 |
Druhá dnešná súťažná poviedka druhého kola Fantastických duelov.
Dnes na tému: Artefakt života a smrti.
Oblaky na obzore sa sfarbili do červena.
Vikár si nadvihol sutanu, preskákal plytkú bystrinu a vyštveral sa hore brehom. Pod svahom sa zaprášená cesta stáčala na sever.
Tráva sa vlnila ako zelené jazero.
O strom nad cestou stál opretý veľký hnedý kufor. Vikár si napravil okuliare a rozhliadol sa na obe strany. Široko-ďaleko nebolo nikoho.
„Odišli,” ozvalo sa odvedľa. „A ani sa im nečudujem.”
Vikár sa strhol a obrátil hlavu späť. O kmeň stromu bolo z druhej strany opreté dievča v bielej blúzke.
„Keď som vošla do lesa, nemohlo byť viac než šesť. Teraz je slnko o hodinu nižšie.”
Vikár zalovil pod sutanou a vytiahol obité hodinky. Pobúchal po nich, skúsil ich natočiť a zažmúril do klesajúceho slnka.
„Nemožné,” zamrmlal.
„Čo?” spýtalo sa dievča.
„Je sotva desať po šiestej.”
„Verte hodinám, ak chcete.”
Vikár vytiahol spod sutany vreckovku, zložil si okuliare a dýchol na sklá. Potom odtiahol kufor ďalej od stromu, prevrátil ho na bok a sadol si naň.
„Nemohli nás tu len tak nechať.”
Dievča zavrelo oči a znova ich otvorilo.
„Mohli,” povedalo. „Vám aspoň vyložili kufor. Môj košík zostal v koči.”
„To ma mrzí.”
„Tá tlstá tetka, viete ktorá? Čo hovorila, aby sme sa neprechádzali po lese?”
Vikár prikývol.
„Dúfam, že ho nenájde ona,” povedalo dievča, odtrhlo steblo trávy a vložilo si ho do úst.
Kňaz sa ošil.
„Teraz to vyzerá, že mala pravdu.”
„Veď práve preto.”
Spomedzi stromov nad nimi vyletel čierny motýľ a sadol si na roh kufra. Vikár znova pozrel na hodinky.
„Čochvíľa je noc a takto…”
Dievča si priložilo prst na pery. Oči pritom malo upreté niekam za jeho chrbát.
Vikár sa prudko obrátil. Z trávy za ním vyletel vyplašený vták a zmizol v lese.
Dievča vzdychlo.
„Kukučka. Ani raz nestihla.”
Vikár sa zamračil.
„Ako hovorím, takto už za svetla nikam nedôjdeme.”
„Vy s tým vašim kufrom teda určite nie.”
„A vy sa hádam chcete štverať dolu? Do najbližšej dediny je to sedem hodín.”
„Ak nie desať. Alebo sto.” Dievča zahodilo steblo a zaškúlilo na kňaza. „Tak čo, pôjdeme? Bez kufra? Nemáte naponáhlo?”
„Čakajú ma na pohreb v Štefanovej lehote. Mŕtvy nikam neujde.”
„Alebo sa bojíte.”
„A čo ak?”
Dievča sa zasmialo.
„Vás predsa ochraňujú všetci svätí, nie?”
Vikár si napravil golier.
„Kiežby.”
Zalovil vo vrecku, vytiahol z neho poskladaný plátený obrúsok a v ňom dva zložené krajce chleba. Privoňal k nim, oblizol trochu masti, ktorá zostala zvonku na kôrke a zahryzol.
„Nemali by ste sa pred jedlom pomodliť?”.
Vikár čosi zamrmlal s plnými ústami.
„Tak či tak sa neoplatí chodiť. Dostavník chodieva aj ráno, hádam nás vezme. Alebo aspoň mňa, po vás môžu poslať z farnosti.”
Vikár sa zamračil, ale pokračoval v jedle. Dievča sa predklonilo, oprelo si bradu u kolená a pozeralo na miznúci chlieb.
„A možno nás tu už ráno nebude.”
Kňaz prežúval ďalej.
„Viete, čo sa hovorí o tomto lese. Alebo nie ste zo Spiša?”
Vikár pokrútil hlavou. Z lesa vyletel ďalší čierny motýľ a zatrepotal sa mu nad hlavou.
„Tam niekde v lese je nemecká osada ešte z čias Matúša Čáka. Eckendorf. Kedysi sa tam vraj dalo dostať aj pešo.”
Dievča si napravilo sukňu.
„Potom sa začali robiť čudné veci s časom. Niekedy trvala cesta kratšie, niekedy dlhšie, niektorí na nej ostali aj týždeň. Niektorí tvrdili, že videli stromy alebo vtáky, ktoré vyzerali inak než tie naše. Postupne prestali chodiť všetci.”
„Nezmysly,” povedal vikár.
„Možno. Nakoniec zostal v Eckenhoffe iba jeden obyvateľ. Podľa jedných Freiherr von Eckenhoff, podľa iných bývalý bürgermeister, alebo banský predák z Kremnice. Teraz mu hovoria inak. Nebelstreif. Prízrak z domu, kde sa stále svieti.”
Vikár prehltol ďalšie sústo.
„Najčastejšie zostáva v lese, ale videli ho vraj aj pri ceste. Boja sa všetci, ale dva druhy ľudí na to majú dobrý dôvod. Mladé dievčatá a katolícki kňazi.”
Vikár skrivil ústa, ale jedol ďalej.
„Ak natrafí na farára, alebo dievča unesie ich do svojho domu. Tam ich priviaže k stolu a nakrája na kusy.”
Vikár prestal žuť.
„Začne od malíčkov. Potom ostatné prsty, pekne po článkoch. Potom…”
„Ak dovolíte, to by hádam…”
„A viete, čo s nimi urobí potom?” Dievča sa mu pozrelo do očí. „Upečie ich. Upečie a zožerie.”
Vikárovi klesla ruka s chlebom od úst. Prehltol naprázdno a zabalil zvyšok krajca späť do obrúska.
Dievča sa usmialo.
Posledné lúče slnka prestávali hriať. Zo zeme stúpala vlhkosť a menila sa na chuchvalce riedkej hmly.
Kňaz vstal, natiahol sa a urobil zopár krokov tam a späť.
„A vy sa nebojíte?” povedal. „Pripadá mi to tu dosť pochmúrne aj bez všetkých ľudožrútskych povier.”
„Bojím, ale obludy aspoň neporušujú pravidlá.”
„Pravidlá?”
„Keď ma stará mama strašila, že si po mňa príde taká alebo onaká obluda, vedela som, že ak sú obludy, sú aj zákony. Jedna nemôže cez zavretý oblok, kým ju sama nezavolám dnu, druhá neprekročí hrebeň na prahu, tretia sa nepriblíži k posteli, ak mám pod vankúšom ruženec. Bála som sa, ale mohla som spať.”
Vikár mávol rukou. Chlad sa vyšplhal vyššie a dievča si dýchlo do dlaní.
„Vy nič také nemáte? Krížik, bibliu, modlitbu?”
„To je iné.”
„Možno,” povedalo dievča a vstalo. „A ja stále verím, že obludy ctia pravidlá. Myslíte, že keby sme vošli hlbšie do lesa, prešla by nám noc rýchlejšie?”
„Ak chcete, vyskúšajte.”
„Nechcem, ale je mi zima a s vami nie je zábava.”
Vikár pozrel na dievča, ale nepovedal nič.
„Viete, čo je zvláštne?”
„Čo?”
„Že idete na pohreb. Ako ste to hovorili? Mŕtvy počká?”
Vikár mlčal.
„Mňa počkajú živí, a to idem až za Štefanovu lehotu. Nakoniec z toho asi bude svadba.” Dievča sa striaslo.
„Chcela by som vidieť to svetlo. Z domu, kde sa nezhasína.”
Šero medzičasom zhustlo.
„Nie ste náhodou Ján? Alebo János?”
„Nie som,” povedal vikár.
„Škoda. Lebo ja som Gréta,” povedalo dievča a chytilo sa oboma rukami najspodnejšieho konára. Nohy vo vysokých topánkach sa párkrát skĺzli po kôre, ale nakoniec našli oporu v hrči na kmeni. Dievča sa vyškriabalo do rázsochy a odtiaľ na hrubú vetvu vysoko nad zemou.
„Nebláznite,” povedal kňaz zdola.
„Hovorila som, že s vami nie je zábava.”
Dievča si rozšnurovalo topánky a spustilo ich na zem.
„Odtiaľto nič nevidieť.”
Začalo sa šplhať vyššie a ešte vyššie, až zmizlo v korune.
Vikár si sadol späť na kufor, vytiahol zvyšok chleba, dojedol ho a utrel si ústa obrúskom. Tma zhustla a tráva pri jeho nohách sa vlnila čoraz nepokojnejšie.
„Myslím, že ho vidím,” ozvalo sa zhora.
Kňaz vstal a pozrel hore.
Dievča sa postupne spustilo späť na najhrubšiu vetvu.
„Bol to len malý záblesk.”
„To mohlo byť čokoľvek,” povedal vikár.
„Mohlo. Stará mama zasa tvrdí, že jej šnúrky v mojich topánkach dal Divný Janko. Vraj sú v nich vlákna zo slučky, na ktorú ho chceli v Šahách obesiť a ďalšie veci, čo priniesol z miest, o ktorých iní ani nehovoria.”
Vikár mlčal.
„A obludy ctia pravidlá. Kým ich mám pri sebe, zlé sily sa ma nedotknú.”
Na oblohe blikali hviezdy. Biela košeľa v tme vyzerala ako duch.
„Načo vám je na pohreb taký veľký kufor? Odkiaľ vlastne idete, ak ste nastúpili až v Polhore?”
Muž v čiernom neodpovedal.
„Pomôžte mi dolu.”
Dievča sa spustilo z konára.
Dlane, ktoré ho zachytili, boli studené, chladnejšie než tma, noc a hmla.
Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.
Podmienky hlasovania:
Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.
Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.
Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.
Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.