Útek zo Snérie

Poviedka zo súťaže zo sveta Pohrobka 2012

Literárna súťaž

V centrálnej sieni Chrámu poznania vládlo hrobové ticho. Novici do stojanov na pilieroch povkladali blčiace fakle a ustúpili do ústrania, za masu svätých mužov, ktorí sa postupne zhromažďovali.

Jedny z bočných dverí za oltárom sa otvorili a na drevenej podlahe zarinčali železom obité čižmy.

Chrámový strážca mal cez ramená prehodený tmavomodrý plášť a pod ním pozlátený kyrys s rytinou orla.

„Padla severná brána,“ oznámil.

Desiatky tvárí stuhli v grimase hrôzy.

„Spáľte to,“ rozkázal veľkňaz a obradne vytiahol zo stojana fakľu.

Uprostred siene sa kopila pyramída kníh. Veľkňaz natiahol ruku za hlavu a hodil blčiacu fakľu…


Keď sa oheň preplazil až k sudom s výbušným prachom, chrámom poznania otriasla séria explózií. V miestach, kde sa predtým k oblohe týčila veľkolepá kupola, všľahali vysoké plamene, preskočili na okolité strechy a hltali drevené domy ako vyhladovaná šelma.

V podzemí sa výbuch prejavil ako chvenie, hluk takmer úplne pohltila zemina, ktorá delila unikajúcich hodnostárov od strateného mesta. Na hlavy sa im zosypalo drobné kamenie a hlina, ale masívne drevené podpery tunel udržali priechodný.

Niekoľko koní vystrašene zaerdžalo, jazdci zvieratá upokojili a bez slova pokračovali vpred.

V čele unikajúcej skupiny klusala kráľovská garda, za nimi panovník s rodinou, niekoľko najvyšších hodnostárov a veľkňaz so svojimi blízkymi. V závere postupovala chrámová stráž, tri tucty po zuby ozbrojených hrdlorezov zakutých do pozláteného panciera a s dlhými mečmi na chrbtoch.

Veľkňaz sedel na ušľachtilom hnedákovi. Hýbal bokmi v rytme kroku zvieraťa a vykrúcal krk k stráži, ktorá klusala za ním.

Vedome skracoval krok, nech ho predbehne niekoľko kňazov, kým nezaostal natoľko, aby sa vmiesil medzi svojich ochrancov.

„Mali by ste sa držať vpredu medzi ostatnými, vaša svätosť,“ varoval veľkňaza kapitán.

Iub Nefher sa trpko usmial a prepáčil vyčítavý tón, akým bojovník prehovoril.

„Keby si rozptýlil svojich mužov na nepriateľskom území, ktorý z nich by podľa teba prežil najdlhšie?“ spýtal sa veľkňaz a šibol pohľadom na siluety jazdcov, medzi ktorými sa ocitol.

„Ako to myslíte, vaša svätosť?“

„Keby som poslal jedného z tvojich mužov samého preč, ktorému z nich by si dával najväčšiu šancu prežiť?“

„Šajdánovi ľudia a monštrá sa hemžia všade. Pochybujem, že sa pre nimi dá ukryť, ale ak… Potom Gellert, syn Henrika,“ opáčil kapitán. „Jeho otec bol lovec a mladík za sebou vie zamiesť stopy, ak treba. Prečo, pane?“

„Ktorý to je?“


Únikový tunel vyústil do lipového hája, takmer dve míle južne od mestských hradieb. Gellert upevnil meč do sedlovej pošvy a sledoval útly chrbát dievčaťa, ktoré sedelo na drobnej bielej kobylke. Mohla mať asi trinásť rokov a… bola blázon. Aspoň za to ju považovala väčšina obyvateľov chrámu a on patril medzi nich.

Sedela na koni, brblala si popod nos nejakú odrhovačku a neprítomným pohľadom civela dopredu. Netušil, či vôbec vníma, v akom nebezpečenstve sa nachádza alebo čo sa okolo nej deje.

Venoval jej pozornosť z veľkňazovej vôle. Lelia. Nikto zo strážcov netušil, či je mladé dievča milenkou svätého muža, otrokyňou alebo slúžkou. O to čudnejšia bola žiadosť Jeho svätosti, keď mladému bojovníkovi prikázal, aby sa o dievča postaral. Veľkňaz mu jednoznačne rozkázal, že má byť jej osobným strážcom aj keby jemu samotnému šlo o život. Ak dôjde k najhoršiemu, musí ju dostať do bezpečia.

Podlaha pod kopytami koní tvrdla, hlinu vystriedal štrk a nakoniec súvislé kamenné podložie. Spomalili, aby nedokaličili zvieratá a dorazili až k východu z tunela.


Oblohu zahaľovala opona sivých mračien a vzduch voňal po daždi. Z diaľky, kde za lipovým hájom tušili mesto, k utečencom doliehal sotva počuteľný lomoz bitky a postupujúcich dobyvateľov.

Kráľovská garda pri východe utvorila polkruh a počkala, kým z tunela vystúpi celý sprievod.

Gellert popohnal koňa a postavil sa po ľavej ruke k dievčine, ktorá nedala najavo, že by jeho prítomnosť vnímala.

„Môžeme vyraziť!“ zavelil kapitán gardy a pohnal svojho sivka do noci.

Prekonali sotva niekoľko konských dĺžok, keď na prednú líniu gardistov dopadlo krupobitie šípov. Zasyčali vo vzduchu potichu ako číhajúci had, zahryzli sa do pancierov bohatierov a niekoľkí z nich padli k zemi.

Noc razom ožila bojovým pokrikom skrytých nepriateľov.
Ozval sa hrdelný rev a z tieňov stromov sa odlepili vysoké siluety ghúlov nasledované podradnejšími zabijakmi.

„Zober dievča do bezpečia!“ zakričal Iub Nefher, keď sa v sedle predieral dopredu popri Gellertovi a už ho nebolo.

Zmätený bojovník v prvom okamihu nevedel, čo robiť. V ruke zvieral rukoväť meča, váhal, či bojovať po boku druhov, alebo poslúchnuť priamy rozkaz veľkňaza.


Vybuchla fontána svetla. Oslepení útočníci na okamih povolili zovretie a tak umožnili obrancom, aby sa pokúsili pretrhnúť ich rady.

Rytieri, ktorých svetlo nezasiahlo priamo do tváre, ale od chrbta, vyrazili vpred a rúbali, čo im sily stačili.

Gellert zdrapol uzdu dievčininej kobyly a ťahal ju za sebou. Z davu sa na neho vyrútil vysoký bojovník so sekerou v ruke. Voľky-nevoľky pustil uzdu chránenkyne, aby odrazil útok švihnutím meča. Útočníka však podcenil a sekera sa zaborila hlboko do hrude jeho tátoša. Kôň divoko zaerdžal a vzopäl sa na zadné.

Gellert zoskočil zo sedla a vyhol sa letiacemu oštepu, ktorý skončil v boku žrebca. Zranené zviera pod ďalšou ranou padlo a strhlo niekoľko naňho sa tisnúcich útočníkov.

Strážca pozrel za seba a z obratu ťal po hlave dorážajúcemu sokovi. Ten sa nestihol uhnúť a hlava v koženej prilbici pod úderom meča vybuchla ako melón. Lesná čistina ožila lomozom bitky, uprostred ktorej sa v sedle koní týčili kňazi a metali okolo seba kúzla v márnej snahe čeliť presile.

Niekto dievčinu strhol zo sedla a zrazil na zem. Kopala a hádzala okolo seba rukami, ako pominutá.

Gellert sa k nej predral, aby jej pomohol vstať, ale len čo sa mu ušiel kopanec do opancierovaného žalúdka.

Akt násilia od chránenkyne ho tak prekvapil, až dievčaťu nemilosrdne odsotil nohy a zdrapol ju za krk.

Stála na nohách, ani nevedela ako a divoko gúľala očami. Pokúsila sa ho udrieť, ale ten sa jej obratne uhol a jednu jej spakruky vyťal. Okamžite stratila vedomie a padla na zadok.
Gellert kopol do žalúdka bežiaceho ghúla a uvoľnil si cestu. Vysoký elf na neho zagánil a vyceril zuby. Vzápätí sa mu však do krku zahryzol šíp a zmizol v bojovej mele. Strážca zobral dievča do rúk a prehodil si ju cez rameno. S mečom v druhej ruke sa začal prebíjať davom.


Rana na boku ho pálila, ramená horeli vyčerpaním, ale z obkľúčenia sa mu podarilo nejakým zázrakom vyviaznuť. Dievčina na ramene dýchala, aspoň to predpokladal.

Zasunul meč späť do pošvy na chrbte, napravil si krehký živý náklad a vyrazil do noci, do bezpečia čo najďalej od bojiska.


V korunách stromov zaplieskali prvé kvapky a čoskoro sa spustil silný dážď. Gellert kráčal celé hodiny, nepripúšťal si vyčerpanie, chlad ani vodu, ktorá mu tiekla za chrbát. Krátko nad ránom pocítil, že ho opúšťajú sily.

Poťažkal dievčinu na ramene a rozhodol sa nájsť dočasný úkryt, aspoň kým nepominie búrka. Kúsok poniže svahom našiel vyvrátenú mohutnú lipu s dutým kmeňom. Bolo v nej vlhko, ale pred dažďom a vetrom ochránila.

Sadol si do dutiny a položil dievča vedľa seba. Stále čušala v bezvedomí. Na tvári mala riadnu podliatinu, až zaľutoval, že ju udrel tak silno.

Opatrne sa dotkol citlivého miesta a dievčina sebou trhla. Otvorila oči a vyvalila ich na Gellerta. Skôr než stihol čokoľvek urobiť, odtiahla sa od neho a nekontrolovateľne sa roztriasla. Z úst jej začalo vychádzať hvízdanie, ako keby dostala záchvat.

Videl, že je mimo. Podobné záchvaty dostávala aj v chráme. Bolo ťažké utíšiť ju a keby vybuchla aj teraz…

Vydriapal sa von a nechal ju v bútľavine samu. Dážď mu bubnoval po temene a vzduch pred ústami sa zrážal do obláčikov pary.

„Pri bohoch!“ zahrešil a udrel do kmeňa najbližšieho stromu.

Kráčal v daždi sem a tam, kým nenadobudol pocit, že sa snáď mohla aj upokojiť.

Potichu podišiel k bútľavine a nazrel dnu. Čupela, rukami si objímala kolená a pohmkávala si nejakú známu melódiu.

„Si v poriadku?“ spýtal sa neisto. Vedel, že rozumie, ale nie vždy reagovala ako sa očakávalo.

Tentoraz mlčala. Ani na neho nepozrela, len ako zhypnotizovaná hmkala a kolísala sa na nohách.

Vyložil si jej mlčanie ako súhlas a opatrne sa vtisol dnu. Bol taký unavený, že nemal chuť rozoberať jej pocity. Odviazal si hrudný pancier, vyzliekol krúžkovú košeľu a objal si kolená, aby spánkom aspoň na okamih zahnal únavu.


Svitanie so sebou prinieslo koniec búrky. Zem voňala po vlhkosti a z korún stromov stúpali k oblohe kúdoly vyzrážanej pary.

Gellert vstal a cítil sa otrasne. Nemal chuť riskovať ďalší z nervových výbuchov dievčiny, tak sa s rámusom začal chystať na cestu, aby ju zobudil bez dotyku. Pancier ukryl a podobne aj ostatné drobnosti, ktoré ho mohli zbytočne zaťažovať.

Nechal si len krúžkovú košeľu a cez ňu natiahol kožený kabátec. Plášť zmotal a uviazal si ho okolo pása.

Lelia stále spala, alebo sa aspoň tvárila, že spí. Vytiahol dýku a treskol ňou po pancieri, až to zazvonilo.

Dievčina sa strhla a nevraživo na neho pozrela.

„Musíme ísť,“ povedal pomaly a jasne, aby mu porozumela. „Prenasledujú nás nebezpeční ľudia. Ak nevyrazíme, chytia nás a zabijú.“

Nevedel, ako jej to jednoduchšie povedať.

Chvíľu na neho hľadela ako keby vôbec nerozumela, čo sa jej vraví.

„Nebezpeční ľudia zabijú,“ povedala bez výrazu a vstala.

„Aspoň, že mi rozumieš,“ usmial sa Gellert.

Leila sa zatvárila kyslo a vyšla popri ňom, ako keby ju absolútne prestal zaujímať. „Alebo možno aj nie.“


Podstatné bolo, že kráčala za ním. Niekoľko krokov pozadu, ale predsa. Keď zrýchlil, zrýchlila aj ona, keď spomalil, spomalila tiež. Vôbec, zdalo sa mu, že ho napodobňuje.

Určitú dobu mu to nevadilo, no s rastúcim hladom sa začínal cítiť namrzený a keď zastavil, aby si z čela zotrel pot, zastavila aj ona a ostentatívnym gestom kopírovala jeho pohyb.

Rozčuľovala ho, ale nemohol nič urobiť. Spomenul si na jej večerný výbuch a na hrdlorezov, ktorí sú im v pätách.

Pokračovali ďalej a čoskoro sa aj na dievčati začali objavovať známky únavy. Prestala ho napodobňovať a začala sa hrať so svojimi strapatými vlasmi.

Keď Gellert okolo obeda našiel pár hríbov, od radosti mu až srdce poskočilo. Zliezol dolu svahom a šmykol sa po zadku ku koreňom vysokej brezy, aby svoj nález overil.

Boli tam, tri, veľké ako dlaň a zdravé ako buk. Vytrhol ich aj s koreňmi a rýchlo očistil. Lelia stála niekoľko siah nad ním a zvedavo pokukovala.

„Si hladná?“ spýtal sa veselo a dvihol hríby nad hlavu, aby sa pochválil s nájdenou korisťou.

„Si hladná,“ zopakovala Lelia a z výrazu jej tváre nevedel vyčítať absolútne nič.

Časť dobrej nálady ho okamžite opustila. Vyškriabal sa späť a vystrel k nej ruku s hríbom.

„Musíš byť hladná,“ núkal jej huby.

„Musíš byť hladná,“ zopakovala a zobrala jednu z húb do rúk.

Gellert prešiel jej reakciu mlčaním a odlomil kúsok z klobúčika, aby demonštroval, že sú na jedenie.

Sledovala ho a tiež si strčila hubu do úst.

Prežrel a prežrela aj ona.

„Nejako sa dohodneme,“ zabručal Gellert, ale už si všimol, že ho zase veľmi nevníma.

Začala lačne jesť svoj podiel a keď skončila, na perách jej zaihral hlúpy úsmev.


Dobrá nálada Lelie vydržala niekoľko hodín. Poskakovala na špičkách, krútila rukami ako veternými mlynmi a na tvári jej žiaril úsmev.

Gellert obdivoval jej jednoduché rozpoloženie. Takáto bezstarostná v ňom vyvolávala pocit spokojnosti.

K večeru našli bezpečné miesto, kde sa mohli utáboriť. Takmer hodinu mu pílila uši s tým, že má hlad. Dookola a bez prestávky opakovala slovo „jedlo“, kým ho nevyhnala do šera a on sa nevrátil s hrsťou zošúverených lesných plodov.

Potom si ľahol a zatvoril oči, aby si myslela, že spí. Chvíľu okolo neho ešte chodila ako okolo horúcej kaše, kým sa odvážila priblížiť natoľko, aby sa ho dotkla.

Cítil chlad jej skrehnutých rúk a uvedomil si, že musí mať veľmi tuhý korienok, ak ešte nesmrká ani nekašle.

Sadla si vedľa neho a opatrne sa k nemu priblížila natoľko, až sa ho dotýkala chrbtom. Keď tak ležala niekoľko minút a nadobudla pocit sebaistoty, opatrne chytila okraj plášťa, ktorým sa prikryl.

So zaťatými zubami sledoval, ako z neho pomaly a plynule sťahuje prikrývku, kým sa celkom nezababušila.

Rozmýšľal, čo je na nej také výnimočné, že bolo v osobnom záujme veľkňaza, aby prežila.
V chráme nikto presne netušil, akú rolu zohráva vo vzťahu k starému mužovi. Vek na to, aby bola jeho milenkou v podstate mala. Gellert poznal viacero dievčat, ktoré v jej rokoch počali dieťa.


Ráno Leliu skoro prepichol dýkou, keď ho zdrapla za rameno a začala ním mykať. Vonku sotva svitalo a ona začala protivne vzlykať, pričom ním stále lomcovala.

Vytrhol sa jej a odstúpil, aby sa trochu spamätal. Jej vzlyky naberali na intenzite. Bál sa záchvatu a vedel, že tentoraz to asi nebude jeho správanie, čo ju rozrušilo.

„Je ti zima?“ spýtal sa.

Žiadna reakcia.

„Si hladná? Jedlo?“

Dvihla hlavu a otvorila ústa. „Si hladná, jedlo,“ a pokračovala vo vzlykaní.

Gellert vstal a vyšiel do lesa, aby niečo rýchlo našiel. Prekonal dvesto siah, keď narazil na niekoľko trsov šťaveľa. Krčili sa medzi popadanými žltými a červenými listami bučiny a okolo nich rástla v riedkych trsoch tráva.

Zohol sa a začal trhať. Zhlboka sa nadýchol, aby sa upokojil. Cítil hnijúce lístie všade navôkol a… zápach škvariaceho sa tuku.

Stuhol a nasal vzduch ako vetriaci pes. Zacítil oheň.


Vrazil Lelie do ruky nazbierané byliny a naznačil, aby čušala. Akonáhle v rukách zovrela otiepku listov, stíchla a začala si ich pchať do úst.

Nechal ju v táborisku, zobral meč a začal postupovať za vôňou ohňa. Vietor mu fúkal do tváre, nuž sa neodvažoval odhadnúť, ako ďaleko môže byť.

Čoskoro zachytil nejasné zvuky a medzi kmeňmi uvidel niekoľko mužov a oheň.

Lístie zo stromov s blížiacou sa zimou opadávalo, ale kroviny stále núkali dosť možností ukryť sa.

Plazil sa pri zemi s dýkou v zuboch, kým nebol na dohľad od tábora.

Pri malom ohníku sa krčili traja chlapi a na veľkom ražni opekali králika.

Všimol si, že na zemi leží spracovaná srna a niekoľko menších kusov zveri. Podľa oblečenia odhadol mužov na lovcov zo šajdánových zásobovacích oddielov. Neďaleko mali uviazané kone a vo veľkých vakoch zabalenú časť koristi.

Kone boli presne to, čo mohlo dramaticky zvýšiť ich šance na prežitie. Na druhej strane lovci boli traja, ale Gellert bol vycvičený zabijak.

Ich luky viseli zavesené s uvoľnenými tetivami na jednom z konárov, kde natiahli aj kožušiny poslednej koristi.

Gellert sa priplazil najbližšie, ako mu opatrnosť dovolila a čupol si.

„Zveri je tu dosť,“ utrúsil najmenší z trojice a pichol špičkou noža do králika, aby skúsil, či je dostatočne upečený.

„Šajdán si nemusí robiť starosti so zásobovaním…“

Do rozhovoru by sa určite zapojil aj tretí, ale nedostal príležitosť. Letiaca dýka mu vyrazila dych a zrazila ho na zem.

Ostatní dvaja okamžite vyskočili na nohy.

Gellert vybehol z krovín rovno do útoku. S nožmi proti nemu nemali šancu. Kým si to ale uvedomili – rúbal po väčšom z preživšej dvojice.

Muž vykríkol. Snažil sa úder zastaviť, ale len čo mu Gellert vyrazil zbraň a ruka sa pod silou rany zlomila.

Lovec zajačal a ustúpil. Bojovník stiahol zbraň do krytu a vyrazil vpred výpadom. Muž sa snažil uhnúť, ale špička zbrane si ho našla a zmizla v nechránenom žalúdku.

Kŕčovito zovrel čepeľ a snažil sa ju vytiahnuť.

Gellert mu to uľahčil a odkopol telo z čepele dole.

Posledný z lovcov zobral nohy na plecia a upaľoval ku koňom. Ak by utiekol…

Gellert vyrazil vpred a skôr než stihol lovec odviazať koňa, bol pri ňom.

Vystrašený muž vytrhol zo sedlovej pošvy krátky meč a pohodil nôž, ktorý zvieral v ruke.

„Zabijem ťa,“ precedil pomedzi zuby a na čele mu vyrazili kropaje potu.

„Máš vhodnú príležitosť.“

Lovec zaručal a vrhol sa vpred. Gellert útok odrazil a skôr než sa nešťastník nazdal, zarúbal mu čepeľ hlboko do boku. Trup lovca nezahaľovalo žiadne brnenie. Čepeľ si našla cestu ako nôž cez maslo a so zamľaskaním vyvrhla povrazec čriev.

Gellert vytiahol meč a chrčiaceho nebožtíka dorazil. Potom sa vrátil k prvým dvom obetiam, ktoré pomaly dožívali a venoval im milosrdne rýchlu smrť. Predsa – boli to ľudia, nie ghúli či škrati a zaslúžili si ju.

Keď skončil so špinavou prácou, očistil čepeľ meča lístím a poprezeral tábor, či nenájde stopy po ďalších prípadných lovcoch. Boli len traja, ako predpokladal.

Dvihol zrak, že pôjde za Leliou, keď ju uvidel stáť na kraji táboriska. S vyvalenými očami hľadela na mŕtvoly ležiace okolo ohňa.

Gellert nevedel, aká reakcia bude nasledovať, tak podišiel bližšie, aby ju vedel prípadne upokojiť.

Na jeho prekvapenie si bezstarostne čupla k ohňu, aby sa zohriala. Opatrne siahla po pečenom králikovi a pustila sa do polosurovej hostiny.

Počkal, kým sa naje a pustil sa do zvyškov on.

„Nebezpeční ľudia,“ povedala potichu a utrela si špinavé ústa.

Skoro mu zabehlo, ale prikývol.

„Veru tak, nebezpeční ľudia.“


S plným žalúdkom a v sedle urazili riadny kus cesty a nechali najnebezpečnejšiu oblasť za sebou. K večeru sa utáborili a dokonca sa Gellert odvážil zapáliť aj malý ohník.

Lelia sa usmievala a veselo napchávala šunkou. Sledoval jej duchom neprítomnú tvár a do mysli sa mu začali mimovoľne dobýjať hriešne myšlienky. Mala telo ženy, tvár dievčaťa, a myseľ dieťaťa, ale aj tak ho priťahovala.

Ak bola skutočne milenkou veľkňaza, možno by sa nepriečila ani jeho dotykom…

Odložila šunku na zem a začala fascinovane hľadieť na svoju dlaň. Chvíľu nechápal, čo sa deje, kým nezačala dlaňou mávať ako zmyslov zbavená. Vyzerala, že sa ovieva… Zase sa upokojila a hypnotizovala svoju dlaň.

Uvedomil si, že aj keby chcel, nedokázal by sa jej dotknúť. Tá detinskosť bola odzbrojujúca… a odpudzujúca. Začínal ľutovať jej jednoduchú myseľ.


Pocit bezpečia otupil Gellertove zmysli natoľko, že okrem založenia ohňa sa dopustil ďalšej závažnej chyby. Sýty žalúdok je zradný priateľ. Povolil v ostražitosti a zaspal tuhšie, ako inokedy.


„No tak to ma poser!“ zvolal hrubý hlas a Gellert inkasoval do rebier silný kopanec.

Otrasene sa prebudil a pozrel na útočníka, ktorý stál nad ním.

„Čo to…“

Skôr než stihol dopovedať, z druhej strany ho do tváre zasiahol ďalší kopanec.

Zaboril tvár hlboko do vlhkého lístia a vypľul krv a niekoľko zubov.

„Čo si za vtáčika?“ spýtal sa valibuk v mečom v ruke a v sprievode dvoch druhov ho postavil na nohy.

Gellertovi zobrali všetky zbrane, Lelia sedela neďaleko a kým na bojovníka nezaútočili, nevenovala návštevníkom pozornosť. Keď ho ale začali biť, vstala a začala jačať, na čo jej jeden z hrdlorezov vymeral takú facku, až sa posadila.

„Čo je to za hlupaňu?“ spýtal sa zmätene a hľadel na dievča, ako sa v hysterickom záchvate zmieta v tráve.

„Myslím, že si nám nerozumel, keď sme sa ťa na niečo pýtali, chlapče,“ otočil sa veliteľ hrdlorezov na Gellerta.

Ten využil chvíľu pozornosti, ktorú venovali Lelie a siahol do sáry čižmy po dýku.

Vytrhol sa jednému z útočníkov a vrazil mu zbraň do krku. Zabijak neveriacky vyvalil oči a chytil sa za ranu. Jeho druh sa snažil reagovať, ale bojovník bol rýchlejší.

Vykrútil mu ruku, dostal sa za jeho chrbát a podrezal ho.

„Nedovoľte mu ujsť!“ zrúkol veliteľ šajdánovej jednotky a tasil meč.

Gellert vytiahol klesajúcej obeti z pošvy širokú šabľu a poťažkal ju.

Zacítil úder do chrbta a otočil sa, ale nikoho nevidel. Spustil ruku, aby sa pripravil na útok okolostojacich zabijakov. Všimol si, že jeden z nich v rukách drží luk a do tetivy vkladá šíp.

Pri vlastných pohyboch cítil, ako ho niečo reže v hrudi, zakrútila sa mu hlava. „Nepriestrelný asi nebudeš, čo?“ zasmial sa kapitán a ukázal špičkou meča na drôtenú košeľu zvinutú na zemi. „Možno sa v tom spí nepohodlne, ale môže ti to zachrániť život!“

Vykročil do útoku, ale hneď po krátkej výmene si uvedomil mladíkovu prevahu.

„Vidím, že sme zajali pekného vtáčika,“ zazubil sa a ustúpil.

Gellert vykročil s hrdelným zachrčaním vpred a na jazyku prežrel krvavé sliny.

Do stehna ho zasiahol ďalší šíp a on klesol na koleno. Razom sa ho zo strán zmocnili páry mocných rúk a vypáčili mu z dlaní zbrane.

„Ľudia ako ty, by sa nám mohli hodiť,“ poznamenal kapitán a fľochol na neho odhadujúcim pohľadom. „Priznaj sa, odkiaľ že si a kto je tvoja priateľka?“

Gellert sa zazubil a odpľul krvavú hrču slín.

„Ako chceš,“ zasyčal kapitán. „Našim lovcom si daroval rýchlu smrť, tak ti túto maličkosť oplatíme.“

Kývol bradou a muži stojaci po stranách ho zrazili na kolená.

Gellert sa im snažil vytrhnúť, ale s ubúdajúcou krvou ho opúšťala aj sila.


Leliu zvierali v rukách dvaja vojaci, ale aj tak sa jej podarilo vytrhnúť. Pribehla k bezhlavému telu ochrancu a do trasúcich sa rúk zobrala jeho dlaň. Odťatá hlava ležala obďaleč a civela do zeme.

„Čo urobíme s dievčaťom, kapitán?“ spýtal sa jeden z hrdlorezov a s rukou sa pohrával s prackou opasku.

„Prefackáme ju, nech sa upokojí a povie nám, čo sú zač!“

„Je to krásavica,“ zatiahol jeden z mužov a podišiel k nej, aby ju pohladil po zátylku.

Mykla sa a pokúsila sa ho pohryznúť..

„Je to dieťa.“

„Ale veľmi pekné dieťa.“

„Kapitán?“

„Podržte mi ju, chlapi, ale tentoraz poriadne!“

Dvaja sa jej okamžite zmocnili a kapitán pristúpil bližšie, aby si metajúce sa dievča lepšie pozrel.

„Divožienka,“ utrúsil a začal z nej strhávať oblečenie. Chlapi sa hlučne smiali a niekoľko z nich si už povolilo opasky na nohaviciach.

Drsnou rukou jej prešiel po obnažených ňadrách a dostal by sa ďalej, keby ho neprerušil príchod stopára.

„Čo sa tu deje?“ spýtal sa drsne a špičkou čižmy kopol do hlavy chrámového strážcu.

„Ten fagan kládol odpor,“ odsekol kapitán a fľochol na miešanca. Stopárovi v krvi kolovalo niečo z elfov a aj keď si to nepripúšťali, báli sa ho.

„Vy ste snáď úplne osprosteli,“ zahrmel lovec a zdvihol zo zeme krúžkovú košeľu. „Zabili ste ho bez výsluchu a teraz čo? Znásilníte ešte aj to počarované decko?“

„Je to naša vec,“ odsekol kapitán a muži sa na znak súhlasu postavili do polkruhu okolo stopára.

„Naozaj ste takí spomalení?“ pýtal sa neveriacky. „Koľko bojovníkov si môže dovoliť krúžkovú košeľu a jeden a pol ručný meč? To nebol hocikto.“

„Čo nás po tom, kto to bol?“

„Určite by to zaujímalo Al-Khira!“

Meno veliaceho ghúla malo zázračný účinok. Muži stíchli a vymenili si zamračené pohľady.

„Nič.. ehm… nič sa o tejto malej nehode nedozvie,“ rozhodol sa kapitán.

„Až tak sa bojíte jeho hnevu, že celú vec radšej zamlčíte?“ zaškeril sa miešanec.

„A ty tiež,“ zahučal kapitán. „Al-Khir asi nebude akceptovať výhovorky, že si snoril okolo tábora, keď my sme hlušili zajatca.“

Miešanec prižmúril oči a sotva badateľne prikývol.

„Ale dievča radšej nechajte na pokoji,“ povedal.

„A to už prečo?“

Miešanec pristúpil bližšie a zahľadel sa jej do očí. Vyľakane pohľad opätovala.

„Je mimo. Duševne narušená. Aj keby sme jej nohy odrúbali, nič nám nepovie.“

„Zabavíme sa s ňou a potom jej podrežeme krk.“

„Myseľ zradí rozum z vôle bohov, alebo na základe prekliatia,“ povedal miešanec. „A s touto nie je niečo v poriadku. Cítim to.“

„Tak ty to cítiš?“

„Ak tak veľmi chcete, pretiahnite ju. Ale ak vám potom poodpadávajú vtáci, môžete si za to sami.

„Ehm…“

Vojaci si medzi sebou vymenili vydesené pohľady a mimovoľne stiahli ruky z opaskov.

„Čo s ňou teda urobíme? Čo ak ju zabijeme a niečo sa stane?“

„Jej veci spáľte a aj telo toho muža. V tejto zime dlho nevydrží, príroda si ju vezme sama.“


Závesy na stane sa rozhrnuli a dnu vošiel vojak v koženej zbroji.

„Pane, našli sme niečo zaujímavé,“ oznámil.

Veliteľ, mohutný chlap so širokými ramenami, dvihol hlavu od máp a premeral si hosťa.

„Čo znamená zaujímavé?“

„Pravdepodobne ďalší utečenec z hlavného mesta. Dievča.“

„A to je zaujímavé?“

„Má tetovanie na chodidle. Runy z Chrámu poznania.“


„Našli ju v bezvedomí v Seldonskom lese. Je podchladená a vysmädnutá, ale prežije.“

„Je v stave, aby s nami mohla rozumne komunikovať?“

„Ehm,“ zamyslel sa lekár. „Budete to musieť posúdiť sami.“

Veliteľ vošiel do lazaretu, kde na lôžkach odpočívali zbedačení utečenci.

Dievčina ležala na konci stanu a po stranách jej postele stáli na stráži dvaja vojaci. Mala otvorené oči a niečo prežúvala.

„Ako sa máme?“ spýtal sa kapitán a usmial sa.

Dievča odignorovalo jeho slová a hľadelo do stropu.

„Robí si zo mňa žarty?“ spýtal sa a pristúpil bližšie, aby ju naučil móresom.

Felčiar sa mu postavil do cesty a zastavil ho.

„Pravdepodobne nie, pane,“ povedal. „Nereaguje takmer na žiadne rozumné reči.“

„Čo tým chcete povedať?“

„Je niečo ako blázon.“

„Blázon?“

„Blázon.“

Kapitán dvihol prikrývku, ktorá ju zahaľovala a na okamih odkryl biele chodilo. Na klenbe pod pätou sa černelo tetovanie s čitateľnými runami Chrámu poznania.

Dievčina zvýskla a začala okolo seba divoko kopať. Všetci okolostojaci odskočili a jeden z vojakov vytiahol nôž.

„Čo to má znamenať, je počarovaná, alebo čo?“

„Mám skôr za to, že je to nejaký druh duševnej poruchy pane,“ namietol felčiar.

„Čo to znamená a ako si k tomu dospel?“

„Mám… mal som brata v sídelnom meste. Príležitostne pracoval ako tesár v chráme, ak bolo niečo treba opraviť a podobne. Medzi ľuďmi z chrámu kolovali chýri, že má veľkňaz za milenku nejaké duševne narušené dievčisko. Možno je to ona.“

„Možno nie.“

„Možno.“

Kapitán sa otočil k vydesenému dievčaťu, ktoré začalo mrmlať a kývať sa zo strany na stranu.

„Hej ty!“ oslovil ju.

Spozornela.

„Ako sa voláš?“

Žiadna reakcia. Prestala mu venovať pozornosť.

„Vieš niečo o knižnici v Chráme poznania?“

„Vieš niečo o knižnici v Chráme poznania,“ zopakovala.

„Kde sú všetky knihy, čo sa s nimi stalo?“

„Kde sú všetky knihy, čo sa s nimi stalo.“

„Spálili ich?“

„Spálili ich.“

„Ja jej jednu strelím, robí si zo mňa žarty,“ stratil trpezlivosť kapitán a už sa napriahol, že jej jednu natiahne.

„Knižnica bola veľmi pekná,“ pokračovala bez vyzvania Lelia. „Rada som tam trávila čas.“ Pri spomienke na hodiny strávené v spoločnosti kníh sa blažene usmiala.

Kapitán sa nadýchol, že sa niečo opýta, ale umlčal ho felčiarov pohľad.

„Knižnica bola pekné miesto. Mám rada vôňu kníh. Nemám rada vôňu spálených kníh. Oheň ničí knihy.“

„Pri bohoch, spálili to, všetko spálili,“ hlesol kapitán a zalapal po dychu. „Všetky tie technické poznatky, vedomosti, ktoré sme zhromažďovali, vďaka ktorým sme predbehli iné národy o celé generácie. Všetko je preč!“

„Všetko je preč!“ usmiala sa Lelia.

„Tajomstvo výroby výbušného prachu, chŕliče ohňov…“ ignoroval ju kapitán.

„Výbušný prach je zmes liadku, síry a dreveného uhlia v pomere 75:10:15. Voľne zapálený rýchle zhorí bez výbuchu. Zapálením v uzavretom priestore…“

„Čo to hovoríš?“ prerušil ju kapitán.

„Čo to hovoríš.“

„Vieš toho viac?“ nútil sa k trpezlivosti.

Usmiala sa. „Veľkňaz mal Leliu veľmi rád. Hovoril, že je Lelia múdra. Lelia rada číta a má dobrú pamäť. Veľkňaz Leliu často skúšal a učil…“

„Bohovia,“ stratil hlas kapitán, Leila si naďalej mlela svoje.

„Viete čo to znamená?“ spýtal sa felčiar.

„Ak toho vie skutočne veľa… veľkňaz musel mať dôvod, prečo sa o ňu staral… prečo sa jej jedinej podarilo uniknúť…“

Otočil sa na päte.

„Okamžite zorganizujte ozbrojenú eskortu a pripravte všetko potrebné na transport dievčaťa do Knautie. Ak doteraz tí zadubení blázni váhali, vedomosti toho dievčiska ich určite naklonia na našu stranu.“

Toto je poviedka zo súťaže o najlepšiu poviedku umiestnenú do sveta Pohrobka z roku 2012. Na žiadosť autora bola poviedka pred uverejnením upravená autorom samotným po vyhlásení výsledkov súťaže. Text je uverejnený bez redakčnej úpravy.


23. júla 2012
Andrej Jáchim