Po dlhej a studenej zime zasa nastal čas vybrať sa na nejaký con. Odkedy sa Paľo (To som ja, ten v zátvorkách :) vrátil z vojny, klub fungoval dobre, prečo sa potom nepochváliť. No tak sme sa v to sobotné, volebné ráno vybrali aj s Paľom do Bystrice.
Vo vyššie spomínané ráno som, zobral fľašu domácej (Nejako si na ňu nespomínam…), volebný lístok a vybrakoval som svoje konto a išlo sa. Paľa som stretol ešte pred odchodom autobusu, tak sa nám podarilo nalodiť spolu. Cesta prebiehala pomerne pokojne, až dokiaľ sme pred Breznom nezačali ochutnávať z domácej. (Aha! Už si pomaly začínam spomínať. To bolo to, čo som videl v autobuse naposledy. Ďalej si matne spomínam, že sme ju určite nedorazili, tak kde sa dokelu stratila?!) Domáca zavoňala po celom autobuse a chvíľu nato sme ucítili aj charakteristický kyslý zápach zvratkov. Na sedadle pred nami to nevydržal nejaky chlapček. Z toho vyplýva, že alkohol nepatrí deťom. (Ďuro! K tým deťom by som ešte dodal, že im nepatria ani časopisy s hambatým obsahom. Nerozumiem tomu prečo, si sa ma potom celý čas v autobuse snažil presvedčiť o tom, že je najlepšie ak si ho budem čítať práve vtedy, keď pri mne sedí mladé, snáď ešte nevinné dievča. #$@%@$&$&$ Aha už sa mi veľmi pomaly zapla moja bunka. MY magistri sme morálne zásadovejší ako VY inžinieri.)
Po krátkom extempore s Paľovým pokusom (No comment!) odvoliť počas prestávky v Brezne sme úspešne dorazili do Banskej Bystrice. Paľo konečne odvolil (Čo sme si zvolili, to nech si aj máme…), nakúpili sme nejaký proviant a ja som vytelefonoval stretnutie zo Šimonom, aby nás navigoval ďalej. Auto bolo plné, tak sme doň naložili aspoň batožinu a vybrali sme sa na hvezdáreň Vartovka pešo. (Je pravda, že Ďuro mojim navigačným schopnostiam v slabej chvíli neveril, ale ako sa všetci dozvieme neskôr, sme samozrejme dorazili do cieľa. Ako sa dozvieme ešte neskôr, možno som ho mal nechať niekde dole na stanici a cestou späť ho vyzdvihnúť.)
Po pol hodine šľapania do kopca, sme dorazili na miesto konania. Na Vartovke sa oslavovalo už deň predtým, tak spoločnosť bola nezvyklo tichá. Okrem prezidenta Československého fandomu na Slovensku Šimona, ktorý ako obvykle spal, tam boli už všetky celebrity, bývalý prezident Peťo Pavelko, zástupkyňa Českého fandomu Jolana, predseda Bystrického klubu Miro Párička, zástupcovia ďalších klubov, a hlavne záľaha Košičanov.
Počas prípravy guľašu sa rozbehla porada. Hovorilo sa ako fungujú kluby, čo robiť aby fungovali. Väčšina prítomných sa sťažovala, že to veľmi nefunguje. Celkovo porada nepriniesla nič nové, väčšina klubov hibernuje, fungujú iba tri alebo štyri. Aspoň existuje databáza klubov a ľudí, ktorí sa venujú SF. (Takže aby som aj ja prihodil polienko na oheň vášní, ktoré vyburcovali Ďura k pre mňa „neočakavanému kroku“, opustil rokovaciu miestnosť. Porada sa mi zdala celkom OK, aj keď na druhej strane výsledok bol dosť „skromný“. Jednotlivé kluby sa prezentovali svojimi budúcimi akciami a hlavne svojimi problémami. Teda, ako je nám na Slovensku zle a tak. Ďuro sa mi skromne ponúkol, že rád zreferuje o klube, tak som ho čoby vtedajšieho tajomníka – dnes už postúpil vyššie, kariérista jeden – nechal rád hovoriť.
Na Šimonovu otázku, prečo hovorí on ako tajomník, odpovedal v duchu našich najlepších tradícií: „Ešte nie je všetkým dňom koniec…“ Ale na druhej strane nás Ďuro veľmi pochválil, takže to, že pri istým nemenovaných udalostiach to fakticky nevydržal a urýchlene opustil rokovaciu miestnosť, mu skutočne zazlievať nemôžeme. Keby som nebol väčší diplomat a relatívne pokojný človek asi frčím za ním…
Na záver porady už padali aj takmer konkrétne návrhy na zlepšenie činnosti fandomu typu: „Je treba robiť niečo.“)
Po porade nasledoval guľaš a príjemný večer keď sme ďalekohľadom sledovali letisko na Sliači a Banskú Bystricu. (Aj keď som sa skutočne veľmi snažil, bohužiaľ sa mi nijaké zaujímavé okno v pokojnej Banskej Bystrici nájsť nepodarilo.) Všetko by pokračovalo úplne idylicky, ak by nedorazil ujo Váňo. (…a Ďuro nebol pri oficiálnych návštevách tak slabo morálne zásadový.) Tak sa okrem mojej domácej (Á tak tu bola…) objavil na scéne ešte jeden životabudič. Z ktorého sme veľmi rýchlo ochutnali. Bohužiaľ v tom istom čase začala Lulu organizovať kvíz o SF knihách, na ktorom donútila zúčastniť sa aj tých, ktorí sme už boli dosť zoživotabudičovaní. Ja si ho veľmi nepamätám, ale podľa spomienok ostatných, som vyhral druhé miesto spojené s tričkom, ktoré doniesol Pepa Vašát. Tak som vďaka životabudiču vyhral a zároveň aj zmeškal aj Šimonovú prednášku o čarodejniciach. Tak sa úspešne a bezo mňa skončila oficiálna časť Vartaconu. (Takže ešte aj ja zopár postrehov z večera. V súťaži som samozrejme nič nevyhral. Bohužiaľ nebol som zoživotabudičovaný, takže som sa snažil zapojiť aj svoju bunku. Mal som potom pomalú ruku… A nestihal som zaškrtávať jednotlivé políčka. Ak si dobre pamätám, tak už počas oficiálneho večera som sa snažil dištancovať od Ďura. Nebudem si predsa kaziť image morálne zásadového človeka. Vypočul som si Šimonovu prednášku, celkom dobré zábavisko a pomaly som si chlastal svoje pivko. Keďže som spravil dolu v BB osudnú chybu a kúpil si iba 4 – slovom štyri – pivá, začínal som pomaly úplne triezvieť. A keďže som si opäť nechcel pokaziť spomínaný image, radšej som sa od Ďura dištancoval úplne – však som mal svoj spacák – a zaľahol som. Zaspávalo sa mi vcelku príjemne – počúval som poväčšine Ďurove zbesilé a väčšinou málo zrozumiteľné výkriky do tmy odniekiaľ zvonku…)
V nedeľu sa už iba cestovalo domov, na stanici v Bystrici sme sa rozišli, Paľo šiel na autobus domov a ja ešte do Zvolena za svojou veľkou láskou. (Pôvodne sme mali ísť do Zvolena obaja, ale akýmsi mne záhadným riadením osudu ma Ďuro nasačkoval do autobusu do Popradu a za svojou láskou vyrazil sám. V mojom druhom domove, Poprade som strávil pár chvíľ na stanici v príjemných spomienkach na základnú vojenskú službu. Ešteže v autobuse neboli žiadne mladé a možno nevinné dievčatá. Mohol som si po dobrom víkende, prečítať dobré hambaté komiXXXy.)