 |
Prvá dnešná súťažná poviedka druhého kola Fantastických duelov.
Dnes na tému: Nočný návštevník.
Ponurý aprílový večer sa rýchlo menil na noc. Zatiaľ nepršalo, no na oblohe viseli husté a čierne mračná.
„Bude búrka,“ vzdychol starec. Pozrel na zarastenú záhradu a sťažka si vzdychol. Pred štyridsiatimi rokmi živila desiatky ľudí, dnes nevyzerá ani na to, že by dokázala uživiť jeho. Bezradne pokrčil ramenami.
Nenáhlivo, s tichou modlitbou na perách, sa pobral rovno do kuchyne. Zapálil sviečku a uvaril si skromnú večeru.
Zdalo sa mu, akoby to bolo včera, keď varil pre tucet bratov. Postupne všetci umreli, alebo odišli a kláštor začal pustnúť. Dnes po kaplnke pre cudzincov nestalo ani pamiatky, z chlievov ostali len základné kamene a z hlavnej kláštornej budovy holé steny. Pred časom silná víchrica strhla strechu. Pár krát sa to už stalo a vždy prišli ľudia z okolitých samôt, aby mníchom pomohli postaviť novú, ale tento raz už novú strechu nikto nepostavil. Ľudia zo samôt odišli do miest. Cez deň pracujú v plechových halách, noci trávia v zadymených baroch a nedele vo veľkých obchodoch. Celý čas sa naháňajú. Vôbec tomu nerozumel.
Vonku sa zablyslo, potom dunivo zahrmelo. Starý mních si ľahol na pec a sfúkol sviecu. Na šindľovú strechu začali bubnovať dažďové kvapky.
Už niekoľko rokov žil v kláštore úplne sám. Obrábal skromnú záhradku, zbieral byliny, udržiaval kláštor a modlil sa. Modlil sa, aby ľudia zanechali to šialenstvo a vrátili sa. Ak nie všetci, aspoň niektorí. Nikdy sa nevzdal nádeje, že raz sa vrátia.
Aspoň niekto.
Kostol kedysi patril k pýche celého kláštora. Zástupy ľudí tu chodili na púte a kartuziánskym správcom kostola zanechávali štedré milodary. Lenže ak niečo neurobí so starou kostolnou strechou, zrúti sa aj tá. Šindle chýbajú a trámy nahnívajú. Keď zaprší, zateká. Lenže on sa tesárčine nevyznal, vôbec nevedel, čo má robiť.
Možno by mohol zísť až do mesta a skúsiť niekoho najať. Nikdy v meste nebol a z predstavy, že by sa tam vybral, mu behali zimomriavky po tele. Ale bola tu iná možnosť? Ak sa zrúti aj kostol, bude s kláštorom úplný koniec.
Medzi burácaním hromu začul zvuk, ktorý dlho nepočul – hlasy. Akoby prichádzali z kostola, na ktorý práve myslel. Prekvapene zalapal po dychu a bez rozmýšľania vyskočil spod prikrývky. Prebehol cez zablatený dvor, vpadol do kostola a v očakávaní sa rozhliadal. Vonku zúrila búrka, vnútro kostola halila nepreniknuteľná tma. Nikoho nevidel ani nepočul.
„Je tu niekto?“
Dážď ďalej bubnoval na strechu, po popukaných stenách stekali pramienky vody. Možno sa mu to len zdalo.
„…že si ju nestratil!“ ozval sa niekde pri vstupných dverách tlmený hlas.
„Nestratil, už ju mám,“ odsekol niekto iný.
Mních sa rozžiaril šťastím. Jeho kostol navštívili ľudia! Musí ich úctivo privítať, ponúknuť im teplý nocľah a dobre sa o nich postarať.
„Pochválen buď Ježiš Kristus,“ pozdravil ich roztraseným hlasom.
Kužeľ ostrého svetla prepálil tmu a ožiaril zanedbaný interiér. Chvíľu behal po tmavých trámoch, mokrých stenách a zaprášených laviciach.
„Pozri na tie trámy a modli sa, aby nám to do rána nespadlo na hlavu.“
„Stojí to už roky. Nemyslím, že sa to zosype práve dnes v noci.“
Dvaja mladíci v pestrých športových bundách sledovali kostol a starého mnícha si vôbec nevšímali.
„Pochválen buď Ježiš Kristus,“ pozdravil hlasnejšie.
„Pred dažďom sme sa skryli, ale aj tak som do nitky mokrý. To bol nápad ísť v apríli do hôr!“
„Lavice sú určite spráchnivené, môžeme založiť oheň,“ prehodil nižší z cudzincov a kopol do najbližšej lavice. Tá sa prelomila sa na dve časti.
„Čo… čo to robíte? To sa nesmie!“ vykríkol zarazený mních. „Toto je kostol!“
Avšak mladík jeho protesty ignoroval. Bez zaváhania vytrhol operadlo z lavice a lámal ho na menšie časti. Druhý mu svietil baterkou.
„Nie! Vy… vy špiny!“ zakričal mních a padol na kolená uprostred lavíc. Vzápätí sa pustil do usedavého plaču.
„Počkaj,“ sykol jeden z chlapov, „prestať mlátiť do tých lavíc a počúvaj!“
Kamarát ho neochotne poslúchol a obaja si vymenili šokované pohľady.
„Hlas?“
„Presne! Akoby niekto kričal…“ prikývol ten s baterkou a osvetlil každý kút starého kostola. „Nemám z tohto miesta dobrý pocit.“
Ozvena náreku otriasla kostolným tichom a mladík pustil drevené triesky na zem. Krv im stuhla v žilách, ledva sa odvážili dýchať. Obaja si spomenuli na príbehy, ktoré sa o tomto kláštore rozprávajú. O mníchovi, ktorí aj po smrti slúži v kostole sväté omše.
„Poďme odtiaľto…“
Mladík s baterkou prikývol. Práve prestal veriť, že smrťou sa všetko končí.
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.