 |
Otvárame druhé kolo poviedkovej súťaže Fantastické duely. Dnes s druhou poviedkou na tému Smetisko mimozemšťanov.
„Koľko je prosím vás hodín?“
„ Pol piatej. Uvoľnite sa. Dám vám vedieť kedy spustím kameru.“
Goodritch sa uhniezdil v kresle, skúseným pohybom si vyčistil okuliare a napravil dokrkvané menčestrové sako.
Nemusím zdôrazňovať, že kamera dávno bežala.
„Môžeme začať?“
Goodritch ma podozrievavo pozoroval. Je vidieť, že nie je zvyknutý na rozhovory. Možno niekedy, predtým než vydal Prichádzajú. To však bolo už veľmi dávno. Bol vtedy mladý, nádejný autor. Talent.
V ústach musel mať žuvačku, pretože ju vypľul do kvetináča, ktorý mal položený na boku kresla.
„Môžeme,“ povedal chrapľavým hlasom.
„K písaniu som sa dostal ako malý chlapec. Obaja rodičia sú,“ na chvíľu sa odmlčal.
„Boli učitelia.“
Oči mal prázdne, na niekoľko sekúnd sa zapozeral von z okna. Potom ich obrátil späť priamo do kamery.
„Už ako dieťa som bol obklopený knihami. Ak mám byť úprimný, nikdy mi nenapadlo, že by som mohol byť niečím iným ako spisovateľom.“
„Ovplyvnili vás rodičia pri výbere vašich tém?“
Goodritch doširoka roztiahol pery, nepripadalo mi to však ako úsmev, ale skôr ako nie veľmi dobre skrývaný prejav pohŕdania.
„Samozrejme, že nie. Science fiction pre nich predstavovala niečo veľmi prízemné, takmer vulgárne. Oni žili Thomasom Mannom, Hemingwayom. Obľúbeným spisovateľom môjho otca bol Francis Scott Fitzgerald. Bol presvedčený, že sú duchovne spriaznení. Mal pravdu. Obaja utopili svoj talent v alkohole.“
Goodritch sa natiahol k stolu a usrkol si z pohára. Nenápadne si vyhrnul rukáv, nemal však žiadne hodinky a tak sa uprene zahľadel niekam na stenu.
„Pomarančový džús,“ uškrnul sa. „V mojom veku sa nedá ináč.“
Vymenili sme si pohľady zo zvukárom. Žeby predsa len starý Goodritch mal v sebe kúsok života? Našťastie si nevšimol, že zvukár zabudol zapnúť nahrávacie zariadenie. Hlupák.
„Ako ste sa dostali ku sci-fi?“
„Veľmi jednoducho. Vyrastal som počas pretekov do kozmu. Sputnik, Gagarin, Apollo a Neil Armstrong boli rovnaké hviezdy ako teraz… No, poraďte mi.“
„Lady Gaga.“
„Hm?“
„Alebo Justin Bieber.“
„Napríklad ako Bob Dylan. Predtým bola science fiction otázkou niekoľko málo fanúšikov. Väčšinou iba dobrodružné príbehy s jednoduchým jazykom, bez nejakej charakterizácie postáv, napísané narýchlo, lebo pulpové magazíny platili podľa rozsahu. A málo. Až vesmírne preteky dali celému žánru krídla a dotiahli ho do pozornosti. Nielen v Amerike alebo v Rusku, ale aj tu v Austrálii.“
„A vtedy ste sa k tomuto žánru dostali vy.“
Z Goodritcha opadlo napätie a začal byť čoraz viac prirodzenejší. Dokonca sa naklonil úplne mimovoľne sa začal hrať s ponožkou. Vyzeral pritom ako zvráskavený malý chlapec.
„Presne tak. Bol som v správnom čase na správnom mieste. V tej dobe sa jednoducho nedalo písať niečo iné ako science fiction.“
Zrazu mu cez tvár preletel tieň. Črty stvrdli na kameň. Len s námahou dokázal otvoriť ústa. Vytočil hlavu nabok, smerom od nás.“
„Pozerajte prosím do kamery.“
Po drobnom zaváhaní súhlasne prikývol.
„Všetko bolo ináč. Vtedy sme si mysleli, že píšeme literatúru, ktorá sa dotýka samotného základu toho, čím je človek. A teraz… Každá kniha minimálne trilógia. Veľa slov a ešte viacej násilia. Príbehy v knihách sa čoraz viac podobajú na filmy. Mám pocit, akoby to boli len upravené filmové scenáre. Niekedy sa pri čítaní pristihnem ako čakám, že sa zjaví režisér a zakričí: akcia! A samozrejme, každý príbeh sa musí skončiť prestrelkou.“
Pozeral mi uprene do očí. Musel tušiť, na čo sa ho spýtam.
„To však nebol dôvod prečo ste s písaním prestali, že?“
Pevne stisol čeľuste. Neviem ako je to možné, ale tvár sa mu ešte viac napla. Vrásky sa mu na niekoľko sekúnd vyhladili. Potom sa však nahol bližšie, z úst mu vyšiel tlmený vzdych a on zas pôsobil ako starý človek.
„Nie. Skutočne nie.“
V tomto momente sa pre mňa začal skutočný rozhovor. Zbadal som tiež, že zvukár až teraz spustil nahrávanie.
„Hovorí sa mi o tom ťažko,“ pokračoval Goodritch a ďalej zápasil s dychom.
„Môžete si dať načas. Hovorte prosím vaším tempom.“
„Je to ťažko. Nakoniec, napísal som o tom. A aj tak mi nikto neuveril.“
Goodritch sa natiahol po pohári s pomarančovým džúsom. Ten však bol prázdny. Chvíľu ho prevaľoval v dlani, sledoval či v ňom nie je skutočne viac ako niekoľko kvapiek a potom ho vrátil zas na stôl. Vyzeral stratene.
„Určite ste čítali moju knihu.“
„Rád by som to počul od vás.“
„Tak dobre,“ povedal a sucho zakašľal.
„Bolo to v roku 1975. Práve som sa vracal z jedného čítania, bola to séria čítaní, trvala tri týždne. Tak som sa vracal do hotela. Bolo už neskoro večer, tma, no a na ceste stál stopár. Obvykle neberiem stopárov, z nejakého dôvodu, doteraz úplne presne nechápem prečo, som zastavil. Môžete mi prosím dať ešte niečo na pitie?“
Naznačil som zvukárovi, že sa o to má postarať.
„V chladničke je mlieko. Rád by som si dal jeden pohár.“
Zvukár na mňa zmätene pozrel.
„Urob o čo ťa pán Goodritch požiadal.“
Zvukár zmizol v kuchyni. Sedeli sme oproti sebe bez slova. Vo vzduchu bolo cítiť zvláštne napätie, podobné tomu, ktoré predchádza každej loveckej výprave.
„Ďakujem.“
Zvukár, celý červený v tvári, sa vrátil na svoje miesto. Ruku mal stiahnutú pri tele. Keď zdvihol mikrofón, ten sa potácal opito vo vzduchu.
„Bol to zvláštny človek,“ pokračoval Goodritch vo svojom rozprávaní.
„Najprv som sa bál. Úprimne povedané, myslel som, že je to blázon. Chvíľu vedľa mňa sedel bez slova, po niekoľkých kilometroch začal nahlas mumlať. Vychádzal z neho čudný zápach. Takmer som zastavil a požiadal ho, aby vystúpil, ale moja vrodená slušnosť mi v tom zabránila. No, niekedy je byť slušným na škodu.“
Goodritch sklopil hlavu a obrátil ju nabok.
„Pokračujte.“
„Takže som myslel, že nie je úplne v poriadku. Potom sa ale prihovoril. Začal rozprávať, že je z cudziny. Skutočne rozprával so zvláštnym prízvukom. Pamätám si to úplne presne, ako by to bolo teraz. Nahol sa ku mne, blízko, ale nie tak blízko, aby sa ma dotkol a povedal: Pomôžte mi. Nie som z tohto sveta. Ja viem. Znie to ako úplná hlúposť, ale ukázal niektoré predmety… Doteraz nepoznám ich skutočný zmysel.“
Mikrofón dopadol s treskotom na zem.
„Prepáčte,“ zašepkal zvukár. Červeň v jeho tvári nahradila beloba. Bolo vidieť, že ledva stojí na nohách.
„A potom ste o tom napísal knihu.“
„Áno. Nemali by sme si dať ale prestávku? Vášmu kolegovi určite nie je dobre.“
Najradšej by som to mal za sebou čo najrýchlejšie. Zvukár však teraz už bojoval viacej so sebou ako so svojimi prístrojmi.
„No dobre, ale nie viac ako pätnásť minút.“
Goodritch sa zdvihol a pomaly sa odšúchal do kúpeľne.
„Všetko fajn?“
Zvukár, iné meno sme mu ani nikdy nedali, zvraštil tvár.
„Prestaň. Všetko je to v tvojej hlave. V tomto tele ti chlad ublížiť nemôže. Určite nie takýto chlad. Tak sa spamätaj.“ Odteraz už nikdy nebudem brať na akciu amatérov.
Potľapkal som ho po pleci a išiel som hľadať Goodritcha. V kuchyni bolo ticho. Čo sa však nedalo nevšimnúť boli veľké ručičkové hodiny, ktoré sa s jemnučkým tikaním posúvali sekundu po sekunde. Viseli priamo oproti kreslu, tak aby ich nebolo vidieť zo zvyšku obývačky.
Vtedy mi to došlo. Sviniar jeden. Celý čas iba naťahoval čas.
Za rohom sa mihol tieň. Bez rozmýšľania som vyrazil a skočil po ňom. Bol to Goodritch. Keď som ho zvalil na zem a lakťom priklincoval tvár k podlahe, usmieval sa.
„Takže ste na to prišli.“
Nebol čas na jemnocit. Pridržal som si ho kolenami a do miechy som mu zapichol sondu. Poriadne to ním trhlo, z úst sa mu vyvalili sliny. Už sa neusmieval.
Zapojil som všetky potrebné káble a presúval sa v jeho spomienkach. Rok 1975, áno, bol tam ten stopár, Hachzhougi, ktorého sme vybavili novým a plne funkčným ľudským telom.
„Je nás veľa. Trestancov, ktorých vyslali najďalej ako mohli.“
Bože môj. A povedal toho viac. Takmer všetko. V tomto okamihu som oľutoval, že sme pred niekoľko tisíc rokmi zrušili trest smrti.
Presúval som sa v spomienkach bližšie. Spomienok súvisiacich s Hachzhougi bol strašne veľa. Príliš. Goodritch zriadil organizáciu. Najprv boli považovaní za bláznov. Neskôr… v polovici osemdesiatych rokov, rok 1986, vládny program. Albatros. Do riti. „O chvíľu ťa dostanú.“
Goodritch musel byť veľmi silný. Jeho vedomiu sa podarilo preraziť aj cez stenu zo sedatíva, ktoré mu bolo vpichnuté spolu so sondou.
„Zabijeme ťa. Musíme. My Austrálčania vieme, že najprv prídu trestanci. Potom kolonisti. A potom zomrieme. “ Zmocnil sa ma hnev. Bolo zbytočné mu vysvetľovať, že žiadna kolonizácia sa nikdy neuskutoční. Ľudské telá bolia. Sú tak nepríjemné, že predstavujú dokonalý trest, lepší aký kedy u nás dokázali vymyslieť. Miesto vysvetľovania som mu sondu zasunul hlbšie a prerušil miechu. Goodritch zhasol ako sviečka. Nad hlavou mi zahrmotala helikoptéra. To snáď nie je pravda.
„Ideme.“
Zvukár sa pozbieral zo zeme. Urobil však zásadnú chybu. Postavil sa priamo k oknu. Na čele sa mu objavil mihotajúci červený bod, sekundu dva tam zbesilo poskakoval a Zvukár s rachotom a rinčaním skla padol na zem. Guľka mu prešla tvárou, zobrala zo sebou kúsky mozgu, zadnej časti lebky a rozprskla sa na stene.
Kavaléria dorazila.
Podľa počtu áut okolo domu bolo vonku odhadom tak päťdesiat – šesťdesiat ľudí. Väčšina policajti, armáda zatiaľ dorazila iba vrtuľníkmi. Z toho čo sa stalo Zvukárovi je úplne jasné, že im až tak nezáleží na tom dostať ma živého. Všetko čo potrebujú vedieť im aj tak povedal Hachzhougi.
Z domu sa nedokážem presunúť k lodi. Musím na ulicu. Obliekol som si nepriestrelnú vestu a zapol silové pole. Pripadalo mi takmer až smiešne, že pri všetkých možných prístrojoch a technológiách zostáva toto odporné ľudské telo stále tou najkrehkejšou časťou.
Slnko cez vonkajší obal silového poľa pripomínalo tmavú škvrnu. Guľky pripomínali záblesky, a policajti? Tí sa nedali rozoznať od budov. Kráčal som pomaly, aby sa pole oslabilo. Nad hlavou mi zaduneli výbuchy. Vrtuľníky museli mať pripevnené nejaké rakety. Pole zaiskrilo, no vydržalo.
Museli ma úplne obkolesiť. Presne to som chcel. Jediným pohybom som deaktivoval silové pole. Desatinu sekundy, určite nie viac, si mohli vychutnať pohľad na mňa. Potom ich vo výške pása presekol lúč s teplotou dvetisíc stupňov. Nestihli vydať ani hlások.
Pred helikoptérami som sa skryl pod najbližší most. Stačilo ich označiť, stisnúť odpálenie navádzaných striel z lode a sledovať ako ich zvyšky dopadajú na zem.
Vedel som, že o niekoľko minút dorazia posily. Preto som nechal loď nech ma vyzdvihne na križovatke Parkwood Avenue a Mimosa street. Nemalo žiadny zmysel sa skrývať, všetko už bolo odhalené. Keď som tam dobehol, vznášala sa, elegantná a lesklá, celá z titánu.
„Počítač, vystúpime na obežnú dráhu.“
Poslal mi do senzorov potrebné údaje. Došľaka. Nestihnem sa vrátiť do svojej podoby. Až vtedy som si uvedomil ako to bude bolieť.
Motory sa spustili s prenikavým kvílivým zvukom. Jediné čo ho prerušovalo bolo občasné praskanie. Strieľali po mne. Už ani nebolo treba posielať ďalšie rakety.
Štart sa o všetko postaral sám. Horúce plyny museli roztopiť domy v rozsahu niekoľko blokov. Ďalšie problémy im spôsobila elektromagnetická vlna, vyslaná za účelom vyčistenie letovej dráhy. Hluk začal byť neznesiteľný, všetko sa triaslo. Obrovské zrýchlenie drvilo vnútorné orgány požičaného tela.
Prebudil som sa uprostred žiary hviezd, zbavený svojej ľudskej schránky.
„Počítač, spusti Hlásku.“ Jediný komunikačný nástroj umožňujúci preklenúť obrovské vzdialenosti prázdneho priestoru v reálnom čase.
„Charís. Ďalší nás objavili. Budeš si musieť ten svoj odpad nosiť niekam inam. Nechal som tam aj toho tvojho zelenáča. “
Na opačnom konci sa ozvalo zašumenie.
„Rozumiem. Si si istý, že sa to nedá nejako…? Bolo to jedno z najvýnosnejších miest.“
„Úplne istý.“
„Tak dobre. Čakajú ťa ešte dve kontrolné misie. Koordináty a všetky detaily som ti už poslal. Veľa šťastia.“
„Pozdravujem.“
Cestou do kabíny som prešiel okolo skladiska, kde v tmavosivom roztoku plávala obrovská bytosť s chápadlami a ostrými výčnelkami na všetkých koncoch. Môj ďalší cieľ musí byť skutočne nepríjemné miesto.
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.