Bolesť vidiaceho

Prvá dnešná súťažná poviedka Fantastických duelov, dnes na tému: Čítanie myšlienok (telepatia).

---

Porozhadzujem vás po svete, posadím vás do lodí a vetrom vás rozoženiem. Z každej mysle donesiete mi tieň. Zvestujete mi bolesť celého sveta. Budete sa radovať cudzou nádejou. A spíšete kroniku ľudstva.

Kniha požierajúca slepotu

19. marec

01.47

Zobudíte sa uprostred noci. Sen, ktorý vám ešte pred chvíľou spôsoboval kŕče v žalúdku, vám zmizne spred očí a nahradí ho tma. Zvláštna tma, akej sa boja deti, a vo vás sa znovu na chvíľu prebudí ten bezdôvodný strach, ktorému sa nahlas smejete. Ale napriek tomu neotvoríte oči. No vtom sa to ozve znovu a vy si spomeniete, že ste sa prebudili na ten zvuk. Trochu ako rachot skapínajúceho motora, trochu ako hluk opilca pokúšajúceho sa dostať do správnych dverí. Ale ani jedno z toho to nie je. Ste zvedaví, ale nie až tak, aby ste vyliezli z teplej postele. Je noc. A vám sa chce spať, ale pritom mať jedno oko pootvorené, aby ste mohli sledovať, čo sa deje. V nasledujúcej sekunde na to už nemyslíte a ako sa šramot ozve celkom blízko vášho okna, otrávene zanadávate na susedov pod vami. V tej chvíli – neviete, a vlastne je to jedno, neviete, čo ste si uvedomili skôr, či náhly príval studeného vzduchu alebo črepiny, ktoré sa rozleteli a rozdrvili na kúsky na stene oproti oknu. Telo, ktoré akoby vám nepatrilo, vyskočilo z vašej postele a vaše oči sledovali ako na plátne kina obrovskú, neforemnú postavu stojacu – iba chvíľu – tam, kde bývalo okno. Potom vlkolak preskočí polovicu izby a rúti sa na vás. Pritlačíte sa k stene – nič viac sa nedá robiť, viete, že nič iné robiť nemôžete, je to len otázka okamihu, kým budete mŕtvi, iba chvíľa, kým do vás zahryzne tesákmi veľkými ako mäsiarske nože. Vy to viete a neexistuje nič, čo by ste s tým mohli robiť.

A predstavte si, že viete, že sa niečo také o pár minút stane v byte oproti. Uprostred noci som sa zobudil, v rýchlosti som spod stola vytiahol magnum deviatku, rozkrútil zásobník, roztvoril okno a vystrelil. Vlkolak, lezúci po stene náprotivnej budovy, sa zrútil na plechovú garáž pod ním.

Rukávom som si utrel spotené čelo. Vedel som, že mám len jeden náboj. A vedel som, že trafím. Práve tak, ako som vedel, kde nájdem revolver a že ho mám vôbec hľadať. Pomaly som klesol na posteľ. Mesačný svit sa odrážal od revolvera v mojej ruke. Dotyk studeného kovu mi pripadal cudzí. Napoly vystrašene a napoly znechutene som ho vrátil do zásuvky a šiel do kúpeľne. Svetlo žiarovky ma na chvíľu oslepilo, potom som sa zahľadel na strapatú hlavu v zrkadle. Opláchol som sa a pomaly utieral. Ani tú tvár som nepoznal, bolo to ako opravovať figurínu vo výklade. Nespoznával som svoju tvár už šesť rokov, ako som sa dozvedel zo svojich denníkových zápiskov. Už takú dlhú dobu mám poškodenú krátkodobú pamäť. Väčšinou neviem, čo bolo. Ale viem iné veci. Tie, čo budú. Rozhodol som sa, že s prudko dýchajúcou postavou v zrkadle sa zoznámim ráno. Trasiem sa na celom tele. Musím ísť spať.

O9:13

Bojím sa. A bojím sa ešte viac. Prvá veta bola iba prvým výlevom po tom, čo som si prešiel posledný zápis denníka a chcel skúsiť, či som to písal ja. Je to moje písmo. Samozrejme. Nerozumiem tomu. Ak som mal včera náladu na nejaký zvrátený zmysel pre humor… Alebo nie. Denník má predsa viac ako jednu stranu. Treba si ich pozrieť. Nechce sa mi. Čoho sa bojím? Toho, že budú všetky rovnako choré?

10:00

Dobre, to, čo sa tu deje, je trochu zvrátené a divné. Ale tento denník má zapísaných len dvadsať strán, na stole mám aj ďalšie. Ešte vždy existuje šanca, že som len chcel napísať béčkový fantasy román.

Dočerta, dočerta, dočerta! Ale ak som naozaj veštec, (a ak bez vzrušenia píšem o tom, že som zastrelil vlkolaka!!!) tak prečo, PREČO nemám žiadne vízie, prečo… Prečo som si nenechal aj nejaké praktické odkazy, napríklad… aha, tu je jeden, že mám večer zobrať lieky na alergiu, Strivium, modrá krabička. Ó, páni, akoby nestačilo, že nemám pamäť, ešte aj toto?

Musím zistiť, či je to normálne. Ja neviem, internet? Knižnica? Neviem, nechcem ísť von. Ach, Bože!

20. marec

8:37

To čo sa mi včera stalo? Urobil som to naschvál? Už si to nikdy nesmiem robiť, naozaj to nie je vtipné. Neviem si predstaviť, že by som vydržal celý deň nielen bez spomienok, ale aj bez spomienok na budúcnosť. Asi by som sa zbláznil. Nemať v hlave nič, len to, čo je teraz. Život sa skladá z miliónov teraz, ale chvíľa, ktorú máme práve v rukách, akoby bola najmenej dôležitá. A áno, ešte je tu zoznam vecí, ktoré mám urobiť, a ľudí, ktorí tu boli a prídu, lebo nie o každom musím nevyhnutne vedieť. Ale ani nad tým sa nedá dlho lamentovať. A tak sú tu iné veci, veci, čo viem. To, že dnes žije už len jediný vlkolak. No, predvčerom boli ešte dvaja. To viem z denníka. Väčšinu vecí sa dozvedám z denníka, z tohoto a šiestich ďalších, čo mi ležia na stole. Ako si ich prezerám, sú plné obrazov. O mne sa tam nepíše takmer nič, akoby som o sebe nemal čo napísať, akoby… a ani o sebe nemám čo napísať. Bez spomienok a skúseností, kto som, čo som, na čo by mi to bolo zisťovať? Nemusím sa poznať, aby som so sebou dokázal žiť. Čo som zač, čo robím… ale teraz by som to na chvíľu chcel vedieť. Pozriem si denníky. Aj pamäťoví kripli majú právo na narcistické nálady:)

10:31

Dočerta! Celá izba je poprevracaná… Listoval som v starých denníkoch. Čítal som o sebe príbehy ako o niekom cudzom, ale najzaujímavejšie na tom bolo, že som väčšinu svojich zápiskov venoval cudzím ľuďom. Hľadať niečo o sebe samom bolo ako hľadať stopy v piesku. Možno sám seba nepoznám dosť dobre, neviem. Ale keď som sa listovaním pospiatky dostal k tretiemu denníku, nenašiel som ho. Nie je tu, nie je v celej izbe, a to mi verte, že vo svojom bytíku nemám priveľa vecí. A hoci som sotva písal o sebe… Môžem si byť istý, že tam nie je nič, čo… Kde by zmizol? Prečo ho niekto vzal? Prečo si myslím, že ho niekto vzal? Neviem, ale to, čo si myslí veštec, by som nepodceňoval… Kde sú moje myšlienky, ktoré si nemôžem pamätať? Čo tam je? Čo to bolo? Spomínal som nejaký zoznam príchodzích, idem si ho pozrieť. Ale cítim sa tak zúfalo, tak bezradne. A ak aj neprídem na to, čo sa deje… mám pocit, že to zajtra nebude nikoho zaujímať. Keby sa mi čokoľvek stalo, som jediný, na koho sa môžem obrátiť. Tie zápisky sú jediné, o čo sa môžem oprieť. Všetko, čo mám. Bojím sa.

21. marec

4:15

písané na hárok papiera

Ešte stále si pamätám, ako zahmlený obraz pred mojimi očami nadobudol tvary poloprázdneho bytu a cítim tupú bolesť, ktorá ma ochromila skoro tak, ako prekvapenie, kde to vlastne som, keď som spadol na tvrdú podlahu. Ešte chvíľu si to budem pamätať, a tak to musím zo seba dostať von, kým ma premôže spánok, a pochová všetky moje spomienky.

Ťažko sa mi opisuje strach, ktorý som prežíval, keď som pod sebou uvidel namiesto vlastných rúk obrovské ohyzdné pazúry. A tvrdú srsť, miestami vypĺznutú do bradavičnatej kože… V hrôze som sa hodil k najbližšej steme. Nebol som schopný uvažovať, len tupo vnímať.

Rozmazane som videl, ako ku mne kráča dievča, v ruke malo obrovskú ihlu, injekčnú striekačku… Cítil som zmätok, bolesť, takmer sa to nedalo vydržať, driapal som okolo seba, ale ona sa ku mne sklonla, bolestivo ma chytila za krk a vbodla mi tú vec do hrude. Bol to ďalší šok a ďalšia bolesť, ale trvala krátko. O pár sekúnd som si začal uvedomovať veci okolo seba. A keď som už pokojne dýchal, sledoval som ju, ako sedí za stolom a číta. Bol som zmätený z vlastného tela. Prehovoriť sa mi podarilo až po niekoľkých minútach. „Často mi pomáhaš premeniť sa na človeka?“ opýtal som sa.

„Nie, vždy viem, ako sa ti vyhnúť. Ale teraz si si vybral veľmi zlé miesto na lov.“
Vtom sa ozval detský plač, tak blízko, až som sa strhol. Až vtedy som si uvedomil, že v kúte za ňou je drevená kolíska.

Rýchlo ho utíšila, ale ani keď si privinula dieťa, nezmizol jej z tváre výraz odporu.

Posadil som sa a pokúšal som sa zoradiť si zmätené myšlienky, no bolo to ťažké a ešte k tomu sa mi do mysle tlačili ďalšie, ktoré so mnou nemali nič spoločné.

„Podaj mi papier,“ zašepkal som.

„Nie.“

Tvrdé odmietnutie niečoho tak prostého ma zarazilo. „Prečo?“

Poklopkala si po hlave. „Lebo chcem, aby to, čo je tu, tu aj zostalo.“

Nechápal som. Ale v mysli som ju už videl, ako zúri. Ako plače. A k tomu všetkému sa mi jasne vyjavila tvár muža skrivená hrôzou a utrpením. Bol som na ňu odkázaný, zmätený, zdrogovaný, či čo to bolo, a takmer nahý. Potreboval som jej pomoc. A dočkám sa jej.

Lenže vtedy som uvidel niečo ďalšie a do mojich pocitov sa kradol hnev. Zúril som a v duchu som už rozmýšľal, koľko vlkolačej sily vo mne ešte ostalo, ak by som sa ju rozhodol použiť – a stole mala otvorený môj denník, denník, do ktorého som písal ešte dnes ráno.

„Kto si?“ opýtal som sa chladne, hoci zúrivosť ma neopúšťala.

„Môžem ti to porozprávať a zajtra znova všetko zabudneš.“

Nevedel som, či to znamená, že niečo povie alebo nie, ale zjavne ani ona. Dieťa znovu
zaplakalo.

„Kde je môj denník? Vzali ste mi denník, viem, že si to bola ty a tebe podobní, tak hovor!“ Doľahla na mňa strašná bolesť a neviem, či som plakal, neviem, či som niekedy v živote plakal, ale bolo to neznesiteľné. „Pre zmilovanie božie, je to jediná vec, čo mi z môjho života ostalo, a ty mi to berieš!“

„Z tvojho života? Takmer nikdy si nepísal o sebe. Nemáš nič zo svojho života a nepoznáš ani ľudí, o ktorých píšeš. Nevzali sme ti nič, čo by si bol niekedy mal. Nepotrebuješ ho,“ odvetila, kým kŕmila dieťa.

„Možno máš pravdu. Mohol by som zanevrieť na svoj život, ale ja ho zúfalo chcem prežiť!“

Neodpovedala. Veď ako sa mala správať k vlkolakovi, ktorý sa vkradol do jej domu a mohol zabiť jej dieťa. A ja som v tej chvíli vedel, prečo žijú ľudia, ktorí majú prečo žiť, a že to môže bolieť rovnako tak, ako keď nežijete vôbec pre nič, len iným spôsobom.

„Povieš mi to. Povieš mi to všetko a vrátiš mi môj denník!“ Neodpovedala a jej tvár bola stále nepreniknuteľnou maskou. „Zavediem ťa k otcovi.“

Vtedy sa jej pery skrivili bolesťou, ale ona to premenila na úškrn, akoby chcela povedať, že sotva.

„Áno, viem, že sa mi to podarí! Lebo to viem. Tak ako všetko. Veď vieš, ako to chodí,“ kývol som hlavou k denníku, čo ležal otvorený na stole.

Videl som na nej, že konečne rozmýšľa nad tým, čo hovorím. Vtedy som ešte netušil, že keďže vedela to, čo som sa mal ešte len dozvedieť, mala mať rozum za nás oboch. Lenže ona sa už v tej chvíli opájala nádejou a v nasledujúcej sme už stáli pri okne a hľadeli na pochmúrne ulice mesta osvetlené splnom mesiaca.

„Tam je,“ povedala a ukázala na oceľovú pyramídu, na ktorú som mal výhľad aj zo svojej izby. „Väčšina ľudí vie len to, že sú tam logistické a reklamné…“ zmĺkla „Ale tebe je to jedno“. Povedala, že sú tam všetky, povedala, že vždy, keď sa niektorí z nás premení na vlka, jeho strážca počká, kým odíde na lov, a vezme mu denník. Zakrútila sa mi z toho hlava.

Znova mi bolo zle. Boli to veľmi zvláštne veci. Bože, chce sa mi spať… Skôr, ako sa vlk vráti, musí byť denník na svojom mieste.

Malú odviedla preč. A potom sme šli, ale keď sme kráčali tichými ulicami, vo svetle pouličných lámp som videl, ako si hľadí do prázdnej náruče. Bolelo to niekde, neviem, na dne duše.

Keď sme sa dostali pred vstup do budovy, zastala a ukázala na nápis nad dverami. Nedovidel som tam, tak ho prečítala nahlas, ale… ja si ho už nepamätám. Bola to Kniha požierajúca slepotu. Lebo keď sme prešli vrátnicou, vtedy nás vrátnik zastavil a ona povedala: „Vediem Trinástku.“ A ja som povedal: „Som Trinástka?“ A ona: „Si poverčivý?“ A… celý ten rozhovor teraz nemá zmysel, ale zdal sa mi dôležitý. Hovorila: „Sú vás stovky.“ A keď sme šli hore schodmi, videl som, že za zábradlím sa až k stropu tiahne knihovnička s tisíckami kníh. Nebolo tam nič iné. „Kto ich spisuje?“

Neodpovedala, nebolo to dôležité. Zrýchlila krok. O niekoľko desiatok schodov zastala, nahla sa cez zábradlie a vybrala obchytaný spis. Dala mi ho do ruky. „Kniha požierajúca slepotu.“ Začal som v nej listovať, ale zobrala mi ju. „Tak tam niečo nájdeš…“ Stále sa mračila. Ona sa mračila stále. „V Knihe sa píše, ako sa to všetko začalo. Prvý bol Majster vidiacich, tak volal sám seba. To on sa to všetko naučil spísal knihu a pravidlá. A naučil to aj svoje deti. A svojich učňov. Vďaka schopnostiam, ktoré mali, chcel spoznať svet. Bol posadnutý myšlienkou, že spíše všetky myšlienky, podstatu sveta, jeho minulosť i budúcnosť. Aby mu v tom nikto nemohol zabrániť, premenil všetky svoje deti, svojich žiakov, na vlkolakov, aby ich nik nemohol poraziť, a urobil ich závislými od Strivia, aby sa k nemu museli vrátiť. Rovnako ako všetkých ich potomkov.“

„Ale on je mŕtvy,“ opýtal som sa. „Ten chlapík, Majster vidiacich, čo to urobil.“
„On áno. Ale štafetu prebrali iní.“ Tak nejako to povedala. A mne sa zasa pred očami vynorila tá mužská tvár, bez kontextu, len tak, ako dávno zabudnutá spomienka. Z toho pocitu sa mi podlamovali kolená. A na schodoch to bolo nebezpečné. A potom povedala: „Tam je…“ a vystrela dlaň, akoby chcela ukázať na obraz v galérii, takže to celé vyzeralo obscénne, lebo ukazovala na môj denník. Držal ho v rukách niekto v uniforme a so zbraňou, niekto, kto vedel, že prišla Trinástka. Zamrzla s vystretou dlaňou a bolestne zavrela oči, lebo muž povedal: „Chce ho vidieť. Len jeho.“ Len jeho. Obrátila sa ku mne, akoby som za to mohol. Cítil som sa, akoby som za to mohol. Ale potom… Zrazu zvädla. Ruka jej klesla. Čierne vlasy jej zakryli plecia, keď sklonila hlavu. Mal som sto chutí chytiť ju, ale nevedel som ako.

„Ja… ja tomu nerozumiem. Videl som to. Určite ťa k sebe zavolá!“

Mávla rukou. A znovu mala na tvári ten znechutený, cynický, porazený úškrn. Nemôžem ho opísať, ale ak by som mal veriť, že si vo svojom živote budem niečo pamätať, tak na ten výraz určite nezabudnem.

„Videl som to,“ zašepkal som a cítil som sa… zle.

„Čo ty vidíš, nie je Písmo sväté!“

Zovrelo mi žalúdok.

„Ani moje zbožné priania nie sú Písmo sväté,“ zašepkala. A viac som nepočul. Strážnik, alebo kto to bol, ma chytil za rameno a viedol ma preč, hore nekonečnými schodmi. Vtedy som rozmýšľal, čo všetko môže byť v tých knihách, a tiež, čo môže byť v mojom denníku. A strašne som sa triasol, lebo sa rúcala ďalšia z mojich istôt. Bolo dosť desivé dozvedieť sa ráno, že som jasnovidec, večer, že som vlkolak a v noc sa mi niekto pokúša povedať, že moje schopnosti nie sú celkom to, čo si myslím. Ale vtedy som na nič neprišiel – nebolo priveľa vecí, ktoré som si mohol dávať dokopy.

Doviedli ma až pred veľké dubové dvere. Cesta k nim viedla po úzkej chodbe, bola to odbočka zo schodišťa, ktoré sa tiahlo desiatky metrov vyššie. Tvár muža, ktorá sa ku mne počas prechádzky so strážnikom vracala len ako ozvena spomienky, sa zrazu zjavila predo mnou. Netváril sa tak, ako keď som ho videl predtým. Vzal si môj denník a strážca niekam zmizol, neviem, ale už som ho nevidel. Venoval mi krátky pohľad, a potom v ňom začal listovať, ako doktor v pacientovom spise. Potom, asi v strede knižky, našiel, čo hľadal. Konečne sa zdalo, že budeme rozprávať. Nenechal som ho začať.

„Vy ste jeho nasledovník.“ A vtedy som si konečne začal dávať veci dokopy. „Panebože, vy ste človek, ktorý je schopný urobiť z ľudí beštie…!“

„Nie! To sú gény, nič s tým nenarobíš. Práve naopak, celé roky sme sa pokúšali vyšľachtiť jasnovidca, ktorý by už nemusel trpieť neustálou premenou ani ničiť svoje telo Striviom, drogami, ktoré poškodzujú pamäť,“ vysvetľoval. „Ale to som ti už raz vravel.“ Urobil ku mne pár váhavých krokov a podal mi denník, na diaľku, váhavo, možno zo slušnosti, možno sa bál, neviem. „Raz.“

Zmätene som uprel oči na svoje písmo, jedna z mála vecí, ktoré som si z dnešného dňa pamätal. Ten hrejivý pocit naplnil celé moje vnútro – na chvíľu mi z neho bolo zle. Aj teraz mi je, sakra. Bol tam zápis spred dvoch rokov, musel som ho písať po tom, čo som sa vrátil z miestnosti, v ktorej som práve stál. Nenapíšem to presne, bolo to niečo ako: Postavili ma do stredu miestnosti. Okolo mňa sedeli muži a ženy v talároch, ako porota, sedeli na vyvýšených sedadlách v polkruhových radoch. Boli ich stovky. Muž menšej postavy, v stredných rokoch, stál za rečníckym pultom a rozprával. Rozprával o mne. Boli to všeobecné reči o mojej strate pamäti, o liekoch, ktoré som vraj bral, o mojej transformácii – nerozumel som, čo tým myslí. Potom vravel: ‚Počuli ste. Je to na vás, rozmýšľajte, ako sa máme rozhodnúť. Všetci viete, že máme jednu nádej. Ale dieťa, ktoré sa narodí, bude vedieť všetko. Bude si pamätať všetko. Nebude musieť a možno ani nebude chcieť písať. Nebude sa k nám musieť vracať. Nebude nás potrebovať.‛ Potom ma posadili za stôl pri rečníckom pulte a mal som písať všetky ich myšlienky, názor každého z nich bez toho, aby o tých svojich navzájom vedeli. Ako ich odosobnené médium. Potom som vstal a nahlas vyniesol rozsudok: ‚Nech je počaté dieťa.‛ Lenže po tejto vete som povedal ešte jednu: ‚To sa však nestane. Žena už počala dieťa a je poškvrnené vlčou krvou.“

Ďalej som čítať nemohol. Odtrhol som sa od papiera a videl jeho dychtivú tvár. „Je to prvýkrát od toho dňa, čo vidím tvoj denník. A toto bol posledný zápis, ktorý som videl. Ďalšie som ešte nečítal.“ Akoby na to mal právo! Akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete! Akoby mal na to právo každý! „Od toho dňa mi Rena tvoj denník nenosila. Dlhé dva roky som sa pokúšal dostať sa k nemu, až sa mi to dnes napokon podarilo.“

Mňa nemohol oklamať. Počul som všetky jeho myšlienky. Vyčítal som z nich, čo sa dialo potom. Videl som ženu, ktorá ma sem dnes priviedla, ako sa na ňu upierajú všetky pohľady. Ich pohŕdanie a beznádej. Ó, všetko som videl tak jasne!

„Vy ste ju vyhnali! Vyhnali ste ju, lebo vám odmietla dať svoje dieťa! Aj ona je iba výsledkom vašej práce, aj ju ste si VYŠĽACHTILI, aby vám dala telepata, akého ste chceli. Ale ona vás sklamala. Vyhnali ste ju a už ju nedostanete späť. Aj teraz stojí za týmito dverami…“ Odkiaľ som to vedel? Ešte včera, predvčerom, kedykoľvek by som nad tým rozmýšľal, povedal by som, že je to môj dar predpovedať budúcnosť, ale dnes som sa (druhýkrát) dozvedel, že sú to všetko cudzie myšlienky, v čom som čítal. A toto museli byť jej myšlienky alebo myšlienky strážcu, ktorý ju videl. „…pretože ju odmietate pustiť dnu. Vašu vlastnú dcéru.“

Už som sa s ním nechcel rozprávať. Neviem, či som niekedy cítil niečo k inému človeku, ale ním som teraz pohŕdal a ten pocit ma znechutil a oslabil. Jeho slová sa na mňa zniesli ako úder: „A čo si myslela, že budem vychovávať toho bastarda?!“ Triasol som sa, ako sa trasiem aj teraz. A cítil som jeho hnev. Už som to nechcel ďalej znášať, chcel som ujsť preč… Nechcel som ho počúvať. Znovu som otvoril svoj denník a rýchlo čítal. A hoci som ním pohŕdal, necítil som k nemu nenávisť, a tak môj posledný zápis z toho dňa mnou prešiel ako meč.

On to videl. Videl, ako mi zbledla tvár, ako som schladol. „Čo je? čo tam vidíš? Čo je tam napísané?“

Ja som len ticho stál a sledoval jeho strach.

„Nie, nebudeš vychovávať toho bastarda,“ povedal som mu. „Už onedlho na neho ani na ňu nebudeš vôbec myslieť.“

A podal som mu denník tak, aby videl na poslednú vetu toho dňa. Stálo tam: Zúrivosť jej otca však už dlho nepotrvá, lebo hoci neviem, ktorú myseľ z rady otrávila táto myšlienka, jedno viem určite – do troch rokov bude mŕtvy.

Bol to zápis spred dvoch rokov. Bola to myšlienka jednej z vyše päťsto hláv. Bol to trest, proti ktorému sa nedá bojovať.

Nezastavil ma, keď som odchádzal. Rena neprestávala plakať, keď ma odprevádzala domov. Keď sme zastali pred vchodom do môjho bytu, ticho sa mi ospravedlnila: „Odpusť mi, že som ti vzala tvoj denník ešte v deň, keď si to napísal. Bála som sa. Bála som sa, že…“

„Viem.“ Lebo v tej chvíli som to uvidel. Žiarilo to v jej mysli ako vypálené značkovacím železom. „Bála si sa, že prečítajú tvoju myšlienku.“

„Nevedela som, čo robiť, keď som to uvidela napísané v tvojom denníku.“

Chcel som jej povedať, že to bola len myšlienka, ale v tom som znovu prečítal niečo, čo ma prinútilo mlčať. Kolesá sa už rozbehli…Bola to rana. Bola to len ďalšia rana. Je svet, v ktorom žijem, naozaj taký naivný, alebo som dnes stretol tak veľa zlých ľudí? Som slabý a nevládzem. Už nechcem ďalej. Som napoly netvor a napoly zviera. Človek, ktorý má najväčší vplyv na môj život, plánuje smrť vlastného otca a ako som si prečítal vo vlastnom denníku, pred dvoma dňami som zabil človeka s podobným osudom, ako je ten môj.

Áno, ešte povedala, s mokrou tvárou. „Odpusť mi, že som ťa predvčerom nechala samého, aj keď som vedela, že tu neostane nikto, komu by si čítal myšlienky. Muselo ťa to vydesiť.“ Hovorila to smutne. Hovorila to so zvláštnou nehou. Zrazu som vedel, ako sa jej dotknúť. Pohladil som ju po tvári. „To je jedno,“ povedal som jej. „Mrzí ma, že s tebou ani dnes nechcel hovoriť.“

Rozplakala sa. „Myslela som, že keď k nemu zavediem Trinástku, bude ma počúvať! Aj tak je už neskoro… Aspoň by sa mohol zmieriť… so svojou… s malou. Ale je to moja vina. Vtedy si ešte nevedel, že to nie je budúcnosť, len moja túžba. Mala som vedieť, že ani dnes nebude počúvať.“

Zase plakala, aj teraz plače, cítim jej beznádej. Mám sotva šestnásť rokov, ona ešte menej. Možno to bol jeden s dôvodov, prečo sa jej otec zriekol. Jej myšlienky boli zrazu také zmätené, nevedel som v nich čítať. Už dávno som stratil schopnosť rozprávať sa s ľuďmi, a tak som sa spýtal celkom rovno, ako som tak oproti nej stál a hlavou sa mi preháňali obrazy, ktoré som si vytváral pri čítaní vlastného denníku. „Bol to jeho otec, koho som zabil?“

„Záleží na tom?“ Utrela si nos.

„Som ja jeho otcom?“

„Záleží na tom?“

Záleží na tom? Neviem. Netuším. Viem, že keď si ľahnem, bude všetko také, ako každý deň. Ale ja naozaj neviem, aké je to každý deň, papier nezachytí všetko. Ale toto je kruté. Už to nechcem. Viem, že takto to už nechcem. Mohol by som ísť spať a nestarať sa. Mohol by som urobiť aj niečo iné. Mohol by som nevziať tie lieky a počkať, kým to v spánku môj mozog nevydrží. A nestarať sa. Neviem, čo urobím. Ale ak by som ich predsa len zobral, nevložím tento papier do svojho denníka. Je to niečo, čo si chcem navždy nechať. Ja a nikto iný.

---

Duelant I. - Niromwell