 |
Pozn. red.: Podrobná pitva najnovšej hororovej antológie slovenských a českých autorov s témou zombie, ktorú vykonal a zaznamenal Janko Stopjak. Upozornenie: Nasledujúci text môže prezrádzať niektoré časti deja.
Dočítal som zbierku poviedok o zombíkoch od známych aj menej známych autorov z Česka a Slovenska. Malo zmysel zostavovať ju? Čo nové a originálne sa dá ešte povedať k toľko sprofanovanej téme?
Uchopiť ju vážne a šuchtavo ako Romero v klasike Night…, Dawn…, Day…, Land…, Diary…, Survival of the Dead? Alebo úplne voodoo tradicionalisticky ako v starinke White Zombie? Skúsiť zrýchliť ako pri 28 Days/Weeks Later, World War Z, Rec alebo novom Dawn of the Dead? Či ešte viac zmodernizovať regule žánru a venovať sa skôr živým postavám a vzťahom medzi nimi, morálke, úpadku spoločnosti, zachovaniu si ľudskosti na pozadí sveta zničeného apokalypsou, ako sme to videli vo Walking Dead? Dať do toho radšej humor? Paródiu? Spomínate na Shaun of the Dead, sériu Return of the Living Dead? Choking Hazard? Undead? Zombieland? Alebo máte radšej krvavý splatter? Braindead? Sériu Re-animator? Prípadne nechutné gore z Fulciho Zombie Flesh Eaters? Nebodaj ulietavate na zbraniach a military? Poteší vás Kulhánkova Cesta krve či Resident Evil? Rajcuje vás romantika? Čo tak Dellamorte Dellamore, Warm Bodies, Pride and Prejudice and Zombies?
Naozaj tam bolo všetko toto. More klišé a očakávaného, mnohokrát videného a čítaného. Ale aj viac. Čo autor – to vlastný pohľad. Niekto bez rešpektu k legendám, iný s nadhľadom a vtipom, ďalší zasa vážne a s citom pre budovanie atmosféry. Ale všetci s láskou k žánru. Len treba čítať a pristúpiť na autorove pravidlá. A baviť sa. Ja som sa veru bavil nadmieru.
Názvy jednotlivých poviedok som si mierne prispôsobil podľa asociácií pri čítaní. Nemal som ambíciu na dôsledný rozbor, skôr si myslím, že škoda o zbierke nehovoriť. A ešte väčšia škoda si ju neprečítať.
The Freshmeat (Jaroslav Mostecký – Holka od
Freshdeads)
Prvá poviedka nasadila latku vysoko. Kvitujem rozhodnutie umiestniť ju na
začiatok, aj keď je v zbierke najdlhšia a jej seriózne vyznenie úplne
popiera podvedomé očakávania čitateľa prameniace z lákavého dizajnu
obálky.
Príbeh sa odohráva v Čechách v bližšie nešpecifikovanom období,
niekedy po veľkej vojne s nemŕtvymi, keď ľudia už len čistia oblasti a
život sa veľmi pomaličky vracia do normálu. Autor postupne vysvetlí zrod
zombie nákazy, prečo vstávajú z hrobov len mŕtvi od roku 1910, opíše
charakter nemŕtvych aj s autorskými vychytávkami (rečový prejav,
spomienky, ovládanie nástrojov, ale len do určitého času, kým sa oživená
mŕtvola úplne nezombifikuje).
Dej je podávaný ako rozprávanie štrnásťročného chlapca, ktorého
rodičia poslali preč z mesta – ležiaceho v smere pohybu prekvapivo
veľkej skupiny živých mŕtvych –, do bezpečia na dedinu k starým
rodičom. V prvej polovici sledujeme návrat chlapca na miesto, z ktorého
pred rokom musel nedobrovoľne odísť, pretože niekto zavraždil jeho detskú
lásku a dedinčania to pripisovali jemu. Dozvedá sa však, že po roku sa
mŕtva vrátila a napodiv je zhovorčivejšia a ľudskejšia, ako je pre ročné
mŕtvoly zvykom.
Bavilo ma to. Atmosféra vyprázdnenej krajiny, kde sa ľudia držia blízko
svojich domovov, všade chodia so zbraňou a aj keď sa snažia žiť ako
predtým, predsa cítiť, že niečo je vo vzduchu, niečo sa stane, pretože
zombie, aj keď boli vytlačené, ešte nepovedali posledné slovo. A lesy
okolo sú temné a husté, zbavené života, no napriek tomu tam niečo číha,
niečo hladné a silné ako päť mocných chlapov, niečo čo nepohrdne ani
obrovským psom (a nie jedným).
V druhej polovici poviedky začne atmosféra hustnúť. Sledujeme pátranie po
nezvestnom starom otcovi a šialený útek pred nemŕtvymi, ktorí sa zrazu
vyrojili z tichých lesov. Z úzadia prebleskuje linka o tragicky zmarenej
prvej láske, o obavách z nevyhnutného stretnutia a pátraní, čo sa to
vtedy vlastne stalo.
Popri hlavnom deji sa útržkovito dozvedáme, čo sa deje aj inde, ako armáda
zombie nečakane postupuje krajinou a preniká aj tam, kde na ňu boli
pripravení. Pripomínalo mi to nečakané záplavy, ktoré u nás raz za čas
trápia krajinu. Všetci kompetentní vedia, čo a ako robiť, až pokým sa
potoky nevylejú a škody sú šokujúco obrovské. Potom sa len rátajú straty
a plánuje sa, čo treba urobiť do budúcnosti – zasa raz.
Nakoniec sa dozvieme aj to, kto má dievča na svedomí a čo to pre chlapca
znamená.
Výborné. Spravil som si chuť čítať ďalej.
Sáčková polievka (Lenona Štiblaríková – Vskutku neobyčajný
účinok instantných polievok)
Príjemná, úsmevná a vôbec nie instantná jednohubka, kde čitateľ už od
začiatku tuší, ako to dopadne (keďže číta zombiezbierku). Rozsah tak
akurát, každé slovo na správnom mieste, poznať autora, ktorý písať vie a
ešte aj píše pre radosť. Svoju aj čitateľa. Neburácal som smiechom, ale
od začiatku do konca som sa pochechtával.
Už námet poviedky, kde hlavný hrdina zbožňuje sáčkové polievky
a najradšej by ich jedol každý deň a v čo najväčšom množstve, nikoho
nenechá na pochybách, že zostavovateľ zbierky zaradil tento kúsok pre
odľahčenie a ako protipól k vážne pôsobiacej prvej poviedke.
The Expendables (Martin Paytok – Odepsanci)
Ak sa vám páčil Asfalt od Kopřivu, prídete si na svoje. Stále to
búcha, guľky lietajú na všetky strany, nábojnice padajú s cinkotom na
zem, hlavy explodujú, mŕtvi sa kopia, nemŕtvi šúchajú nohami, drsní
chlapi hláškujú ostošesť a zomierajú so zaťatými zubami, prípadne
s cigarou medzi nimi.
Dej letí závratnou rýchlosťou, nestíhate obracať stránky a počítať
mŕtvoly. A sem tam spolu s postavami ani vnímať, čo sa to vlastne,
dopekla, deje. Ale je to zábavné, miestami aj vtipné, má to hlavu aj pätu a
ani vám nepríde, že je to napísané po česky. Ako vlastne takmer polovica
poviedok v zbierke. Ale komu by to vadilo, však? Veď všetci sme odchovaní
na českých večerníčkoch, knihách, filmoch, pive a olomouckých syrečkoch.
Zombie nákaza je naozaj masívna, treba dokonca evakuovať planétu,
konšpirácie, zrada, všetko je naopak, pomsta, sebaobetovanie… je to tu
všetko a ešte niečo naviac. rošku som sa strácal v množstve postáv a
v tom, kto vlastne stojí na ktorej strane, ale druhé čítanie potvrdilo, že
chyba bola v mojom prijímači.
Nekrofrajer (Tereza Matoušková – Dívčí
záležitosti)
Kým v prvej poviedke sa zombie zrodili za pomoci „prírody“, v ďalšej
to bola potravinárska chémia, v tretej klasicky ľudskou blbosťou použitím
vypestovaných vírusov, tak v tejto poviedke to bolo tak staromilecky –
pôsobením nekromanta. Veď zombie je vlastne v pôvodnom význame
znovuoživená mŕtvola (prípadne aj živý človek zbavený vlastnej vôle,
mysle, spomienok), slúžiaca svojmu pánovi.
Tu však podobnosť s klasikou končí. Zombie, len jedna, je živá až až,
rozmýšľa, spomína, rozpráva a dokonca sa svojmu „stvoriteľovi“ vzoprie
a ujde. Zatiaľ čo začiatok príbehu je podávaný vcelku vážnym tónom,
autorka nám popri deji stíha predstavovať aj premyslený steampunkový svet
kombinovaný s mágiou, i keď občas celkom zbytočne opisuje predmety a
deje, ktoré s príbehom priamo nesúvisia (až som mal dojem, že poviedka asi
patrí do nejakého väčšieho cyklu), tak následne rozprávanie skĺzne do
celkom komického vyvrcholenia.
Poviedka od ženy, (nielen) pre ženy, o ženách a ich ženskom pohľade na
svet. Zručne napísaná, aj keď mňa osobne až tak nezaujala, udržala
kvalitu na rovnakej úrovni s predchádzajúcimi poviedkami.
Mäso Robina Hooda (Honza Vojtíšek – Maso Wickhamu)
V podstate banálny príbeh, ale podaný sviežo a s ľahkosťou.
Družina Robina Hooda s ľahko predstaviteľným vizuálom (hlavne pre tých,
čo si pamätajú skvelý seriál s Michaelom Praedom v hlavnej úlohe) sa
stretáva s nepochopiteľným výbuchom zúrivosti a kanibalizmu jedného
z nich, o ktorom si mysleli, že je už po smrti.
Jasné že bol, však čítame poviedku zo zombiezbierky. Následne sa družina
presúva po jeho stopách do blízkej dediny, ktorú nachádzajú vyľudnenú a
zombifikovanú zároveň. A začína masaker. Ako inak. A ako inak, dôjde aj
na odhalenie, kto za to všetko môže. Nebudem spojlerovať, všetci vedia, kto
je tu hlavný zloduch a Robinova nemesis…
Je tu všetko, čo od dobrej poviedky očakávame: sympatické a známe postavy
podporené nostalgickými spomienkami, atraktívne prostredie stredovekého
Anglicka, dobré dialógy, rýchlo plynúci dej, ktorý nikde nedrhne, zručne
popísané gore a akčné scény.
K úplne dokonalému dojmu chýba už len sex na pľaci. Vlastne, keď nad tým
tak rozmýšľam, nejaké nesmelé, nedotiahnuté náznaky tam boli.
Verdikt: potešilo, aj keď to budilo dojem jednej epizódy zo seriálu. Tej
z lepších.
Slovenský vlkolak v Žiline (Katarína Soyka –
Nekrospln)
Vysvetlenie vzniku nákazy a následnej apokalypsy je zredukované na stručnú
informáciu o akejsi ničivej vlne, ktorá sa preliala cez mesto. Aký to malo
vplyv na zrod zombie a vlkolakov, ozrejmené nie je. Aspoň som to
nezachytil.
Dej plynie rýchlo, nie je čas zaoberať sa filozofickými úvahami o zmysle
života. Akurát tak o novom usporiadaní sveta, v ktorom našli svoje miesto
hneď tri znepriatelené rasy – ľudia, zombie a ešte aj vlkolaci. Prečo
práve títo, neviem. Stále som však čakal, že sa nakoniec na scéne objaví
aj nejaký upír, aby bola unholy trinity monštier kompletná. Neobjavil…
Hlavná postava uniká pred hordou zombie a popri tom vtipne komentuje svoju
snahu o likvidáciu jednotlivých nemŕtvych. Prišlo mi ale naozaj divné,
keď skúsená členka elitnej skupiny čističov budov predvádzala pri úteku
zvláštnu neohrabanosť a sama priznávala, že boj z blízka jej moc nejde.
A pritom mám predstavu, že také čistenie vnútorných priestorov domov je
hlavne o boji zblízka, telo na telo.
Nakoniec teda došlo aj na stretnutie všetkých troch protivníkov. A z ich
zničujúceho medzidruhového styku vzišiel víťazne…však si to
prečítajte. Cesta k tomu bude bolestivá, plná utrpenia a halucinácií a
(ne)naplnených očakávaní.
Ešte jednu výčitku by som mal k prítomnému času rozprávania v ich
forme – ale to mi vadí všeobecne. Čo mi ale vôbec nevadilo, boli kulisy
Žiliny, v ktorej som takmer ako doma. Bodaj by, keď tu trávim v robote
skoro celý deň a po odchode z kancla stretám podvečer na ulici samé
bezduché telá klátiace sa odnikiaľ nikam, s prázdnymi pohľadmi
obrátenými do seba… Poviedka mi proste vhodne sadla do nálady aj tým
odľahčeným tónom.
Bury My Heart at Wounded Knee (Janko Iša – Peklo
v Montane)
Áno, to hore je názov knihy, ktorá bola pre mňa v určitom veku bibliou.
Dychtivo som z nej nasával nové poznatky o severoamerických indiánoch a
o dejinách osídľovania Západu a užasnutý spoznával, že romantický svet
amerických prérií existoval len v hlave Karla Maya.
Skutočnosť bola desivo špinavá, krvavá a nespravodlivá. Sklamalo ma to,
ale našťastie som už bol vo veku, kedy som sa s tým dokázal vyrovnať.
Bolo to tesne po období môjho záujmu o 2. svetovú vojnu, takže som už
vedel, že svet nie je až také príjemné miesto, ako by sme si predstavovali.
A chceli.
Presne s takými pocitmi som pristupoval k čítaniu – teóriou podkutý a
tešiaci sa na príbeh o zmasakrovanej jednotke siedmej U. S. kavalérie
generála Custera šmrncnutý zombie tématikou.
Pamätáte na film Malý veľký muž s Dustinom Hoffmanom? Na tú
scénu na konci, keď jednotka modrokabátnikov zúfalo odoláva presile
pomaľovaných červenokožcov, padajú jeden za druhým na skrvavenú zem a
hoci viete, že padnú do posledného a že si to vlastne aj určitým spôsobom
zaslúžia, pre to čím sú a čo predstavujú, aj napriek tomu im držíte
palce a veríte, že aspoň niekto, hocikto, veď predsa nemohli byť všetci
zlí, prežije. A k tomu si primyslíte zombie… tie zombie…
V určitom ohľade som sklamaný nebol. Custera som dostal, aj zombie, aj
nasratého všemocného indiánskeho šamana, aj drsných chlapov a atraktívne
(do času) indiánky. Akčné scény autor písať vie, s prehľadom si viete
predstaviť celú choreografiu súbojov jednotlivcov alebo hromadnú finálnu
bitku. Tak prečo mi po prečítaní ostala na jazyku tá zvláštna pachuť
niečoho nedotiahnutého? Pocit premárnenej príležitosti? Mal som priveľké
očakávania?
Najväčší problém vidím v tom, že je príbeh podávaný z pohľadu
priveľkého počtu osôb. Tým pádom zákonite dochádza k triešteniu deja
pre rýchle striedanie jednotlivých scén, čo má zasa za následok dostavenie
sa pocitu kĺzania po povrchu. Všetko sa tu deje prirýchlo a niekedy sa
dôležité udalosti udejú len tak akosi mimochodom mimo záber a čitateľ je
už postavený pred hotovú vec. A hoci sa autor snaží pristaviť pri
jednotlivých postavách, je to také prelietavanie z konára na konár.
K žiadnej si nestihneme vytvoriť hlbší vzťah, pretože v ďalšej scéne
už je v centre pozornosti niekto iný a predchádzajúca postava je už buď
mŕtva, nemŕtva alebo hneď na to zomiera. A v podstate nám ich ani nie je
ľúto, hlavne po scénach neľútostného znásilňovania a vraždenia.
Príbehu by prospel buď väčší rozsah, v ktorom by sa viac rozvinuli
motivácie jednotlivých postáv a pozliepali nesúdržné scény pevnejšie
k sebe, alebo naopak podať ho len z pohľadu jednej, max dvoch postáv.
Ale pozor, nič z toho, čo som tu vytkol a ofrflal, nezmení to, že tento
autor píše skutočne dobre a je po ňom radosť čítať. Len som od neho
zvyknutý na dôslednejšiu prácu. Dohovoril som, howgh…
Balada o lesnom duchovi (Petra Slováková – Pekelná
opera)
Ďalšia zručne napísaná poviedka, v ktorej vyšetrovateľ paranormálnych
záležitostí a lovec monštier Barlow (kto si nespomenul na Chandlerovho
Philipa Marlowa?) rieši výskyt tajomných postáv na fotografii a zvukov na
záznamovom zariadení, ktoré tam nemajú čo robiť. Spolu so svojráznou
kolegyňou rozpletajú záhadu čudného správania krásnej opernej speváčky
a podivných udalostí, ktoré sprevádzajú jej vrcholovú kariéru. Na ceste
k vysvetleniu dôjde aj na tradičné strieľanie šuchtavých zombie a aj na
vzdialenú pripomienku Evil Dead, kde k vyvolaniu zla poslúžil hlas
z magnetofónu čítajúci okultné zaklínadlá (tu spev).
Atmosféra steampunkového Londýna, ktorý páchne splodinami parných
samohybov, výparmi z kanalizácie a všadeprítomnými nemŕtvymi je
osviežujúca. Postavy používajú rôzne serepetičky skladajúce sa
z kadejakých páčok, kryštálov a šošoviek a využívajú čudesné
fyzikálne javy, pričom hlavná postava ani len hmlisto netuší, čo ako
funguje. Hlavne, že to funguje. Potešil aj motív fanatického fanúšika
prenasledujúceho speváčku, automaticky sa mi pripomenul Miloš Kopecký
v Tajemství hradu v Karpatech.
A nakoniec je všetko aj tak inak.
Zombie 3: Hrobka želez(nič)ného mága (Martin Stručovský –
Krev není voda)
Uááá, ďalšia poviedka písaná v prítomnom čase a v ich forme…
Zaklínač, ehm, oprava, Válečník, užívajúci si zaslúžený dôchodok (a
pravdepodobne aj nudu) je zverbovaný na nebezpečnú misiu bývalým
zamestnávateľom – pradávnou organizáciou stojacou nad vládnucimi a
náboženskými inštitúciami, ktorá od vekov chráni ľudstvo pred rôznymi
nadprirodzenými tvormi a netvormi. Lebo lepšieho a skúsenejšieho
nemajú.
Úloha: zistiť, čo sa stalo s nezvestnou výpravou archeológov, ktorá mala
preskúmať tajomnú keltskú mohylu. Klasika… a viac sa neozvali. Na
poľudštenie postáv nikdy nezaškodí trochu tej psychológie a primiešanie
komplikovaných medziľudských či aspoň rodinných vzťahov. Válečník sa
svojho času nerozišiel v dobrom so svojím jediným synom a tak ho to celé
roky žralo (to ešte netušil, že ho bude žrať aj niečo iné). A čuduj sa
svete, práve v stratenej skupine vedátorov bol zhodou okolností aj ten jeho
syn. Nikoho tak neprekvapí, že sa Válečník dlho nezdráhal a kývol na
ponuku.
Takže opäť jednoduchý detektívny príbeh, v ktorom v podstate nie je čo
vyšetrovať. Po príchode na miesto a krátkom zoznámení sa s okolím a
vedľajšími postavami dej tradične zrýchli, objavia sa komplikácie, dôjde
pritom aj na nejaký ten vystrelený mozog. Lebo zombie. A súboj mágov.
A konšpirácia. A bezškrupulózní biznismeni, ktorí idú aj cez
(ne)mŕtvoly. Také zo života. A tatíčko, ktorý musí napraviť, čo
synáčik pokašľal. Tiež také zo života.)
Výroba zombie opäť pomocou voodoo, tentoraz však zmena živých na
nemŕtvych a späť. Šťastie, že nie vždy všetkým treba len vystreliť
mozog. Toto hodnotím veľmi pozitívne, aj keď v rámci zbierky radím
poviedku k tým slabším.
Hail to the King, baby (Petra Machová – Mrtví se někdy
vracejí) Tentokrát nadpisom neodkazujem na legendárneho a
nesmrteľného Asha s motorovou rukou, ale toho skutočného Kráľa (nie,
Elvisa tiež nie!), od ktorého si autorka vypožičala názov poviedky. Čo ju
k tomu viedlo? Neviem, buď mu chcela vzdať hold, alebo ani nevedela, akého
kacírstva sa dopúšťa. Ale chcem veriť, že je to ten prvý prípad.
Takže reptiliáni sú medzi nami a hovoria si dračí ľudia. Žijú
v anonymite, majú riadne ostré zuby, na chrbte hrebeň a krídla. Na tie sú
zvlášť citliví. Ináč sa od nás nelíšia – keď si odmyslíte všetky
tieto anatomické zvláštnosti, vyzerajú ako bežný chlap alebo žena.
A takáto žena je aj hlavnou postavou poviedky. Nešťastnica. Na začiatku ju
budeme ľutovať, pretože sa dostala do rúk ľuďom a ako vieme, čo ľudia
nepoznajú, z toho majú strach a snažia sa to zničiť. Alebo zavrieť do
nejakého ústavu a skúmať. Až potom zničiť. Prípadne sa medzi ľuďmi
vždy nájdu prasatá, ktoré nemajú zábrany súložiť s hocičím. Aj
s reptiliánmi, veď keď si naozaj odmyslíte anatomické zvláštnosti,
vyzerajú ako normálne ženy…
Chvíľu odoláva psychickému aj fyzickému mučeniu (teda testom) aj jednému
prasaťu, až nakoniec podľahne a stane sa roztrasenou huspeninou bez štipky
vlastnej vôle. Keď sa zdá, že viac toho nezvládne, prichádza vykúpenie
v podobe zvláštnej bytosti ženského rodu (prišlo mi, že všetci chlapi
v poviedke vystupujú ako negatívne postavy), ktorá jej ponúkne niečo, čo
jej od základu zmení život. Jedinou podmienkou premeny je príliš
nevystrkovať rožky a poslúchať svoju záchrankyňu. Hlavná postava
pravdaže súhlasí, pomstí sa mučiteľom a utečie. Ale novonadobudnuté
schopnosti nedokáže ovládať, stáva sa otrokom vlastných pudov a
nenávisti. Cíti sa ako boh, nerobí jej problém vyhladiť dve dediny, no chce
stále viac a viac. Stvoriteľka ju varuje, volá ju k sebe, ale ona sa
vzoprie. Je omámená vlastnou všemocnosťou a trúfa si aj na mesto. A tam
narazí na niečo, čoho sa bojí aj jej záchrankyňa…
Moja najväčšia výčitka sa týka toho, že sa na scéne neobjavila žiadna
zombie. Hlavná postava pri premene síce zomrela a vrátila sa znova medzi
živých, ale to bolo asi jediné, čo mala so zombie spoločné. Mala aj
neukojiteľný hlad, ale vôbec nie po mozgu či teplom mäse, lietala namiesto
toho, aby sa dôstojne šuchtala, prípadne šialene cválala, riadila sa
vlastnou vôľou, samostatne sa rozhodovala, dokonca ani nerozširovala infekciu
uhryznutím. Vlastne vôbec nehrýzla…
Som taký tradicionalista a toto mi prišlo už cez čiaru. Viac mi pripomínala
nejakého energetického upíra bažiaceho po životnej sile, ktorý pomocou
ilúzie dokázal na seba brať akúkoľvek podobu, aby zakryl svoju hnijúcu
podstatu. Dúfam, že autorka len nevzala poviedku, ktorá sa jej váľala
v šuflíku a nezrecyklovala ju pre potreby zbierky. To by bol po nadpise
ďalší fail.
Dead things all around (Ivan Kučera – Ozbrojení a extrémne
nebezpeční)
Skupina zlodějů, kteří jsou na útěku po přepadení banky, najde
útočiště v opuštěném domě. Zatím nemají tušení, jaké zlo
zdánlivě pustý dům skrývá. Blíží se noc, venku zuří bouře, ale to
není nic oproti tomu, co se začíná dít vevnitř (csfd.cz).
Krátke uvedenie do deja patrí anotácii filmu Dead Birds (Hněv
duší, 2004) a zároveň aj tejto poviedke, ktorá spracúva na krátkom
rozsahu rovnaké klišé. O postavách nič nevieme, len že sú to exemplárni
hajzli, ktorí sa neštítia ničoho. Ani niekoľkonásobnej vraždy pri
vylúpení banky. Takže sú vám ukradnutí. A viete, že nedopadnú
dobre – to nie je spojler, to je fakt. Autor je už dostatočne známy tým,
že jeho postavy zvyčajne nežijú dlhým a šťastným životom.
Poviedka je krátka a úderná, našťastie. Žiaľ, príliš predvídateľná.
Možno by jej prospelo viac popracovať na štylistike. Niektoré časti
pôsobili na mňa príliš pateticky a literárne. Ani mechanizmus zrodu zombie
autor nerozoberá, proste sú tu a idú po krku/mozgu. Nebudem sa už
rozpisovať, aby komentár nebola dlhší ako samotná poviedka.
Ako dve hrozná… (Anna Olejárová – Poplach
Marlena!)
Keď raz budem veľký, chcem vedieť takto písať. Je pre mňa úplne
nepochopiteľné, že táto autorka ešte nič nevyhrala! Mačka a Motúzik,
Krakeniáda, Moje, Prípad vraždy, ktorý sa nikdy nestal, Krvavé koleno, Zbav
nás zlého, Homogamia… to je len časť toho, čo som od nej čítal a
doteraz si pamätám obsah takmer každej jednej poviedky. A takisto aj pocit
závisti, že niekto píše s takou ľahkosťou a šarmom, nápadito a hravo,
originálne a pútavo… a ja to nie som.
Svet postihla apokalypsa. Zombie apokalypsa. A hoci je všetko v prdeli a po
zemi sa potuluje pár miliárd živých mŕtvych spoluobčanov, čo zaujíma
preživších? Áno, informácie (aj bulvár, ale to tu teraz nebudem
rozvádzať). A práve po informáciách pátra aj hlavná postava poviedky so
svojím partnerom. Putujú zničenou krajinou a zaznamenávajú dôsledky
apokalypsy.
Prichádzajú do malého mestečka na konci sveta, aby si nechali opraviť svoj
aeromobil, a zisťujú že práve toto miesto zombie pohroma obchádza.
S úžasom si všímajú, že mesto vôbec nie je chránené viditeľným
spôsobom (žiadne barikády, opevnenia a pod.), ľudia sú uvoľnení, veselí,
bez obáv sa prechádzajú po uliciach… také menšie Woodbury, či ako sa
volalo to mestečko vo Walking Dead s guvernérom. Zoznamujú sa
s obyvateľmi dôležitými pre ďalší vývoj udalostí, doprajú si
pôžitky, ktoré ich dostávajú priam do extázy (káva, šľahačka…). Zlom
príde, keď sa jeden z nich stratí a druhý v snahe nájsť po ňom nejaké
stopy, strká nos aj tam, kde by slušný hosť nemal. A zisťuje, že niečo
nie je s kostolným poriadkom. Ale to by nebol správnym novinárom, aby sa
nepokúsil prísť záhade na koreň.
Poviedku som čítal s pôžitkom od začiatku do konca a jediné, čo by som
jej vytkol, že hoci bola druhá najdlhšia v zbierke, predsa len bola príliš
krátka. Vtipkujem. Dlhá bola tak akurát a skončila presne vtedy, keď bolo
treba. Aj to je umenie ukončiť príbeh v správnej chvíli.
Ale predsa jedna seriózna výčitka. Nemohol byť dej umiestnený k nám
domov? Uškodilo by to príbehu? Vtedy by to pre mňa bolo úplne dokonalé.
Takže verdikt… pred koncom zbierky som dosiahol druhý vrchol. Kvality.
Óda na tie cesty po tele… (Mark E. Pocha – Pieseň
mŕtvych)
Konečne poviedka od čerstvo depilovaného zvestovateľa hororu na Slovensku a
zostavovateľa zbierky zároveň. A nesklamal, nájdeme tu väčšinu jeho
Trad. E. Markov – gore v priamom zábere, (nielen) psychologický ponor do
aktérovho vnútra, scénu rýchleho sexu s polovičnou zombiekráskou, krvavé
akčné výstupy a veľa veľa radosti z písania a trápenia vlastných
postáv… Áno, až na ten happy end – to sa mi na autora príliš
nepodobalo.
V nemenovanej krajine začali z hrobov vstávať mŕtvi. Nik nevedel, prečo
ani ako (vraj Peklo už viac neprijíma). Jednoducho sa vracali na miesta,
ktoré im boli známe, a desili živých. Pľundrovali kurníky, neskôr
nepohrdli ani väčším statkom. Ako lacná pracovná sila sa neosvedčili, tak
panovník vydal dekrét o konečnom riešení – zvážať živých mŕtvych
do novozriadených koncentračných táborov na definitívnu likvidáciu. So
zombie, tu nazývanými Otrhaní, sa nikto nebabral v rukavičkách. Nevyzeralo
ale, že by im to v ich apatickej existencii zvlášť vadilo. Až kým to do
svojich hnijúcich rúk nevzala polokrásna zombica so zlatom v hrdle a
nezaspievala im do kroku. To sa potom s inou radosťou vyliezalo z hrobov, pri
tónoch rezkej pesničky… A cesta znevažovaných mŕtvol za pomstou sa mohla
začať. Aj obľúbená apokalypsa.
Odpúšťam autorovi trochu strojené dialógy a nahováranie, že by
s nahnitými hlasivkami nemŕtva speváčka spievala ako operná diva.
V konečnom zúčtovaní sa misky váh naklonili na stranu pozitívneho
čitateľského zážitku. Prosím si pokračovanie.
Ako Bača Samo o ovečky skoro prišiel (Lucia Lackovičová –
Samočistič)
Heuréka!!! Ja som to vedel, že sa nakoniec predsa len dočkám aj toho upíra.
Síce som si myslel, že vietor zafúka z inej strany, takmer na sto percent
som očakával, že od posledného autora v zborníku, ale prekvapenie vôbec
nebolo nepríjemné, skôr naopak.
Samo je upír – takzvaný regionálny predátor. To znamená, že už dlhé
stáročia svojským spôsobom spravuje vlastný revír, do ktorého patrí
územie od Tatier k Dunaju (no, priamo sa to v poviedke nespomína, ale znie
to lepšie ako keby som napísal, že len od Pezinka po Petržalku…),
zveľaďuje ho, obhospodaruje a plánuje s ním veľké veci.
Teda plánoval. Totálny škrt cez rozpočet mu spravila nečakaná apokalypsa.
Zombie apokalypsa. Kým predtým nemal núdzu o šťavnatú potravu a mohol si
vyberať, či vysaje doplna (teda doprázdna), či nebodaj bude len tak
hryzkať, prípadne jedlom naverímboha plytvať alebo si dokonca spraví
parťáka/čku (poznáte tie upírie vrtochy…), náhle sa mu možnosti prudko
scvrkli. Až natoľko, že milý Samo začal byť viac hladný ako sýty.
Chutní, čerstvučkí, plnokrvní ľudia sa zrazu minuli. Vlastne neminuli, len
sa akosi pokazili, začali hniť, nepríjemne páchnuť (ešte aj pre upíra) a
zmenili stravovacie návyky – začali sa požierať navzájom. Lepšie
povedané, tie pokazené paskudy, začali konzumovať práve tých neskazených
jedincov. A neskazení sa šmahom ruky pokazili tiež.
Nakoniec sa stalo to, že kam mu len oko dovidelo, všade sa šuchtalo pokazené
jedlo. A to sa milému upírovi veru prestalo páčiť. No a čo urobí dobrý
gazda, keď mu v revíre začne šarapatiť škodca? Správne, rozhodne sa
revír od škodnej očistiť.
A tu začína dej poviedky. Pri pucovaní zombifikovanej Petržalky narazí
upír na komunitu ľudí zabarikádovaných v obchodnom dome. Oslabený dlhým
pôstom začne riešiť dilemu, či sa dosýta najesť alebo spraviť si
parťáka, ktorý by mu pomáhal v čistení. V prvom prípade by sa mu
obmedzená zásoba jedla rýchlo minula, v druhom by sa o zostávajúce jedlo
musel deliť s ďalším hladným krkom. Čo by bolo ešte horšie. Hovorím,
dilema. Zombie v okolí pribúda a ľudia k Samovi vzhliadajú ako k svojmu
spasiteľovi…
Tešil som sa na poviedku. Autorka je známa tým, že zbožňuje zombie
subkultúru a jej Zombieslava kedysi svojou atmosférou, humorom a kvalitným
spracovaním valcovala povedomie žánrových fanúšikov.
Nebol som sklamaný. Rozprávanie plynulo uvoľnene, kútiky mi podchvíľou
vykrúcalo nahor a bavil som sa originálnou myšlienkou prenosu nákazy. Aj
popis apokalypsou postihnutej Bratislavy na začiatku pozitívne navnadil na
ďalšie čítanie. Bez dialógov však nakoniec poviedka vyznela akosi
povrchne, ako prológ k dlhšiemu textu, možno novele alebo súboru vlastných
poviedok. Skĺzla k záveru bez toho, aby v upírovi a vlastne aj
v čitateľovi vyvolala hlbšie emócie. Možno to bolo aj preto, že ľudia,
práve tí nositelia emócií a života, boli degradovaní na stádo dobytka a
celý dej bol podávaný z pohľadu nemŕtveho, bezcitného upíra, ktorého
jedinou starosťou bolo zbaviť sa konkurencie a zabezpečiť si prísun jedla
aj do budúcnosti.
Wild Wild Weston (Marek Slabej – Bob Weston neodpočíva
v pokoji)
Bodka v zbierke. Krátka, výstižná a zhrňujúca (ak nepočítam brilantnú
teoretickú úvahu J. Búryho na úplnom konci).
Kto pozná Boba Westona zo série krátkych poviedok zo scifi.sk a Ohnivého
pera na Fandom.sk má výhodu. Vlastne, nepozná ho niekto? Najnovšie Bob
prekročil hranice vlastného univerza a kolaboruje s Maxom v psychiatrickej
liečebni (odporúčam prečítať poviedky v Ohnivom
pere a zapamätať si, za čo bude treba onedlho zahlasovať. A u koho
zasa kolaboroval Max, to sa dozvieme čoskoro.)
V tejto poviedke sa vraciame na úplný začiatok Bobovej kariéry. Zoznámime
sa s jeho dlhoxichtou indiánskou ženou, potomstvom a osudovým stretnutím
s nemŕtvymi okoloidúcimi, ktorí mali tú smolu, že na ťahu do blízkeho
mestečka museli prejsť okolo Bobovho príbytku. A ten ich pravdaže privítal
svojskou pohostinnosťou: dobrým slovom (sviňa nemŕtva), modlitbou (budiž
svetlo, aleluja) a olovom (winchestrovka).
Je mi jasné, že zvolená bola poviedka, ktorá sa snaží predstaviť Boba
Westona aj neznalým čitateľom. Autor píše excelentne a podobne ako pri Anke
je čítanie jeho textov pre mňa pôžitkom, preto trošku zamrzí, že tu
namiesto plnokrvnej poviedky dostaneme len akýsi súhrn udalostí. Vôbec by mi
nevadilo ešte raz si prečítať napríklad príbeh o romulanskom kniežati nemŕtvych,
či o zvláštnej sorte čínskych zombie robotníkoch – činbíkoch.
Napriek mojim puntičkárskym výhradám poviedka vhodne ukončila (na
slovenské pomery) veľmi vydarenú zbierku a mne už neostáva nič iné, len
ju vrelo odporúčať. Nech si každý urobí názor sám.
Zombie apokalypsa
Antológia
Žáner: horor
Zostavil: Mark. E. Pocha
Vydavateľstvo: Hydra
Rok vydania: 2016
Počet strán: 448
Väzba: brožovaná
Jazyk: slovenský, český
ISBN: 978–80–8984–022–9