Vskutku veľká vec

Fantastické duely logo

Otvárame druhé kolo poviedkovej súťaže Fantastické duely. Dnes s prvou poviedkou na tému Smetisko mimozemšťanov.


„Povráva sa, že Plicetovia si z ľudskej kože robia predložky,“ poznamenal Larry.

„Ako my z medvedej kožušiny,“ Fairbanx ho celkom vážne podporil.

„Oni sami majú kožu šedivú, tvrdú a zvrásnenú, ako nejaký hmyz. Vždy obdivovali človečí vzhľad,“ živil Larry čudnú báchorku ďalej. Nahrávali si navzájom, čakal som, kedy zasmečujú.

„Vraj veľmi obdivujú kuriózne ľudské hlavy, s čírom alebo dredmi. A kérky a piercingy, ako má tuto Barnec.“ Fairbanx štuchol prstom do Barneyho, ktorý si len nedávno nechal čerstvo potetovať plešinu. Svietil mu na nej nápis z nezrozumiteľných, ale neuveriteľne krásnych čínskych písmen. Pochopil som, kto je tu obeť.

„Však ma len chcete vydesiť,“ neisto hlesol Barney. Očividne tým dvom naletel, musel som sa pousmiať. Ale hneď som zasa zvážnel.

„Prestaňte blbnúť.“

O všetkých mimošoch, čo kedy položili končatinu na našu rodnú Zemskú hrudu sa vždy hovorili hororové stories. Vraj bývajú nepriateľskí, nebezpeční, draví… Niektoré sa aj potvrdili. A práve v tom tkvel môj problém. Posudzovať, ako veľmi môžu byť krčmové povedačky pravdivé sa mi dnes vážne nechcelo. Chystali sme sa na výsostné územie Plicetov. Bez povolenia.

Vláda Pozemskej aliancie poskytla mimozemským nájomníkom Saharu. Celú. Urobili si na nej obrovské skladisko. Nehostinné podmienky púšte si dokázali upraviť a zaviazali sa, že zostanú zachované aj po ich odchode, vyzeral to byť pre Zem výhodný obchod.

Plicetovia boli uzavretí, nenápadní, nezaujímaví. O ich kšeftoch sa veľa nevedelo, ale pravidelne, deň čo deň, prilietali dva vesmírne koráby, spustili sa do pristávacieho sila, vyložili náklad a zase odleteli. Svoj priestor obohnali vysokým obranným valom, ktorý nám teraz stál v ceste.

Barneymu sa nepríjemná prekážka nepáčila. „To sa ako máme vyšplhať hore?“, pochybovačne vrtel plešatou pomaľovanou hlavou. „Veď toto siaha až do neba.“ Skusmo do steny pred sebou pichol hlavňou automatickej pulzérky AP-613, ktorými sme boli všetci vyzbrojení. Zabrnelo to. „A ako vyradíš silové pole?“ opýtal sa ma a odul pery.

„Vydrž, ty trdlo. Rémy je hlavička,“ zarazil ho Larry.

Larry mi veril. Pomáhal mi s plánom, poznal podrobnosti. Ostatným som vysvetlil len máločo. Skúsil som to teda aspoň formálne napraviť.

„Nemusíme nič vyraďovať. Máme vznášadlá, najnovší typ s riadením cez inovovaný myšlienkový monitor a zabezpečením Edler A+. Preletíme ponad.“

„Ale čo ak je to pole nielen v stene, ale aj nad priestorom?“

Barney jednoducho musel pochybovať, inak by sa ani nevolal Barney. Hodlal som ho kvôli tomu poslať tam, kam slnko nesvieti, ako už mnohokrát. Predbehol ma Larry.

„Ak ti to pred chvíľou neuškvarilo mozog, neuškvarí ti to ani zadok, keď budeme klesať dovnútra.“ Vyjadril sa jasne, ale pre niekoho stále nie dosť zrozumiteľne.

„Odkedy si vševediaci?“, neprestal zapárať plešatec.

„Ja nie. To tuto Rémy.“ Larry nelenil, potľapkal ma po pleci, rozstrapatil mi vlasy. Srandista! „Stretol chlapíka, čo pozná iného chlapíka, chceš vidieť identifikačné karty?“, naťahoval nechápavého Barneyho. Poodstúpil odo mňa kúsok a zamak netrpezlivo sa začal obliekať do kombinézy uspôsobenej na pripojenie lietacieho prístroja. Keď už bol ustrojený, stiahol si háro do copa a potriasol ním ako podráždený žrebec chvostom. „Neser sa, je to overené.“

„Ochrana je chabá, ako si sám zistil,“ pridal som svoj diel k Larryho prednáške. „Prefrčíme dovnútra a tam si vezmeme, po čo sme prišli.“

Zo svojho batoha som vybral záznamovú kocku a aktivoval som ju.

„Zoznámte sa s našim bábätkom.“ Ukázal som prstom na holografickú projekciu. „Konektor 372. Žiadny raketoplán triedy MM050 sa bez neho nezaobíde, vyrábajú aj predávajú sa ich tisíce. Strelíme ho mimo oficiálny trh, už mám kupca.“

Roky som sa živil ako technik, moje konexie boli v tomto smere doslova nekonečné. Aj moje znalosti. Len zostávali nevyužité, moju prácu robili teraz roboty. Mašiny, ktoré nepapuľujú a hlavne nemyslia.

A ani nejedia.

Zato ja áno. Moje vedomosti my preto budú musieť ešte naposledy poslúžiť. Hneď potom môžem odísť do penzie. Nechcenej a nezaslúženej, ale dobre zabezpečený. Aj s ostatnými.

Fairbanx si zvedavo prezeral točiaci sa priestorový obraz. Potiahol si z cigarety, potom si odpľul. „Pfch. Vyzerá ako hračka.“

Vyviedol som ho z omylu. „Nie je to hračka. Je to veľký kus. Štyria budeme mať čo robiť kým ho naložíme na plošinu, ktorú tam so sebou berieme, aby sme ho vôbec dokázali vyniesť von. Zapotíme sa.“

Plošina vybavená generátorom antigravitačného poľa ležala na korme nákladiaku pripravená stať sa jednou z hlavných hviezd večera. Na rohoch mala privarené rúčky a bola magnetická, súčiastku bezpečne pridrží.

Len aby vznášadlám vydržal pohon. A aby sme rýchlo našli správny box. Fotky, ktoré som hackol z Intergalaknetu boli nejasné a zoznamy číselných kódov označení dvanásť hodín staré. Vraj sa často menia. Nervózne som dotiahol popruh Fairbanxovi a Barneymu som znova, snáď aj po stý raz, vysvetlil drobné zmeny v ovládaní vznášadla.

Srdce sa mi pritom natrepalo kamsi do hrdla a pred očami sa mi mierne zošerilo. Huh.

Zhlboka som sa nadýchol a opäť vydýchol. Veľmi to nepomohlo, akurát sa na mňa spýtavo pozrel Larry. Len som pokrčil plecami, nemohol mi pomôcť. Odvrátil som sa a rozhovoril som sa: „Videl som zábery zvnútra. Vyzerá to tam ako celkom obyčajné prekladisko plné kontajnerov. Iba je také rozsiahle, že mu konca nevidno. A prepchaté až po okraj. Uličky sa tiahnu celým priestorom nahusto v pravých uhloch. Veľmi úzke uličky. Nemám šajnu, akým spôsobom majú Plicetovia zabezpečenú prekládku, pretože navážajú nové boxy tak, akoby nikdy nič nechceli vybrať von.“

Slová sú vraj proti stresu tie najúčinnejšie tabletky. A ešte smiech. Ale do smiechu mi fakt nebolo. A po mojom krátkom prejave som nebol ani trochu pokojnejší. Sú to iba sprosté kydy!

„Na všetko dozerá strážnik, tak buďte potichu,“ prihodil som poslednú dôležitú vec.

„Majú prekladisko veľkosti Sahary a len jedného strážcu?“

Nemohol som si dovoliť aby ma Barneyho pripomienka rozčertila. Naozaj nie. Ale už som mu vážne chcel zatvoriť ústa.

„Jedného na tento sektor, dokopy ich iste majú viac,“ upresnil som svoje tvrdenie. „Lenže mnoho ich nebude. Prečo aj? Čo si myslíš, koľko bláznov sa bude trepať cez vysokánsku ohradu po niečo, čo sa skoro nedá odniesť, a riskovať pritom, že skončí ako predložka?“

Larryho kecy ma nakazili, nemohol som si pomôcť. A on mi hneď zakontroval.

„A koľkým asi tak robí šéfa istý Rémy, aby mohli byť dosť šialení a aspoň to skúsiť?“

Rozosmiali sme sa. Barney nad nami len čosi zaprskal a potom mávol rukou.


Prípravy boli rýchlo dokončené. Vzlietli sme. Fairbanxovi trochu drhol pohon, ale nakoniec sa ustálil. Vznášadlá nás vždy bavili, tieto najnovšie boli hotový zázrak. Manévrovalo sa v nich ľahko, bez problémov sme pristáli na prvom väčšom kuse prázdnej plochy, ktorý sme zvrchu zazreli.

Navôkol malého námestia v pravidelných vzdialenostiach zívali vchody do sektorov naplnených skladovacími boxami. Boli to ohromné kvádre s vrátami vpredu, pravidelne naukladané do viacerých vrstiev a úhľadne otagované. Všade vládol dokonalý poriadok.

Až na ten smrad. Neuveriteľne nepríjemný zápach nápadne pripomínajúci rozkladajúce sa biologické zvyšky sa prevaľoval všade okolo nás. Bol hustý a ťažký, mazľavo sa nám doslova lepil na odev aj na holú kožu. Ako na povel sme si poprikrývali nosy dlaňami.

„Bože, to je puch,“ povzdychol si Larry. „Kdesi som počul, že toto nie je sklad, ale skládka,“ dodal podozrievavo. „Myslím, že akurát v tejto chvíli mám tendenciu tomu uveriť.“

„Išli fámy, pamätám si,“ aj ja som si spomínal na obdobie, keď Zelení proti Plicetom rozpútali mediálnu vojnu. Ale nebolo potrebné zdržiavať sa nepotvrdenými hypotézami. Rozdal som všetkým čísla hľadaného skladiska.

„Presvedčme sa,“ prehlásil som. Stále som pevne dúfal, že sa Larry mýli.


Rozpŕchli sme sa na štyri svetové strany. Hľadať.

V komunikátore zapraskalo už zanedlho. Ozval sa Fairbanxov hlas.

„Pfch. Máte ma?“, opýtal sa

Skontroloval som si lokátor a uvidel žiariacu Fairbanxovu bodku. Bol odo mňa len pár desiatok metrov.

„Mám,“ potvrdil som. Rozbehol som sa jeho smerom. Reproduktor stihol ešte vypľuť Larryho: „Hej“ a Barneyho: „Eh“. Ale to som už stál pre ohromnou kovovou škatuľou vedľa Faibanxa, ktorý porovnával číselný kód, ktorý som mu dal ja, s tým, ktorý bol rozsvietený na ukazovateli na dverách boxu. Očividne si nebol istý.

„Pfch. Je to ono?“

Overil som označenie. „Je. Mali sme šťastie.“

Odrazil som podivný zámkový mechanizmus pažbou pušky a otvoril vráta dopoly. Nazrel som dovnútra. Konektor tam nehybne ležal, čakal poslušne ako vychované psíča, kým zakričím Aport. Nadšene som po ňom siahol rukou, poláskať si svoj budúci majetok.

Narazil som, nedostal som sa až po hladký kov. Ochranný energetický štít tesne za vrátami som cítil ako pevnú stenu.

„A kurva…“ zaklial som naštvane. „Netrénoval som zrušenie silového poľa,“ priznal som sa. „Chvíľu mi to iste potrvá.“

Larry ma odstrčil. „Alebo aj nie.“

Už nejaký čas mi nazeral cez rameno, stihol si všetko dobre poprezerať. Namieril na vec, ktorú som aj ja považoval za zdroj aktívnej ochrany, neveľkú kovovú tehličku pripevnenú na stene. Strelil do nej.

Obraz pred nami sa zmenil. Zašumel, zablikal, veľká súčiastka, ktorú sme si chceli prisvojiť sa stratila. Na pár chvíľ sme miesto nej zazreli neúhľadnú zmäť všeličoho neidentifikova­teľného, natlačeného husto do seba. Obraz znova zaprskal a vrátil sa späť. Ponúkol nám krásne, no celkom určite falošné tvary spínača.

„Pfch, hologram?“ Farbainx akoby neveril vlastným očiam, rovnako ako ja.

Larry zahrešil. Napaprčene dorazil klamúce zariadenie druhou salvou. Vyhorelo a krásny želaný obraz sa rozplynul nastálo. Rozoznali sme špinu a neporiadok, ktorým bol box vrchovato narvaný. Dali sa rozoznať steny domov a medzi nimi nosy vesmírnych korábov posiate fliačikmi špiny, veľkými ako hrozienka. Všetko to mali byť veľké kusy, ale boli malé a rozbité, nazhŕňané do jednej smrdiacej guče. Akoby som sa pozeral na skladačku s názvom Vesmírna bitka, s ktorým sa vyhrali nespratníci. Už chýbali len pošliapaní panáčikovia.

Keď zelení prestali do Plicetov rýpať, klebety o haldách úhľadne naskladaného odpadu sa šírili ďalej. Odmietol som ich, ako všetci, boli priveľmi bizarné aby sa im dalo uveriť. Rovnako ako klebety o predložkách z ľudskej kože.

Ale bol som presvedčený, že ak otvoríme ďalšie boxy, budú mať celkom iste úplne rovnaký obsah ako tento. Zaplietli sme sa do riadneho bordelu.

Ak by sa toto prevalilo, niekto by mal prúser. Gigantický prúser! Zatiaľ sme ale mali prúser iba my. Otvoril som ústa, aby som zavelil: Vypadnime, hneď! Omeškal som sa asi tak o pätnásť stotín sekundy.

Zvuk môjho hlasu predbehol zvuk striel, začali lietať odkiaľsi spoza rohu najbližšej uličky.


Zdúchol som. Naštartoval som sa a rozbehol preč presne v tom momente, keď mi okolo ucha zasvišťala strela. Možnosť, že budeme pod paľbou sme preberali iba teoreticky, ale na inštrukcie som si spomenul. Scenár bol jasný: rozptýliť sa, niekam sa ukryť kým nebude naokolo pokoj, potom sa bezodkladne vrátiť k plošine a vznášadlám a uletieť preč.

Začiatok mi vyšiel. Síce som dychčal ako uštvaný jeleň a smrad v pľúcach ma zadúšal, ale bol som živý a všade okolo mňa vládlo ticho. Na miesto pristátia som sa vracal okľukou. Každý roh som preveroval dvakrát. Aby som náhodou nestrelil do vlastných.

Nestretol som nikoho, a ani pri plošine nebolo živej duše. Zapol som lokátor. Obrazovka bola tiež prázdna, nikde ani svetielko. Žeby sa všetky tri ďalšie prístroje poškodili pri prestrelke? Nebolo to vylúčené, ale znervóznilo ma to. Nedočkavo som sa obzeral na všetky strany a čakal, spoza ktorého rohu sa vystrčí Larryho cop alebo Barnyho pokreslená gebuľa. Ani len Fairbanxove večné Pfch by mi neprekážalo, len keby sa objavili.

Trpezlivosť ma rýchlo prešla, lebo sa nič nedialo. Prihlásilo sa zlé tušenie. Vrátil som bludiskom uličiek na miesto stretu, lokátor pohybu ma tam bezpečne naviedol podľa záznamu spred hodiny. Aj tam bolo pusto, len kovové škatule a mŕtvolný puch. Zostal som sám.


Plíženie mi poväčšine nešlo, keď som mal nervy na pochode zvlášť nie. Ale prekonával som sa. Kráčal som ako duch. Vybičované zmysly ma pritom zásobovali znásobenými vnemami. S každým svojim pohybom som počul hluk, akoby som stúpil do rozsypaných čipsov a moje kĺby pritom vŕzgali ako staré vráta.

Zakrádal som sa k podivnej budove, ktorá sa medzi kontajnermi vynímala inakosťou. Bola malá a neforemná, akoby vyrobená zo zvyškov materiálu. Mala len jedno okno a jeden vchod. Dvere boli pootvorené. Vnútri niekto rozprával.

Opatrne som sa pritisol na stenu hneď vedľa zárubne. Počul som dobre. A rozumel som. Ale neboli to hlasy, v ktoré som dúfal.

„Obdivujem túto technológiu,“ pochvaľoval si nejaký muž. Musel to byť človek, nie Plicet, zvuk jeho hlasu bol jasný a mladý. „Raz som zmenšil svoju bundu vnútri skrine. Musela byť maličká ako zrnko prachu, lebo keď som otvoril dvierka nič som dnu nenašiel. Ale za štyridsaťosem hodín ležala na svojom mieste, nedotknutá, celkom ako nová.“

„Odložil si ich?“ opýtal sa iný hlas. Tento znel z reproduktora, nebol živý, ale aj tak som v ňom cítil akýsi otrávený podtón. Hovor mi nedával zmysel, nechápal som o čom je reč. Nenápadne som nazrel dnu škárou dverí.

Mladík v modrej kombinéze bol dnu sám. Rozvaľoval sa v pohodlnom kresle a rozprával sa s niekým cez videokomunikátor. Nedovidel som až na obrazovku, nedozvedel som s kým je v spojení. Zazrel som iba, že natrčil do kamery predmet veľký ako škatuľka sardiniek.

„Jasne, pekne som všetkých troch naložil do ľadu. Sem. Sú veľkí ako sušené slivky.“

Naložil tam troch. Tak som teda našiel, čo som hľadal! Cúvol som nazad do úkrytu aby ma neprezradil bolestný vzdych. Netušil som, čo sa teraz stane, zamrzol som na mieste.

„A vráta si zase zabezpečil?“ naliehavo pokračovali reproduktory.

„Zabuchol som ich odzadu a nahodil novú zámku. Nestrkal som dnu nos, nechcel som, aby ma bezpečnostný systém prizabil. Zajtra prídu Plicetovia, všetko skontrolujú a votrelcov si odnesú. Bioskenery nad Zemeguľou by zachytili ľudské telo, ale vydržia scvrknutí 48 hodín. Dovtedy bude raketoplán dávno z dosahu. Povedal som to dobre?“

„Výborne, pamätáš si návod presne,“ pochválil mladíka odrazu strojene dôsledný hlas. „Plicetovia nestoja o škandál, ktorý by najviac uškodil práve nám, pozemšťanom. Preto si vzali všetko na starosť. Zavrú zlodejov do svojho väzenia, hovorí sa, že je poriadne husté.“

Žeby sme boli odsúdení na Plicetskú basu? Tá myšlienka ma pobavila. V takom prípade by som sa k priateľom polapeným v podivnej krabičke možno aj rád pridal. To by bol ten lepší prípad. Akurát sa mi nejako nechcelo veriť, žeby nám hrozilo iba zajatie. Začínal som tušiť pravdu.

„Raz som zmenšil vtáka, čo sem vletel,“ rozhovoril sa zase mladý. „Ale o dva dni som ho našiel ležať na mieste, kde mi zmizol z očí v lúči z pištole, nebol ani trochu poškodený, ale bol mŕtvy.“

„Isto chcel po zväčšení vyľakaný uletieť preč a štít ho zrazil dolu. Vieš, že smerom von je nepriestupný.“ Kovový hlas sa poponáhľal, aby mladík nezačal mať pochybnosti. Ja som už žiadne nemal. Pravda bola mŕtva a ležala na dlážke pred kozubom.

Len konštatovanie o štíte ma vyľakalo. Znamenalo, že som zrejme v pasci. Spozornel som.

„Škoda, že zmenšenie nie je trvalé,“ povzdychol si strážca.

„Buď rád.“ Napomenul ho ten za monitorom. „Za prechádzku a jednoduché ovládanie riadenia boxov dostávame nehorázne prachy. Ale na druhej strane, vieš si predstaviť, čo by sa stalo, keby sme zmenšenie neobnovili? Nakyslo by to tu ako buchty v trúbe. S tým množstvom tovaru, ktorý tu už máme by sme zasypali polku zemegule.“

„No veď. Musíme sa postarať, dávať pozor na ukazovatele. Do troch mesiacov bude zaplnené celé skladisko. Potom sa začne vyprázdňovanie. Vraj to tak lepšie vynáša, há?“

„Pravda. Ale možno s tým vyprázdňovaním Plicetovia nakoniec počkajú. Počul som, že rokujú s vládou Zemskej aliancie o ďalších priestoroch na skladovanie, chcú si zahovoriť aj obidva póly.“

„Mne je to jedno. Pokým dostanem výplatu.“

„Žiaden strach. Sú štedrí a presní.“

„Pridám im aj posledného narušiteľa. Predtým som ho netrafil, tak mi tu niekde pobehuje. Taký malý blonďák. Za blonďákov je príplatok, však? A keby tak mal ešte krúžok v bradavke, to by som dostal dvojitý bonus!“

Puška ma v rukách začala páliť. Ja toho hlupáka zabijem!

„Nemá šancu ujsť.“ Nezainteresovane sa opäť ohlásili reproduktory. „Silové pole nad priestorom je jednostranné, ako som už povedal. Chceš sa dostať dnu, tvári sa, že ťa nevidí, ledva zaiskrí. Ale von nič nepustí. Počkaj kým ho omráči, potom ho už len vyzdvihneš.“

Aj reproduktory zabijem! Uvedomil som si, že sa mi potia ruky, hrdlo mám zovreté a chce sa mi kričať. Som v pasci!

„Potom sa ohlásim.“ Mladík ukončil spojenie, vstal a prešiel k vedľajšej obrazovke, ktorá vyzerala ako mierne pošahaný letový radar. Chvíľu pri nej stál, ale keď na nej nezbadal žiadnu zmenu, vzdychol si, znovu si sadol a vyložil si nohy.

Mal som všetkého plné zuby. Potreboval som chytiť dych, dať sa dokopy. Stiahol som sa do neďalekej uličky a začal som si premietať možnosti, ktoré mi zostali. Veľa ich nebolo.

Strážca sem musí prichádzať cestou, ktorá je bezpečná aj smerom von, budem ho sledovať a nájdem ju. To bola prvá. Alebo toho chudáka zajmem a prinútim ho, aby ma odviedol na slobodu. To bola druhá. Alebo mu môžem ukázať, čo tu vlastne robí, do čoho ho namočili. Otvorím mu kontajner, všetko mu vysvetlím. A ak nepochopí trebárs ho aj odrovnám.

Som jediná nádej celej planéty.

Nemôžem ani čakať. Zajtra prídu Plicetovia, ak ma dovtedy nedostane strážnik, dostanú ma oni. Zajtra bude neskoro. Musím konať hneď!

Vydal som sa uličkou späť k budove. Nie som hlúpy, kryl som sa. Pritajený pri múre, aby som bol čo najmenším terčom som stlačil kľučku a s puškou pred sebou som sa vrútil dnu.

Kreslo bolo prázdne. Aj celá izba. Kým som sa obracal aby som mohol utiecť, začal som panikáriť.

Nie bezdôvodne. Odniekiaľ spomedzi boxov priletela strela.

Do mojej hrude.

Toto je poviedka súťaže Fantastické duely. Páčila sa vám táto poviedka viac ako druhá dnešného duelu? Venujte jej svoj hlas tak, že vyplníte a odošlete hlasovací formulár.

Podmienky hlasovania:

Každý človek smie hlasovať v rámci jedného duelu len za jednu z poviedok, a to len jediný raz.

Pokiaľ vám do mailu nepríde potvrdzujúci mail (pri hlasovaní treba uviesť skutočný mail), váš hlas NEBUDE započítaný do celkového poradia.

Na odovzdanie hlasu máte 7 dní od zverejnenia poviedok po polnoc dňa predchádzajúceho ďalší duel.

Nezabudnite tiež na to, že hlasujúci, ktorí bude mať po skončení celej súťaže najviac správnych tipov na víťazov duelov (hlas je zároveň tipom), získa na konci odmenu.


18. mája 2011
Duelant I. - Secentity