Vivisekcia: Antológia Zombie apokalypsa

Sexi polčas rozpadu

Zombie apokalypsa - obalka

Pozn. red.: Podrobná pitva najnovšej hororovej antológie slovenských a českých autorov s témou zombie, ktorú vykonal a zaznamenal Janko Stopjak. Upozornenie: Nasledujúci text môže prezrádzať niektoré časti deja.


Dočítal som zbierku poviedok o zombíkoch od známych aj menej známych autorov z Česka a Slovenska. Malo zmysel zostavovať ju? Čo nové a originálne sa dá ešte povedať k toľko sprofanovanej téme?

Uchopiť ju vážne a šuchtavo ako Romero v klasike Night…, Dawn…, Day…, Land…, Diary…, Survival of the Dead? Alebo úplne voodoo tradicionalisticky ako v starinke White Zombie? Skúsiť zrýchliť ako pri 28 Days/Weeks Later, World War Z, Rec alebo novom Dawn of the Dead? Či ešte viac zmodernizovať regule žánru a venovať sa skôr živým postavám a vzťahom medzi nimi, morálke, úpadku spoločnosti, zachovaniu si ľudskosti na pozadí sveta zničeného apokalypsou, ako sme to videli vo Walking Dead? Dať do toho radšej humor? Paródiu? Spomínate na Shaun of the Dead, sériu Return of the Living Dead? Choking Hazard? Undead? Zombieland? Alebo máte radšej krvavý splatter? Braindead? Sériu Re-animator? Prípadne nechutné gore z Fulciho Zombie Flesh Eaters? Nebodaj ulietavate na zbraniach a military? Poteší vás Kulhánkova Cesta krve či Resident Evil? Rajcuje vás romantika? Čo tak Dellamorte Dellamore, Warm Bodies, Pride and Prejudice and Zombies?

Naozaj tam bolo všetko toto. More klišé a očakávaného, mnohokrát videného a čítaného. Ale aj viac. Čo autor – to vlastný pohľad. Niekto bez rešpektu k legendám, iný s nadhľadom a vtipom, ďalší zasa vážne a s citom pre budovanie atmosféry. Ale všetci s láskou k žánru. Len treba čítať a pristúpiť na autorove pravidlá. A baviť sa. Ja som sa veru bavil nadmieru.

Názvy jednotlivých poviedok som si mierne prispôsobil podľa asociácií pri čítaní. Nemal som ambíciu na dôsledný rozbor, skôr si myslím, že škoda o zbierke nehovoriť. A ešte väčšia škoda si ju neprečítať.

The Freshmeat (Jaroslav Mostecký – Holka od Freshdeads)
Prvá poviedka nasadila latku vysoko. Kvitujem rozhodnutie umiestniť ju na začiatok, aj keď je v zbierke najdlhšia a jej seriózne vyznenie úplne popiera podvedomé očakávania čitateľa prameniace z lákavého dizajnu obálky.
Príbeh sa odohráva v Čechách v bližšie nešpecifikovanom období, niekedy po veľkej vojne s nemŕtvymi, keď ľudia už len čistia oblasti a život sa veľmi pomaličky vracia do normálu. Autor postupne vysvetlí zrod zombie nákazy, prečo vstávajú z hrobov len mŕtvi od roku 1910, opíše charakter nemŕtvych aj s autorskými vychytávkami (rečový prejav, spomienky, ovládanie nástrojov, ale len do určitého času, kým sa oživená mŕtvola úplne nezombifikuje).
Dej je podávaný ako rozprávanie štrnásťročného chlapca, ktorého rodičia poslali preč z mesta – ležiaceho v smere pohybu prekvapivo veľkej skupiny živých mŕtvych –, do bezpečia na dedinu k starým rodičom. V prvej polovici sledujeme návrat chlapca na miesto, z ktorého pred rokom musel nedobrovoľne odísť, pretože niekto zavraždil jeho detskú lásku a dedinčania to pripisovali jemu. Dozvedá sa však, že po roku sa mŕtva vrátila a napodiv je zhovorčivejšia a ľudskejšia, ako je pre ročné mŕtvoly zvykom.
Bavilo ma to. Atmosféra vyprázdnenej krajiny, kde sa ľudia držia blízko svojich domovov, všade chodia so zbraňou a aj keď sa snažia žiť ako predtým, predsa cítiť, že niečo je vo vzduchu, niečo sa stane, pretože zombie, aj keď boli vytlačené, ešte nepovedali posledné slovo. A lesy okolo sú temné a husté, zbavené života, no napriek tomu tam niečo číha, niečo hladné a silné ako päť mocných chlapov, niečo čo nepohrdne ani obrovským psom (a nie jedným).
V druhej polovici poviedky začne atmosféra hustnúť. Sledujeme pátranie po nezvestnom starom otcovi a šialený útek pred nemŕtvymi, ktorí sa zrazu vyrojili z tichých lesov. Z úzadia prebleskuje linka o tragicky zmarenej prvej láske, o obavách z nevyhnutného stretnutia a pátraní, čo sa to vtedy vlastne stalo.
Popri hlavnom deji sa útržkovito dozvedáme, čo sa deje aj inde, ako armáda zombie nečakane postupuje krajinou a preniká aj tam, kde na ňu boli pripravení. Pripomínalo mi to nečakané záplavy, ktoré u nás raz za čas trápia krajinu. Všetci kompetentní vedia, čo a ako robiť, až pokým sa potoky nevylejú a škody sú šokujúco obrovské. Potom sa len rátajú straty a plánuje sa, čo treba urobiť do budúcnosti – zasa raz.
Nakoniec sa dozvieme aj to, kto má dievča na svedomí a čo to pre chlapca znamená.
Výborné. Spravil som si chuť čítať ďalej.

Sáčková polievka (Lenona Štiblaríková – Vskutku neobyčajný účinok instantných polievok)
Príjemná, úsmevná a vôbec nie instantná jednohubka, kde čitateľ už od začiatku tuší, ako to dopadne (keďže číta zombiezbierku). Rozsah tak akurát, každé slovo na správnom mieste, poznať autora, ktorý písať vie a ešte aj píše pre radosť. Svoju aj čitateľa. Neburácal som smiechom, ale od začiatku do konca som sa pochechtával.
Už námet poviedky, kde hlavný hrdina zbožňuje sáčkové polievky a najradšej by ich jedol každý deň a v čo najväčšom množstve, nikoho nenechá na pochybách, že zostavovateľ zbierky zaradil tento kúsok pre odľahčenie a ako protipól k vážne pôsobiacej prvej poviedke.

The Expendables (Martin Paytok – Odepsanci)
Ak sa vám páčil Asfalt od Kopřivu, prídete si na svoje. Stále to búcha, guľky lietajú na všetky strany, nábojnice padajú s cinkotom na zem, hlavy explodujú, mŕtvi sa kopia, nemŕtvi šúchajú nohami, drsní chlapi hláškujú ostošesť a zomierajú so zaťatými zubami, prípadne s cigarou medzi nimi.
Dej letí závratnou rýchlosťou, nestíhate obracať stránky a počítať mŕtvoly. A sem tam spolu s postavami ani vnímať, čo sa to vlastne, dopekla, deje. Ale je to zábavné, miestami aj vtipné, má to hlavu aj pätu a ani vám nepríde, že je to napísané po česky. Ako vlastne takmer polovica poviedok v zbierke. Ale komu by to vadilo, však? Veď všetci sme odchovaní na českých večerníčkoch, knihách, filmoch, pive a olomouckých syrečkoch. Zombie nákaza je naozaj masívna, treba dokonca evakuovať planétu, konšpirácie, zrada, všetko je naopak, pomsta, sebaobetovanie… je to tu všetko a ešte niečo naviac. rošku som sa strácal v množstve postáv a v tom, kto vlastne stojí na ktorej strane, ale druhé čítanie potvrdilo, že chyba bola v mojom prijímači.

Nekrofrajer (Tereza Matoušková – Dívčí záležitosti)
Kým v prvej poviedke sa zombie zrodili za pomoci „prírody“, v ďalšej to bola potravinárska chémia, v tretej klasicky ľudskou blbosťou použitím vypestovaných vírusov, tak v tejto poviedke to bolo tak staromilecky – pôsobením nekromanta. Veď zombie je vlastne v pôvodnom význame znovuoživená mŕtvola (prípadne aj živý človek zbavený vlastnej vôle, mysle, spomienok), slúžiaca svojmu pánovi.
Tu však podobnosť s klasikou končí. Zombie, len jedna, je živá až až, rozmýšľa, spomína, rozpráva a dokonca sa svojmu „stvoriteľovi“ vzoprie a ujde. Zatiaľ čo začiatok príbehu je podávaný vcelku vážnym tónom, autorka nám popri deji stíha predstavovať aj premyslený steampunkový svet kombinovaný s mágiou, i keď občas celkom zbytočne opisuje predmety a deje, ktoré s príbehom priamo nesúvisia (až som mal dojem, že poviedka asi patrí do nejakého väčšieho cyklu), tak následne rozprávanie skĺzne do celkom komického vyvrcholenia.
Poviedka od ženy, (nielen) pre ženy, o ženách a ich ženskom pohľade na svet. Zručne napísaná, aj keď mňa osobne až tak nezaujala, udržala kvalitu na rovnakej úrovni s predchádzajúcimi poviedkami.

Mäso Robina Hooda (Honza Vojtíšek – Maso Wickhamu)
V podstate banálny príbeh, ale podaný sviežo a s ľahkosťou.
Družina Robina Hooda s ľahko predstaviteľným vizuálom (hlavne pre tých, čo si pamätajú skvelý seriál s Michaelom Praedom v hlavnej úlohe) sa stretáva s nepochopiteľným výbuchom zúrivosti a kanibalizmu jedného z nich, o ktorom si mysleli, že je už po smrti.
Jasné že bol, však čítame poviedku zo zombiezbierky. Následne sa družina presúva po jeho stopách do blízkej dediny, ktorú nachádzajú vyľudnenú a zombifikovanú zároveň. A začína masaker. Ako inak. A ako inak, dôjde aj na odhalenie, kto za to všetko môže. Nebudem spojlerovať, všetci vedia, kto je tu hlavný zloduch a Robinova nemesis…
Je tu všetko, čo od dobrej poviedky očakávame: sympatické a známe postavy podporené nostalgickými spomienkami, atraktívne prostredie stredovekého Anglicka, dobré dialógy, rýchlo plynúci dej, ktorý nikde nedrhne, zručne popísané gore a akčné scény.
K úplne dokonalému dojmu chýba už len sex na pľaci. Vlastne, keď nad tým tak rozmýšľam, nejaké nesmelé, nedotiahnuté náznaky tam boli.
Verdikt: potešilo, aj keď to budilo dojem jednej epizódy zo seriálu. Tej z lepších.

Slovenský vlkolak v Žiline (Katarína Soyka – Nekrospln)
Vysvetlenie vzniku nákazy a následnej apokalypsy je zredukované na stručnú informáciu o akejsi ničivej vlne, ktorá sa preliala cez mesto. Aký to malo vplyv na zrod zombie a vlkolakov, ozrejmené nie je. Aspoň som to nezachytil.
Dej plynie rýchlo, nie je čas zaoberať sa filozofickými úvahami o zmysle života. Akurát tak o novom usporiadaní sveta, v ktorom našli svoje miesto hneď tri znepriatelené rasy – ľudia, zombie a ešte aj vlkolaci. Prečo práve títo, neviem. Stále som však čakal, že sa nakoniec na scéne objaví aj nejaký upír, aby bola unholy trinity monštier kompletná. Neobjavil…
Hlavná postava uniká pred hordou zombie a popri tom vtipne komentuje svoju snahu o likvidáciu jednotlivých nemŕtvych. Prišlo mi ale naozaj divné, keď skúsená členka elitnej skupiny čističov budov predvádzala pri úteku zvláštnu neohrabanosť a sama priznávala, že boj z blízka jej moc nejde. A pritom mám predstavu, že také čistenie vnútorných priestorov domov je hlavne o boji zblízka, telo na telo.
Nakoniec teda došlo aj na stretnutie všetkých troch protivníkov. A z ich zničujúceho medzidruhového styku vzišiel víťazne…však si to prečítajte. Cesta k tomu bude bolestivá, plná utrpenia a halucinácií a (ne)naplnených očakávaní.
Ešte jednu výčitku by som mal k prítomnému času rozprávania v ich forme – ale to mi vadí všeobecne. Čo mi ale vôbec nevadilo, boli kulisy Žiliny, v ktorej som takmer ako doma. Bodaj by, keď tu trávim v robote skoro celý deň a po odchode z kancla stretám podvečer na ulici samé bezduché telá klátiace sa odnikiaľ nikam, s prázdnymi pohľadmi obrátenými do seba… Poviedka mi proste vhodne sadla do nálady aj tým odľahčeným tónom.

Bury My Heart at Wounded Knee (Janko Iša – Peklo v Montane)
Áno, to hore je názov knihy, ktorá bola pre mňa v určitom veku bibliou. Dychtivo som z nej nasával nové poznatky o severoamerických indiánoch a o dejinách osídľovania Západu a užasnutý spoznával, že romantický svet amerických prérií existoval len v hlave Karla Maya.
Skutočnosť bola desivo špinavá, krvavá a nespravodlivá. Sklamalo ma to, ale našťastie som už bol vo veku, kedy som sa s tým dokázal vyrovnať. Bolo to tesne po období môjho záujmu o 2. svetovú vojnu, takže som už vedel, že svet nie je až také príjemné miesto, ako by sme si predstavovali. A chceli.
Presne s takými pocitmi som pristupoval k čítaniu – teóriou podkutý a tešiaci sa na príbeh o zmasakrovanej jednotke siedmej U. S. kavalérie generála Custera šmrncnutý zombie tématikou.
Pamätáte na film Malý veľký muž s Dustinom Hoffmanom? Na tú scénu na konci, keď jednotka modrokabátnikov zúfalo odoláva presile pomaľovaných červenokožcov, padajú jeden za druhým na skrvavenú zem a hoci viete, že padnú do posledného a že si to vlastne aj určitým spôsobom zaslúžia, pre to čím sú a čo predstavujú, aj napriek tomu im držíte palce a veríte, že aspoň niekto, hocikto, veď predsa nemohli byť všetci zlí, prežije. A k tomu si primyslíte zombie… tie zombie…
V určitom ohľade som sklamaný nebol. Custera som dostal, aj zombie, aj nasratého všemocného indiánskeho šamana, aj drsných chlapov a atraktívne (do času) indiánky. Akčné scény autor písať vie, s prehľadom si viete predstaviť celú choreografiu súbojov jednotlivcov alebo hromadnú finálnu bitku. Tak prečo mi po prečítaní ostala na jazyku tá zvláštna pachuť niečoho nedotiahnutého? Pocit premárnenej príležitosti? Mal som priveľké očakávania?
Najväčší problém vidím v tom, že je príbeh podávaný z pohľadu priveľkého počtu osôb. Tým pádom zákonite dochádza k triešteniu deja pre rýchle striedanie jednotlivých scén, čo má zasa za následok dostavenie sa pocitu kĺzania po povrchu. Všetko sa tu deje prirýchlo a niekedy sa dôležité udalosti udejú len tak akosi mimochodom mimo záber a čitateľ je už postavený pred hotovú vec. A hoci sa autor snaží pristaviť pri jednotlivých postavách, je to také prelietavanie z konára na konár. K žiadnej si nestihneme vytvoriť hlbší vzťah, pretože v ďalšej scéne už je v centre pozornosti niekto iný a predchádzajúca postava je už buď mŕtva, nemŕtva alebo hneď na to zomiera. A v podstate nám ich ani nie je ľúto, hlavne po scénach neľútostného znásilňovania a vraždenia. Príbehu by prospel buď väčší rozsah, v ktorom by sa viac rozvinuli motivácie jednotlivých postáv a pozliepali nesúdržné scény pevnejšie k sebe, alebo naopak podať ho len z pohľadu jednej, max dvoch postáv.
Ale pozor, nič z toho, čo som tu vytkol a ofrflal, nezmení to, že tento autor píše skutočne dobre a je po ňom radosť čítať. Len som od neho zvyknutý na dôslednejšiu prácu. Dohovoril som, howgh…

Balada o lesnom duchovi (Petra Slováková – Pekelná opera)
Ďalšia zručne napísaná poviedka, v ktorej vyšetrovateľ paranormálnych záležitostí a lovec monštier Barlow (kto si nespomenul na Chandlerovho Philipa Marlowa?) rieši výskyt tajomných postáv na fotografii a zvukov na záznamovom zariadení, ktoré tam nemajú čo robiť. Spolu so svojráznou kolegyňou rozpletajú záhadu čudného správania krásnej opernej speváčky a podivných udalostí, ktoré sprevádzajú jej vrcholovú kariéru. Na ceste k vysvetleniu dôjde aj na tradičné strieľanie šuchtavých zombie a aj na vzdialenú pripomienku Evil Dead, kde k vyvolaniu zla poslúžil hlas z magnetofónu čítajúci okultné zaklínadlá (tu spev).
Atmosféra steampunkového Londýna, ktorý páchne splodinami parných samohybov, výparmi z kanalizácie a všadeprítomnými nemŕtvymi je osviežujúca. Postavy používajú rôzne serepetičky skladajúce sa z kadejakých páčok, kryštálov a šošoviek a využívajú čudesné fyzikálne javy, pričom hlavná postava ani len hmlisto netuší, čo ako funguje. Hlavne, že to funguje. Potešil aj motív fanatického fanúšika prenasledujúceho speváčku, automaticky sa mi pripomenul Miloš Kopecký v Tajemství hradu v Karpatech.
A nakoniec je všetko aj tak inak.

Zombie 3: Hrobka želez(nič)ného mága (Martin Stručovský – Krev není voda)
Uááá, ďalšia poviedka písaná v prítomnom čase a v ich forme…
Zaklínač, ehm, oprava, Válečník, užívajúci si zaslúžený dôchodok (a pravdepodobne aj nudu) je zverbovaný na nebezpečnú misiu bývalým zamestnávateľom – pradávnou organizáciou stojacou nad vládnucimi a náboženskými inštitúciami, ktorá od vekov chráni ľudstvo pred rôznymi nadprirodzenými tvormi a netvormi. Lebo lepšieho a skúsenejšieho nemajú.
Úloha: zistiť, čo sa stalo s nezvestnou výpravou archeológov, ktorá mala preskúmať tajomnú keltskú mohylu. Klasika… a viac sa neozvali. Na poľudštenie postáv nikdy nezaškodí trochu tej psychológie a primiešanie komplikovaných medziľudských či aspoň rodinných vzťahov. Válečník sa svojho času nerozišiel v dobrom so svojím jediným synom a tak ho to celé roky žralo (to ešte netušil, že ho bude žrať aj niečo iné). A čuduj sa svete, práve v stratenej skupine vedátorov bol zhodou okolností aj ten jeho syn. Nikoho tak neprekvapí, že sa Válečník dlho nezdráhal a kývol na ponuku.
Takže opäť jednoduchý detektívny príbeh, v ktorom v podstate nie je čo vyšetrovať. Po príchode na miesto a krátkom zoznámení sa s okolím a vedľajšími postavami dej tradične zrýchli, objavia sa komplikácie, dôjde pritom aj na nejaký ten vystrelený mozog. Lebo zombie. A súboj mágov. A konšpirácia. A bezškrupulózní biznismeni, ktorí idú aj cez (ne)mŕtvoly. Také zo života. A tatíčko, ktorý musí napraviť, čo synáčik pokašľal. Tiež také zo života.)
Výroba zombie opäť pomocou voodoo, tentoraz však zmena živých na nemŕtvych a späť. Šťastie, že nie vždy všetkým treba len vystreliť mozog. Toto hodnotím veľmi pozitívne, aj keď v rámci zbierky radím poviedku k tým slabším.

Hail to the King, baby (Petra Machová – Mrtví se někdy vracejí) Tentokrát nadpisom neodkazujem na legendárneho a nesmrteľného Asha s motorovou rukou, ale toho skutočného Kráľa (nie, Elvisa tiež nie!), od ktorého si autorka vypožičala názov poviedky. Čo ju k tomu viedlo? Neviem, buď mu chcela vzdať hold, alebo ani nevedela, akého kacírstva sa dopúšťa. Ale chcem veriť, že je to ten prvý prípad.
Takže reptiliáni sú medzi nami a hovoria si dračí ľudia. Žijú v anonymite, majú riadne ostré zuby, na chrbte hrebeň a krídla. Na tie sú zvlášť citliví. Ináč sa od nás nelíšia – keď si odmyslíte všetky tieto anatomické zvláštnosti, vyzerajú ako bežný chlap alebo žena. A takáto žena je aj hlavnou postavou poviedky. Nešťastnica. Na začiatku ju budeme ľutovať, pretože sa dostala do rúk ľuďom a ako vieme, čo ľudia nepoznajú, z toho majú strach a snažia sa to zničiť. Alebo zavrieť do nejakého ústavu a skúmať. Až potom zničiť. Prípadne sa medzi ľuďmi vždy nájdu prasatá, ktoré nemajú zábrany súložiť s hocičím. Aj s reptiliánmi, veď keď si naozaj odmyslíte anatomické zvláštnosti, vyzerajú ako normálne ženy…
Chvíľu odoláva psychickému aj fyzickému mučeniu (teda testom) aj jednému prasaťu, až nakoniec podľahne a stane sa roztrasenou huspeninou bez štipky vlastnej vôle. Keď sa zdá, že viac toho nezvládne, prichádza vykúpenie v podobe zvláštnej bytosti ženského rodu (prišlo mi, že všetci chlapi v poviedke vystupujú ako negatívne postavy), ktorá jej ponúkne niečo, čo jej od základu zmení život. Jedinou podmienkou premeny je príliš nevystrkovať rožky a poslúchať svoju záchrankyňu. Hlavná postava pravdaže súhlasí, pomstí sa mučiteľom a utečie. Ale novonadobudnuté schopnosti nedokáže ovládať, stáva sa otrokom vlastných pudov a nenávisti. Cíti sa ako boh, nerobí jej problém vyhladiť dve dediny, no chce stále viac a viac. Stvoriteľka ju varuje, volá ju k sebe, ale ona sa vzoprie. Je omámená vlastnou všemocnosťou a trúfa si aj na mesto. A tam narazí na niečo, čoho sa bojí aj jej záchrankyňa…
Moja najväčšia výčitka sa týka toho, že sa na scéne neobjavila žiadna zombie. Hlavná postava pri premene síce zomrela a vrátila sa znova medzi živých, ale to bolo asi jediné, čo mala so zombie spoločné. Mala aj neukojiteľný hlad, ale vôbec nie po mozgu či teplom mäse, lietala namiesto toho, aby sa dôstojne šuchtala, prípadne šialene cválala, riadila sa vlastnou vôľou, samostatne sa rozhodovala, dokonca ani nerozširovala infekciu uhryznutím. Vlastne vôbec nehrýzla…
Som taký tradicionalista a toto mi prišlo už cez čiaru. Viac mi pripomínala nejakého energetického upíra bažiaceho po životnej sile, ktorý pomocou ilúzie dokázal na seba brať akúkoľvek podobu, aby zakryl svoju hnijúcu podstatu. Dúfam, že autorka len nevzala poviedku, ktorá sa jej váľala v šuflíku a nezrecyklovala ju pre potreby zbierky. To by bol po nadpise ďalší fail.

Dead things all around (Ivan Kučera – Ozbrojení a extrémne nebezpeční)
Skupina zlodějů, kteří jsou na útěku po přepadení banky, najde útočiště v opuštěném domě. Zatím nemají tušení, jaké zlo zdánlivě pustý dům skrývá. Blíží se noc, venku zuří bouře, ale to není nic oproti tomu, co se začíná dít vevnitř (csfd.cz).
Krátke uvedenie do deja patrí anotácii filmu Dead Birds (Hněv duší, 2004) a zároveň aj tejto poviedke, ktorá spracúva na krátkom rozsahu rovnaké klišé. O postavách nič nevieme, len že sú to exemplárni hajzli, ktorí sa neštítia ničoho. Ani niekoľkonásobnej vraždy pri vylúpení banky. Takže sú vám ukradnutí. A viete, že nedopadnú dobre – to nie je spojler, to je fakt. Autor je už dostatočne známy tým, že jeho postavy zvyčajne nežijú dlhým a šťastným životom.
Poviedka je krátka a úderná, našťastie. Žiaľ, príliš predvídateľná. Možno by jej prospelo viac popracovať na štylistike. Niektoré časti pôsobili na mňa príliš pateticky a literárne. Ani mechanizmus zrodu zombie autor nerozoberá, proste sú tu a idú po krku/mozgu. Nebudem sa už rozpisovať, aby komentár nebola dlhší ako samotná poviedka.

Ako dve hrozná… (Anna Olejárová – Poplach Marlena!)
Keď raz budem veľký, chcem vedieť takto písať. Je pre mňa úplne nepochopiteľné, že táto autorka ešte nič nevyhrala! Mačka a Motúzik, Krakeniáda, Moje, Prípad vraždy, ktorý sa nikdy nestal, Krvavé koleno, Zbav nás zlého, Homogamia… to je len časť toho, čo som od nej čítal a doteraz si pamätám obsah takmer každej jednej poviedky. A takisto aj pocit závisti, že niekto píše s takou ľahkosťou a šarmom, nápadito a hravo, originálne a pútavo… a ja to nie som.
Svet postihla apokalypsa. Zombie apokalypsa. A hoci je všetko v prdeli a po zemi sa potuluje pár miliárd živých mŕtvych spoluobčanov, čo zaujíma preživších? Áno, informácie (aj bulvár, ale to tu teraz nebudem rozvádzať). A práve po informáciách pátra aj hlavná postava poviedky so svojím partnerom. Putujú zničenou krajinou a zaznamenávajú dôsledky apokalypsy.
Prichádzajú do malého mestečka na konci sveta, aby si nechali opraviť svoj aeromobil, a zisťujú že práve toto miesto zombie pohroma obchádza. S úžasom si všímajú, že mesto vôbec nie je chránené viditeľným spôsobom (žiadne barikády, opevnenia a pod.), ľudia sú uvoľnení, veselí, bez obáv sa prechádzajú po uliciach… také menšie Woodbury, či ako sa volalo to mestečko vo Walking Dead s guvernérom. Zoznamujú sa s obyvateľmi dôležitými pre ďalší vývoj udalostí, doprajú si pôžitky, ktoré ich dostávajú priam do extázy (káva, šľahačka…). Zlom príde, keď sa jeden z nich stratí a druhý v snahe nájsť po ňom nejaké stopy, strká nos aj tam, kde by slušný hosť nemal. A zisťuje, že niečo nie je s kostolným poriadkom. Ale to by nebol správnym novinárom, aby sa nepokúsil prísť záhade na koreň.
Poviedku som čítal s pôžitkom od začiatku do konca a jediné, čo by som jej vytkol, že hoci bola druhá najdlhšia v zbierke, predsa len bola príliš krátka. Vtipkujem. Dlhá bola tak akurát a skončila presne vtedy, keď bolo treba. Aj to je umenie ukončiť príbeh v správnej chvíli.
Ale predsa jedna seriózna výčitka. Nemohol byť dej umiestnený k nám domov? Uškodilo by to príbehu? Vtedy by to pre mňa bolo úplne dokonalé.
Takže verdikt… pred koncom zbierky som dosiahol druhý vrchol. Kvality.

Óda na tie cesty po tele… (Mark E. Pocha – Pieseň mŕtvych)
Konečne poviedka od čerstvo depilovaného zvestovateľa hororu na Slovensku a zostavovateľa zbierky zároveň. A nesklamal, nájdeme tu väčšinu jeho Trad. E. Markov – gore v priamom zábere, (nielen) psychologický ponor do aktérovho vnútra, scénu rýchleho sexu s polovičnou zombiekráskou, krvavé akčné výstupy a veľa veľa radosti z písania a trápenia vlastných postáv… Áno, až na ten happy end – to sa mi na autora príliš nepodobalo.
V nemenovanej krajine začali z hrobov vstávať mŕtvi. Nik nevedel, prečo ani ako (vraj Peklo už viac neprijíma). Jednoducho sa vracali na miesta, ktoré im boli známe, a desili živých. Pľundrovali kurníky, neskôr nepohrdli ani väčším statkom. Ako lacná pracovná sila sa neosvedčili, tak panovník vydal dekrét o konečnom riešení – zvážať živých mŕtvych do novozriadených koncentračných táborov na definitívnu likvidáciu. So zombie, tu nazývanými Otrhaní, sa nikto nebabral v rukavičkách. Nevyzeralo ale, že by im to v ich apatickej existencii zvlášť vadilo. Až kým to do svojich hnijúcich rúk nevzala polokrásna zombica so zlatom v hrdle a nezaspievala im do kroku. To sa potom s inou radosťou vyliezalo z hrobov, pri tónoch rezkej pesničky… A cesta znevažovaných mŕtvol za pomstou sa mohla začať. Aj obľúbená apokalypsa.
Odpúšťam autorovi trochu strojené dialógy a nahováranie, že by s nahnitými hlasivkami nemŕtva speváčka spievala ako operná diva. V konečnom zúčtovaní sa misky váh naklonili na stranu pozitívneho čitateľského zážitku. Prosím si pokračovanie.

Ako Bača Samo o ovečky skoro prišiel (Lucia Lackovičová – Samočistič)
Heuréka!!! Ja som to vedel, že sa nakoniec predsa len dočkám aj toho upíra. Síce som si myslel, že vietor zafúka z inej strany, takmer na sto percent som očakával, že od posledného autora v zborníku, ale prekvapenie vôbec nebolo nepríjemné, skôr naopak.
Samo je upír – takzvaný regionálny predátor. To znamená, že už dlhé stáročia svojským spôsobom spravuje vlastný revír, do ktorého patrí územie od Tatier k Dunaju (no, priamo sa to v poviedke nespomína, ale znie to lepšie ako keby som napísal, že len od Pezinka po Petržalku…), zveľaďuje ho, obhospodaruje a plánuje s ním veľké veci.
Teda plánoval. Totálny škrt cez rozpočet mu spravila nečakaná apokalypsa. Zombie apokalypsa. Kým predtým nemal núdzu o šťavnatú potravu a mohol si vyberať, či vysaje doplna (teda doprázdna), či nebodaj bude len tak hryzkať, prípadne jedlom naverímboha plytvať alebo si dokonca spraví parťáka/čku (poznáte tie upírie vrtochy…), náhle sa mu možnosti prudko scvrkli. Až natoľko, že milý Samo začal byť viac hladný ako sýty. Chutní, čerstvučkí, plnokrvní ľudia sa zrazu minuli. Vlastne neminuli, len sa akosi pokazili, začali hniť, nepríjemne páchnuť (ešte aj pre upíra) a zmenili stravovacie návyky – začali sa požierať navzájom. Lepšie povedané, tie pokazené paskudy, začali konzumovať práve tých neskazených jedincov. A neskazení sa šmahom ruky pokazili tiež.
Nakoniec sa stalo to, že kam mu len oko dovidelo, všade sa šuchtalo pokazené jedlo. A to sa milému upírovi veru prestalo páčiť. No a čo urobí dobrý gazda, keď mu v revíre začne šarapatiť škodca? Správne, rozhodne sa revír od škodnej očistiť.
A tu začína dej poviedky. Pri pucovaní zombifikovanej Petržalky narazí upír na komunitu ľudí zabarikádovaných v obchodnom dome. Oslabený dlhým pôstom začne riešiť dilemu, či sa dosýta najesť alebo spraviť si parťáka, ktorý by mu pomáhal v čistení. V prvom prípade by sa mu obmedzená zásoba jedla rýchlo minula, v druhom by sa o zostávajúce jedlo musel deliť s ďalším hladným krkom. Čo by bolo ešte horšie. Hovorím, dilema. Zombie v okolí pribúda a ľudia k Samovi vzhliadajú ako k svojmu spasiteľovi…
Tešil som sa na poviedku. Autorka je známa tým, že zbožňuje zombie subkultúru a jej Zombieslava kedysi svojou atmosférou, humorom a kvalitným spracovaním valcovala povedomie žánrových fanúšikov.
Nebol som sklamaný. Rozprávanie plynulo uvoľnene, kútiky mi podchvíľou vykrúcalo nahor a bavil som sa originálnou myšlienkou prenosu nákazy. Aj popis apokalypsou postihnutej Bratislavy na začiatku pozitívne navnadil na ďalšie čítanie. Bez dialógov však nakoniec poviedka vyznela akosi povrchne, ako prológ k dlhšiemu textu, možno novele alebo súboru vlastných poviedok. Skĺzla k záveru bez toho, aby v upírovi a vlastne aj v čitateľovi vyvolala hlbšie emócie. Možno to bolo aj preto, že ľudia, práve tí nositelia emócií a života, boli degradovaní na stádo dobytka a celý dej bol podávaný z pohľadu nemŕtveho, bezcitného upíra, ktorého jedinou starosťou bolo zbaviť sa konkurencie a zabezpečiť si prísun jedla aj do budúcnosti.

Wild Wild Weston (Marek Slabej – Bob Weston neodpočíva v pokoji)
Bodka v zbierke. Krátka, výstižná a zhrňujúca (ak nepočítam brilantnú teoretickú úvahu J. Búryho na úplnom konci).
Kto pozná Boba Westona zo série krátkych poviedok zo scifi.sk a Ohnivého pera na Fandom.sk má výhodu. Vlastne, nepozná ho niekto? Najnovšie Bob prekročil hranice vlastného univerza a kolaboruje s Maxom v psychiatrickej liečebni (odporúčam prečítať poviedky v Ohnivom pere a zapamätať si, za čo bude treba onedlho zahlasovať. A u koho zasa kolaboroval Max, to sa dozvieme čoskoro.)
V tejto poviedke sa vraciame na úplný začiatok Bobovej kariéry. Zoznámime sa s jeho dlhoxichtou indiánskou ženou, potomstvom a osudovým stretnutím s nemŕtvymi okoloidúcimi, ktorí mali tú smolu, že na ťahu do blízkeho mestečka museli prejsť okolo Bobovho príbytku. A ten ich pravdaže privítal svojskou pohostinnosťou: dobrým slovom (sviňa nemŕtva), modlitbou (budiž svetlo, aleluja) a olovom (winchestrovka).
Je mi jasné, že zvolená bola poviedka, ktorá sa snaží predstaviť Boba Westona aj neznalým čitateľom. Autor píše excelentne a podobne ako pri Anke je čítanie jeho textov pre mňa pôžitkom, preto trošku zamrzí, že tu namiesto plnokrvnej poviedky dostaneme len akýsi súhrn udalostí. Vôbec by mi nevadilo ešte raz si prečítať napríklad príbeh o romulanskom kniežati nemŕtvych, či o zvláštnej sorte čínskych zombie robotníkoch – činbíkoch.
Napriek mojim puntičkárskym výhradám poviedka vhodne ukončila (na slovenské pomery) veľmi vydarenú zbierku a mne už neostáva nič iné, len ju vrelo odporúčať. Nech si každý urobí názor sám.

Knihu Zombie apokalypsa si môžete kúpiť napríklad v Martinuse momentálne so zľavou 11 %, pre podrobnosti kliknite na tento link


Zombie apokalypsa
Antológia
Žáner: horor
Zostavil: Mark. E. Pocha
Vydavateľstvo: Hydra
Rok vydania: 2016
Počet strán: 448
Väzba: brožovaná
Jazyk: slovenský, český
ISBN: 978–80–8984–022–9


10. novembra 2016
Janko Stopjak