 |
 |
 |
 |
 |
 |
 |
Začiatkom roka sme vyhlásili anketu FÓR 2015. Čitatelia mohli hlasovať o tom, komu pririeknu titul fantastická osobnosť roka, a zároveň mali zdôvodniť, prečo túto osobu vybrali.
Do redakcie nám prišlo slušné množstvo odpovedí a až na pár prípadov, ktoré sa dali zrátať na prstoch jednej ruky (zdvojené odpovede, neuvedená mailová adresa), skoro všetky ostali v košíku, z ktorého sa dajú vybrať zaujímavé komentáre. Čitateľská obec sa však aj toho roku sústredila v prevažnej miere na slovenské osobnosti, menej na české a iba sporadicky na osobnosti z iných krajín.
Na rozdiel od vlaňajšieho ročníka, keď na seba väčšinu hlasov strhla jediná osobnosť, tento ročník bol omnoho pestrejší. Pre lepší prehľad uvádzame aj počet hlasov.
A aký je je teda výsledok?
Najfantastickejšou domácou osobnosťou roku 2015 sa stáva
- spisovateľka a publicistka Alexandra
Pavelková,
ktorá získala 18 hlasov v kategórii domáca osobnosť a zároveň najviac hlasov v ankete v celkovom hodnotení, čiže vrátane zahraničných osobností. Alexandra Pavelková teda získava tento titul už po druhýkrát, prvýkrát sa stala FÓRom v roku 2013.
- O druhé miesto v rebríčku domácich fantastických osobností sa sa podelia dvaja vydavatelia: Ivan Harman z vydavateľstva Artis Omnis (3 hlasy) a Katarína Čavojová, ktorá dostala 2 hlasy súvisiace s týmto priezviskom plus jeden hlas, ktorý nominoval druhú Kataríninu identitu – Soyku.
- Na treťom mieste sa umiestnili traja páni, ktorí od našich čitateľov dostali po dva hlasy: organizátor súťaže Martinus Cena Fantázie Ivan Aľakša, spisovateľ Mark E. Pocha a ďalší autor Tono Stiffel.
Tipov na Najfantastickejšiu zahraničnú osobnosť roku 2015 prišlo pomenej a len dvaja sa zhodli na jednom mene: Vilma Kadlečková, česká spisovateľka.
Čitatelia však nominovali aj na ďalších, ktorí sa v roku 2015 najviac zviditeľnili. Medzi nimi boli Marek Čabák, spoluautor a moderátor Týždňa geeka, porotkyňa a organizátorka súťaže Martinus Cena Fantázie Lucia Lackovičová, z autorov spomeňme Zusku Stožickú, Janu Plauchovú, Jozefa Kariku, Lenonu Štiblaríkovú a samozrejme Juraja Červenáka.
Zo zahraničných osobností ste nominovali napríklad režiséra J. J. Abramsa, spisovateľku Ilonu Andrews, scenáristu Stevena Moffata či editora Guya Haleyho. Zo susedstva vás zaujali autori Petra Neomillnerová, Jiří Pavlovský, František Kotleta a organizátorka Ceny Karla Čapka Jiřina Vorlová.
A aké sú najvyberanejšie zdôvodnenia čitateľských nominácií? (mená a zdôvodnenia sú uvedené neupravené, v pôvodnom stave)
- Šuflík navrhol Mareka Čabáka a vysvetlil to takto: „Zaujal ma svojim zmyslom pre humor a profesionálnym prístupom k relácii, pričom sa aj vďaka problémom vždy efektívne vynájde.“
- Lucia bola z tých, ktorí zvolili Alexandru Pavelkovú. K svojmu rozhodnutiu napísala tento komentár: „Lebo Údolie ľalií je kniha, ku ktorej sa budem vracať. A to sa mi nestáva často. Je v nej všetko a je to v presne takom pomere, aký sa votrie hlbšie do závitov a neprepláva len tak po povrchu. Preto, lebo v závere vybehla aj slzička, čo sa mi tiež často nestáva. A preto, lebo ona bola slovenský Fandom aj v roku 2015.“
- DarkKhumaar svoju voľbu Ivana Harmana zdôvodnil takto: "Svojou vydavateľskou činnosťou zmapoval všetky žánre slovenskej fantastiky – zbierky sci-fi, fantasy, hororu.
- Ján Blažovský nominoval Alexandru Pavelkovú, pretože: „… románom Údolie ľalií ukázala, akou hodnotnou literatúrou môže byť fantastika a aké zásadné sú mýty pre život súčasného človeka.“
- Lenona Štiblaríková si vybrala Vilmu Kadlečkovú, lebo autorka ju zaujala: „Prirodzeným vystupovaním, skromnosťou, záujmom o iných, je to pohoďáčka s ktorou sa dá dobre porozprávať a samozrejme, neskutočne skvelým a rozsiahlym románovým cyklom Mycélium. Táto séria ma očarila.“
- Aj Marge hlasovala za Alexandru Pavelkovú a jej dôvody sú takéto: „Aktívne sa angažuje na poli fantasy a sci-fi publicistiky, prispieva zaujímavými zamysleniami do blogu sme.sk, píše dobré knihy.“
- W. Cody bol z tých, ktorí navrhli vydavateľku Katarínu Čavojovú. Katka ho zaujala týmto: „Snahou podporiť autorov slovenskej fantastiky (próza aj ilustrácia) a sizyfoskou prácou presvedčiť čitateľa (aj takého, čo k čaro žánru ešte neobjavil), že naši autori sa vyrovnajú tým svetovým.“
- Tish nominovala autora Františka Kotletu preto, lebo: „zaujal ma tym, ze pise knihy s tematikou mojmu srdcu blizkou a ma uzasny svojsky humor a sposob pisania, ktory mne maximalne vyhovuje a paci sa mi. Jeho knihy si kludne precitam niekolkokrat a tesim sa, ked po nich siahne aj moje satancatko, ked dorastie aspon do skolskeho veku a nauci sa citat :).“
- W. Cody zo zahraničných osobností nominoval Jiřinu Vorlovú z týchto dôvodov: „Žije Cenou Karla Čapka doslovne. Organizuje, číta, hodnotí, zabezpečuje spätné väzby pre autorov od porotcov, robí workoshopy na Fénixcone. (nehovoriac o množstve iných ústretovostí od tlači súťažných prác zahraničných účastníkov, nosenie Mlokov a Kočasov na cony a pod.)“
- Lenona Štiblaríková považuje za najfantastickejšiu osobnosť roka Antona Stiffela. Oslovil ju: „Tvorbou poviedok, ktoré sa výborne čítajú, majú prepracované technologické pozadie a pritom nezanedbávajú ľudské stránky hrdinov.“
- LiLi vybrala Zusku Stožickú, čo vysvetlila takto: „Zuska ma zaujala vydaním novej zbierky sci-fi poviedok Mamut farby malinového lekváru, ktoré sú jedinečné svojou kvalitou a originalitou. Podľa mňa si toto ocenenie právom zaslúži.“
- Najkomplexnejšiu odpoveď, priam esej, nám poslal
Potulný križiak zemplínsky. Za najfantastickejšiu
zahraničnú osobnosť si vybral Stevena Moffata a zdôvodnil
to týmito slovami: „Ide o Moffatov prípevok do seriálu Doctor Who, a
to tak v nedávno skončenej (podotýkam vynikajúcej) deviatej novodobej
sérii, ale aj celkove, v rámci celého jeho doterajšieho pôsobenia na čele
seriálu. Príspevok v prvom rade spočíva v jeho ochote a odhodlaní
využívať koncepciu cestovania v čase nielen ako kulisu alebo barličku, ale
ako riadny rozprávačský prostriedok, s veľkým potenciálom. Napriek
charakteru seriálu je v jeho dejinách takéto plnohodnotné využívanie
samotného konceptu ojedinelé, a výraznejšie (neraz pravidelne) sa začalo
objavovať, až keď vedenie seriálu prevzal Moffat. V rokoch, ktoré tomuto
obdobiu predchádzali, nebol o nič menej váhavý, ak dostal príležitosť
napísať scenár pre epizódu, v ktorom je cestovanie v čase – a paradoxy
a problémy, ktoré vytvára – riadnou a zmysluplnou súčasťou deja. Práve
pre konzistentnosť odvahy aj kvality námetov Moffat výrazne prispel
k nastaveniu latky seriálu vyššie, nielen v kontexte zábavnosti, ale aj
v kontexte filozofickejšieho rozmeru, vážnejších otázok a zamyslení,
atď. Samozrejme, Moffatov príspevok pozostáva aj z úspechov v oblasti
humoru, oblasti charakterizácie postáv, a v spočiatku opatrnej no postupne
narastajúcej homáže "zlatému veku“ seriálu v 60. a 70. rokoch (ale bez
toho, aby lipol slepo na minulosti). Za dôstojné a bezchybné zvládnutie
príprav 50. výročia seriálu v roku 2013 si Moffat tiež zaslúži
pochvalu, no túto métu podľa mňa šikovne dobehol práve v roku 2015 –
scenárom k epizóde „Heaven Sent“. Ak niekto niekedy potreboval dôkaz,
že DW nie je „len detský seriál, len rodinný seriál“, nepoznám lepšiu
epizódu, než túto. Prostredie príbehu evokuje povedomý podtón „ponurej
rozprávky“, ktorý sa zvykol objavovať v mnohých dieloch Moffatovej
scenáristickej éry. Avšak, Doktorova postava je tu v zriedkavej situácii.
Je celkom sám, neschopný dovolať sa akejkoľvek pomoci, neschopný byť (či
predstierať pred inými, že je) hrdinom alebo antihrdinom. Vidíme len muža
strápeného a uštvaného vlastným nešťastným osudom, vlastnou zbierkou
strachov, úzkostí a „vnútorných démonov“. Uväzneného v hi-tech
obdobe očistca, z ktorého mu nemôže pomôcť uniknúť len jeho
vynaliezavosť. Musí ju spojiť s odhodlaním priniesť ťažkú a bolestivú
osobnú obetu, a to nie raz. Obetu, ktorá ho v princípe načisto zničí a
potom kruto vyšle späť do sizyfovského snaženia. Najomračujúcejšou vecou
na celom námete je náznak, že Doktor vie o kratšej ceste k pomyslenému
„vykúpeniu“, no dobrovoľne sa rozhodne vytrpieť si všetko do dna. Akoby
chcel potvrdiť, že prijíma trestanie seba samého za skutočné aj domnelé
chyby a prehrešky z vlastnej minulosti ako akceptovateľnú obeť.
„Obluda“ v epizóde je len jedna, a aj tá je abstraktná. Moffat tu však
svoju autorskú tradíciu „o strašidelnosti praobyčajných vecí“
doťahuje do dokonalosti: Ono „plachtové“ strašidlo pomaly a neprestajne
prenasledujúce Doktora je nielen personifikáciou jeho detských strachov o
„obludách pod posteľou“, či škaredých spomienok pretvorených
v bujnejúce traumy. Daná abstraktná bytosť je jeho zlé svedomie, ktoré ho
prenasleduje (a hryzie) na každom kroku životom. V prenesenom zmysle táto
abstraktná bytosť zastupuje jeho padlých a stratených priateľov a
blízkych. Prenasledujú ho donekonečna, so smutnou výčitkou. Tento
naratívny prvok ide ruka v ruke s podprahovou témou celej deviatej série:
Priatelia v nepriateľoch, nepriatelia v priateľoch. Predstava hrozného
netvora pod posteľou, ktorý ho chytil za nohu ako rozospaté dieťa. Smutná
pravda, že netvor nebol netvorom, ale drahou, blízkou osobou, a zlovestnosť
bola len nechcenou náhodou. Niet sa čo čudovať, že Doktora v epizóde
neohrozuje nič iné, ako jeho vlastný strach o blízkych a jeho obavy
z toho, či a ako môže iným dôverovať. V epizóde, ktorá nasleduje po
tejto, je nakoniec divák konfrontovaný s provokatívnou myšlienkou: Deviata
séria nemá skutočného „veľkého obávaného záporáka“. Ak ním niekto
je, je to paradoxne Doktor. On a jeho úzkostlivé svetonázory, častá
neochota priznať si, že niekedy sa nedá zvíťaziť, nie všetko sa dá
dotiahnuť do dokonalosti, a niekedy treba prijať aj rozlúčku s tými
najdrahšími. Jeho odpor ku prekážkam a konečnosti privodí jemu aj
viacerým jeho blízkym priveľa zbytočných tragédií. Moffat od začiatku
svojho pôsobenia rád zdôrazňoval nádych príbehu a mýtu v rozprávačskom
prístupe jeho sérií, no v „Heaven Sent“ buduje určitý anti-mýtus.
Namiesto príbehu nebojácneho a ostrieľaného protagonistu je to príbeh boja
s vlastným šialenstvom a zúfalstvom, bez akýchkoľvek príkras, no
zároveň bez samoúčelného cynizmu. Celý diel je vlastne „rozprávkou
o útrapách“, no jej hlboko melancholický podtón skrýva pod povrchom
mimoriadne humánne jadro."
Autor tohto monumentálneho komentára vyhráva odmenu od redakcie Fandom SK podľa vlastného výberu z ponuky, ktorú mu zašleme e-mailom.
Srdečne gratulujeme všetkým, na ktorých si fanúšikovia spomenuli. V ich mene ďakujeme za vašu priazeň a dúfame, že na slovenskej i svetovej fantastickej scéne sa aj v roku 2016 zviditeľní dosť osobností, aby o nich čitatelia, fanúšikovia a priaznivci mysleli často a v dobrom. Zároveň si však dovoľujeme vyjadriť pochybnosť, či s anketou budeme pokračovať na našom príliš malom fandomovom piesočku aj v nasledujúcich rokoch.
Foto: Archív.