Závod s démonem

Brooks, Terry

Keď sa objavila na pultoch táto kniha, hmatla som po nej, lebo som sa nazdávala, že azda pán Brooks vyprodukoval niečo kratšie, ako ságu. Chyba. V závere knihy sa skvie upozornenie, aby sme očakávali pokračovanie pod názvom „Rytíř slova“. Dobre. Budem očakávať. Lebo napriek mojej nechuti k ságam ma táto kniha celkom zaujala.

Nie že by obsahovala niečo prevratne nové, to nie. Dej sa odohráva v našej súčasnosti a krúti sa okolo štrnásťročnej Nest Freemarkovej, ďalšej z rodu žien ovládajúcich mágiu. Práve Nest je tým faktorom, ktorý má rozhodnúť o osude sveta. Na scéne sa objavuje pútnik John Ross, muž, ktorý je Rytierom Slova, človekom, stojacim na strane Dobra a jeho protiváhou je Démon, ktorý prišiel získať Nest na svoju stranu, stranu Temnoty.

Páči sa mi svet, ktorý tu Brooks vytvoril. To, že umiestnil magické bytosti a mágiu ako takú do reality, urobil z nich jej nedeliteľnú súčasť. No nie všetkým ľuďom dovolil to magické vnímať. A tak sa tu stretávame s úplne bežným javom. Tí, čo sú trochu odlišní, ktorí majú schopnosť vidieť neviditeľné, sú v bežnej spoločnosti považovaní ak nie rovno za bláznov, tak určite za čudákov. Ale čo ak práve to sú ľudia, ktorí – takpovediac – ovplyvňujú beh sveta? Ale to je môj názor…

Ak nemáte pevné nervy, nekupujte si túto knihu. Teraz nehovorím o jej deji. Ten zvládnete. Ja osobne som nezvládla to množstvo chýb. Každú chvíľu ma niečo vytáčalo. Jednak to boli občas nezmyselne zložité frázy, zjavne neučesaný preklad, jednak množstvo pravopisných chýb, ktoré som si musela všimnúť aj ja, hoci som sa nikdy český pravopis neučila. A nech mi niekto vysvetlí, prečo treba v priamej reči monológ jedného človeka rozložiť na niekoľko odstavcov, členených absolútne nelogicky úvodzovkami, nasekanými hlava-nehlava. Ďalej by ma veľmi zaujímalo, prečo súvislý dej treba roztrhnúť odsadením do nového odstavca, či majú nejaký účel vynechané písmenká, či zatúlané písmenká naviac, či je bezpodmienečne nutné začínať vetu tykaním a končiť ju vykaním, alebo oslovovať ženu v mužskom rode. Chyby sa hromadia hlavne v závere textu, keď by mal byť čitateľ vlastne zabratý do deja a príjemne napnutý v očakávaní rozuzlenia. Ja neviem, či sa táto kniha korektorovi natoľko nepáčila, že mu nestála za dočítanie, alebo si povedal, že zaplatené dostane tak či tak, tak čo by sa namáhal? Nikde som nenašla meno zodpovedného redaktora. Je to škoda. Naozaj by som chcela vedieť, kto takýto zmätok pustil do tlače. Pretože vďaka jeho lajdáckosti sa zážitok z tejto knihy – aspoň u mňa – rovná nule…


21. júla 2000
Katarína Juričová