 |
Prvá dnešná súťažná poviedka Fantastických duelov, dnes na tému: Čierna minidiera na Zemi.
Je to už dávno, čo niekto do tohto Bohom zabudnutého Mestečka vstúpil. Pred desiatkami rokov sa o ňom začali šíriť rôzne reči a povedzme si to na rovinu, neboli to práve slogany z katalógov cestovných agentúr.
V skratke: pár šťastných amerických rodín sa vybralo na dovolenku a viac sa nevrátilo. Došli do svojej cieľovej stanice? Ževraj áno. Videl ich niekto? Možno. Ozvali sa niekomu? Pravdepodobne nie. Tak nejako by vyzerali aj zápisky z policajných vyšetrovaní, keby to niekto vyšetroval. Snáď to aj niekto urobil, ale obyvatelia to jednotne popierajú.
Keď sme už pri tých obyvateľov, je naozaj ťažké z nich niečo rozumné dostať. Niekedy ich nálada presahuje hranice slova „šťastný“ a inokedy by sa v nich človek krvi nedorezal, tak strnulo a vystrašene pôsobia. Všetci bez výnimky.
A ako to všetko viem? Nuž, som jedným z Nich. Matthew z Mestečka.
Obdobie okolo roku 1932. Tam začínajú moje spomienky. Boli to veru zlaté časy. Mal som tri maximálne štyri roky. Všetkého sme mali dostatok. Obaja rodičia aj moji šiesti starší súrodenci ma rozmaznávali a starali sa o mňa s takou láskou až som mal občas pocit, že sa zadusím. Pamätám si na obrovský dvojpodlažný dom s verandou a rozľahlé pozemky, ktoré sa za ním tiahli až po tmavé hory držiace naše spoločenstvo dokonale izolované. Tiež si pamätám na priateľské tváre ľudí, ktorí žili v rovnakých domoch ako bol ten náš.
Ako tak teraz rozmýšľam, všetci sme vyzerali akosi neprirodzene rovnako.
Ešte teraz pri pohľade do zrkadle môžem aj napriek veku vidieť svoje ostré línie tváre, vystupujúce lícne kosti, veľké tmavé oči a plné pery. Pokožka bežne sfarbená do olivova v letných mesiacoch naberala tmavší odtieň pripomínajúci mliečnu čokoládu. Typická je aj naša kostra. Hrubá a vysoká. Prispôsobená farmárskym potrebám Mestečka, čiže tvrdej práci. Pamätám si na dotyk maminej dlane, ktorá na mojom líci šušťala ako papier. Pamätám si na otcovu vôňu. Zmes sladkých pomarančov a ťažkého pachu koní. Pamätám si na hlasy svojich súrodencov, ktoré dokopy vytvárali zvuk divokej búrky počas sparných dní.
Pamätám si Lauru. Dievča odvedľa. Podľa výzoru mohla byť mojou sestrou presne tak, ako ktorákoľvek iná žena od nás. Ale pre mňa bola jedinečná. Náš prvý bozk chutil lesným ovocím. Ako koláč, ktorý sme predtým zjedli.
Pamätám si, že toto všetko a nič iné predstavovalo pre mňa domov.
Na čo si však nepamätám je deň, kedy sa To stalo. V krčme by ste sa dozvedeli, že nás napadli mimozemské tvory. Stály hosť, Terrence, by vám ich aj presne popísal. Za pohárik alebo dva, samozrejme. V škole by vás naspamäť naučili, že to Boh si pre nás pripravil takýto osud a my musíme byť vďační. V spolku žien venujúcich sa ručným prácam by ste sa pravdepodobne (neviem to isto, keďže som tam nikdy nebol) dopočuli o armáde mladých mužov, ktorí priniesli nejakú novú techniku a to nie len v sexuálnej oblasti. Deti by vám prestrašene zašepkali do ucha poveru o strašidlách vychádzajúcich zo zeme pri západe slnka.
Ale nik vám nepovie skutočnú pravdu. Nanešťastie, ani ja nie. Jediný fakt, ktorý viem s istotou povedať je, že sa stalo niečo zlé. Veľmi zlé. Z odstupom času naše Mestečko vnímam ako vír, ktorý do seba všetko vťahuje a spracováva podľa seba. Každému z nás sa ušiel kúsok z toho šialenstva.
Po lete 1943 už nič nebolo ako predtým. Bol som ešte len chlapec. Chcel som… Toľko vecí! Miesto toho mi však ostali len prázdne škatule, ktoré predtým boli mojimi snami a nahradili ich nové. Také, ktoré neboli moje.
Neviem to už s určitosťou povedať, ale nemyslím si, že som predtým chcel študovať na Oxforde. Neviem ani celkom presne, čo ten Oxford vlastne je. Určite som však nemiloval ženu menom Anna. Nikto totiž v našom Mestečku nemal ohnivé vlasy, mačacie oči a krvavo červené pery. A tie prsia! Biele a veľké. Akoby chceli prasknúť. Neviem. Som zmätený. Mám pocit, že som sa ich dotýkal. Dokonca si viem predstaviť ich váhu v mojich dlaniach. Akoby to súčasne boli aj neboli moje dlane.
Niekedy si uvedomujem, že nie všetky spomienky sú moje. Ale koho potom sú? Kde sa vo mne vzali? A ako je to vôbec možné? Mať v sebe cudzích ľudí. Viem, že nimi v skutočnosti nie som. Alebo som?
A je toho omnoho viac. Občas mávam halucinácie. Ešte aj teraz. Po toľkých rokoch! Verili by ste tomu? Nemôžem ujsť. Mám pocit, akoby ma niekto prenasledoval. Dýchal mi na krk. Počujem kroky. Cítim krv. Vidím tiene. Vtedy utekám. Kričím. Bezhlavo rozhadzujem rukami. Prosím. Plačem. Niekedy to trvá sekundy, ale zažil som už také aj celé hodiny. Vždy sa však zobudím spotený na zemi s pocitom, že musím vyhľadať doktora Simonsa. Kto to však je a kde by som ho mal hľadať, netuším.
Občas sa mi zas v mysli znenazdajky vynorí obraz tváre, ktorý nedokážem nikam zaradiť. Akoby mi niekto ukazoval po častiach skladačku bez možnosti ju dokončiť.
Skúšal som už všetko. Zapisovať si, čo som videl. Kresliť. Rozprával som sa snáď s každým, kto tu žije či žil. Častokrát sa mi však dostalo len nezrozumiteľného blábolu alebo násilia. Akoby to ani neboli ľudia, ktorí ma videli vyrastať.
Posledný človek, s ktorým som sa o tom snažil rozprávať, bola Laura. Moja Laura. S príchuťou lesného ovocia. Mal som zlé tušenie už vtedy, keď na mňa pozerela a vlastne nepozerela. Pohľad mala prázdny. Akoby v nej vyhoreli dva domy. Chytil som ju za ruku tak, ako som bol zvyknutý pred Tým. S prenikavým zajačaním sa mi vytrhla, chytila sa za brucho a kričala, aby som jej ho vrátil. Koho? Spýtal som sa prekvapene. Ty sa ešte opovažuješ pýtať? Netvár sa, že nevieš. Je to aj tvoje dieťa! Kričala na mňa ako zmyslov zbavená. Dieťa? Neveriacky som vyslovil otázku, ktorá sa mi ledva vydrala z úst. Dieťa? Zopakoval som už istejšie s presvedčením, že nech sa stalo čokoľvek, ja za to nemôžem. Z bozkov sa deti predsa nerodia!
Doteraz neviem, čo všetko mala v tej chvíli v hlave. Muselo to byť strašné. Nedokážem ani popísať, ako zničene vyzerala. Akoby zomrela. Tak vnútorne. Navzájom sme na seba kričali. Neviem ako dlho to celé trvalo než som začal mať pocit, že ma chce zabiť. V ruke zrazu držala nôž a snažila sa ku mne priblížiť. Spanikáril som. Laura ma chce zabiť. Blikalo mi v mysli ako výstražný alarm. Bál som sa jej otočiť chrbtom, a tak som cúval. Zakopol som. Laura bola už pri mne. Na okamih som nadobudol pocit, že sa o mňa bojí. V zapätí som však znovu videl len ten vraždiaci výraz, ktorý som chcel navždy vymazať. Pod hlavou ma tlačil kameň asi o veľkosti zovretej päste. Rýchlo som po ňom siahol a vymrštil ho pred seba. Priamo do znehybnenej Laurinej tváre, z ktorej vyžaroval číry strach.
Prebral som sa s nutkavou potrebou vyhľadať doktora Simonsa. Hneď som vedel, že sa stalo niečo strašné, čo mi potvrdil aj kedysi otcov najlepší priateľ. Bol na ceste domov, keď zbadal, ako sa s Laurou hádame. Zastal teda, aby sa medzi nás nemiešal. Mal práve jeden z tých svetlých okamihov, keď sa cítil byť sám sebou, a preto vedel, že sme tvorili niečo ako pár. Následne ma videl pred ňou ustupovať, zatiaľ čo ona ku mne vystierala ruky, aby ma objala. Aspoň jemu sa to tak zdalo. Ja som však len naďalej kričal. Začul niečo o zabíjaní. Nemohol tušiť, čo sa vo mne odohráva. Keby áno, dokázal by možno tomu nešťastiu zabrániť. Od momentu, kedy som padol na zem a hodil po Laure kameň, ubehlo iba pár sekúnd. Aj to však stačilo na to, aby som jej prebil lebku a ona zomrela.
Jedinou mojou záchranou pred verejnou popravou bola len vlna dobrej nálady, ktorá náhle všetkých zaplavila. Akoby ich niekto udrel po hlave a oni stratili pamäť. Chceli vidieť všetky atrakcie Mestečka. Ochutnať miestne jedlá. Zabávať sa.
Nepopieram, aj ja som mal na to všetko chuť. Ale stretnutie so smrťou ma ešte stále napĺňalo natoľko, že som nepodľahol. Radšej som si zbalil pár nevyhnutných vecí a odišiel sa skryť do najmenšieho z domov kúsok od úzkeho priechodu medzi pohorím. Kedysi tam žili strážcovia, ale po Tom akosi už nik na ochranu nedbal, a tak budova zívala prázdnotou.
V pivnici som našiel dostatok zásob na prvé tri mesiace môjho života v odlúčení od spoločnosti. Nebolo to moje najšťastnejšie obdobie. Snažil som sa bojovať s tým, čo sa mi tlačilo do mysle. Niekedy mi to vyšlo. Vtedy som trpel bolesťami a závratmi, aké si neviete ani predstaviť. Doslova som cítil každú cudziu spomienku, ktorú som nechcene priťahoval, snažiacu sa dostať do cieľa. Inokedy som podľahol. Proste som sa vzdal. Spomienka mnou prešla ľahko ako nabrúsený nôž a viac som sa nestaral. Nech si robí, čo sa jej zachce.
Keď to už bolo nevyhnutné, vrátil som sa do Mestečka a dostal som všetko, čo som potreboval. Dokonca aj koňa, ktorý mi všetky tie veci pomohol odniesť. Ľudia akoby zabudli, čo som spravil. Akoby zabudli, kto som ja. Kto sú oni.
„Odvtedy sa tu ukázalo len pár takých, ako ste vy. Naposledy to bolo tuším v roku 1965. Teraz je aký rok?“
„Rok? 2011… Stále tomu nemôžem uveriť. Ako to, že vaše Mestečko prežíva toľko rokov bez povšimnutia? Nerobili ešte na vás pokusy? Nesnažili sa prísť na to, čo sa tu deje?“ spýtala sa žena sediaca oproti mne. Vyzerala ako vodca skupiny, ktorú okrem nej tvorili ďalšie dve ženy a štyria muži. Zvyšok bol nezvyčajne ticho.
„Vy stále nechápete, o čo tu ide, však nie?“ položil som im otázku. Odpoveďou mi bolo len nemé krútenie hlavami. Tým pred nimi to došlo vždy už v polovici príbehu. Ľudia sú stále hlúpejší. Vzdychol som si a hľadal vhodné slová. „Mal by som vás asi upozorniť, aby ste utekali tak rýchlo ako len môžete. Tuším však, že už je to zbytočné. Za chvíľu to začne.“
„Začne čo?“ vyhŕkol jeden z mužov.
„Premiestňovanie.“
„Čo prosím? Premiestňovanie čoho?“ ozvala sa opäť žena mierne prestrašeným tónom. Pomaly jej to dochádza.
„Vašich duší do mňa. Keby ste boli bližšie k ostatným obyvateľom, všetko čo viete, na čo si spomínate, čo cítite, by sa rozdelilo medzi viacerých. Takto to zase raz schytám len ja. Už som z toho unavený.“
„To nemyslíte vážne!“ vykríkla neprirodzene vysokým hlasom žena. V priamom prenose som videl, ako im z tvárí odteká krv. Ako im strachom tuhnú telá neschopné úteku. Ako sa im v očiach mihne tieň poznania toho, čo ich čaká. Aj ja som sa bál. Nezažil som to už celé roky. Dúfam, že jeden z nich nie je blázon alebo vrah. Také spomienky bývajú totiž najhoršie.
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.