 |
Druhá dnešná súťažná poviedka Fantastických duelov, dnes na tému: Liberalizácia poštového trhu.
Listy od nikoho
„Zmizni odtiaľto!“
Ledva sa uhol, ťažká topánka ho i tak bolestivo zasiahla do boku a Estéban sa zvalil do prachu. Vystrel sa na zemi, zhlboka dýchal a s prižmúrenými očami sledoval dva drobné oblaky, ako sa nenáhlivo naháňajú, tancujú a utekajú, potom kráčajú vedľa seba, držia sa za ruky a opäť bežia nevedno kam. Bol začiatok júna. Slnko pálilo ako bláznivé, ako keby už ho už len okamih delil od večnosti a ono muselo zo seba vydať všetko naraz.
„Señor, pár drobných hladnému chlapcovi, pane prosím vás.“ Muž okolo neho prešiel akoby ho nevidel, predral sa popri hadrkujúcej sa dvojici pri jednom zo stánkov a kráčal ďalej. Estéban neváhal a vydal sa za ním. Muž mal na sebe drahé oblečenie, čisté vyžehlené nohavice, biele sako. Predieral sa pomedzi ľudí a chlapec mal čo robiť, aby ho nestratil z dohľadu. Snáď sa mu podarí priblížiť sa k nemu a…
Niekto doňho strčil, ľudí akoby pribudlo a sácali ho zo všetkých strán. Ozýval sa krik, drobný chlapík pod pestrofarebnou strechou svojho stánku lákal zákazníkov, veľká tučná mačka si na pulte olizovala laby. Tu sa nik nerozhliadal, nik tu netrávil viac času než bolo nutné, len si kúpil čo potreboval a zmizol v uličkách mesta za vlastným životom.
Muž zastal pri Sanchovom stánku. Estéban neváhal, podliezol priečku a skryl sa v tieni pod pultom. Opatrne, aby si ho obchodníci nevšimli, no rýchlo ako myš po štyroch preliezol až k pultu dona Sancha, ktorý hravo rozpoznal podľa jeho ošúchaných, vyblednutých topánok, z ktorých mu už takmer trčali palce. Prikrčil sa, stíšil.
„…gracias, Sanchito, mám sa skvelo.“
„Ťažko predstaviť, señor Quesada, že niekto, komu robí potešenie môj skromný tovar, sa môže mať tak dobre.“ Odmlčal sa a chlapec sa potmehúdsky usmial. Sancho si toto podpichovanie nevedel odpustiť. „Ale teším sa, teším. A čo to bude dnes?“
Nad chlapcovou hlavou sa ozvalo šuchotanie papiera. Takmer živo si predstavoval, ako sa muž dotýka prstami vyschnutých obálok, hladí ich a háda, čo sa v nich ukrýva. Vnútri cíti vzrušenie, chveje sa, pot mu steká spod hustých čiernych vlasov a jeho prsty len skúmajú a dotýkajú sa a zas vzďaľujú, od jednej obálky k druhej.
„Vieš, v poslednej dobe mi chýba…“
„Ale ba, čo také?“ opýtal sa nedočkavo predavač.
Muž si jednou rukou poklepkával po vrecku saka. Keby ju len na chvíľočku
presunul, na moment sa sústredil len na tovar, upustil z pozornosti…
„…taký je obchod, ja viem. Ale človeku občas chýba trocha povzbudenia,
vieš ako to myslím, počuť troška chvály, máličko…“
„Ani nepokračujte, mám tu niečo presne pre vás.“
Chlapec sa zamračil. Asi z toho nič nebude. Kupec siahol do mešca, vybral pár mincí a pár sekúnd na to už odchádzal preč. Estéban videl, ako si obálku rýchlo strká do vrecka. Hlúpe, pomyslel si, veď všetci sem chodia na to isté.
„Chudák pán a ty tu naňho striehneš ako taká bžďocha, len aby si o ošklbal,“ zavrčal obchodník a už ho aj ťahal za uši von.
„Veru, vyzeral skutočne úboho,“ neodpustil si sarkastickú poznámku.
Sancho sa zasmial. „Nesúď podľa oblečenia a tučnej peňaženky. Ja tu pracujem, lebo musím nejako živiť rodinu, ale to, že sem oni chodia a kupujú svoje priateľstvá, lásky a rodiny na kúsku papiera… Radšej umrieť hladom ako žiť tak ako oni. Mysli na to chlapče.“
Potľapkal ho po pleci a strčil mu do ruky kukuričnú placku, len nech už ide. Mal chlapca rád, veď ho poznal od kedy ho tu mater nechala a občas mu čosi podhodil. Keby ho však niekto videl pri jeho stánku, špinavého bedára, za celý deň by už nič nepredal.
„Ďakujem pane.“ Akosi sa mu nechcelo preč.
„No čo sa tu obšmietaš,“ zašomral Sancho a keď si všimol chlapcov
zatúľaný pohľad rýchlo dodal: „Nie nie chlapče, na to zabudni, tie listy
nie sú pre teba. A ver mi, môžeš byť len rád.“
Estéban sa zadumane odvrátil, vmiešal medzi ľudí a už ho nebolo.
Kostolné zvony odbili, na mesto sa stiahla tma a ako hmlistý opar zakryla všetko živé aj neživé. Mesto stíchlo. Mesto unavene zívlo a zaspalo. Niekde v diaľke sa niesol spev – cante jondo – ľudová pieseň, ktorá zaklínala celý kraj do spánku.
Spustnuté stánky, pestrofarebné šiatre sa odeli do siva, už nemuseli nikoho vábiť.
Ceng – ach ! Cing – och! volali zvony.
Vietor sa prehnal uličkou a zvíril prach horúceho dňa. Pár kúskov papiera, ústrižky myšlienok patriacich nevedno komu. Zhnité ovocie a pokrčená obálka, azda sa nevedel dočkať, čo mu píše.
Kto? A komu vlastne? pýtala sa sa sama seba Zvedavosť. Sedela na jednom z pultov a hompáľala nohami.
Láska, ba aj Vášeň a Túžba sa chichúňali spolu v niektorom kúte. Hádzali kockami, no ledabolo, akoby im na to ani nezáležalo (veď Láska to vždy vyhrá).
Ceng – ach! Cing – och!
Len Samota, krčiaca sa pod jedným zo stánkov, sama medzi hmýriacimi sa mačkami, si sama pre seba zašepkala – len čítajte listy, čítajte! Zabudnite, že sme kedysi boli milenci! Aspoň na chvíľu, veď viete, že ja som verná, každého z vás ešte budú páliť moje bozky.
Mesto si v spánku vzdychlo a znepokojene sa skrútilo do klbka.
Isabela bežala ako o život. Bosé nohy jej pálila horúca zem, uhľovočierne vlasy jej strapatil vietor a myšlienky predháňali jedna druhú. Aký asi je? Vraj jeho pohľad páli v očiach. A on vonia po škorici. Pod vlasmi sa mu skrýva drobná myška, ktorá občas zvedavo vykukne a… Viac jej Pepita nestihla povedať, to už Isabelu premohla zvedavosť a vydala sa na trh sama.
Zastala, oprela sa o roh domu a nabrala dych. Potom sa naklonila, len kúsoček, aby jedným okom videla – bol tam! Skutočne bol tam, úplne nový, krásny stánok, pomaľovaný živými farbami a zvláštnymi vzormi. Červené maky tam dole v rohu a aha!, pavúčie nohy a vtáčie krídla, motýle a načrtnuté oblaky. Bol nádherný. A tam stál on. Tmavší ako všetci navôkol, s tou čudnou iskrou v očiach, vábivou a prenikavou.
Isabel sa okamžite stiahla. Videl ju? Jeho pohľad skutočne pálil, no tá horúčosť ju priťahovala, nevedela sa jej brániť, nadýchla sa a vyšla spoza rohu. Dav ju okamžite pohltil.
„El Moro. Tak ho tu ktosi oslovil…“
„Tak sa predsa nevolá.“
„A nie je to jedno? Čo tu chce? Nik ho sem nevolal. Trh patrí nám, veď už aj tak je tu obchodníkov viac než dosť.“
„Čo ťa trápi, len pozri, ako sa mu vyhýbajú. Sú ako vyplašená zver. Boja sa aj sami seba. Len prídu, kúpia tam kde vždy a utekajú preč ani čo by im za zadkom horelo. Nedajbože ich tu niekto uvidí. Cítia sa ponížene, niektorí hlúpo, veď všetci vedia – sem príde len ten, kto už inak nemôže. Tak je to. Ten tu dlho neostane.“
Isabel opatrne kráčala ďalej. Nemohla sa ubrániť jemnému úsmevu,
cítila, že ju sleduje. Ona však ako motýľ, ako lúč slnka, ako záchvev
vzduchu tancovala medzi ľuďmi, zastala tu i tam, dotkla sa papiera, prezrela
farebné obálky, pristavila sa pri tých obyčajných, hádala čo sa v nich
ukrýva, predstavovala si a snívala. Potichu, nenápadne, krok za krokom
bližšie k vlčím makom, k tajomstvu.
El Moro. Usmial sa na ňu a vzal ju za ruku.
Trhovisko zašumelo ako lístie pohladené vetrom.
„Pobrecita.“
„…ako keby nemala ku komu inému…“
Zachvela sa.
„Takto to začína a ktovie ako to skončí.“
Ani na sekundu z nej nespustil pohľad, zatiaľ čo rukou sa prehŕňal v úhľadne poukladaných obálkach.
„Táto je pre teba. Prišiel ti list.“
Isabel sa zvrtla a s listom na prsiach utekala pred znechutenými pohľadmi.
Zvony na veži odbili. Čas sa posunul, ručičky však nezastali, svet sa zrýchlil, otáčal bláznivo a nezastaviteľne, naraz sprudka zabrzdil a padajúce slnko zachytil až červenoružový horizont.
„Neuveriteľné.“
„Všetko tam vonia škoricou.“
Ľudia pomaly odchádzali.
„Sú krásne. Don Sancho nikdy nič také nepredával. A to je jeden z najlepších.“
„Veru, veru…“
Starý Sancho to začul a zamračil sa. Dvojica prešla okolo a on, nikým nevidený, priblížil sa k tomu zvláštnemu stánku, ktorý tam vôbec nemal byť. Nepatril k nim, z toho chlapa šlo čosi zvláštne, zimomravé a nepopísateľné.
„Posledný.“ Muž sa usmial.
„Dajte. Koľko zaň chcete?“
„Dnes nezjednávam. Je váš.“
Sancho sa nedôverčivo zamračil. Vzal obálku a zmizol v hustnúcom šere.
Medzi pavúčimi nohami a vlčím makom neostal už jediný list.
Dievča chodilo hore – dolu po izbe.
„Bela, stalo sa niečo?“ Matka zdvihla zrak od výšivky. Isabel neodpovedala. Zahryzla si do pery.
„Tak tu aspoň tak nepobehuj, znervózňuje ma to. Čo by na to povedal Pepe, keby ťa videl.“
„Pepe tu nie je mama.“
Horúčava sa vplazila dnu. Matka si naliala z krčaha vodu, odložila šitie a vytiahla odkiaľsi starožitný vejár.
„Poď si sadnúť.“
Vzduch sa ťažkopádne pohol a tváre dvoch žien osviežil vánok. Isabel, akoby odrazu dospela k akémusi rozhodnutiu, vzala z police zápisník a ceruzu a vybehla von.
„Zas tie tvoje básničky? Až sa vydáš…“
Isabel prebehla dvor, vyplašila sliepky a usadila sa pri protiľahlej stene, blízko kvetináča s palmou. Tieň obrovských listov bol príjemný. Na sekundu zadržala dych – a potom vytiahla obálku voňajúcu vanilkou, trošku škoricou.
Už ho prečítala aspoň tisíckrát. Papier bol zožmolkaný, pokropený vodou a obchytaný, takmer až „vyčítaný“ do posledného písmena, napadlo jej zrazu a usmiala sa. Slová na tom kúsku papiera pre ňu znamenali viac ako nejaký Pepe el Romano, ako nejaká svadba či plachty a obliečky budúcej manželky. Ten list bol všetko čo skutočne mala.
„Nikdy som necítila nič podobné…“ zašepkala. „Kto vlastne si?“
Bolo to celé také zvláštne. Keď ho po prvý raz čítala, mala pocit, akoby jej človek, čo ho písal, bol taký blízky, akoby jej takmer sedel niekde v hlave a čítal myšlienky, poznal jej pocity, jej strach aj jej nádeje.
„Ty stále čakáš na niekoho, koho ani nepoznáš,“ zazneli jej v hlave slová Pepeho. Vedel, že ho nemiluje. Ani len priateľstvo ich nespájalo, len česť a záujmy ich rodín. Čakala. Ale dočkala sa?
Váhavo vzala do rúk ceruzku, otvorila zápisník na čistej strane.
V hlave jej vŕtala neodbytná myšlienka. Ten list bol úplne iný, aké doteraz poznala. Taký osobný a jedinečný, úprimný a pravdivý, jednoduchý a mnohovravný zároveň. Podstata však spočívala v maliličkom detaile, ktorý jej už celé noci nedal spávať.
Na zadnej strane obálky bola načmárané meno odosielateľa.
Cestou na trh stretla Pepitu.
Niesla akési listy.
„…nič podobné som…“
Všetci niesli.
„…je to celé zvláštne…“
Čarovné.
Magické.
Neskutočné.
Stáli pri stánku vlčích makov. Rad sa tiahol krížom cez trhové námestie, až ku fontánke. Bolo tu rušno, toľko ľudí naraz!
Niektorí, ako vždy, pristavovali sa pri rôznych stánkoch, občas niečo kúpili či len zvedavo prezreli. No im, rovnako ako predavačom, neustále kradol pozornosť rad ľudí, zvesela sa baviacich, smejúcich, s obálkami v rukách.
„Čo sa zbláznili?“ opýtal sa Sancha okoloidúci.
„Nič viac k tomu nepoviem.“
Vzduch oťažel. Blížila sa búrka, tmavé mračná zatiahli nebo.
Pepita celý čas básnila o svojom princovi. Je úžasný, akoby sa poznali celý život.
Isabel jej zvedavo nahliadla cez plece a osteň žiarlivosti jej vypadol zo srdca keď zbadala, že adresát je niekto úplne neznámy.
Ak by slnko pálilo ešte viac, zem začne horieť a my s ňou…
„Tu máš,“ podal mu pohár naplnený vodou. Estéban sa žiadostivo napil, no mal čo robiť, aby tekutinu hneď nevypľul. Chutial zvláštne, zakalene a horkasto. Ktovie čo sa stalo so studňou, no ak to tak pôjde ďalej…
„Ak to takto pôjde ďalej, myslím, že to tu načas zavriem.“
Estéban naňho prekvapene pozrel. Nevedel si predstaviť trh bez Sancha.
„Páni, najskvostnejšie kúsky, len vyberajte!“
Dvojica dobre oblečených mužov prešla okolo, ani sa neobzreli.
„Tí sa tu kedysi obšmietali každý deň. Akoby to bolo včera a, por Dios, prešlo už šesť týždňov. Ako sa to stalo? Čas beží tak rýchlo, chlapče,“ postrapatil mu vlasy, „Ani sa nenazdáme a veci sa zmenia a… a už nič.“
„To je len…“ Chlapec stíhol, nevedel, čo vlastne na to povedať.
Napriek horúčave bol trh plný ľudí. Smiech sa niesol pomedzi – už takmer prázdne – stánky. Ľudia chodili sem a ta, občas sa pristavili na pár slov pri starých známych a bežali ďalej. Prevziať list, odovzdať list, usmiať sa. Pri cudzincovom stánku bolo skutočne rušno. El Moro, ako ho už teraz volali úplne všetci a so značnou úctou, sa zdvorilo usmieval.
„Nebojte sa, list bude doručený správne…“
Pani natešene odišla. Rumenec v tvári ju prezradil.
„Odkiaľ ich vôbec všetky má..?“ zašomral Sancho. Pôvod listov každého predavača bol naoko opradený tajomstvom. Sú to slová, sú to myšlienky, sú to city každého druhu. Od nikoho a pre každého, kto mal peniaze. Čaro bolo príliš krehké, nikdy sa o tom nahlas nehovorilo. No ten muž…
„Nemôže ich písať sám, to je nemožné, už ich kupuje celé mesto.“
Všetko sa zmenilo. Aj vzduch bol už akýsi iný, taký jemne škoricový. Všade sa ozýval smiech. Duchovia, čo dennodenne navštevovali trh ako jediné miesto ich útechy kamsi zmizli a nahradili ich vysmiati, šťastní ľudia. Niektorí chodili nie len raz denne. Dokonca prišli takí, čo na trhu jakživ neboli. Sláva však listy zo stánku vlčích makov rozniesla po celučičkom meste.
Predavači jeden po druhom odchádzali. Stánky boli pusté, na niektorých sa ešte povaľovali zbytočné obálky, ktoré nik nemal záujem otvoriť.
„Čo ja dnes domov donesiem, chlapče…“
„Už aby odišiel, však?“
Sancho naňho prekvapene pozrel. „Ako to?“
„No, keby tu nebol, budete zas predávať. Aj tak nechápem, čím sú tie jeho zdrapy také výnimočné.“
„Ale prosím ťa, on tak ľahko neodíde, veď prečo by to robil. Nuž, možno predsa len nastal čas poobzerať sa po inej živnosti.“
„Nie, pane, nemôžete odísť…Ja… Čo ja tu bez vás budem sám.“
„Bež chlapče, popýtaj sa na drobné, teraz tu bude šancí až priveľa.“
Estéban otáľal, no starec sa odvrátil a už mu nevenoval pozornosť. Chlapec odbehol.
Sancho uprene hľadel na pestrofarebný stánok oproti. Čím sú tie listy také výnimočné?
Mimovoľne siahol do vrecka a jeho prsty zovreli hladký papier. Až pridobre to vedel. Na zátylku pocítil zimomriavky.
Prešlo pár hodín. Ani nevedel ako, predal jeden list. Ľudia poodchádzali, El Moro skladal stánok a hádzal do plátenej tašky hŕby obálok. Sancho vstal a prešiel až k nemu.
„Dobrý večer.“
„Dobrý večer. Tak ako to dnes šlo?“ Tá otázka bola zvláštna. Nebol v nej žiadny výsmech ani irónia. Prostá, jednoduchá otázka.
„Bolo aj lepšie.“
„Zas ste doniesli list? Musia vám skutočne robiť radosť, keď ich toľko posielate.“
„Prišiel som sa rozlúčiť.“
Muž neodpovedal.
Na trh padla tma a Sancho pocítil zvláštne vzrušenie.
Noc bola zvláštna. Tichá. Mesiac sa sfarbil do červena.
Chlapec sa opieral o chladivú stenu. V ústach mal sucho. Voda vo fontáne je vraj nakazená, povedal mu ktosi.
Neprší.
Už ani ľudia nechodia. Trh je pustý, bez života.
Tvár mu odrazu zastrel tieň, okolo prechádzal muž.
„Pane, pane, hlt vody,“ zašepkal Estéban. V krku mal sucho.
Muž si k nemu sadol. Z pliec zložil tašku. Mal v nej pobalených pár vecí, zaprášené šatky, čo chránili jeho stánok. Už ich nebolo treba. Ani jeho už nebolo treba a tak odchádzal.
„Pane…“
Sancho naňho pozrel. „Chlapče, sem už nik nepríde.“ Stiahol si klobúk do tváre a už nič nepovedal. Chlapec sa schúlil k jeho nohám a držal sa za brucho.
Andalúzske slnko svietilo ďalej, azda zas o čosi viac.
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.