 |
Prvá poviedka tretieho, semifinálového kola poviedkovej súťaže Fantastické duely. Dnes na tému: Samopresúvajúca sa podlaha.
Aj v hĺbke piatich poschodí bolo počuť zlovestné dunenie mechanických pásov cesty.
„Kto udržuje cesty v chode?“ spýtal sa Van Kleeck spoza rečníckeho pultu.
„My,“ ozvalo sa najprv váhavo spod pódia. Ako sa to slovo posúvalo čoraz viac dozadu, naberalo na sile. A keď sa odrazilo od steny miestnosti, celá hala už burácala ako jeden muž.
„My!“
Van Kleeck na chvíľku privrel oči. Potom sa zas oprel o rečnícky pult.
„Čo umožňuje ľuďom, aby fungoval ich biznis? Cesty! Ako prepravia jedlo, aby ho mali všetci dostatok? Cesty!“
Zmocnilo sa ho vzrušenie, prstom prebodával svojich nepriateľov, akoby stáli len niekoľko centimetrov pred ním.
A ako sa dostanú do práce a domov? Po cestách! Kde by boli ľudia, keby sa neudržovali cesty v pohybe?“
Teraz stíšil hlas, aby ešte viac vyniklo to, čo chce povedať. „Sú naše požiadavky neoprávnené? Chceme len právo odísť zo zamestnania kedy chceme. Tak ako ostatní. Chceme rovnaké platy ako inžinieri. Musí byť technik príslušníkom armády a šaškovať v tej smiešnej čiapke, aby dostal poriadne zaplatené?“
Davom sa teraz šírilo súhlasné hmkanie.
„Hovorím vám bratia, je načase prejsť k priamočiarejším akciám. Máme silu a sme tí, čo rozhodujú!“
Buren pozrel na hodinky a poklepal Dannymu na plece. „Musíme ísť.“
Danny súhlasne prikývol. Spolu sa začali predierať davom, ktorý bol čoraz hlučnejší. Z bokov sa ozývalo prskanie rozbitých fliaš. Niekto dokonca vystrelil.
Konečne sa dostali do suterénu. Príjemný vánok, ktorý tu presmerovala časť energie z pásov ochladil Burenovi kropaje potu na čele.
„Pozri.“
Buren zdvihol pohľad. V zábleskoch svetla z povrchu bolo jasne vidieť siluety Pinkertonovcov v tmavých plášťoch a klobúkoch. Hrubé a lesklé obušky z bieleho orecha v ich dlaniach vyzerali úplne prirodzene, skoro ako by boli to najsamozrejmejšie predĺženie ľudskej ruky. Niekde tam, medzi nimi, musel byť aj Edmund Gaines, správca úseku cesty medzi New Yorkom a Bostonom.
„Toto sa neskončí dobre,“ precedil cez zuby Danny a čo najtichšie zmizol v tme.
Energetický vek sa zmenil v dopravný takmer nepostrehnuteľne. Pri tejto zmene stáli dva míľniky: ovládnutie lacnej energie zo slnka a zhotovenie prvej mechanickej cesty. Vďaka obrovskému plytvaniu nafty sa z automobilu stalo miesto užitočného nástroja oceľové monštrum hltajúce navždy miznúce zdroje. V roku 1955 bola na federálnej ceste 66 z Los Angeles kvôli obmedzeniu spotreby stanovená maximálna rýchlosť 60 míľ za hodinu. V tom istom roku San Francisco nainštalovalo prvé pohyblivé schody poháňané Douglas – Martinovými solárnymi panelmi. Zákon o národnej obrane z roku 1957 spravil z nafty strategickú surovinu, ktorú mohla využívať iba armáda. Zdalo sa, že nedostatok zdrojov priškrtí životodarný prílev surovín a tovarov do hospodárstva krajiny. Nedostatok zdrojov a yankeeovský dôvtip však našli riešenie. Prvá mechanizovaná superdiaľnica bola otvorená v roku 1960 a za niekoľko rokov popri obrovských pásoch vyrástli mestá, továrne a dokonca aj turistické atrakcie.
„Zmenilo sa však niečo k lepšiemu?“ uvažoval Buren, keď sledoval ako telo jeho najlepšieho priateľa pomaly klesá do hrobu. Nechápal to. Samovražda. Táto choroba sa rozmohla v poslednej dobe ako epidémia. Buren vedel, že je zbytočné pokúsiť sa utíšiť plač nešťastnej vdovy alebo vzlykanie Dannyho. Pevne stisol jeho rameno, keď ich spoločného priateľa definitívne prikryla zem.
Na kare nehovoril veľa. Radšej pil. Na pevnej zemi sa vždy cítil nesvoj. Upokojujúce hojdanie pásov mu pripomínalo okamihy strávené na rybačke u strýka počas leta. Nikdy nepoznal nič krajšie ako toto jemné, takmer nebadateľné pokyvovanie, ktoré mu z nôh cez celé telo prechádzalo priamo do mozgu. Na akadémii sa z jeho posadnutosti cestami smiali. Posmešne tvrdili, že má zemskú nemoc. Buren im nikdy neprotirečil.
O dva dni sa stala katastrofa. Časť pásu sa na úseku pred Bostonom zastavil.
Bolo to už dávno, v Clevelende v roku 1975, keď jeden takýto pás cesty zdvihlo do výšky. Pripomínal vtedy obrovskú vlnu, ktorá sa dopredu rútila rýchlosť osemdesiat míľ za hodinu a drvila všetkých pasažierov o strechu haly. Zomrelo niekoľko tisíc ľudí. Odvtedy sa cesty ešte viac rozšírili a stali oveľa bezpečnejšími. Preto aj takéto prerušenie pohybu dokázalo spôsobiť paniku.
Ľudia sa vyhrnuli z reštaurácií a hotelov. Na dvadsať stôp širokom a sto míľ dlhom páse cesty nastala tlačenica. Netrvalo to ani tak dlho ako nadýchnutie a už z pásu spadla prvá žena. A nasledovali ju ďalší pasažieri.
Gaines nemusel vývoj udalostí sledovať z obrazoviek riadiaceho centra. Bol na mieste, stalo sa to práve počas inšpekcie jedného z úsekov. Chladne vypočítaval dôsledky vzniknutej nerovnováhy v systéme a eliminoval varianty pre možné opatrenia na základe núdzového manuálu. Výpočty mu nezabrali viac ako minútu. Prudko vyrazil dopredu k najbližšiemu výťahu. Cestou ho sprevádzali výkriky a plač.
„Zožente mi centrálu v New Jersey.“
„Nepôjdeme pomôcť tým ľuďom?“ spýtal sa ho asistent, z ktorého počas posledných sekúnd stres vytiahol všetku farbu.
„Nie,“ povedal chladne. „Tým pomôžu iní pasažieri. Ja mám na starosti celú túto cestu.“
Trvalo skoro týždeň, kým sa chod štátu New York dostal do rovnováhy. Akcie najprv klesli o dvadsať percent. Potom, ako to už často býva, zas vyrástli o tridsať. Niekoľko ľudí museli evakuovať lebo sa k nim nemohli dostať zásoby jedla ani elektrina. Kvôli stavu ohrozenia museli zbúrať niekoľko stavieb, zhodou okolností práve v trase plánovaného rozšírenia diaľnice. Noviny nestíhali vydávať mimoriadne vydania. Po týždni sa však na prvý pohľad sa zdalo, že sa všetko utriaslo.
„Ed, toto sa už nebude opakovať.“
Gaines musel znášať príval slín, ktoré odfrkovali zo starostových úst. Bol s tým zmierený, vedel, že aj to patrí k jeho práci. Súhlasne prikývol.
„Nikdy. Rozumieš?! N-i-k-d-y.“
Gaines nepovedal ani slovo. Ako vysvetliť politikovi, že aj technika môže prestať fungovať, technici sa môžu pomýliť, niečo zanedbať. Pri toľkých kilometroch ciest…
„Samozrejme.“
„A ešte niečo mi robí starosti.“
Gaines pozorne počúval. To čo spôsobovalo starostovi starosti, robilo Gainesovi žalúdočné vredy.
„Ten Van Kleeck. IBM sa sťažovalo, že logistické náklady stúpli za posedné tri roky takmer o dvadsať percent. Lee Sharpe, Generálny riaditeľ závodu General Motors, mi počas včerajšieho benefičného koncertu naznačil, že centrála začala uvažovať o presťahovaní závodu do Nového Mexika.“
Vyše dvojmetrový starosta s hustými plavými vlasmi sa nad Gainesom týčil ako boh zo severkej mytológie.
„A čo je najhoršie. Akcie 1. diaľničnej stále klesajú. Moja žena ich kúpila desaťtisíc. Desať kurva tisíc. Chápeš?“
Chvíľu si pozerali bez slova do očí. Potom si starosta unavene nasadil monokel.
„Cesty sú krvným obehom tohto mesta. Nič ho nemôže narušiť, lebo mesto zomrie. A to ja nemôžem dopustiť. Ed, sľúb mi, že si ten minulý týždeň niekto odserie.“
„O tom netreba pochybovať,“ povedal Gaines pokojne.
Technici ďalej skapíňali ako muchy. Dvaja, ktorých Buren poznal z akadémie. Veselí chlapci. Predtým by Buren nedokázal uveriť, že sa také niečo stať. Teraz však sedel v najrýchlejšej reštaurácii na svete, ktorá sa pohybovala medzi Newarkom a Hartfordom rýchlosťou sto dvadsať míľ za hodinu. Oproti sedel Danny, bledý ako stena. Ruky sa mu triasli, hlas mu praskal.
„Musíš si to prečítať.“
So strachom sa obzeral okolo seba. Až keď si bol úplne istý, že si ich nik nevšíma, vytiahol spod kabáta hrubý zošit. Mal rozstrapatené konce strán, musel nimi listovať nespočetný zástup prstov.
Bol to časopis s mäkkým obalom, ktorý niekto dal zašiť do pevnej väzby. Buren preletel očami po obsahu.
„Muž z vysokého zámku?“ spýtal sa potichu.
„Nie. To pod tým.“
Asi dvadsaťpäť stranová poviedka. Autorom bol Robert A. Heinlein.
„Čítaj.“
Buren nikdy nebol knihomoľ. Aj preto najprv zápasil s písmenkami. Po pár stránkach však pochopil. Poviedka sa odohrávala vo svete, kde automobily nahradili dopravné pásy. Šéfom technikov bol Van Kleeck, fanatik, ktorý sa pokúsi ohroziť status quo a nahradiť ho vládou technikov. Urobiť revolúciu. Bol tam aj správca cesty. Mimoriadne inteligentný a poctivý Gaines. Ten porazí Van Kleecka. Nesedela jediná vec. Dej poviedky sa odohrával v Kalifornii.
Buren so slzami v očiach sledoval poletujúce snehové vločky.
Bože môj, čo by len dal za trochu slnka.
„Vlastne to celé dáva zmysel.“
Danny, ryšavec s drobnými pehami na tvári, stále vyzerajúci viac ako chlapec než ako muž, ho pozorne sledoval.
„Keď si to zoberieš. Dokážeme vyrobiť lacnú elektrinu zo slnka. Mohli by sme vyrobiť elektromobily, ktoré by dokázali ísť na hocaké miesto. Mohli by sme vyrobiť vodík a použiť ako palivo. Autá, elektrické bicykle, dokonca aj vlastné lietadlá by logickým vyústením všetkého. Nie. My sme radšej všade naťahali široké a dlhokánske pásy v obrovských halách, ktoré smerujú od jedného bodu k druhému. Ľudia musia niekedy aj hodinu stáť, aby sa dostali z miesta na miesto. Treba zabezpečiť ventiláciu, mazanie. A to obrovské riziko, že sa pás pokrúti alebo pretrhhne. Skutočne to znie viacej ako výplod predstavivosti než ako realita.“
Jediný pohľad mu stačil, aby pochopil, že Danny musel na niečo podobné myslieť už dávno. Buren sa zahanbil a ponoril sa do svojho obľúbeného mlčania.
Chvíľu sa viezli. Burenovi však po prvýkrát neprinášala jazda radosť. Svetlá haly, ľudia, aj hukot pásov sa zliali do jednej šmuhy. Až Danny prelomil to neľútostné ticho.
„Myslíš si, že je toto všetko skutočné?“
Buren sa sklonil k pásu a dotkol sa ho špičkou prsta. Pogumovaný povrch bol špinavý od blata. Zdvihol špinavý prst a strčil si ho medzi pery. Na zuboch mu zaškrípali kamene.
„Mne to tak pripadá.“
Pás ich s trhnutím doviezol do cieľovej stanice.
„Čo budeme robiť teraz?“
„Je to jednoduché.“
Danny naňho nechápavo pozrel.
„Pôjdeme za Van Kleeckom.“
„Pane, k budove sa blíži dvojica technikov.“
Gaines ani na sekundu neprerušil prípravu mediálnej správy.
„Nechajte ich pokojne vojsť. Čím ich tam bude viac, tým lepšie.“
Van Kleeck bol obklopený svojimi najvernejšími. Len on však vyzeral ako lev, schopný dostihnúť svoju korisť a jediným uhryznutím jej prerušiť miechu. Ostatní vyzerali skôr ako stádo splašených zebier. Na prvý pohľad bolo Burenovi jasné, že s takýmto ľuďmi sa žiadna revolúcia nedá ani naplánovať, tobôž nie vyhrať.
Sledoval ich pozorne. Van Kleeck fajčil, ostatní nervózne popíjali ražnú. Niektorí sa dokonca pokúšali žartovať. Neúspešne.
„Damian, rád by som si s tebou pohovoril.“
Van Kleeck naňho prekvapene pozrel. Nepamätal si, že by Burena niekedy počul rozprávať o niečom inom ako o súčiastkach alebo páse. Buren však bol rešpektovaný technik, a tak mu veľkoryso naznačil, že môže prehovoriť.
„Sami,“ povedal Buren tvrdo.
Van Kleeck ich odviedol do pracovne.
„Neviem, čo si o tom mám myslieť.“
„Ani ja,“ povedal Buren. „Chcem byť ale k tebe úprimný. A priamy.“
Van Kleeck sa usmial.
„Nikdy som nepredpokladal, že by si mohol byť iný.“
Buren hľadal odvahu na vyslovenie slov, ktoré už potom nikdy nemôže vziať späť. Do hlasu sa mu dokonca votrelo zaváhanie, slabosť.
„Počul som, že pripravuješ vojnu.“
Buren čakal všetko. Hnev, agresiu, hocičo. Len nie to, že sa Van Kleeck začne smiať a objíme ho svojimi mohutnými rukami a stisne tak, že mu takmer vyrazí dych.
„Vojnu? To ti musel povedať nejaký blázon. Nie. My pripravujeme štrajk,“ povedal nadšene.
„Ty hlupák,“ pomyslel si Buren. „Na vojnu by si sa aspoň poriadne pripravil.“
O tridsať minút na to vtrhli do centrály technikov polícia a Pinkertonovci. Buren sa prehŕňal smerom von cez les obuškov. Jeden z úderov ho zasiahol nad oko. Roztrhol mu obočie a tvár mu zaliala krv. Vedel, že nemá zmysel úder opätovať, miesto toho sa snažil dostať k bočnému východu. Určite sú aj tam, no možno bude mať šancu.
Snažil sa nájsť Dannyho, toho však pohltila masa tiel, ktoré sa zvíjali v bolestiach na dlážke. Klesol na kolená a preplazil sa do zadnej časti miestnosti, tam sa zdvihol a a takmer úplne oslepený sa potácal až na koniec chodby. Už bol takmer pri dverách… Keď narazil hlavou do jedného z Pinkertonovcov.
Nevyzeral ako bitkár, ani ako vrah. Buren však vedel, že by stačil jediný, dostatočne presne mierený úder obuškom. Ten by ho navždy poslal preč. Nikdy nevidel Pinkertona takto zblízka. Vyzeral úplne obyčajne. Keby Buren vládal, naisto by sa usmial. Veď ten Pinkerton určite je spoľahlivý otec rodiny. Po práci sa vráti domov, objíme svoju ženu, vybehne na dvor, bude si so synom hádzať loptu a potom dcére skontroluje úlohy. Pred spaním im možno prečíta rozprávku. A keď si ho v noci žena zasunie hlboko do seba, nebude sa pýtať koľko nôh zlomil technikom.
Pinkerton ho tiež pozoroval. Obaja vedeli, že centrála tecnikov sa zmenila na jatky. Technici obkľúčení vnútri už ani nevládali poriadne kričať, boli to len zúfalé stony, ktoré sa lámali po dopade úderov. Buren aj ten Pinkerton vedeli, že návrat späť by znamenal s najväčšou pravdepodobnosťou smrť.
„Zmizni,“ povedal Pinkerton chladno.
Buren si najprv myslel, že je to sen. Z tohto presvedčenia ho vyliečil kopanec, ktorý mu Pinkerton uštedril.
„Bež kým si to rozmyslím.“
Buren sa s námahou postavil a vyrazil von, na čerstvý vzduch. Prvý pás, na ktorých natrafil ho odviezol do bezpečia.
Na druhý deň oznámili noviny senzačnú správu, že sa polícii za pomoci inžinierov a armády podarilo rozprášiť najvýznamnejšiu bunku komunistickej strany v krajine. Zhabali letáky, propagačné materiály. Polícii sa dokonca podarilo zabaviť plán pre ovládnutie najvýznamnejších úradov v štáte. Z obavy zo vzbury obsadili inžinieri a armáda najdôležitejšie technické zariadenia cesty. Začali zatýkania technikov. „Pozor občania!“ nezabudli noviny zdôrazniť. „Komunisti sú všade!“
Drobným písmom, niekde na ôsmej strane rozsiahlej reportáže, bolo spomenuté, že pri akcii zahynul šéf straníckej bunky a predseda cechu technikov v New Yorku, Damian Van Kleeck. A ďalších osemnásť mužov.
Buren sa viezol na páse do práce. Rozmýšľal o svete, v ktorom žije. O svete Roberta A. Heinleina, ktorý sa naňho tak veľmi podobá a napriek tomu je taký iný. Rozmýšľal aj o všetkých tých technikoch, ktorí túto skutočnosť nevládali uniesť. Rozmýšľal o Dannym.
Napriek tomu ho nenapadlo prekročiť okraj. Zomrieť. Bolo by to také jednoduché. Mohutné kolesá, ktoré posúvajú pásy by ho zomleli na fašírku ešte skôr ako by si to dokázal uvedomiť.
Burenovi však smrť pripadala zbytočná. Odjakživa bol zvyknutý, že je vo vlastnom príbehu iba vedľajšia postava. To, že nemohol zvíťaziť , tiež nevnímal ako niečo zvláštne. Nikdy nevíťazil, vždy iba bol. Preto aj teraz pokračoval na ceste, kde sa cítil bezpečne. Do práce.
Vedel, že nie je možné nič urobiť. Cesty sa musia hýbať.
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.