 |
Koncom minulého roku vyšla vo vydavateľstve Hydra antológia samopašných poviedok Rozmarná fantastika, ktorú zostavili Katarína Čavojová a Lenka Štiblaríková. Dnes vám z tejto knihy prinášame krátku ukážku.
Anotácia
Česko-slovenská zbierka roztopašných poviedok je plná príbehov krátkych aj dlhých, romantických aj temných, scifi rovnako ako tvrdej fantasy (alebo obrátene?). Osloviť vás chce 29 autorov a autoriek a oku ulahodia ilustrácie od špičkových umelcov. Najkratšiu poviedku napísala Monika Herda Belicová, najdlhšiu zasa Zuska Stožická. Najzaujímavejšiu a najzábavnejšiu… to už necháme na vás. Užite si! A nezabudnite, proti gustu žiadny dišputát. Čo niekomu pripadá vtipné, inému nie, čoho sa jeden bojí, druhý sa tomu zasmeje, tak to v živote chodí.
Ukážka z knihy
- Ukážka je z poviedky Zusky Stožickej – Numýnijský veľvyslanec hľadá ženu
V spotenej dlani krčil interaktívny list. Na okamih si želal mať sulfiranské potne žľazy – ich produkt by ľahko rozleptal inteligentný e-papier a Nomuel Von Propral by mohol ešte chvíľu predstierať, že vlastne nedostal žiadne inštrukcie. Okamih však uplynul a veľvyslanec sa pozbieral aspoň natoľko, aby kacírsku myšlienku zahnal. Žiaden orgán či tkanivo barbarskej rasy predsa nesmie prekonať orgán či tkanivo hrdého Numýnijčana! Problém úradného prípisu však zahnať nedokázal. Položil list pred seba na perleťovú dosku písacieho stola a nervóznym pohybom ho vyrovnal.
Tón bol od začiatku nemilosrdný: „Pán tajomník sa už na to nemôže pozerať. Veľvyslanec, ožeňte sa.“
Korešpondenciu z úradu pre diplomatické styky dostával pravidelne, väčšinou však v zhovievavejšom duchu. Služba na prekladiskovej stanici v barbarskom priestore bola ubíjajúca aj bez šikanovania zo strany nadriadených. Veľvyslanec Von Propral zmenil uhol pohľadu aj osvetlenie pre prípad, že by predchádzajúcu vetu čítal nesprávne, ale list trval na svojom.
„Rozumeli ste. Máte si nájsť manželku.“
Chytil sa za hlavu v oblasti spánkov, v geste prípravy na zúfalé šklbanie vlasov: „Prečo práve ja?“
List ozaj nemal zľutovanie: „Fotografie z recepcií v prílohách vašich mesačných správ sú nanajvýš neuspokojivé. V spoločnosti predstaviteľov cudzích svetov nepôsobíte dostatočne reprezentatívne. Preto je vašou povinnosťou obstarať si partnerku, ktorá by kompenzovala váš neatraktívny vzhľad a vytvárala tak priaznivý obraz o kultúrnej nadradenosti veľkolepej planéty Numýnie.“
Z alibistických dôvodov sa zatváril, že by želanie pána tajomníka naozaj rád splnil, ibaže… „Pán tajomník si je iste vedomý fatálneho nedostatku civilizovaných žien v barbarských končinách vesmíru. Dostať pravú Numýnijčanku viac než dva svetelné roky od numýnijských nákupných centier znie ako definícia nemožného.“
Ten stupídny e-papier mal na všetko odpoveď: „V prípade nutnosti môžete použiť aj sľubný exemplár z radu domorodých exotických krások.“
„Ale to by bola cudzinka! Ako by tá mohla reprezentovať nedostižné ženy našej domoviny?“
„Reprezentovala by skvelé vlastnosti numýnijských mužov. Všetci by sa pýtali – čo má tento obstarožný, neatraktívny chlapík, že získal takú pôvabnicu? Bohatstvo? Keďže stav numýnijskej ekonomiky a platy v štátnej sfére sú všeobecne známe, budú hádať ďalej. Získate auru tajomnosti a zaujímavosti. Očakávam, že ju patrične využijete pri budovaní diplomatických a obchodných kontaktov.“
„Vy ma naozaj chcete prinútiť, aby som sa delil o moje kajuty, lôžko, stôl i meno s nejakou cudzinkou?!“
„Nehovorte, že ste sa za nimi nikdy neobzerali. Myslíte, že nám unikla výška vašich účtov za časopisy porovnávacej anatómie? A napokon, po uplynutí vášho poverenia sa môžete slobodne rozviesť. Jednoducho – začnite sa obracať. Pán tajomník vám dôveruje a očakáva, že ho so svojimi pokrokmi na milostnom poli budete oboznamovať v štandardných termínoch mesačných správ,“ zakončil interaktívny list direktívne.
Chumáčiky vyšklbaných veľvyslancových vlasov sa pomaly znášali na inteligentný e-papier, perleť i parkety. Keď začali formovať záveje, úradný prípis podotkol: „Dajte sa dokopy. S takýmto účesom ťažko očaríte dámy.“
Ten zdrap bol bezohľadne dôsledný ešte jeden krok za hranice zdravého rozumu a dobrého vkusu. Asi preto sa osvedčil v úradnom písomnom styku.
Numýnijský veľvyslanec rozdrvil medzi zubami jedovatú poznámku, rozhodným pohybom strčil list do zásuvky a rázne vykročil z priestorov svojej kancelárie smerom k staničnému baru.
„Aj veľvyslanci majú svoje dni,“ poznamenal barman.
„Už zasa?“ podvihol obočie veľkohlavý mužík, ktorý sa krčil na vysokej stoličke pri bare. Inak sa tváril neprítomne a neprestával si čosi čarbať na podpivník.
„Ráno predsa dorazil poštový expres, všetci tí civylízanci dostali správy zo svojich ušľachtilých domovov,“ usmial sa barman a voľným chápadlom zalovil v chladiacom boxe. „Gróf z Juffäho sveta platí štvrtú rundu pre všetkých. Erýnijský veľvyslanec tamto v rohu už o sebe nevie. Von Propral práve prichádza a vyzerá ako na pokraji anafylaktického šoku. Tuším nám zasa pokvitnú obchody.“
„Tak ešte jeden xocolatl,“ rozkázal si mužík a rozšafne buchol šálkou o pult, no barman obrátil svoju širokú tvár k Numýnijčanovi.
„Ľadovcovú, ako obvykle?“ zavolal naňho s profesionálnou žoviálnosťou.
„Samozrejme. Nebudem piť recyklovanú filtrovanú, vieme predsa, z čoho ju filtrujú,“ odvetil Nomuel Von Propral znalecky.
Barman doplnil: „Dnes večer na účet grófa z Juffäho sveta.“
„Ďakujem. V tom prípade mi nalejte dvojitú.“ Nálada veľvyslanca sa badateľne zlepšila.
Barman postavil na pult pohár s vychladeným, takmer priezračným obsahom. Numýnijčan vybral z vrecka ependorfku, odsypal z nej do pohára štipku prášku, zakrúžil tekutinou a hodil ju do seba na ex. Vzápätí sa po jeho tvári rozlial výraz uspokojenia. Vďačne zamával k juffäjskému stolu: „Kiež by mal pán gróf ešte veľa podobných príležitostí k oslave!“
Atmosféra na okamih stuhla do konzistencie kvalitného margarínu. Gróf sa pomaly postavil do svojej plnej výšky dvoch metrov a z meravého výrazu jeho tváre bežal senzitívnejším povahám po chrbte mráz. Hrozivo sa nadýchol – a potom sa rozosmial.
„Na vás, Von Propral! Vy mi budete chýbať zo všetkých najmenej!“
Keď záchvat burácavého smiechu prešiel do zahorknutého pochechtávania, dodal: „Veru, dnes je to naposledy. Lúčim sa.“
Numýnijčan podvihol obočie.
„Skutočne? Juffä vám predsa len udelil povolenie na návrat?“ spýtal sa so značnou dávkou neskrývanej závisti.
„Lúčim sa so životom. Monarcha uprel na veľvyslanectvo v nestráženej chvíli skúmavé oko a to, čo uvidel, nepotešilo ani jedného z nás,“ povedal gróf a ukázal si veľavravným gestom na krk.
„Slušivý náhrdelník,“ podotkol Von Propral. Zdalo sa, že dnes večer sa väčšina juffäjskej delegácie rozhodla pre podobné šperky.
Gróf pokračoval – zdalo sa, že kompliment vôbec neocenil. „Dnešnú noc prehýrim, ako sa patrí na potomka degenerovaného šľachtického rodu, a zajtra ráno, keď mi bude hlava trešťať tak, že budem túžiť, aby mi ju niekto milosrdne oddelil od tela, zajtra o šesť tridsaťpäť, vo chvíli, keď na najvyššiu vežu Monarchovho paláca dopadne prvý lúč slnka, mi táto rafinovaná vecička,“ prstom prešiel po hladkej línii náhrdelníka „splní želanie.“
Von Propral s pochopením prikývol. „Niet nad úprimné a priame jednanie zo strany nadriadených.“ Ja nemám to šťastie, prezrádzal jeho vyraz.
Gróf natiahol jednu zo svojich dlhých rúk a potľapkal Numýnijčana po pleci, až sa mu od lopatiek zdvihol oblak prachu: „Prisadni si, Von Propral, chcem ťa ešte raz vidieť sŕkať ľadovcovú.“
„Dvojitú, prosím,“ zavolal pohotovo na barmana.
Druhý pohár zamyslene prevaľoval v dlani a cez jeho okraj sledoval dianie. Senzitívnejším povahám neušlo, že na dámskych elementoch spoločnosti spočíva jeho pohľad o čosi dlhšie.
„A čo si prišiel zapiť ty?“ zaujímal sa gróf.
Numýnijský veľvyslanec sa rozhodol nevyvodzovať dôsledky z prílišnej familiárnosti oslovenia a odvetil: „Dostal som príkaz na ženenie.“ V jeho hlase znela celá tragika situácie, aby namyslený šľachtic nemohol pochybovať, koho osud je viac krutý.
Grófovou tvárou preblesol diabolský úsmev: „Ó, v tom ti môžem pomôcť. Lemi? Poď sem na chvíľu.“
Oslovená dáma sa naňho pozrela trochu udivene – zjavne nesledovala ich predchádzajúcu konverzáciu –, ale poslúchla a ladným, hoci už trochu neistým krokom obišla stôl, aby si pritiahla stoličku ku svojmu bývalému šéfovi. Nomuel ju poznal z videnia, pôsobila na juffäjskej ambasáde už nejaký čas. Čo to len robila? Účtovníčku? Zvesené plecia prezrádzali únavu. Nielen spoločenskú. Kruhy pod očami jej pridávali roky. Blúzka neladila k sukni a rukáv zdobili škvrny nejasného pôvodu.
„Tak ako? Páči sa vám?“ opýtal sa bez okolkov gróf.
„Nuž,“ numýnijský veľvyslanec naklonil hlavu nabok a kriticky si dámu obzeral od hlavy po päty. Nebol si istý, či by popri odtieni jej pleti nezanikal perleťový lesk zariadenia veľvyslanectva, nechcel však uraziť: „Najlepší vek na vydaj už nechala za sebou, ale tvár má súmernú, kostru solídne stavanú, k tomu zodpovedajúce krivky… Trochu kozmetického poradenstva, pár lekcií numýnijského bontónu, radikálne oživenie šatníka a mohla by z nej byť nevesta,“ konštatoval.
„Lemi sa na svoju pozíciu vypracovala vlastnými schopnosťami a rokmi tvrdej driny,“ nadhodil gróf.
„Pán gróf chce naznačiť, že som prostého pôvodu,“ vysvetlila dotyčná s kyslým úsmevom.
„Nikto nie je dokonalý,“ prikývol veľvyslanec chápavo.
„Lemi nechránia privilégiá šľachtického stavu,“ pokračoval jej pán, akoby ho nikdy neprerušili. „Kým sa doma dostane k poprave, čakajú ju ešte týždne výsluchov. No keby sa vydala za vás, ocitla by sa pod krídlami rešpektovanej mocnosti a Monarchovým psom by sklapli zuby naprázdno.“
„Takže oženiť sa s ňou bude vlastne humánny čin,“ potešil sa veľvyslanec. V správnom manželstve musí byť od začiatku jasná dynamika láskavosti a vďačnosti. On vstupom do zväzku preukazuje láskavosť, ona je zaviazaná vďačnosťou. „Na tom už sa dá budovať vzťah.“
Senzitívnejším povahám neuniklo, že tvár juffäjskej ženy budovateľským nadšením práve nehýrila. Veľkohlavý mužík pri barovom pulte si zakryl ústa šálkou a radšej predstieral, že pije. Numýnijský veľvyslanec by však senzitivitu musel hľadať v slovníku a kvôli takej zbytočnosti by sa do kancelárie aj tak nevracal.
„Takže začneme účesom. Preferujem polodlhé vlasy, mahagónový odtieň. A zdvihnite hlavu – numýnijskú manželku by nikto nemal vidieť v takom stave. O mejkape sa ešte porozprávame – značky a farebné kombinácie vám pošlem v osobnej správe. Tá farba pleti, čo mate teraz, volá po štetci. Alebo uprednostňujete transplantáciu pigmentových buniek? Chromatofory považujem ja osobne za príliš extravagantné,“ rozhovoril sa veľvyslanec a všetko naznačovalo, že iba začal.
„No, vidím, že si máte čo povedať, nechám vás,“ odtušil gróf zlomyseľne a išiel si pripiť s párom obchodníkov, ktorí práve vstúpili do baru.
„Obstaráte si nové oblečenie podľa mojich inštrukcií a numýnijských módnych kódexov. Ženy predsa rady kupujú šaty. Nejaké peniaze vám ešte ostali, nie?“ pokračoval Von Propral.
Lemi pokrútila hlavou, no v jej geste sa namiesto beznádeje zračilo čosi, čo podozrivo pripomínalo skrytý triumf. Numýnijský veľvyslanec tomu nerozumel a tak to ignoroval.
Koniec ukážky
Názov knihy: Rozmarná fantastika
Antológia fantastických poviedok
Editorky: Katarína Čavojová a Lenka Štiblaríková
Vydavateľstvo: Hydra
Rok vydania: 2015
Počet strán: 400
Jazyk: slovenský, český
ISBN: 9788097193065
Súvisiace linky
Autori poviedok v Rozmernej fantastike