Kniha, o ktorej sa nedebatuje, či ju treba mať v knižnici, alebo nie
Je len málo spisovateľov, ktorí si dokážu vytvoriť naozaj originálny, prepracovaný a životaschopný vlastný svet. David Brin so svojím cyklom „O pozdvihnutých\" k ním však neoddiskutovateľne patrí. Po predlhých troch rokoch sme sa konečne dočkali pokračovania a zároveň záverečného dielu prvej trilógie z tohto obdivuhodného a v SF už takmer kultového cyklu. Keď som prvý krát držal v ruke tento tretí diel a videl, aká je to buchla, vôbec ma neprepadla úzkosť nad tým, ako sa budem prelúskavať tým nadmerným množstvom strán. Brinove knihy sú ale jedny z mála, pri ktorých si prajem, aby mali strán čo najviac. Kto sa stretne s touto knihou ako prvou z cyklu „O pozdvihnutých\„, bude mať spočiatku malý problém zorientovať sa v množstve vesmírnych rás, galaktických kódexov, starobylých tradícii a odkazov na predchádzajúce udalosti. Ale len chvíľu. Potom ho nekompromisne strhne rozprávačské majstrovstvo Davida Brina a imaginatívna atmosféra tejto veľkovýpravnej hard SF. Brin si svoj svet budoval postupne. V prvých dvoch dieloch „Slnečný pútnik\“ a „Hviezdny príliv\" začal načrtávať povahy jednotlivých rás v galaktickom spoločenstve a taktiež etiku a kódexy, ktorými sa riadia. Ústrednou myšlienkou Brinovho vesmíru je tzv. „pozdvihávanie\„, čo je proces, keď staršia a vyspelejšia „patrónska\“ rasa dopomôže k inteligencii mladšej a neskúsenej rase, ktorá sa potom nazýva „vazalská\" a za odmenu musí svojím patrónom slúžiť stotisíc rokov. Ľudia sa však z tejto štruktúry trochu vymykajú. Ich nepozdvihol nikto, k svojej inteligencii dospeli sami svojím, často krát bolestným vývojom a cez to sa nemôžu preniesť niektoré starobylé vesmírne rasy, ktoré si svoje vazalské roky tvrdo a poctivo odslúžili u svojej patrónskej rasy. Preto sa všemožne snažia vmanipulovať ľudstvo do situácie, keď nedodržaním niektorého galaktického kódexu alebo tradície, stratí svoje práva a privilégia. Ľudstvo ako najmladšia patrónska rasa, niektorými posmešne označovaná „vĺčatá\„, drží ochrannú ruku nad svojimi dvoma vazalskými rasami, neošimpanzami a neodelfínmi, z ktorých pozdvihávaním začalo ešte pre prvým Kontaktom s galaktickým spoločenstvom. Dej „Vojny pozdvihnutých\“ sa točí okolo malej planétky Garth, ktorú predchádzajúci správcovia takmer úplne zničili. Škody, ktoré napáchali svojím šialenstvom a genocídami sa snažia teraz napraviť ľudia, nový správcovia Garthu, ktorým bola planéta pridelená, aby svojou povestnou zručnosťou zachránili umierajúcu ekosféru. Na druhej strane vesmíru ale našla pozemská loď s neodelfíňou posádkou niečo, čo vyvolalo krízu, šíriacu sa po celej galaxii. Jeden z dôsledkov tejto krízy je aj invázne obsadenie Garthu vtáčou rasou Gúbúrov. Väčšina ľudí je v tomto nerovnom boli donútená kapitulovať a na odpor sa postaví hlavne vazalská rasa ľudstva, neošimpanzi. Väčšina veľvyslancov galaktických rás z Garthu na poslednú chvíľu utečie a nechá ľudí napospas osudu, bez akejkoľvek pomoci. No nájde sa aj pár takých, ktorý nezoberú nohy na plecia a jedným z nich je napríklad tymbrimijský veľvyslanec Ulthacalthing a jeho dcéra Athaclena. Ulthacalthing si plánuje z Gúbúrov vystreliť takým spôsobom, že na to asi dlho nezabudnú. Pôvodne neškodná sranda sa mu však časom začne vymykať z rúk… Ak si niekto predstavuje, že tých 736 strán sa bude točiť prevažne okolo partizánskych akcií hrdinských neošimpanzov, vojenskej stratégie a kľučkami v diplomatických protokoloch, riadne sa mýli. A bude pekne prekvapený. Knihou sa ako hodvábna niť prepletá rodiaci sa milostný vzťah medzi veľvyslancovou dcérou – mimozemským tymbrimijským dievčaťom Athaclenou a ľudským chlapcom Róbertom, synom planetárnej koordinátorky Garthu. Tymbrimijská rasa je povestná svojím humorom, silným empatickým vnímaním a extrémnou prispôsobivosťou, preto ani Athaclene nerobí problém priblížiť sa tvarom, aj tak dosť podobného tela, ľudským dievčatám. A to Róberta určite nemôže nechať chladným… Tymbrimijovia však predsa len nie sú ľudia a tak to vôbec nie je také jednoduché, ako si to teraz asi väčšina z vás (teda tá mužská časť) chlipne predstavuje. Za túto veľmi inteligentnú a citlivú mimozemskú lovestory si Brin určite zaslúži bod navyše. Obálka od M. Whelana je jedna z najvydarenejších, aké som od neho videl a tá Athaclena sa mu naozaj vydarila. Nepredstavoval som si ju lepšie. Keďže som si sľúbil, že o deji prezradím ešte menej, ako komentár na obálke knihy, každý, kto bude chcieť zistiť, ako to nakoniec s Athaclenou a Robertom, ale aj s ľudmi a neošimpanzami, na tvrdo skúšanom a ešte veľa tajomstiev ukrývajúcom Garthe, nakoniec dopadne, si bude musieť knižku nejako zaobstarať. Je nemalá cena môže mnohých zvádzať k premýšľaniu o nečestných spôsoboch nadobúdania vecí, ale či sa už vydáte cestou dobra alebo zla, „Válka pozvednutých\" od Davida Brina je kniha, o ktorej sa nedebatuje, či ju treba mať v knižnici, alebo nie. Všetci ju tam totiž už majú.
Anton Stiffel, 9/10
David Brin: Válka pozvednutých, orig. Uplift war, prekl. M. Kraus, Wales 2002, obál. M. Whelan, 436,– Sk, brož., ,736 str