 |
Aoibhneas poznala pravdu odvekú
Zachránila všetkých vďaka postrehu
Prečo viac než elfom verila človeku
Dočítaš sa v tomto krátkom príbehu:
Vreskot posledných škratov utíchol pod tupými údermi Mancuvu, Losárfarrovho meča. Lúka sa sfarbila krvou nestvor na čierno, a adrenalín začal pomaly ustupovať.
Volundr a Tisarren opreli svoje znečistené zbrane o príhodné skalisko. Volundr spod ligotavého odevu so smolnými odtlačkami dlaní a podošiev vytiahol vreckovku a utrel si kropaje potu z čela. Tisarren z kápézetky v koženom vrecúšku na opasku vylovil špáradlo, a dal sa spomedzi zubov vyberať kúsky škrata, ktorého v bojovom ošiali dohrýzol na smrť.
„Čo tamten?“ Volundr sa opýtal. V ruke držal šíp, a ako ukazovátkom ním mieril na druhý breh potoka, kde v húští pred chvíľou zmizol jeden zbabelý škrat. Dezertoval, len čo začali padať prvé škratie hlavy.
„Čo s ním?“ Tisarren pokrčil urastenými plecami a vypľul kúsok chrupavky. „Ja za ním utekať nebudem.“
„Tak stíš svoj zvučný hlas, Tisarren,“ Volundr ho upozornil. „Ak Losárfarr zistí, že jeden z tých malých nadorhuanrim to prežil, poženie nás po jeho stopách až na okraj Lesa hrôzy…“
Tíško, ako to len elfovia dokážu, otočili bratia hlavy na sever, kde Losárfarr s dokonalou technikou štvrtil vodcu anihilovanej bandy škratov.
„…a odtiaľ už by nás domov nepustil,“ Tisarren doplnil. Nekonečný príval škratov na popravu bol Losárfarrovou predstavou raja.
„Už by sme nemohli sledovať tancujúce elfky za mesačných nocí…“ Volundr sa na moment stratil v spomienkach. „Biele ako nifredily a celé, celučičké-“
„Už by sme nemohli piť vzácne Knautské medoviny, už by sme nemohli v opojení vyspevovať do skorých ranných hodín-“
„Vy ste to najlepšie z elfského rodu?!“ Losárfarr sa rozhorčene obrátil. Mával mečom vo vzduchu a na tvári mu žiaril rumenec. „Hanbite sa!“
Volundr prekvapene zažmurkal. Tisarren sa uškrnul okolo špáradla, a kývol rukou k hranici lesa, spoza ktorej sa ozývali údery kladív. Zvyšok elfských bojových síl tam staval stan pre vedmu. Koniec koncov, nepatrilo sa, aby vedma spala pod holým nebom… Skrátka, Tisarren bol skalopevne presvedčený, že oni dvaja skutočne boli to najlepšie z elfského rodu.
Losárfarr pobadal, že jeho bratia nemajú pochopenie pre jeho spravodlivý hnev, a zhnusene kopol do škratej mŕtvoly, len tak kosti zaprašťali. „Prečo, Stvoriteľ, ach prečo niet toho, kto by ich strestal za ich bezostyšnosť?!“ volal k oblohe, kde lenivým tempom putovali kumuly ako stádo huňatých snehobielych ovečiek. „Ja si zúfam!“
Losárfarrov výkrik ešte nedoznel, vznešený elf sám stál s rukami vzopätými k nebu, po zápästiach mu stekala čierna škratia krv, a tu sa z lístkového húštia vynorila vedma Aoibhneas a na okamih zastala s očami upretými na tento výjav.
„Ak sa potrebuješ dôverne porozprávať, brat môj,“ elfka prehovorila tichým, chlácholivým hlasom, „dvere brata Furkrriga sú ti vždy otvorené. Som si istá, že aj tu, v nápadnej absencii dvier a brán všetkých druhov, ťa ochotne vypočuje.“
Losárfarr zvesil ruky, zahryzol si do jazyka, a dal sa zhľadúvať svoj meč vo vysokánskej, nikdy nekosenej tráve, kam ho bol pustil v záchvate zúfalstva nad svojimi bratmi.
Aoibhneas podišla bližšie, tancujúc pomedzi kúsky škratích mršín, a povzbudivo potľapkala Losárfarra po štíhlom ale silnom predlaktí. Začiernenú ruku si utrela do jeho plášťa tak šikovne, že sám princ si to nevšimol (bola, predsa len, vedmou).
„Čo ťa primalo vystaviť sa pohľadu na tento bitúnok, sestra?“ Volundr sa spýtal, pristúpiac k vedme z ľavej strany. Tisarren, po jej druhom boku, nenápadne odhodil špáradlo, rád, že páchnutie z úst bolo čosi, čo sa sivým elfom jednoducho nestávalo.
„Blíži sa boj,“ Aoibhneas prehovorila tajomne, a šikovne potiahla Tisarrenovi z opaska mech s vodou. Nedbajúca jeho túžobného pohľadu (chudák ešte nemal príležitosť spláchnuť škratiu príchuť z ďasien), vyliala všetku tekutinu do priehlbiny v skale, o ktorú boli opreté ich meče. Slnečné lúče sa odrazili od improvizovaného prírodného zrkadla a oslepili Volundra. Sykol, ale statočne ostal stáť na mieste, v dosahu elfkiných prešibaných prstov.
Losárfarr, ktorý trpel vrodenou neschopnosťou zložitejšej abstrakcie, zakrútil hlavou. „Sestra,“ protestoval, „boj už skončil. Keď pozrieš za seba, uvidíš-“
„Vojna!“ Aoibhneas vyhŕkla dramaticky, sklonená nad zrkadlo, v ktorom sa jej ukazovala budúcnosť: narodenia i smrti, úspechy i straty. „Príde neľútostná vojna! Mestá budú padať pod náporom vojsk Temného Pána, ghúli roznesú svoj jed a spojenci zradia!“
„Hmm,“ Volundr sa zamyslel. „Už je to pár storočí, čo sme sa s niekým lepšie posekali. Dnes sa vzrušenie dá zažiť len v Lese hrôzy… alebo…“ Alebo pri sledovaní nočných tancov holých elfiek. Volundr mal dostatočný pud sebazáchovy na to, aby svoj postreh nevyslovil nahlas.
„Ja viem, na čo myslíš,“ Aoibhneas zavrčala varovne.
„Dúfam, že nie,“ Tisarren zaúpel, myšlienkami inde. Veľmi akútne si potreboval odskočiť do lesa. To tuhá bitka s elfom spraví.
Vedma znechutene zvraštila dokonalý noštek a zamrmlala: „..to som nepotrebovala vedieť…“
Losárfarr zavzdychal.
Akoby Stvoriteľ bol vypočul jeho túžobné prosby, jeden z domnelo mŕtvych škratov začal chrčať. Losárfarr s dôstojným prikývnutím vedme odkráčal zasadiť tvorovi úder z milosti. Alebo dva… tri… tucet. Možno s trošku dlhšími prestávkami, len aby mal dôvod nezúčastniť sa rozhovoru.
„Máme len zopár desaťročí na prípravu,“ elfka pokračovala zadumane, s pohľadom upretým do vody. „Šajdán potláča vzbury v Axtlapáne, ale čoskoro sa jeho dŕžavy podvolia a jeho nenásytnosť ho poženie ďalej. Snéria padne. Stranu spojencov môže zachrániť len hrdina…“
Chvíľu zotrvalo ticho. Vedma pohľadom zvážila Tisarrena – asi za sekundu – potom Volundra – nad ktorým uvažovala trošku dlhšie – a napokon ich najmladšieho brata. Ozvalo sa kvičanie z miesta, kde Losárfarr špikoval posledného dýchajúceho škrata.
Aoibhneas si povzdychla.
Tisarren vyprskol, ale prv než naňho vedma preniesla zrak, s kamennou tvárou sledoval vlnky na hladine zrkadla.
„Mali ste miléniá!“ Aoibhneas vybuchla. „Tisíce a tisíce rokov! Videli ste, ako sa roztočili hviezdy! Zažili ste mier a vojny, straty, hlad, sucho! Stáli ste zoči-voči škratom a ghúlom! Cítili ste nenávisť Temného Pána! Máte životné skúsenosti, ktoré by iných zlomili! A po tomto všetkom, po strastiach a bolestiach a hýrení ste stále deti!“
Volundr a Tisarren mlčali. Z tvárí im nebolo možné vyčítať nič. Volundra pichalo v boku a Tisarren mal kŕče v bruchu, ale tento smiech by mohol byť ich posledný.
Aoibhneas medzičasom dostala prevratný nápad. Vo svete, kde vrcholom intelektuality bola Snéria (obyvatelia ktorej pokladali Ghurrgarrach za mýtus) a vrcholom vnútornej vyrovnanosti elfovia (modré očká najmodrejšej elfskej krvi sa odrážali v jej zrkadle), bolo prakticky nemožné nájsť a vycvičiť chlapa, nieto ešte hrdinu. Avšak v iných rovinách bolo na výber nespočetné množstvo jedincov, silných a bystrých, rýchlych a odolných, zdvorilých a zrelých…
Aoibhneas sa pousmiala.
Volundr a Tisarren sa zachveli a začali nervózne ustupovať pospiatky, keď si vedma pomädlila ruky. Tisarren v záblesku geniality, ktorý mu podľa jeho vlastnej mienky zachránil život, zvolal: „Losárfarr!“
Jeho mladší brat ledabolo mávol mečom, ukončil smrteľné kŕče a chrchľanie svojho škrata, a s výrazom hrôzy dvihol hlavu. Ľavou rukou chytil okraj svojho ligotavého zeleného plášťa a utrel ním čepeľ Mancuvu. „Áno, brat môj?“
Tisarren sa triumfálne uškrnul. Natiahol ruku a ukázal na opačný breh potoka. „Jeden ušiel tadiaľ!“
Losárfarrovi sa blyslo v očiach a podvedome sa vystrel. „A my tu strácame čas?! Za ním!“
Za pár sekúnd Aoibhneas osamela. S nežným úsmevom sa nahla hlbšie nad zrkadlo. Dlhé vlny jej zlatých vlasov pohladili skalu. Hladina jej malého jazierka sa zatrblietala, a z hĺbky časopriestoru sa v nej vynorila tvár mladého človeka, trochu vychudnutého, s modrinou na pravom líci a očami z ktorých hľadeli veky.
„Veď ty im ukážeš,“ zašepkala.
Toto je poviedka zo súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka z roku 2010. Poviedka je uverejnená bez redakčných úprav.