa zvonku tak podobám, skutočne vedia. Utekať. A ako. Paavo Nurmi by mi mohol závidieť. Kľučkujem, zrýchľujem, klamem telom. Jednou z mojich mnohých výhod je aj, že sa nemôžem zadýchať.

Agent CIA samozrejme nebol sám. Muselo ich byť aspoň pätnásť, pešo i v autách. Vyrojili sa po chodníkoch ako podráždené sršne. Zamieril som pred nimi do srdca chudobnej štvrte Pachacútecu. Tehlové steny sú tu nahradené pokrčeným plechom a plachtami z igelitu. Spoza nich na mňa z tmavých vnútrajškov vykúkajú vystrašené tváre, ktoré sa ihneď stiahnu dnu, vediac, že im zvýšená pozornosť polície nemôže priniesť nič dobré. V behu rozoznám zahučanie helikoptéry. Vidím, že na mňa vytiahli kavalériu.

Potrebujem získať prehľad o celej situácii. Vyšplhám sa preto na jednu zo striech, skromný dom sa pod mojimi nohami kýva ako paluba lode na nepokojnom mori. Našťastie tu domy nemajú viac ako jedno alebo dve poschodia, takže mám dobrý výhľad. Cez pokrútené antény je vidieť, že štvrť obkľúčili čierne terénne autá. Vybiehajú z nich svalovci v oblekoch. V jednom z tých áut musí byť aj Tompkins.

„„¡Aparta!“ ozve sa mi pod nohami.

„Perdón,“ zakričím a skáčem dole. Je mi jasné, že nemám šancu ujsť.

Ako obvykle, aj teraz som mal viac šťastia ako rozumu. O jednu, dve ulice, ďalej si to po ceste z udupanej hliny šinie nákladiak, plne naložený stavebným materiálom. Rozbehnem sa k nemu.

Jeden z agentov si ma všimol a ihneď začal strieľať. Stále som si nestihol zvyknúť na ten nepríjemne ostrý zvuk. Podarí sa mi to. Dobehnem k ceste tesne pred nákladiakom, ten ani na chvíľku nespomaľuje, áno, tak to má byť, vrhnem posledný pohľad na svojich prenasledovateľov. Šprintujú z plných síl, v tých sakách im musí byť neskutočne horúco, niektorým dokonca vidieť na masívnych čelách lesknúci sa pot. Aj by som sa usmial, ale nebol na to čas. Radšej som sa vrhol pod obrovské kolesá nákladiaku.

Ťažko sa opisuje skutočnosť, keď už všetky pocity dávno vybledli. Presun by som najviac prirovnal k plávaniu v mori. Muselo by však černejšie ako atrament, nekonečné a bezhmotné. Čas sa stáva úplne zbytočným.

V skutočnosti trvá presun iba niekoľko sekúnd. Otvorím oči. Na chvíľu ma oslepí ostrý odraz slnka na panensky bielom snehu.

Je to zvláštne, ale po každom presune mám pocit, že kúsok vo mne umrie.. A to aj napriek tomu, že… no, ako to vyjadriť najlepšie. Jednoducho mám isté problémy s umieraním.

„Všetko v poriadku?“ objaví sa nado mnou mäsitá tvár zbrázdená vráskami.

„OK,“ odpoviem. V duchu rozmýšľam, či mi ešte ostali nejaké doláre. Podľa prízvuku je totiž táto pani v rokoch určite Američanka. Podá mi ruku a vytiahne ma na nohy. Paradoxne, na svoj vek má stisk silnejší ako mnohí muži.

„Isto je všetko v poriadku?“ spýta sa podozrievavo.

„Samozrejme,“ poviem a spravím niekoľko krokov, aby som ju o tom presvedčil. V ústach mám stále zrnká piesku. Šaty sú tiež celé špinavé, na prsiach mám odtlačený vzor obrovskej pneumatiky. Zakývam jej na rozlúčku a vydávam sa po kraji štrkovej cesty smerom.. vlastne ani neviem akým smerom. Všade to tu vyzerá úplne rovnako. Sneh a stromy. Na horizonte sa nad ich vrcholcami týčia mohutné hory. Vonku musí byť chladno, prsty na rukách mi začali modravieť. Došľaka, mohol som sa presunúť aj niekde inde než na Aljašku.

„Nechceš zviezť?“ pani, ktorá mi pomohla zo snehu sa vyklonila z okna svojho trucku a naznačila mi, aby som prišiel bližšie. Bol to starý model, s olupujúcim sa lakom, ktorý na niektorých miestach chýbal úplne. Zato hrdze mal dosť.

Najprv som zaváhal, jediný pohľad na takmer nekonečné hady zákrut predo mnou aj za mnou ma presvedčili, že by som mal nastúpiť.

Aj ona si ma prezerala, najprv podozrievavo, potom skôr ľútostivo.

„Na, zabaľ sa do toho“, podala mi deku. Zo slušnosti som si ju prehodil cez plecia. Motor trucku začal vrčať a bublať.

„V Ambleri si prvýkrát, že?“

Pokrčil som plecami.

„Ako si sem dostal?“

„S priateľmi.“

„Tvoji priatelia ťa vysadili dosť naľahko.“

Zas som pokrčil plecami.

„Vidím, že sa ti nechce rozprávať. Chápem. Toto je miesto ako stvorené pre ľudí, ktorým sa nechce rozprávať.“

Neviem presne odhadnúť ako dlho sme išli, muselo to byť niečo cez hodinu. Prešli cez Ambler, čo je skutočne maličké mestečko, vlastne skôr dedina, na brehu širokej rieky.

„Ja som Amy. Ráno ťa odveziem k Melvinovi. Keď budeš chcieť cestovať na východ, budeš si uňho musieť počkať na loď. Nemáme totiž cestné spojenie so zvyškom štátu.“

No, tak tu si určite tých päťsto nuevo sol, čo mi ostali z posledného presunu, na doláre nezmením.

„Ďakujem,“ povedal som a čakal kedy konečne dôjdeme na miesto, domov k Amy.

Amy mala útulný dom za okrajom dediny. Krčil sa na úbočí kopca, rovnako skromný ako jeho majiteľka. Svojimi tromi izbami by mi však dokázal poskytnúť dostatočné pohodlie. Chvíľu som uvažoval, že by som Amy podrezal hrdlo a prečkal tu do leta, bolo by to ale príliš riskantné. Skôr či neskôr by ju niekto začal hľadať. Po krátkom preštudovaní mapy mi pripadalo oveľa rozumnejšie na pár dní využiť jej pohostinnosť a potom vyraziť do rezervácie. Tam by som mohol vydržať dostatočne dlho. Alebo by som mohol plávať po rieke.

„Ako ďaleko je to do Fairbanksu alebo Anchorage?“

Amy sa začala pochechtávať.

„Fairbanks niekoľko dní. Anchorage ešte ďalej.“

Bohužiaľ, tak ďaleko jej mapa nesiahala. Takže žiadne plávanie sa nekoná.

„Dáš si večeru?“

„Nie, ďakujem.“

„Povedz, keď budeš chcieť.“

V domácom prostredí vyzerala Amy ešte trochu staršie než predtým. Na bokoch širokánskych rúk, okolo bokov a na lícach jej visel tuk. Jedla hltavo a rýchlo. Každé sústo zapíjala mliekom. Ja si už nepamätám ako chutí.

„Už si niekedy bol na Aljaške?“

„Hej, na juhu.“ Počas úplne prvej vlny zlatokopov, kde sa mi podarilo zarobiť celý majetok. To som však už nepovedal.

„Vyzeráš mlado.“ To bola jedna z vecí, ktoré ma vždy iritovali. S pätnásťročným telom toho človek nenarobí.

„Nemal by si byť teraz v strednej škole?“

Tentoraz som sa začal pochechtávať ja.

„Dobre, nechám ťa tak. Ale zajtra mi musíš prezradiť viac.“

Nakoniec som u Amy ostal niečo cez tri dni. Našťastie, bola zvedavá takým tým správnym spôsobom. Rozprával som jej o niektorých svojich cestách, mal som z čoho vyberať, ona mi zas rozprávala o sebe. Prišla tu za mužom, takmer na koniec sveta, bol to poriadny kus chlapa. Pracoval v národnom parku, tam aj zomrel. Amy nevedela kam má ísť, a tak ostala v Ambleri.

„Cítim, že je stále blízko,“ povedala jeden večer a oči sa jej zaliali slzami.

Ako hovorím, všetko bolo v poriadku, až kým nám niekto nezaklopal na dvere.

Amy na mňa pozrela.

„Kvôli mne tu určite nikto neprišiel.“

„Možno je to niekto z dediny,“ povedal som váhavo.

„ A možno tvoji priatelia. Neboj sa, “ povedala a odbehla do kuchyne.

„Už idem!“ zakričala stade. Vrátila sa s puškou prelomenou na poly v ruke.

„Skri sa niekde.“

„Ja, ja si…“

„Zmizni. Cez pivnicu sa dostaneš von.“

Pivnici bola tmavá a smradľavá. Zhora bolo počuť tlmené hlasy. Najprv boli tiché, postupne sa však stupňovali. Najviac kričala Amy. Padol výstrel. Najprv jeden, nasledovaný hrozivými sekundami ticha. Potom sa spustila celá kanonáda.

Tak toto je v riti. Nechápem ako ma mohli vypátrať. Pretiahol som sa cez úzke okienko. Svah bol taký strmý, že som sa po prvých krokoch potkol a začal kotúľať dole kopcom. Úplne som sa stratil kontrolu nad svojím telom. Rovnováhu mi pomohla dosiahnuť pár svalnatých rúk, ktorý ma poriadne stisol.

„Ani sa nesnažte utiecť. Pán Tompkins na vás už čaká.“

Cez hlavu mi pretiahli čiernu kuklu, aby som nevedel kam ma vedú. Pravidelné kolísanie pod nohami však jasne svedčilo, že sme na lodi. Kde inde by sme v tejto diere bez cestného spojenia nakoniec mohli aj byť? Potom ma vyzliekli donaha a dali ľahnúť si na stôl.

„Kvôli vám sme museli pristúpiť aj na takéto sparťanské podmienky,“ ozvalo sa z rohu miestnosti.

„Tompkins.“ Nikdy sa mi ho počas tých dvadsať rokov, čo ma naháňa nepodarilo zazrieť.

„Radšej si tykajme. Napriek tvojmu veku vyzeráš stále ako chlapec.“ Tompkins mal chrapľavý, starý hlas. Človek si neuvedomí, že tých dvadsať rokov je pre obyčajného človeka dlhá doba.

Strhli mi kuklu z hlavy a zabodli ostré svetlá priamo do očí.

„Trochu si pribral.“

Tompkins sa usmial. Jediný raz. Pred pätnástimi rokmi. Vtedy som, tesne predtým než sa mi podarilo utiecť, zahliadol jeho tieň. A ten ma až doteraz neprestal prenasledovať. Nakoniec získal konkrétnu tvár. Bola to tvár päťdesiatnika, takmer určite bývalého vojaka, trochu unaveného životom, avšak stále s iskrou v oku. Niekedy musel vzbudzovať hrôzu, teraz sa však podobal viac na úradníka.

„Trochu.“

Spolu s ním bol v miestnosti aj doktor. Bol vysoký, biely plášť mal na kolenách špinavý od blata. Stál uprostred niečoho, čo by sa najlepšie dalo nazvať ako improvizované laboratórium.

„Ako ste ma našli?“

„To by si chcel vedieť, čo? Ale pokojne môžeš. Už nám totiž neujdeš. Tvoje skoky v priestore, nevieme ako ich robíš, ale aj to zistíme a využijeme, každopádne, tvoje skoky v priestore nie sú náhodné. Poslednými dvadsiatimi alebo tridsiatimi skokmi sme nakŕmili ten najmúdrejší stroj čo u nás máme, prežúval tie údaje celú večnosť, ale nakoniec vypľul algoritmus.“

Tak presne pre toto nenávidím počítače.

„Neboli sme si úplne istí, či sa nám ťa podarí nájsť práve na Aljaške. Celá teória o tvojich skokoch je totiž založená na princípe pravdepodobnosti. Ale si tu. A my tiež.“

„Môžeme to osláviť, nie?“

„Ale najprv sa na teba pozrieme bližšie.“

Pristúpil ku mne doktor. Možno to ani nebol doktor, mal však v ruke dostatočne ostré nástroje, aby to bolo jedno.

Najprv zobral vzorky.

„Nemusíš sa báť. Určite nechceme, aby si zomrel a skočil.“

„Ja tomu hovorím presun.“

Zobral si trochu krvi, časti nechtov, vlasov.

„Je bez zranenia. Iba na krku má dve stopy po bodnutiach.“

Doktor si ma chvíľu ešte obzeral. Potom začal skúšať koľko vydržím.
„Pridržte mi ho,“ zašepkal doktor.

Tompkins urobil krok späť a pristúpil ku mne jeden z agentov. Držal mi ruky pevne pri stole, aby som sa aj v putách nedokázal hýbať.

Doktor mi najprv odrezal ukazovák.

„Úžasné,“ povedal nahlas.

„Môžeš zachrániť životy,“ doplnil ho Tompkins.

Rana sa za pol minúty zacelila. Potom sa začala hojiť a po dvoch minútach vyzerala akoby tam ten prst nikdy nebol.

„S tebou budeme môcť vyhrať vojny. Nepotrebuješ jesť, necítiš bolesť.“
Doktor sa zdvihol od mikroskopu.

„Potrebujem sa dostať bližšie. Urobíme vivisekciu brucha.“

Ako som už povedal, obvykle mám viac šťastia ako rozumu. Bolo tomu aj teraz. Doktor začal slintať nad možnosťou postupne ma rozrezať na kúsky. Agent bol neobvykle nervózny a Tompkins… Toho musel opiť pocit triumfu, pretože prestal vnímať skutočnosť. A tá bola taká, že sa mi podarilo vykrútiť si ruky. V správnom okamihu som sa vrhol po doktorových nožíkoch. Samozrejme, že to nebolo bez boja, porezali mi obe dlane, mne to však mohlo byť jedno. Po pol minúte však doktor aj agent ležali zvíjajúci sa na zemi.

„Pomóóóc,“ zareval Tompkins. Jediné švihnutie skalpelu ho presvedčilo, že má byť ticho. Je už však neskoro, určite ho počuli na zvyšku lode. Skontroloval som dvere.
Tompkins si zatiaľ kľakol s rukami za hlavou.

„Môžeš ma aj zabiť, ale ani tým si nepomôžeš. Máš v sebe poklad. A my ho budeme chcieť dostať aj keby si sa mal skryť na konci sveta.“

Niekoľko sekúnd som zápasil s nutkaním pomstiť sa mu. Potom som si však uvedomil, že je to úplne zbytočné.

„Nezabijem ťa. Ale nechápeš o čo tu ide. Môžeš ma prenasledovať koľko chceš. Ja tu ale budem keď pôjdeš do dôchodku, keď sa tvoje vnúčatá premenia na prach. Budem tu, keď sa civilizácia skončí. A keď sa svet začne rozpadať na kúsky, budem stáť na jeho okraji a sledovať ako tie kúsky padajú do priepasti.“ Chcel som ešte dodať, že to určite nebude zábava, ale slová mi zhorkli v ústach.

„Aj tak sa odtiaľto nemáš ako dostať,“ povedal Tompkins pokojne. „Tak rýchlo nevykrvácaš.“
Hm, možno má pravdu. Do úst som mu napchal krvavý kus doktorovho plášťa.

Už sú tu. Na chodbe bolo počuť kroky, dvere sa preliačili pod náporom kopancov z vonkajšej strany. Tompkins pri sebe nemal zbraň. Našťastie mal zranený agent k členku pripevnený .38 Guardian, určite proti jeho rozkazom. Paranoja agentov je niekedy celkom príjemná.

„To je ale smola,“ neodolal som podpichnúť Tompkinsa.

Poťažkal som ho v ruke. Doberá zbraň. Jediným elegantným pohybom som si ho priložil k sluchám.

„Teší ma,“ povedal som a stlačil som spúšť.

V tom momente sa dvere prelomili a do miestnosti sa vliali agenti.

Muselo to byť niekde v Afrike. Bolo šero, tesne pred východom slnka. Všade panovalo neuveriteľné ticho, dravci sa už s plnými žalúdkami uložili na spánok a ostatné zvieratá sa ešte nestihli prebudiť.

Tento presun bol horší ako obvykle. Ešte nikdy som sa nepresunul dvakrát za takú krátku dobu. Zmocnila sa ma apatia, najradšej by som sa vystrel do trávy a poriadne vyspal. Matematická presnosť mojich presunov, ktorú mi tak jasno vysvetlil agent Tompkins, mi však neumožňuje zastať.

Chvíľu som koketoval s myšlienkou, že by som sa nechal chytiť. Ako dlho by ma držali zavretého? Desať, dvadsať rokov? Sto? Navždy? To asi nie, aj keď v slovníku obyčajných ľudí má to slovo úplne iný význam ako v tom mojom. Určite by mi však robili všetky tie veci s prístrojmi aké mal pri sebe doktor.

Slnko sa prehuplo cez osamelo stojace stromy na horizonte. Pozbieral som sa. Kráčal som po pokrčených steblách trávy. Spomenul som si na Amy. Bol to len záblesk, rovnako ako aj jej život bol len zábleskom na tomto svete. S prichádzajúcimi minútami sa mi vychádzajúce slnko opieralo do tváre čoraz silnejšie, mňa to však nedokázalo zastaviť. Pretože nič nedokáže zastaviť fungovanie môjho tela.

Nanešťastie ani ja.

---

Duelant II. - tinoslav