Komjatná

Fantastické duely logo

Druhá dnešná súťažná poviedka druhého kola Fantastických duelov.

Dnes na tému: Striga – poviedka z dedinského prostredia.


Tak som tu.

Konečne, Komjatná.

Dostal som pracovné voľno a keďže sa nevyskytli iné plány , rozhodol som sa, že navštívim rodinku v tejto rázovitej a Bohom zabudnutej obci. No, aby som zasa neiritoval, majú tu obchod, pár krčiem (to je vcelku jasné) a kostol, ktorý svojou vysokou vežou prebodáva nízko sa rozvaľujúce dažďové mraky. Ešte mestský úrad, požiarna zbrojnica a kultúrny dom. Vlastne to až taký obligátny zapadákov nebude…Komjatná, ospravedlňujem sa…

Vchádzam na dvor mojej vzdialenej rodinky a ihneď začujem rinčanie reťaze a následne divoký, určite nie priateľský brechot Kantora. Tak sa totiž volá ten pouličný bastard, čo ma vždy víta ako rozzúrená manželka svojho nachmeleného miláčika okolo štvrtej rána.

Z dvier vybieha Martina.

„Ty si už tu? To fakt, tak vitaj, ja som, že prídeš až zajtra?“

Martina sa škerí, ona sa vlastne škľabí neustále, zahrnie ma prívalom ďalších slov, ktoré sa mi zlievajú do jednej a tej istej vety. Že je v podstate rada, ako ma vidí. Pod okuliarmi jej ihrajú živé veselé oči a okolo súmernej tváre poletujú pšeničné žlté vlasy, za rána ešte nie najdokonalejšie upravené. Martina je vlastne energická stále, jej ruky, údy, mimické svaly a obočie sa hýbu, hemžia a poskakujú a ja sa niekedy s hrôzou sám seba pýtam, čo asi robí po nociach, zababušená v horúcej perine. Dokáže vôbec len tak pokojne spať?…

„No, tak to si píš, že som už tu. Komjatná, kto by sa netešil, že áno?“

Ihneď jej venujem slávnostný privítací úsmev.

„Bla, bla, tak poď dovnútra, dám ti čosi zjesť.“

Svoju preplnenú tašku pokladám na zem do predsiene a keď zatváram dvere, Kantorov besný brechot uberá na intenzite.

„Kde máš rodičov?“

„Šli niekde na chatu, ale večer by sa mali vrátiť, počuj niečo ti musím povedať.“

„No, som vcelku zvedavý, spusti.“

A tak spúšťa.

„Stala sa tu taká vec, rozumieš, jedna ženská,“ ukazuje prstom kdesi smerom k lánom za domom, „ hovorí sa o nej, že nie je normálna, vyšinutá, že proste podľahla čiernej mágii a ľudia sa jej začínajú báť. Dokonca aj ja a to ma poznáš, ja sa len tak čohosi nezľaknem,“ nahodí skutočne vážny, až heroický výraz, „ a chová mačky, áno takú kopu mačiek, až nechápem, ako, že ju ešte nezožrali. Hovorí sa o nej, že privodila smrť už aspoň piatim ľuďom,“ ukazuje mi svoju drobnú rúčku s roztiahnutými prstami, „a ja neviem, či mám tomu veriť. Bojím sa.“

Pravdaže som nerozumel.

Ďalšia vidiecka báchorka, z ktorej sa po čase stala fáma a v každom dome, či britkých ženských ústach naberala na intenzite. No Martina má iba sedemnásť rokov, musím to brať s patričným nadhľadom, a tak som si nechal nemiestne poznámky a vtipy na neskôr.

„Vieš koľko som počul takýchto kvázi príbehov? Hádam neveríš na povery starých babiek?“

„Ale ja som čosi videla.“

„A?“

„Práve včera večer, keď som šla cestou na zastávku do školy, teda tá cesta ide okolo jej chalupy. Tak akurát vtedy som začula cez jej okno detský výkrik. Bol plný hrôzy a beznádeje, ja si nevymýšľam. Začala som utekať ako pominutá, ešte teraz sa trasiem.“

Martina má určite kvalitnú fantáziu, no ja som vonkoncom unavený.

„Dobre, čo keby sme ho išli večer omrknúť?“

„Čo ti šibe?…ja tam už nevkročím. Alebo vieš čo? Môžeme ,no ja sa budem držať vzadu, hm?“

„Dohodnuté.“

Večer tu prichádza rýchlo.

Asi preto, že obec je rozložená priamo medzi kopcami, skrytá v lone panenských hôr. Slnko, aj keď je začiatok mája a ukazuje svoje zubiská, sa stráca pomerne rýchlo.

Nevadí mi to.

Rodičia Martiny sa vrátili neskoršie, pozdravili sme sa, vymenili pár privítacích viet a „vtipných“ poznámok, načo sa odobrali do obývacej izby. Odtiaľ som už počul tlmenú, no i tak zreteľne znejúcu hádku. Oni sa totižto hádali neustále. Aspoň takto nejako som ich mal uchovaných v pamäti. Nie, človek sa skutočne mení veľmi ťažko.


„Tak čo, ideme?“

Martina si číta nejakú knihu a keď sa lepšie prizriem, zisťujem že je to praobyčajná učebnica matematiky.

„No dobre, „štverá sa z postele, „ale naozaj sa budem držať vzadu, áno?“


Ten dom nevyzerá ani zďaleka hrôzostrašne, je síce ošarpaný, no stále zachovalý a nevyvoláva vo mne žiadne akútne negatívne pocity. Prikrádame sa bližšie a bližšie, zahalení plášťom večernej tmy.

Zatiaľ nepočujem nijaké detské výkriky, ani šuchot o seba sa trúcich ostrých nožov. Dokonca nezachytím slová odriekajúce smrteľnú kliatbu, vyvolávajúce démonov z pekelných hlbín , vlastne nič, len svoj zrýchlený dych. Martina je mi tesne v pätách a to vravela, že sa bude držať vzadu. Raz darmo, ľudská zvedavosť je silnejšia ako zemetrasenie desiatej Richterovej škály.

„Dom vyzerá v pohode.“ šepkám.

„To sa ti len zdá, počkaj ešte chvíľku, ja som fakt počula ten hrozný hlas.“

Nechcem jej vysvetľovať, že to mohol byť normálny prelud, sluchová fatamorgána, vyvolaná jej intenzívnymi obavami a obyčajným dievčenským strachom. Teraz asi nie je vhodná chvíľka. Prikrádam sa čoraz bližšie k vchodovým dverám. Cítim tu niečo, ako moč či čpavok, neviem tú arómu urýchlene zaradiť. Za mnou sa ozývajú Martinine šuchotajúce nôžky a v tom náhle zmeraviem. Okenica napravo od nás sa so zimomriavky vyvolávajúcim škripotom otvorí. Okamžite mi stíska zvierač a v bruchu ožíva hromada vitálnych húseníc. Martina piskľavo vykríkne.

Z toho okna vylieza mačka.

Čierna ako pneumatika, či sadza zhoreného dreva. Zazerá na mňa úzkymi, zvedavými okáľmi. Následne skočí dole a fujazdí smerom k ceste. Naozaj sa trasiem? Skutočne. Úplne ma táto situácia a prapodivná atmosféra opantala. Obaja pozeráme na unikajúce zviera a v tom sa stane niečo nečakané. Cez úzku uličku badáme len kúsok cesty, objavujú sa svetlá blížiaceho sa automobilu, no čo je najzaujímavejšie, prichádzajú súmerne s unikajúcou mačkou. Nasleduje očakávaná zrážka. Škrípanie bŕzd, bolestivé zapišťanie obete a následný únik čierneho tieňa. To auto ju muselo zraniť. Zreteľne som videl kontakt s kolesom. Prudko, až astmaticky vydychujem.

„To bola ona.“ zašeptá posvätne Martina a v tom sa obaja vyľakane obzrieme.

Okenica s hrmotom zapadla.

Útek je naisto jediné riešenie. Toto je aj na mňa vážne dosť…

V bezpečí Martininej izby sa snažím vyzerať chlapsky a v kútiku duše ostražito premýšľam, ako som sa vlastne zachoval na mieste činu. Už ani netuším. Martina na mňa gúľa tie veľké, dioptriami vyniknuté ustricovité okále a neustále melie jedno a to isté.

„Vravím ti, že to bola ona.“

„Akože, tá striga sa premenila na mačku áno? A prečo sa potom nechala zraziť autom? Ako veľkolepá čarodejnica by mala také veci predvídať, no nie?“ škerím sa, doslova cítim, ako nadobúdam stratenú duševnú i racionálnu rovnováhu.

„Len sa smej, ja proste viem, že tam bola, cítim to, ako teraz tvoje ponožky.“

„Veď si tvrdila, že chová kopec mačiek? Isto to bola len jedna z nich. A teraz mi vysvetli, kto potom otvoril tú starodávnu okenicu a následne, kto ju prosím ťa privrel?“

„Nechápeš? Jednoducho dokáže, čo chce. Ja viem, že chová mračná mačiek, no toto bola ona, aj keby si ma mal mučiť a natiahnuť na škripec.“

Opäť si v mysli predstavím ten automobil a mačacie telo, prehýbajúce sa pod bolestivým nárazom. Ak naša pomyselná bosorka dokáže, čo si zaumieni, určite by sa nenechala takto nechutne zraniť. No, chce sa mi už spať a to isté vrelo odporúčam aj Martine. Hovorí mi, že pôjde, ale celú noc bude mať rozsvietené. Len nechápavo pokrútim hlavou.


Máme tu nedeľu.

Sviatočný to deň, prevažne zachmúrenú sobotu strieda slnečné ráno s jasnou, blankytnou oblohou. Na Komjatnú dosť nezvyčajné počasie, usudzujem, keď vstávam. Pre zarytých dedinčanov a hrdých kresťanov i srdciarov to je samozrejme deň návštevy Božieho chrámu. Ja som mešťan, to ale nie je dôvod, prečo kostoly neobľubujem. Z čisto logického hľadiska mi príde cirkev ako masívna a na ľudstvo intenzívne vplývajúca politická organizácia. Kedysi som navštevoval. No tie časy sú dávno preč.

Avšak teraz som na návšteve.

Chodím síce do Komjatnej kvôli oddychu, ležérnemu ničnerobeniu a zrevitalizovaniu mojej mozgovej kôry, keďže príroda naokolo, ten čulý, ale zato božský pokoj vyvolávajúci vidiecky ruch, ma dokonale upokojuje. No, navštíviť kostol sa patrí a nič si nebudeme nahovárať…tu aj musí. Inak by na mňa zazerali ako na krvižíznivého démona.

Keď vchádzame do chrámu, ovanie ma aróma myrhy z vypŕchajúceho kadidla a rôznorodých parfumov i vôní. Ženy sú vyčačkané a svojím spôsobom pekné, muži zahalení starosťami, zatvrdnutými vráskami a očami plnými krkolomných životných skúseností. Farár nie je nudný, ale akosi ma nezaujal. Hovorí o apokalypse (naozaj aktuálna téma), ževraj nik naisto nevie kedy príde, a tak nemáme veriť rôznorodým bájkam, vyskytujúcim sa v novinách a iných oznamovacích médiách. Bolia ma kosti. Takisto hlava. Nie som zvyknutý takto dlho nepohnuto stáť. Náhle ma Martina intenzívne štuchá do rebier, vyjavene na ňu pozriem a potom šľahnem pohľadom naľavo, kde mi škúliac niekoho veľmi seriózne ukazuje.

Je to postaršia dáma.

Stojí dajako sama, všetci sa držia nenútene, no predsa viditeľne povedľa. Nevyzerá nijak zvláštne, obyčajná blúzka, nohavice z lacnejšieho obchodu s textilom a profil tváre, ktorý by som si v dave určite nevšimol. No v tom pozerám, že je doškriabaný. Áno, krvavé ryhy, zdobiace vystúpené líce. Aby som nezabudol, môže mať okolo päťdesiatky, viac nie. Aj ruku má obviazanú sterilnou gázou a badám, že zle stojí. Skutočne, má niečo s nohou…

Spýtavo pozerám na Martinu.

„To je ona.“ zahundre.

Otočím sa a žena na mňa prudko pozrie.

V tých očiach je niečo bizarné, diabolsky zvláštne, akoby jednoznačne vedela, čo si v tejto chvíli myslím. Zľaknem sa a klopím zrak. No potom ma napadne, že aj keby to poznala, vôbec sa nemusím obávať. Veď ja si skutočne myslím len jedno. Je to úplná, ale totálna somarina. Martine to ako správnej pubertálnej dievčine preskakuje a snaží sa mi nahovoriť, že táto ženská , viditeľne zranená na mnohých miestach, je naša včerajšia mačka, ktorú som tak familiárne nazval Sadza. To áno, určite. Mrknem na sesternicu a ustarostene pokrútim hlavou. Ona je ale ozajstne presvedčená.


„Tak toto nie, to mi nenahovoríš.“

Sme už doma a Martinini rodičia sa opäť vrúcne hádajú. Dnes dokonca padajú aj celkom tvrdé slová.

„Nemusíš veriť, no deň predtým žiadne také zranenie nemala, škoda, že si tu nebol.“

„Ona býva v tom dome?“

„Áno.“

„Hm, mňa už z toho bolí hlava milá sesternička, čo keby sme si dnes urobili normálny deň?“

„Ale ako, to sa nedá a ja sa už aj bojím chodiť po vonku a keď sa zotmie, mám strach si umyť zuby.“

„Nepreháňaj.“

„Nepreháňam, čo si? Je to čarodejnica, ale ty takým veciam neveríš. No mne sa inak nedá. Dokonca som začula, že susedu, ktorá býva pár domov poniže, našli ráno zadusenú v posteli a v jej hrdle sa nachádzali mačacie chlpy, chápeš? Tá bosorka jej tam počas spánku, premenená, strčila svoj čierny chvost. Zabila ju. Zamedzila prívod vzduchu, zadusila!“

Dobre, chápem ju, aj keď mi to všetko príde simplexné, naozaj primitívne, no mozog mojej malej sesterničky potrebuje záhady, to je jasné, inak by sa tu unudila k smrti. Okolo rodinného domu je samozrejme roboty dosť, ale nuda je skôr psychický stav, pokiaľ sa nemýlim. Pravdaže som neveril ani jednému slovku, ktoré vyriekla, keďže však veľmi rád lúskam orechy a takisto záhady, rozhodol som sa že dnes v noci, úplne sám, obzriem ten dom. Uvidím, čo zistím. Dúfam, že vôbec nič a v pokoji vysvetlím túto narýchlo kvasiacu vidiecku fámu. Priznávam sa, zvedavosť je moja veľká slabosť…


Spravili sme si príjemný deň.

Boli sme pozrieť v lese (podotýkam, že sme šli poriadnou okľukou, keďže Martina nemohla ísť okolo nášho inkriminovaného domu) a nazbierali sme zopár húb, ktoré som vonkoncom nevedel zaradiť. No sesternička sa ukázala ako príkladná znalkyňa. Ktohovie, či to ujo Milo a teta Marta, čo boli samozrejme Martinini rodičia, aj nejako osožne spracujú. Možno všetko pekne krásne hodia žravým sviniam.

Tu v Komjatnej to tak chodí.


Nastal večer. Bol som aktívne oddýchnutý a mozog mi pracoval na plné obrátky. Žiadny neutrál či zaradená jednotka. Fakt celkom dobre frčal. Počkal som kým Martina zaspí, čo trvalo pekne dlho, keďže sa bála posledné dni oka zažmúriť a potom som vybehol von. Kantor neštekal, už si na mňa nejako zvykol a bol som tomu úprimne rád.

Ten jeho besný brechot by prebudil pol dediny.

Trvalo to skutočne iba chvíľku. Ocitol som sa pri dome.

Všade navôkol hustnúce mĺkvo, rozhodne tu strašidelná atmosféra nechýbala, takú by závidel hocktorý hororovo sa tváriaci film.

Prešiel som ku dverám a nazrel dnu cez okno. Všade tma. Aj domy navôkol mali pozhasínané svetlá, akoby nechceli zúčastnene narúšať to krájateľné ticho. Odrazu som niečo zazrel, vyzeralo to ako dve úzke štrbinky, ktoré pár krát zhasli a potom ostali na dlhšiu dobu svietiť. Žmurkajúce mačacie oči, napadlo ma bleskovo. Ktovie. Mal som strach, to nepopieram, ale už nie taký, ako pri prvej návšteve. Nebola tu sesternička…tak­povediac obavy sú ako zívanie, prenesie sa to na vás, ani nespozorujete kedy. Teraz som premýšľal hlavne reálne. Neverím na nič, do čoho neponorím svoj prst, ako Tomáš do Kristových rán. A tak som sa rozhodol, že ponorím…Opáčil som dvere. Hm, skutočnosť je občas ako sen. Zlý, či dobrý.

Tentoraz kladný.

Dvere povolili.

Asi si je naša pseudostriga taká istá svojou mocou za pomoci povier a klebiet, že sa nepotrebuje ani zatvárať. Tobôž zamykať.

Nehútal som nad tým.

Vstupujem dnu.

Okamžite ma ovanul zápach mačacích tiel, výlučkov, exkrementov a všetkého možného, čo je spojené s mačacím bytím. Nie, že by som tú arómu dakedy miloval, teraz však bola niekoľkonásobná a vyvolávala vo mne chuť dáviť. Premohol som chvíľkovú slabosť. Takže predsa mala Martina pravdu. Aspoň čiastočnú. Tá žena skutočne obľubuje mačičky…

Vkročím dnu a dávam pozor, aby niečo nezavŕzgalo. Dvere vďakabohu čarodejnica namazala, otvorili sa ľahšie, než by som čakal i v najoptimis­tickejších víziách. Počujem šuchot tiel a cupot mnohých labiek. Šmátram rukou po stene. No tak? Už to mám.

Rozsvietim.

Toľko mačacích tvárí, chvostov a zvedavých nevraživých okáľov som nevidel a určite neuvidím nikdy v blízkej budúcnosti. Niekto, kto má tieto zvery v obľube by teraz nadšene vykríkol. No ja nie. Už od detstva uprednostňujem psy a keď už sme pritom, mačky sa mi zdajú falošné. Hnusné predsudky, viem…Niektoré hnevlivo prskajú , iné sa mi začínajú obtierať o nohy, zatiaľ čo chvosty sa dvíhajú k drevenej povale ako vysunuté antény. Vrtím sa. Hlavne chcem zo seba otriasť ten nedobrý pocit. Takže panička nám tu v dnešný deň neostala, možno odišla učarovať ďalšieho naivného dedinčana, alebo tancovať s Luciferom pri hviezdnom svite… A vtom…

„Peteer!“

Takto rýchlo som sa neobrátil ešte nikdy, aspoň sa nedokážem rozpamätať. Srdce mi búcha ako preplnený bubon v práčke a mechúr kričí, že potrebuje akútne vyprázdniť.

„Kriste Martina, čo tu robíš? Ty ma vieš vyplašiť, veď si spala?“

„Ja viem, len som ťa videla odchádzať, tak už som ďalej nedokázala.“

Ešte stále mnou lomcuje strach a záchvevy čerstvého hnevu. To dievčisko si teda vie vybrať vhodnú chvíľku na príchod.

„A to sa odvažuješ až sem, veď si ma utvrdzovala v tom, že tu nevkročíš, ani keby som ťa za vlasy dotiahol.“

Snažím sa odľahčiť situáciu a pritom ostro sledujem okolie i desiatky mačeniec, ktoré vyzerajú ležérnejšie a nevšímavejšie ako predtým. To však môže byť obyčajná zvieracia kamufláž…

„Pozri tam vzadu som zbadal nejakú debnu.“ otočím sa šeptajúc a ukazujem do rohu miestnosti, chcem urobiť prvý krok, pričom budem musieť prekročiť päť mačacích tiel, ale vtom ma dačo zastaví…

Do ramena mi vniká čosi ostré dlhé a bolesť mi napĺňa polovičku chrbta tak bleskurýchlo, že mi otrasie celým telom. Preboha, klesám na kolená, mačky naokolo divoko uskakujú a prskajú, pričom inštinktívne škriabu do vzduchu vystrčenými pazúrmi.

Prekrista, čo sa deje?

Otáčam sa a vidím maličkého diabla, ktorý drží v ruke krucifix , na konci zašpicatený ako zastrúhaný dubový konárik. Oči mu plápolajú divokým ohňom plným zlosti a túžby ublížiť mi, vlasy tancujú vo vzduchu ako nabité elektrinou… akoby naokolo fúkala mohutná víchrica, aj keď cez dvere môže viať len slabulinký vánok. Okolo sa šíri nejaká fialkavá žiara a napĺňa túto kuticu tajomne intímnym svetlom.

Rovno predo mnou sa naostatok škľabí nenávisťou skrivená Martinina tvár.

„Peter, snažila som sa samu seba presvedčiť, aby som to nerobila, no vôľa iných mocností je občas silnejšia. Bohužiaľ.“

Smiech.

Pozorujem, ako z krucifixu, ktorý zviera drobná rúčka, zblednutá tuhosťou stisku, kvapká na zem čerstvá krv. Bolesť mnou lomcuje, akoby sa mi do otvorenej rany neustále snažil dostať usilovný mäsožravý červík.

„Čo, ty?“ nenachádzam slov. Som otrasený a dívam sa na zvery, ktoré sa zhrčili ku kvapkám životodarnej tekutiny. Hrôza…mňa si našťastie ešte nevšímajú…

„Áno, to si nečakal však? Vlastne ani ja, aspoň dovtedy, čo som neobjavila silu padlých duší. S nimi ti patrí všetko… Nie len pozemské statky, majetky a úbohá sláva. Patrí ti ozajstná moc nad temnotou a ľudskými slabosťami. Rozumieš?“

„Ty malá fľandra a to som ťa mal tak rád.“

„Veď aj ja teba, dokonca ťa stále rovnako ľúbim bratranček, preto som si ťa vybrala ako poslednú obeť Pánovi smrti. Na našej ceste k dokonalosti“

Opäť ten nevkusný rehot.

„Našej?“ zamdlievam bolesťou.

„Ach, zabudla som vás predstaviť. Moja priateľka Gabriela.“

Jej úsmev sa mi rozmazáva, cítim čoraz bližšie sa prikrádajúce mačky…

Z rohu vychádza postava v čiernom plášti, nevidím oči, ani nos, len v biednom svetle sa lesknúce, vystúpené líca. Na nich sa ako hlboké brázdy v poli črtajú krvavé šrámy.

Už tú suku zreteľne spoznávam.

„Teší ma Peter, som ti k službám.“ ozýva sa týmto prekliatym domom chripľavý hlas.

Ešte raz pozerám do Martininých očí a potom mi nejaká neznáma sila začína tlačiť na lebku, dvíha ma do výšky, levitujem niekoľko desiatok centimetrov nad podlahou a náhle opäť padám. Lebečná kosť mi praská, doslova to cítim a dovnútra mysle sa mi zasekávajú fiktívne pazúry tej odpornej ženskej. Vidím len slabé šero a stovky mačacích tiel, ako na povel sa vrhajúcich na to bezvládne…

…moje.

„Ty…!“ Šomrem na zúfalosť vyvolávajúcu tmu a do hrdla sa mi zabodávajú špicaté zúbky, ostré ako britva.

Som v koncoch.

Cítim, že sa pozvoľne rútim do hlbokej priepasti.

A celkom pokojne zaspávam.

Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.

Podmienky hlasovania:

Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.

Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.

Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.

Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.


8. júna 2011
Duelant II. - Romano