Shyamalan a Willis nám rok po Šiestom zmysle ponúkajú svoj ďalší spoločný film a ten ročný rozdiel je z toho cítiť. Willis hrá „reálneho superhrdinu“ omnoho presvedčivejšie než „mŕtveho psychológa“, očividne je v životnej forme, dokonca zatienil i stabilne vynikajúceho Sama Jacksona. Takisto Shyamalanova réžia je vyzretejšia, dlhé zábery mu idú lepšie ako De Palmovi, atmosféra je hypnotická, absencia trikov osviežujúca (scény na schodoch do metra a v dome s bazénom búrajú mýtus o Hitchcockovej neprekonateľnosti v oblasti vyvolania napätia minimalistickými prostriedkami). Pokiaľ ide o kompaktnosť príbehu a jeho zásadnú inakosť v súvislosti so záverečnou pointou, k dokonalosti tomu chýba čertovsky málo. Iste, ten „odseknutý“ záver vás spočiatku poriadne rozladí, ale čím dlhšie nad tým budete uvažovať, tým viac budete chápať, prečo to Shyamalan urobil práve takto a prečo je to tak dobre. Ide totiž o to, že vás záver prinúti pozrieť si VYVOLENÉHO ešte raz. Tento film si podobne ako Šiesty zmysel môžete naplno vychutnať až pri druhom či treťom zhliadnutí – scény dostávajú úplne nový význam a je radosť sledovať, ako každý detail či veta súvisia s „Willisovou“ či „Jacksonovou“ pointou. A viaceré veci sa skutočne dajú pochopiť až na druhý pokus – napríklad prečo je pán Sklo taký nespratník v obchode s comicsami. Ale skutočným žrádlom je VYVOLENÝ hlavne pre ľudí, ktorí vedia čo-to o comicsoch. Títo sa napríklad nebudú čudovať na Elijahovej sklenenej palici, pretože si spomenú, že Hádankár z Batmana má kostým z otáznikov, Two Face si hádže mincou, Spiderman vystreľuje pavučiny atď. – ako by teda pán Sklo mohol nemať rekvizitu zo skla?
Nech to vezmete z hociktorej strany, VYVOLENÝ je najzaujímavejší film, aký momentálne môžete v kinách vidieť. Pre mňa osobne je dôkazom, že Šiesty zmysel nebol len náhodným záchvevom Shyamalanovej geniality, ale len prvým náznakom toho, že na scénu nastúpil tvorca mimoriadnych kvalít. Škoda, že nakoniec odmietol napísať toho štvrtého Indianu Jonesa.
Hodnotenie: 9/10