 |
Prvá dnešná súťažná poviedka Fantastických duelov, dnes na tému: Na malej stanici.
Je zvláštne ako inak môže vyzerať dom, ak sa naň pozeráte z iného uhla. Zalezte pod posteľ alebo stlačte telo medzi skrine a uvidíte svet ako nikdy pred tým – tiene, chumáče špiny, schránky hmyzu. Pochopíte, že sú všade, sledujú nás stovkami očí. Pocítite potrebu odísť.
Dnes ráno som sa videla v zrkadle. Rolety sú zatiahnuté už týždeň – od stretnutia s mužom čakajúcim na vlak – takže svetla je v dome mále a elektrikou nesvietim už tiež pár dní. Z umelej žiary ma bolia oči viac ako od slnka. Sviečky stačia. V mihotavom svetle sa z tmy vynorilo čosi cudzie, čosi len veľmi vzdialene pripomínajúce ľudskú bytosť. Chvíľu trvalo, kým som rozpoznala vlastnú tvár. Čosi mi rastie na bruchu. Na prvý pohľad to vyzerá ako kiahne, ako popálenina, akoby mi na kožu ktosi vylial horúci červený atrament. Nebolí to. Tuším, čo to je. Mám strach.
Obliekla som si kabát a vypadla na ulicu. Musím si pridŕžať nohavice. Nebojím sa ani tak hanby ako znechutených pohľadov, ktorých by sa mi dostalo, keby som svetu odhalila svoje nové super štíhle nohy. Nedajú sa oholiť, chlpy sú príliš tvrdé a navyše rastú rýchlejšie ako bambusové výhonky v poondenom tropickom pralese. Mám slnečné okuliare no i tak žmúrim. Svetlo mi nerobí dobre. Mala som zmiznúť v noci, to by bolo jednoduchšie. Lenže v noci je to iné. V noci sa nebojím. V tme nemám pocit, že sa mi svet každú chvíľu zrúti na hlavu a zašliapne ma ako prašivého chrobáka. V noci som niekým iným.
Nie, musím to urobiť teraz, cez deň, keď som ešte stále sama sebou.
A tak tu sedím a čakám na vlak. Presne ako on. Na rozdiel od neho, ja držím v ruke cestovný lístok. Ešte stále mám na výber. Kam to bude? pýtam sa, ale odpovedať stále nepoznám. Dýchaj zhlboka, upokoj sa. Ešte stále máš trochu času.
Informačná tabuľa zabliká, chvíľu rozmýšľa a potom vypľuje tancujúce svetielka. Vlak prichádza o pätnásť minút. Presne toľko času mi ostáva na rozmyslenie.
Ako som sa sem dostala?
Na Lazarskom kopci bol riadny bodrel. Toto je malé mesto, čisté a poriadne, tu nie sme na také veci zvyknutí. Sme ako posádka satelitu obiehajúceho okolo žumpy, čo majú tam dolu v Metropole – dosť blízko, aby sme videli, čo sa tam dolu deje, no dosť ďaleko, aby nás neošpliechalo, keď do latríny padne čerstvý kus hnoja. Aspoň dodnes.
Telá sa povaľovali všade okolo kaštieľa. Dve mŕtvoly sme našli v priekope, ďalšiu pri bráne, no ozajstné inferno na nás čakalo za múrmi budovy. Kapitán zvolal celý policajný zbor a všetci do jedného sme na to zízali ako partia amatérskych elektrikárov na tikajúcu atómovú bombu. Nemám najslabší žalúdok, už som pred tým z asfaltky zoškrabala telo nejedného úbožiaka, ale toto bolo na mňa priveľa. Zvyšky večere skončili v tráve a ja som bez slova zmizla v kríkoch za statkom. Kapitán, bledý ako slepačie vajce, len prikývol a cez vysielačku sa spojil s Metropolou. Toto bolo i nad jeho hlavu.
O niekoľko hodín dorazil tím z veliteľstva a ich kapitán prevzal vyšetrovanie z našich trasúcich sa rúk. Sledovali sme, ako rutinne obhliadajú rozštvrtené ostatky rozhádzané po dvore a chodbách a pri tom sa rozprávajú o futbale a politike.
„Je to ich bodrel,“ povedal kapitán. „Veľkomesto je plné zločinu a takto to dopadne, keď si to tam dolu nevedia vyriešiť. Keby to bolo na mne, zruším posledné vlakové spojenie, čo s Metrosračkou ešte máme. Kto chce, nech tam chodí autom.“
„Vybavovanie účtov?“ nadhodila som snažiac sa nedýchať jeho smerom, „Starý Morgev predsa pochádzal odtiaľ, nie?“
Igor Morgev bol vlastníkom kaštieľa od nepamäti. Vedelo sa, že ešte stále žije, no nikto ho už pekných pár rokov nevidel. Ľudia boli zvedaví, ale ich snorivé nosy vždy narazili na steny kaštieľa, steny, ktoré sa ukázali byť príliš vysoké a príliš dobre utesnené. Nepriepustné. A zvedavosť, napriek všetkému, čo sa o nej hovorí, je ako domáce zvieratko – nekŕm ju a zdochne od hladu. Pavučinami ovešané sídlo sa z myslí občanov vytratilo pomaly a nenápadne už pred rokmi.
Kapitán prikývol. „Asi máte pravdu, Hesperová. Už dlhšie som si toho starého satana hodlal preveriť. Ale sú veci, do ktorých sa človeku nechce, ak viete, čo myslím.“
Prikývla som. Viem, presne, čo tým myslel.
„Pokiaľ sedel ticho ako voš pod chrastou, nebol dôvod začať ho otravovať. Dane platil. Mal som podozrenie, že sa stýka s podsvetím, ale to bol len policajný inštinkt, chápete. Teraz je jasné, že môj nos sa ako vždy nemýlil.“
Ponevierali sme sa po okolí a hľadali dôkazy. Kapitán sa vypytoval na Benjamína a ja som automaticky odpovedala. Má sa fajn, leží v posteli – ono to chvíľu trvá, kým sa telo po autonehode zocelí – ale už je na tom oveľa lepšie. O mesiac bude schopný chodiť. Bolo jasné, že jeho prvé kroky povedú do krčmy, ale to som si radšej nechala pre seba. Kapitánovu ponuku na dnes to zabaliť a ísť domov som zdvorilo odmietla. V poslednom čase bol doma ťažký vzduch. Niekedy tým vzduchom lietali poháre a zavše i popolník. Za všetko môže bolesť, upokojoval ma Benjamínov doktor, a tak som to brala s rezervou.
Na obed nás metropolitná polícia požiadala o pomoc s upratovaním miesta činu. Zbledla som. Na polceste k bráne zapraskala vysielačka a dispečerka oznámila problémy na vlakovej stanici. Niekto čakal na rýchlik do Metropoly a ten niekto nemal ani najmenší záujem na ten expres nasadnúť. Predstava rozkrájaných tiel nakladaných do čiernych vriec prebudila môj prázdny žalúdok rovnako magicky ako flauta indickú kobru, takže keď mi kapitán hodil kľúče od služobného vozu, oblial ma pocit vďačnosti. Kobra v bruchu sa upokojila, monotónne bzučanie flauty stíchlo.
Ale tu nešlo len o to, že kapitán so mnou súcitil. Áno, vedel, čím som si posledné mesiace prešla. Bol na mieste, keď požiarnici doslova vystrihli Benjamína z vraku, čo ostal z jeho Fordky po čelnej kolízií s protiidúcou dodávkou. Viedol vyšetrovanie, takže vedel i o manželovom probléme s alkoholom, probléme, ktorý len vďaka božej prozreteľnosti neviedol k smrti vodiča dodávky. A mám podozrenie, že tušil, čo sa deje za dverami nášho domu, ktorého steny nie sú ani z polovice také hrubé a už vôbec nie nepriepustné, tak ako steny kaštieľa na Lazarskom kopci.
Ako jediný príslušník zboru mám úplný psychologický výcvik, takže som sa na malý problém na stanici hodila najlepšie. A navyše sa vraví, že to viem s ľuďmi.
Keď som voz zaparkovala na chodníku pri stanici, slnko už stálo vysoko na oblohe. Ulica bola mŕtva, všetci boli v robote alebo na Lazarskom kopci. Spoza dverí ma sledoval Adam Korlík, hlavný výpravca. „Kde je kapitán?“ privítal ma nervózne.
„Kapitán ma iné starosti,“ povedala som rozhliadajúc sa po stanici. Nikde nikto. To bolo dobre.
Korlík sa otočil k nástupišťu a nervózne zafunel. „Toto nie je žiadna sranda, pani. Ten chlap tam dolu sa načisto zbláznil.“
Prikývla som. „O tom niet pochýb.“
Divoko pokrútil hlavou, pri čom sa mu trojitá brada rozkývala ako kravské vemeno. Miesto mlieka z neho odfrkli kvapky potu. „Nechápete. Myslím, že zabil esbéeskára.“
Na Lazarskom kopci som v ten deň videla čosi, popri čom všetky moje predchádzajúce skúsenosti so zločinom bledli závisťou. Nepredpokladala som problémy, nie tu dolu na vlakovej stanici. Posledná veta ma trafila nečakane ako špinavý úder pod pás.
„Vravel som, aby počkal na policajtov, lenže on nepočúval,“ pokračoval Korlík zjavne povzbudený mojím výrazom absolútneho prekvapenia. „Vraj deda naučí móresom aj sám. Takže zišiel dolu a začal mu dohovárať. Lenže dedo ho ignoroval, akoby Rob vôbec neexistoval. Viete si predstaviť, ako ho to dožralo? Nebol zvyknutý, aby sa ľudia v tvárili, že je priesvitný ako vzduch. Ani som sa nenazdal a už držal deda okolo krku a ťahal k východu. Veľká chyba. Jakživ som nikoho nevidel dať do úderu takú silu. Až sem hore bolo počuť, ako sa Robovi lámu kosti.“
„Dedo?“ Vôbec som nerozumela, o čom melie. „V hlásení sa vravelo, že niekto chce skočiť pod vlak. Čo sa tu vlastne deje?“
Korlík vyzeral, že sa každú chvíľu rozplače, a mne ho na moment dokonca prišlo ľúto. Potom sa ma zmocnilo neblahé tušenie, že toto celé akosi súvisí s incidentom na Lazarskom kopci. Obrátila som sa k nástupišťu a pohľadom preletela stanicu. Na lavičke, ešte pred chvíľou prázdnej, ktosi sedel. Práve vtedy slnko zakryl mrak a mne sa v slabom svetle a cez špinavé sklo dverí zazdalo, že spod dlhého čierneho plášťa trčia dlhé čierne nohy – nie jeden, ale hneď tri páry kostnatých pahýľov nahusto obrastených chlpmi. Pustila som kľučku akoby bola horúca.
„Ja neviem,“ zastonal výpravca. „Ale nevyzerá to dobre. Na vašom mieste by som zavolal kapitánovi.“
Slnko opäť žiarilo a na lavičke vedľa trate sedel chlap v kabáte, rukami si objímal plecia a čosi si mrmlal do vyhrnutého goliera. Miesto obludných pahýľov mu spod plášťa trčali pokrčené nohavice zakončené špinavými topánkami. Nasucho som prehltla a stlačila kľučku.
„Kapitán má iné starosti,“ zopakovala som a pustila sa dolu po schodoch, rovno do pasce, slepo ako mucha letiaca do nastraženej siete.
Róbert ležal v kríkoch vedľa nástupišťa. Poznala som ho – bol to jeden z tých, čo sa spolu s Benjamínom snažili na laviciach v miestnej krčme zanechať obtlačky svojich zadkov. Pulz mal slabý, ale stabilný. Dispečerka v centrále volala sanitku, no bolo jasné, že dnes to bude chvíľu trvať. Mrkla som na informačnú tabuľu. Zablikala, chvíľu akoby rozmýšľala a potom vypľula údaje. Pätnásť minút do príchodu vlaku. Presne toľko mi ostávalo na využitie svojho šarmu.
„Nikam nejdem,“ zvolal muž na lavičke dostatočne nahlas, aby mi bolo jasné, že hovorí k celému svetu. „Odtiaľto ma nedostanete.“
Vyzeral, že má viac ako sto rokov, tvár mal celú zošúverenú, nos mu z nej trčal ako kostolná veža. Oči mu plávali v hlbokých jamkách ako ikry v mláke špinavej vody a vzbudzoval dojem, že keby si pokúsil poškriabať líce, stiahol by si kožu z lebky ľahko ako šupu z uvareného zemiaku. Páchol močom a zatuchlinou, akoby sa pod tým hrubým kabátom rozkladal. I v sede bolo zjavné, že meria minimálne dva metre. Podivností v ten deň nebolo konca kraja.
„Nemám v pláne vás odtiaľto nikam dostávať.“ Zastala som v dostatočnej vzdialenosti. Vyzeral ako kostlivec, čo sa každú chvíľu rozpadne na prach, no čosi v jeho pohyboch naznačovalo, že keby chcel, preskočil by koľajnice skôr, ako by som stihla mrknúť. A navyše, len pár metrov od lavičky ležal Rob s polámaným krkom. „Chcem sa len pozhovárať.“
„A o čom?“
„O hocičom. Je to na vás, ja rada počúvam. Mimochodom, volám sa Hana. A vy?“
Spod plášťa zaznel hlasný prd. Starec sa ledabolo nadvihol a vyvetral. Zasiahlo ma to takmer okamžite – dych berúci puch hniloby a skazenosti taký silný, že nebyť ranného incidentu, okamžite by ma prehlo v páse.
„Mám mnoho mien,“ povedal, akoby sa nič nestalo. „Ktoré chcete počuť?“
Hrala som o čas. Ak sa mi podarí zatiahnuť ho do rozhovoru, možno si ani nevšimne, že mu ušiel vlak. Tá myšlienka mi dodala odvahy a ja som si zrazu verila, že to dokážem. Prečo sme dofrasa my ženské také naivné?
„Vaše skutočné meno. To, čo vám dala matka. Zo všetkých, čo sa na nás cez život nalepia, to najdôležitejšie.“
Pozrel na mňa a v tých mokvajúcich očiach zablikalo svetielko záujmu. „Hm. To jediné si nepamätám. Bolo to kurevsky dávno, to vám teda poviem, slečinka.“
Venovala som mu teplý úsmev. „Neverím. Až tak dávno to zasa byť nemohlo.“
„Pokiaľ sa vám dvesto rokov nezdá dávno, tak máte hádam pravdu. No mne to teraz príde ako riadne dlhá doba.“ Pokýval hlavou. „Tak sa na to pozrime,“ povedal a začal počítať na prstoch. „Sem som sa nasťahoval v šesťdesiatom ôsmom po takmer štyroch dekádach strávených v hlavnom meste. Poviem vám, slečinka, bolo to ako nájsť stratený raj a v ňom priezračné jazero, kde si jeden mohol z tela odlúpiť zaschnuté lajno, čo sa naňho za tie roky nalepilo. Dúfam neurazím, keď poviem, že neviete, čo doma máte.
„Ale nemôžem sa sťažovať – aj Metropola mala svoje čaro. Lepších švábov nikde inde nenájdete. Prehrabávajú sa v odpadkoch dňom i nocou a sú krásne vypasení. A navyše dutí ako bambus. Teda aspoň donedávna to tak bolo. Lenže časy sa menia, nemám pravdu?“
Zmohla som sa len na mechanické prikývnutie.
„Ale vy ste chceli meno, nie môj životopis. Takže: tam dolu ma volali Šéf. Tu hore som Igor Morgev. Pred tým… ale o to radšej nechajme tak. O chvíľu mi ide vlak, slečna, tak by som poprosil o trochu súkromia.“
V hlave sa mi rozhorela zápalná šnúra myšlienok. Toto bol Igor Morgev? Znelo to neuveriteľne, ale ak starec neklamal, znamenalo to, že Lazarský kopec ešte neskončil. Presne ako som tušila. Predstavila som si, ako to všetko prebehlo. Starý Morgev, kvárený starobou, obskakovaný sluhami a doktormi za múrmi sídla, kde sa zastavil čas. Ktosi z jeho minulosti, niekto, komu Šéf kedysi dávno ukrivdil, sa rozhodne, že je čas na pomstu. Komando nájomných vrahov vletí do sídla a nastane sekanica. Jediný, kto prežije je sám Morgev s koreňom tuhším ako tisícročná sekvoja. No zrazu niet nikoho, kto by mu utieral zadok, a tak, zmätený a vystrašený, blúdi prázdnymi ulicami mesta až sa nakoniec dostane na stanicu. Tu sa rozhodne ukončiť svoje trápenie pod milosrdnými diskami oceľových kolies národného rýchlika.
Znelo to dobre. Až na to, že Morgev (ak to bol Morgev) nevyzeral zmätene. Vyzeral, že mu to vo veži stále páli. A pri lepšom pohľade do mokvajúcich očí mi konečne došlo, že palivom je strach.
„Nemusíte to robiť,“ povedala som. „Pomôžeme vám. Sanitka tu bude každú chvíľu. Postarajú sa o vás. Isto sa nájde kopec ľudí, čo by si radi vypočuli váš príbeh.“
„Môj príbeh,“ povedal a tvár sa mu roztiahla do pobaveného úsmevu, pri čom odhalil radu dlhých čiernych zubov. „Môj príbeh končí tu a teraz, či sa mi to páči alebo nie. Oklamali ma!“
„Kto vás oklamal?“
„Šváby predsa. Už ich prestalo baviť byť neustále korisťou, prefíkancov šesťnohých. Dokonca ani neprišli sami, ale poslali predajného človeka. Vedeli, že ľudské mäso mi nechutí tak ako švábie. Nastražili na mňa pascu. Vydurili ma zo skrýše a udreli, keď som sa nemal ako brániť?“
Zdvihol zrak a strach v jeho očiach bol takmer hmatateľný. „Vedeli ste, že hmyz vie byť náramne krutý? Ide o prežitie za každú cenu. A účel svätí prostriedky. Tak napríklad my, pavúky, sa neštítime kanibalizmu. No sú i horšie veci. Počuli ste o hrabavkách? Osičkách? Nie? Samozrejme, že nie. Neostalo ich veľa a do vojny sa nikdy veľmi nezapájali, ale každý má svoju cenu. Čakala na mňa v lese. Len čo som sa dostal z kaštieľa, prilepila sa mi na päty. Vedel som, že niečo nie je v poriadku, ale keď sa konečne ukázala, ani ma nenapadlo, upodozrievať ju z nekalých úmyslov. Nádherné stvorenie. Ako som mohol vedieť, že pod tou bledou ľudskou kožou sa skrýva monštrum? Uštipla ma tak nečakane!“
Ako rozprával, vstal a začal prešľapovať na mieste. To, čo nasledovalo, sa zbehlo rýchlo a ja som reagovala inštinktívne, bez rozmyslu, v súlade so svojím najlepším svedomím.
Koľajnice začali vibrovať. Naše pohľady sa stretli. Pokrútila som hlavou, no bol jasné, že on sa už rozhodol. Z puzdra na opasku som vytiahla paralyzér. Cvakol gombík a zbraň mi začala vibrovať v ruke. Mala som len dve možnosti – buď sa prizerať, ako sa Morgev hádže pod kolesá alebo mu v tom zabrániť. Slová nepomohli, na rade boli činy.
Zo zákruty sa vyrútil vlak. Morgev sa pripravoval na skok a viac mi nevenoval pozornosť. Vrazila som mu paralyzér do chrbta. Zapraskalo to a telo predo mnou sa ohlo v bolestnom kŕči. „Pomôžeme vám,“ zvolala som do rastúceho lomozu.
Zrazu bol opäť na nohách a drvil mi zápästie v železnom stisku dlhých prstov. Lámanie kostí bolo počuť i napriek blížiacemu sa škripotu bŕzd. „Bojovníčka,“ sykol mi do ucha. „Nevzdávaš sa, to sa mi páči. Za to si zaslúžiš odmenu.“
Čosi ostré preniklo cez uniformu a rozpáralo mi brucho. Zaplavila ma horúčava. Medzi lemami Morgevovho plášťa sa pohybovali čierne tvary, končatiny zakončené ostrými pazúrmi. Dlhá trubica pumpovala čosi do môjho brucha. V tme pod plášťom sa hmýrili larvy a hltali jeho hnijúce mäso.
„Ja už som aj tak skončil,“ povedal a s tým sa vrhol po škrípajúce kolesá rýchlika. „Je rad na tebe.“
Päť minút. Slnko je vysoko a páli. Mám chuť zaliezť do tieňa. Tunel pod stanicou vyzerá tak lákavo. Sedím na tej istej lavičke ako Morgev a čakám na ten istý vlak. Za oknami stanice sa mihla Korlíkova tvár. Vyzerá rovnako vystrašene, ako pred týždňom.
Väčšinu času neverím Morgevovmu blúzneniu. Neverím ani vlastným spomienkam. Nech sa so mnou deje čokoľvek, verím, že existuje racionálne vysvetlenie. V poslednej dobe toho bolo na mňa priveľa a moja myseľ sa pod ťarchou toho špinavého nákladu vykoľajila zo zabehanej trate. Neverím na pavúky navlečené do ľudskej kože, ani, že Metropola je plná švábov v dlhých kabátoch, vedúcich tajnú hmyziu vojnu.
No napriek tomu nedokážem prestať rozmýšľať. V hlave si dokola prehrávam udalosti tesne pred Morgevovov samovraždou. Znovu a znovu vyťahujem paralyzér a vrážam ho do nastaveného boku. Telo sa ohýba v kŕči, svaly napäté na prasknutie. Na zlomok sekundy odhaľuje krk a ja si znovu a znovu uvedomujem, ako ľahko som ho mohla vtedy zabiť. Dobré úmysly, zlé rozhodnutie. A potom vidím jeho krk a všetky pochybnosti sú preč. Má tam veľkú ranu, akoby ho čosi bodlo do zátylku, hlboko, cez lebku, rovno do mozgu. Osička, napadne ma a pri tom sa strasiem od zimy.
Nech je ako chce, v jednom Morgev neklamal. Ľudské mäso je naozaj nechutné. Chudák Benjamín. Tak veľmi sa hneval, keď som mu posledných pár dní neodpovedala na volanie, že nakoniec chtiac-nechtiac vstal a šiel ma hľadať. Ako vravím – svet vyzerá inak, keď stlačíte telo do prachu medzi skriňami, tam, kde vás nikto nevidí. Ale on ma našiel, Nakoniec vás vždy nájdu. Vyňuchajú vás aj spod zeme. Nazvite to samčím pudom, ak chcete. A tak som ho nechala, nech si so mnou robí čo chce. Potom…
Koľajnice začínajú vibrovať. Ešte stále neviem, čo spravím. Je deň a ja som ešte stále sama sebou. Mala by som to ukončiť. No viem, že keď príde noc, bolesť a strach sa stratia a moje telo sa začne meniť. Na bruchu mi narastú červené husle a vzduch začne voňať lahodným chitínom.
Môžem odísť pred tým, ako ochutnám svojho prvého švába?
Vlak prichádza.
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.