 |
Prvá dnešná súťažná poviedka druhého kola Fantastických duelov.
Dnes na tému: Striga – poviedka z dedinského prostredia.
„Babina. A to čo varíš?“ Malé copaté dievčatko sa nemotorne nadvihlo na špičkách a zvedavo vopchalo hlavu do medeného kotla.
„Medicínu zlatíčko.“ Ochotne jej odpovedal hlas postaršej ženy sediacej pod oknom. V posledných lúčoch zapadajúceho Slnka splietala vyschnuté kukuričné šúpolie do tvaru, ktorý mal zrejme pripomínať ľudskú postavu.
„Hlavne tam nestrkaj nos, lebo by ti mohol odpadnúť.“
Dva gaštanové vrkoče sa zastavili len niekoľko centimetrov od bublajúcej hladiny a v momente vystrelili hore – čo najďalej od obsahu kotlíka. Pár prestrašených okáľov sa zahľadelo smerom ku kreslu pod oknom očakávajúc uistenie, že išlo len o žart.
Žena, bez toho, aby prerušila prácu na takmer dokončenej postavičke, sa chvíľu tvárila vážne, no po chvíli to už nevydržala a potmehúdsky sa usmiala popod tmavnúce chĺpky na vrchnej pere.
Hneď ako si malý huncút všimol úsmev, zmizol aj z jeho tváre napätý výraz, ktorý o chvíľu nahradilo hrané pohoršenie a oduté líca.
„Babina, ty si taká striga.“ No o sekundu neskôr už bolo pohoršenie dávno zabudnuté a malá copatá strela sa rútila do napriahnutých rúk starej mamy…
„Vstávaj ty skurvená striga!“
S nevrlým slovom prišla aj spŕška ľadovej vody a kopanec do skrehnutého tela. Trvalo niekoľko desiatok sekúnd, kým si uvedomila, kde je. Spomienky na udalosti posledných dní boli ako ďalšia facka – tento raz mentálna. Popritom ako si preberala a triedila spomienky z posledných hodín a dní, si uvedomila, že je povrazom a reťazou pripútaná o kmeň masívneho stromu. Ten stál ako maják na okraji menšej lesnej čistiny. Uprostred voľného priestoru hanblivo blikal plameň z ohniska, ktorý osvetľoval zachmúrené tváre a s tromi pármi nenávistných očí.
Štvrtý pár ju prebodával zľava, z podmračenej tváre, spuchnutej od prebytku alkoholu a nedostatku vitamínov.
„Ranné vtáča, rosa zmáča,“ vyšlo zo smradľavých úst indivídua stojaceho bokom od svojich kumpánov, načo sa ostatní nasilu zasmiali.
„Aha, takže už máme jasno v tom, kto tejto zberbe rozkazuje,“ pomyslela si, no navonok nedala najavo, že sa prebrala z letargie. Opuchnutý si to nijak nevšímal a pokračoval ďalej vo svojom monológu.
„Voľaká si neduživá. Mala by si sa trošku prebrať a začať si užívať život – keď už ti z neho veľa nezostáva.“ Opatrne sa priblížil, akoby kráčal k uväznenej divokej šelme a so vzdychaním a nadávkami sa zohol do drepu, aby sa pozrel svojej väzenkyni do sklonenej tváre. Bol však príliš ďaleko, a tak sa musel priblížiť. Opatrne sa posunul o meter bližšie, pripravený v momente odskočiť nabok. Keď sa však nič nedialo, nahol sa ešte bližšie ku sklonenej hlave. V tom momente vystrelila smerom k neoholenej tvári ľavý kus tenisiek Adidas z kolekcie Superstar II o veľkosti 37 a ½, po ktorom o zlomok sekundy nasledovalo najprv hlasné chrupnutie nosovej prepážky a následne aj záplava tak vulgárnych nadávok, že by sa pri nich červenal nejeden krčmový štamgast.
„Ty kurva! “, stihol ešte povedať než ho druhý kopanec do rozkroku neposlal do bezvedomia.
„Stadiaľ už ruže neporastú,“ pomyslela si a zlomyseľne sa uškrnula na ostatných vagabundov, ktorí najskôr len nechápavo zírali na to, čo sa deje. Až po riadnej chvíli sa prebral ten sediaci uprostred, vyskočil na rovné nohy, spoza seba vytiahol pištoľ ako z antikvariátu a odhodlane sa vydal smerom k indisponovanému kumpánovi. Opuchnutá tvár a rozbitý nos, z ktorého sa cícerkom valila krv hovorili a riadnom zásahu, no jeden pohľad na jasne sa dvíhajúcu a klesajúcu hruď stačil na uistenie, že okrem modrín a vybitých zubov, by nemali byť následky nijak katastrofálne.
Keď sa dlháň pohľadom uistil, že jeho kolega je živý, namieril starú, teraz z blízka už od pohľadu sovietsku pamätnícku ručnú zbraň rovno medzi jej oči.
„Za to skapeš suka.“ Už už sa chystal stlačiť kohútik, keď mu v poslednej chvíli zrazil ruku aj s pištoľou tretí kumpán – ten bol o poznanie nižší, útlejšej postavy, no to, čo mu chýbalo v mohutnosti, doháňal v nenávistnom pohľade, z ktorého jej po prvý raz prebehli po chrbte zimomriavky.
„Debil! Chceš aby nás všetkých pozabíjal?!“ Zaskočenému dlháňovi vykrútil z ruky pištoľ. „Vieš aké nám dal rozkazy. Do večera sa jej nesmie nič stať.“ Vo chvíli ako to vyslovil sa jej vybavil v mysli skutočný dôvod, prečo sa ocitla v tejto nezávideniahodnej situácii. Posraný upír!
„Tak zlatíčko a teraz mi vymenuj všetky bytosti, na ktoré si musíme dávať pozor.“
„Hmmm…yeti!“, zvolalo o niečo staršie copaté dievčatko, ktoré sa vrtelo za stolom a netrpezlivo švihalo nohami hore dole.
„Lebo keď nás chytí za vlasy, tak nám zamrzne jazyk a zostane takto!“ Na to vyplazila jazyčisko taký dlhý, že by si ním dokázala hádam obliznúť aj lakeť.
Stará mama, tiež o poznanie staršia a s hustejšími fúzikmi nesúhlasne pokrútila hlavou.
„Len si rob srandičky – ale keď sa ti tu raz objaví vlkolak alebo upír, tak ťa tie vtipy rýchlo prejdú.“
Dievča sa zarazilo, prestalo vrtieť nohami a schovalo jazyk. „Babi a to fakt existujú ešte také príšery?“
„Existujú zlatíčko. Je ich síce len pár a väčšinou sa skrývajú v divočine, no občas niektorí z nich zablúdi aj do civilizácie medzi ľudí. Hlavne upíri. Tí si dokážu obyčajných ľudí omotať ľahko okolo prsta.“
„Ale keď to vedia, tak prečo nám chcú ublížiť? Veď nech si motajú a nám dajú pokoj.“ Dieťa sa nechápavo zahľadelo na starú mamu a pohľadom sa dožadovalo odpovede.
„Pretože tam, kde sme my sa im to nikdy nepodarí. Sme ich prirodzený nepriatelia. Oni ľuďom ubližujú a my by sme im mali pomáhať a ochraňovať ich.“
„Hmm, a tak prečo ti niektorí nadávajú, že si bosorka? Aj mama.“
„To je komplikované zlatko. Pochopíš to, keď budeš veľká.“ Bielovlasá žena sa zahľadela von oknom na zapadajúce Slnko a potom sa obrátila späť k vnučke, ktorá sa už chystala oponovať.
„Pamätáš sa ako zomieral starý Barilák? Čo mal chalupu vedľa vás?“
Gaštanová hriva sa zavrtela niekoľkokrát zhora nadol.
„A pamätáš sa ako bol u nich doktor? Ako hovoril, že sa ujo Berilák z toho dostane a ešte bude žiť niekoľko rokov.“ Opäť krátke pokývanie.
„A pamätáš si, čo si sa ho vtedy opýtala? Keď vyšiel z chalupy po tom, ako dal ujovi tie lieky.“
„Že prečo ide ujo Vávro preč z chalupy iba v pyžame. A potom som na neho kričala, že mu bude zima a on mi povedal, že jemu už zima nebude. A potom sa jeho dcéra, teta Tonka, išla na neho pozrieť a potom zrazu kričala. No a potom zakázala Aničke sa so mnou hrať. A zakázala mi k nim chodiť a už sme sa nesmeli spolu ani rozprávať a prestala ma aj zdraviť.“
„To preto, že ona vtedy uja Vavra nevidela odísť. Predstav si, že by tebe niekto niečo také povedal o mne a zrazu by si ma prišla pozrieť a bola by som mŕtva.“
Dievča vyvalilo na starú mamu oči a preľaknuto zvolalo: „Ale ty neumrieš!“
„Ale ba zlatíčko. Raz musí umrieť každý. Ale neboj sa – ešte sa nechystám do drevenej postele.“ Nežne pohladila vnučku po gaštanových vláskoch a utrela jej slzy, ktoré sa jej začali natískať do kútikov očí.
„Tak už to chápeš? Ľudia nedokážu vidieť to, čo vidím ja a ty. A keďže to nechápu, tak sa toho boja.“
„Aj mama?“
„Hlavne tvoja mama zlatíčko. O to viac, že nikdy nedokázala pochopiť, že dcéra nikdy nemá dar matky. Preto aj tvoje deti budú obyčajné, ak niekedy nejaké budeš mať a až ich deti budú mať rovnaký dar.“
„No fuj! Ja nebudem mať deti – to sa treba bozkávať s chlapcami a také podobné veci. Blééé.“ Gaštanová hriva sa znechutene zatriasla zľava doprava a znova vyplazila dlhočizný jazyk.
„To som zvedavá, či to bude platiť ešte aj o niekoľko rokov moja zlatá. A teraz mi konečne povedz ako sa teda vysporiadaš s upírom…“
„Špina, máš šťastie, že ťa nesmieme zabiť. Inak by som ťa prevŕtal guľkami a nielen tými z pištole.“ Do tváre ju udrel zmes smradov. Časť tvorili zhnité zuby, ďasná plné hnisu, časť bola z alkoholu a zvyšok z nestrávených zvyškov potravy, ktorých zápach sa dral až zo žalúdka.
Napriek otrasnému puchu sa nastavila priamo oproti jeho tvári a bezočivo odpovedala: „Tak načo čakáš? Tvoj pánko ti zakázal ma zabiť, ale určite nebude mať nič proti, ak si spolu trochu užijeme. Panna nie som už dávno, takže v tom mu škrt cez rozpočet neurobíš, neboj sa fešák.“
Nižší z trojice, ktorý sa teraz stal dočasným veliteľom skupiny sa na ňu prekvapene zagánil.
„Čože prekvapený? Nevieš, čo sa hovorí o nás strigách? O tom aké sme kurvy a nenásytné v súložení? Že len máloktorý chlap vydrží uspokojovať naše potreby a preto sme stále samé? Ale hádam by si sa nebál, že nezvládneš jednu ženu, hm? Či hej?“ Ako hovorila, vrhla po ňom posmešný pohľad, a potom si zvodne oblízala peru a bezostyšne natrčila smerom ku trojici únoscov panvu. Tí zostali stáť s pootvorenými ústami ako soľné stĺpy.
Prebral ich až zvonivý smiech ich zajatkyne, ktorá sa na plné hrdlo smiala a pri tom sa jej akoby náhodou odhaľovali ňadrá pod dotrhaným tričkom.
„Tak toto je podarené. Traja urastení chlapi a boja sa užiť si s jednou poviazanou slabou ženskou. Nepotrebujete náhodou aj tampóny…lebo asi sa z vás stávajú ženské.“
Postupne prešla všetkých troch posmešným pohľadom. Najdlhšie kĺzala pohľadom po novom veliteľovi skupinky, ktorému sa v očiach zračila zmes nenávisti, hnevu, ale hlavne obrovský kus žiadostivosti.
Chvíľu ešte stál na mieste bez pohnutia, no potom sa bez slova pohol k nej. Náruživo no opatrne sa k nej zboku priblížil a začal jej obchytávať boky a prsia.
„Ty si mi ale hrdina. Takto si toho moc neužijeme. Hádam sa ma len nebojíš zvaliť poviazanú povrazom do trávy? Síce by sa mi to viacej páčilo s rukami voľnými, ale lepší vrabec v hrsti…veď to poznáš.“ Vrhla na najmenšieho zvrhlíka zvodný pohľad, a potom s ním zamierila na kraj čistinky, ďalej od ohňa.
„Hej, Bravoj, pohni riťou a zaviaž jej ruky za chrbát. Ja budem dávať pozor, aby sa nepokúšala o niečo podobné ako s Martanom.“
Posledný z trojice zostávajúcich kumpánov sa neochotne zdvihol od ohňa, ku ktorému sa medzičasom zvalil. Postupne odmotal reťaz, ktorá sa obtáčala trikrát okolo celého kmeňa. Na to jej ruky zviazal tenším no i tak pevným povrazom pevne za chrbát.
„Mmmmm, vidno, že máš v tom prax, miláčik. Keď skončím s týmto, tak si môžem užiť aj s tebou.“
„Na to sa nespoliehaj. Keď s tebou skončím, tak si nebudeš môcť sadnúť ani nohy spojiť minimálne týždeň.“ Z mini-veliteľa trojčlenného útočného spolku priam sálalo sebavedomie. Nedočkavo schmatol dievča za zviazané ruky a nešetrne ju popostrkoval smerom k vyhliadnutému miestu. Surovo ju šmaril na zem a začal si rozopínať gate, no ešte predtým zahučal na svojich kumpánov, aby nechali zraneného druha pri ohni a sami si dali malú prechádzku po lese. „Keď skončím, tak vás zavolám. Teraz zmiznite – nepotrebujem, aby ste mi kukali na holú riť zmrdi. Tak padajte!“
Keď sa aj posledný obrys vysokého kumpána stratil v tieni lesa, vrhol sa nedočkavo na telo mladej dievčiny ležiacej pod ním. Tá sa spokojne usmiala a uvoľnene, no bez štipky zvodnosti na neho prehovorila: „Tvoj pánko z teba nebude mať veľkú radosť.“
Zarazený náhlou zmenou v jej hlase zdvihol pohľad od jej pŕs a nechápavo pozrel do usmievajúcej sa tváre.
„Asi nepoznáš to príslovie, že nič neskrotí zlú ženu tak ako kovová obrúčka okolo prsta, že? Tak to potom ani nevieš, že to príslovie odvodili od takých ako som ja. Pretože tie reťaze na mňa nepoužil tvoj vykastrovaný kamoš náhodou.“
V tom momente niečo zašuchotalo a povraz, ktorý doteraz zväzoval dievčinine ruky sa zrazu ocitol pevne pritiahnutý okolo krku dočasného veliteľa. Radostný úsmev z tváre smradľavej kopy hnoja sa rýchlo vyparil, keď sa na tvári dievčiny usídlil tvrdý výraz. Zrazu len luskla prstami. O sekundu na to vydal krk bývalého väzniteľa veľmi podobný zvuk.
„Fúúúj! Babi veď to je nechutné! To nemyslíš vážne!“ Dievča s gaštanovými vlasmi sa znechutene pozrelo na starú mamu, ktorá sa potmehúdsky usmievala a nechtiac tak ukázala diery po vypadaných zuboch.
„Ale jasnečka, že to myslím vážne žlatíčko! Jediný účinný spôsob ako sa zbaviť upíra je ho usúložiť na smrť. Teda skôr usúložiť do svitania. A zvyšok vybaví Slniečko.“
„No fuj…s takým mŕtvym vtákom…“
„No vnučka moja, bola by si prekvapená. Upíri sú skvelí milenci. A keďže nám nesmú nič odmietnuť, tak je ich likvidácia kombinácia príjemného s užitočným.“
„Fuj, ale aj tak…veď sú škaredí. Celí takí bledí a páchnu ako hrob.“
„Nuž miláčik, darovanému koňovi na zuby nehľaď. A rovnako nekritizuj niečo, čo si ešte nezažila. Kým nevyskúšaš, nekritizuj. Veď ono nakoniec aj deti máme len vďaka nim. Mama ti to neprezradila čo? Ale aby sa mohlo strige narodiť dieťa, musí ho počať s upírom. Keď je to za splnu, tak z dieťaťa bude malý upírik. Ak v iný deň, tak je to obyčajný človek, ktorého deti budú strigami ako my. Už so koniec koncov dosť veľká, aby si vedela pravdu. Tak babo na a rozhodni sa sama či sú ešte taký fuj.“
„No a to ich treba vždycky aj zabiť po tom? Či?“
„Nuž zlatičko, to je na tebe. Ale ako hovorila moja stará mama: Ak je to hňup, pod zem s ním šup. Ak je riadny xxxm uži si s ním zas.“
„Fuj babi! To už aj moja praprababka bola taká zvrhlíčka. A že naša generácia je skazená. No nič, radšej budem dúfať, že žiadneho upíra nestretnem a bude pokoj.“
„Nuž, maj si ako chceš zlatúšik. Ale ak by si si to rozmyslela, tak myslím, že niekde tu mám ešte číslo na tvojho starého otca…“
„Babíííííí!“
Mladá adeptka strigônskeho remesla sa drala naštvaná lesom. Nájsť zvyšných dvoch kumpánov nebolo veľmi ťažké. V tomto momente ich zrejme už našiel medveď v ruji, do ktorého jaskyne ich odtiahla poviazaných ako vrecia zemiakov.
„Takže detičky robiť sa mu zachcelo, hajzlíkovi! No veď počkaj!“ A tak sa lesom drala rozzúrená striga, no každý, kto by miesto jej nahého poprsia pozrel aj na jej tvár, všimol by si, že na perách sa jej objavil rúž s trblietkami a citlivé nošteky lesných zvieratiek ešte hodinu po tom cítili jej nový parfém.
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.