No konečne zase jedna dobrá Hard SF! Stephen si vymyslel svet, kde sila gravitácie je bilionkrát silnejšia, než na Zemi. Kde hviezdy majú v priemere jeden kilometer, vznikajú na okraji tejto zvláštnej, vzduchom zaplnenej červenajúcej Hmloviny a padajú smerom k Jadru, kde zanikajú.
V Hmlovine sa nachádzajú planétky, železné hviezdy, uprostred mrakov žijú stromy, veľryby a ľudia. Sú to potomkovia dávnej kozmickej lode, ktorá tu raz zablúdila a už sa z tej nesmiernej gravitačnej priepasti nevymanila. Ľudia v týchto podmienkach majú zaujímavé vlastnosti – nielenže žijú 50× dlhšie ako hviezdy, ale ich telá majú aj svoje vlastné gravitačné pole a stále s ním musia rátať vzhľadom k iným telesám, lebo len tak sa dá prežiť. Rozkošný kút vesmíru, že?
Mladý banícky chlapec Rees sa vzoprie nepriazni osudu a ťažkému životu (ťažký je život baníka, ktorý musí hladovať, ale aký je ťažký pod váhou 5 G?!) v Páse a pri dodávke potravín z Plte , sa dostane na strom a odletí s ním za lepším životom k Plti . Tu ho prijme kasta vedcov, ktorí sa snažia o záchranu upadajúceho človečenstva. Nespokojnosť ostatných obyvateľov Plte však vyústi do vzbury proti vedcom a Rees sa proti svojej vôli opäť ocitá na Páse a odtiaľ na dobrodružnej púti po celej umierajucej Hmlovine.
Ľudský rozmer príbehu je slušne napísaný, zápletky medzi jednotlivými postavami gradujú, ale čo najviac drží čitateľa v napätí je neuveriteľný svet, v ktorom sa tento pomerne jednoduchý príbeh odohráva. Iste, technicky nepodkutému čitateľovi sa môže tento príbeh zdať ako z rozprávania Baróna Prášila, ale svet už je raz taký. Teda presnejšie povedané, Baxterov svet je už raz taký.
Príjemne som sa pobavil a takúto knihu som už dávnejšie čakal. Milovníkom Hard SF vrele doporučujem.