Neskôr všetci vraveli, že sa to stalo na Hromnice. Že nad nami bdela svätá Brigita, ich patrónka. My sme však poznali pravdu. Stalo sa to o dva dni skôr a pochybujem, že hailige Brigid šla v tú noc okolo. V hostinci pod Schrambergom, na ceste z Rottweilu na Strasburg, nemali čisté duše čo robiť.
Hnal som sa ako blázon. Starý Jörge sa už načahoval za klopadlom na nebeskej bráne a mne k jeho hostincu stále chýbalo pár míľ. Môj spočiatku ohnivý grošiak, čo som ho bol vymenil v Dunningene, už začínal zakopávať a penou z jeho papule som mal zastriekanú celú tvár. Zo slnka ostal už iba krvavý epitaf a posledné lúče sa lepili na husto padajúci sneh. Schwarzwald temnel a tíchol, kopytá vysekávajúce kusy blata zneli hlucho ako prekliaty zvon.
Keď som začul cinkanie, myslel som, že mám halucinácie. Nevidel som už ani na konskú hrivu, keď ma zrazu obklopilo tichučké zvonenie. Ťuk-ťuk, cink a link, záhadné spiežovce mi krúžili priamo v hlave.
Kým som však stačil pritiahnuť uzdu, grošiak spomalil. Vietor sa urazene stiahol a vločky sa mi prestali drať do očí. Cinkanie zosilnelo.
Z temnoty sa vylúpol kočiar. Čierny kočiar. Obrovské kolesá sa mliaskavo brodili blatom a medzi nimi poskakoval na perách krytý voz ozdobený v horných rohoch zvončekmi. Na zadnej stene sa ako svetlá škvrna črtal kríž, čudný, s prikrátkou základňou, isto maľovaný napochytro.
„Laudetur Jesus Christus!“ vykríkol som a zvrtol koňa popri kočiari. Dúfal som, že spomalia a prebehnem okolo nich, do Schrambergu ostávali zo dve-tri míle a zdržiavať sa pri malomocných… Bol som si istý, že je to ich voz.
Nespomalili. Odvážny grošiak však kdesi naďabil na posledné sily a vyrazil po kraji cesty tak, že nás troma skokmi dostal pred kočiar. Chcel som znova spomaliť, ale vtedy nás dostihol ten smiech.
Podvedome som stisol koníka tak, že nestihol ani skrátiť krok a znova vyrazil. Ja som sa obzrel a na ten pohľad nezabudnem do konca života.
Na kozlíku sliepňali dve lampy. V ich svite som za nami uzrel lysiny štyroch ťahúňov, hrivy im napriek hustému snehu viali a okolo rozohriatych tiel sa valila para. Ich oči som nevidel, zato v pohoničovej tvári horeli dva uhlíky. Červené oči a biela tvár, ktorá žiarila do temnoty. Černeli sa v nej len ústa, z ktorých tryskal šialený smiech, prechádzajúci od dievčenského uchichtnutia po mohutný rehot opitého drevorubača.
„Heilige Maria, Mutter Gottes,“ zašepkal som a pritisol tvár na grošiakov krk, „bitte für uns Sünder!“
„In der Stunde unseres Todes!“ vykríkol za mnou pekelník.
Zachrániť ma mohol iba Jörgov hostinec. Nepochyboval som, že moje ťažké pištole a rapier by boli účinné, ale ak by som zastal na ceste, čierny kočiar by ma zomlel na fašírku. Nepomohla by mi ani svätená voda z Altöttingu, ktorú som niesol Jörgovi, ktorý sa na staré kolená napravil a túžil po spáse. Predstavte si, namiesto toho, aby sedel za pecou a tešil sa z mladej ženy, chodieval po okolí a predvádzal deťom ohňostroje. Podozrieval som ho, že v raketách pašuje z východu hašiš, ale rozžiarené očká detí zo Schrambergu vraveli, že dedo Jori, starý zbojník a pirát, ozaj vstúpil do seba.
Nabral som trochu náskoku, ale keď sa objavili svetielka v oknách hostinca, vedel som, že zastaviť nemôžem. Pred domom stáli ľudia, okolo nich podupávali kone, očividne práve prišla väčšia skupina. Vo dverách som rozoznal siluetu Grétky, Jörgovej manželky. Či jej manžel umiera alebo nie, podnik musí bežať. Volala hostí dovnútra a ráznymi gestami posielala paholkov s koňmi do stajne.
„Jöóóóórgeeeeeeeee!“ ozvalo sa za mnou.
Kone pred hostincom sa splašili. Ľudia tiež, kočiar sa valil priamo k nim, mňa mohli prehliadnuť, ale strašidlo na kozlíku nie.
Stočil som koňa stranou, pustil uzdu a chytil sa hrivy. Vytiahol som nohy zo strmeňov, naklonil sa a skĺzol na stranu. V ruke mi ostalo pár dlhých vlasov, ktorými som vzápätí vytrel blato pred stajňou, a zastavil ma až plot.
Jačanie skupinky trhalo uši. Ľudia zmrazení šokom sa dokázali iba hemžiť pred vchodom, presne v ceste čierneho kočiara.
Namiesto nárazu sa však ozvalo iba zvláštne pufnutie. Než som stihol vystreliť, rozplynul sa voz aj s koňmi v kúdole dymu. Závan pováľal ľudí k nohám čudesných postáv, ktoré ostali na mieste kočiara.
Vypálil som. Zavoňal prach a guľa vletela priamo do jednej z bielych tvárí. Šťastnou náhodou sa mi podarilo trafiť do jedného z uhlíkov.
Prízrak zaškriekal. Zrazilo ho dozadu a oko mu zhaslo, viac škôd však guľa nenarobila. V momente stál a hnal sa ku mne. Strela, čo by prebila lebku býkovi, nenarobila viac škody ako špendlík. Tasil som meč.
„Jöóóóórgeeeeeeeee!“ zasyčala mi príšera do tváre. Zblízka to bol človek v maske, aké môžete vidieť na karnevaloch. Maska však nemala nos, len dve štrbiny očí, v ktorých horeli krvavé plamene, a čiernu jamu, z ktorej vychádzal ten hrozivý škrekot.
Rapier zrazila príšera stranou, holou rukou proti ostriu. Viac sa darilo druhej pištoli, ktorou som vystrelil zdola, prízraku pod krk. Sám som sotva stačil privrieť oči, ale guľa letela presne. Keď som so skučaním pootvoril viečka, predo mnou ležalo čierne telo a obďaleč maska, prasknutá a ulepená akousi čiernou tekutinou.
„Masky! Strhnite im masky!“
Môj krik však už nemal kto počuť. Prízraky vo dverách mali tváre zafŕkané krvou a zo skupiny ustrašencov neprežil nikto. Pred hradbou pekelníkov stála už iba Grétka, stuhnutá a s rukou zovretou okolo retiazky s krížikom. Proti nej planuli pekelné uhlíky, ale ani prízraky sa nehýbali.
Rozbehol som sa k nim.
Z krku som si strhol čutorku svätenej vody. Kamarát-nekamarát, ak nepobijem týchto, Jörge si u Petra na bráne aj tak neposedí. A ktovie, či ešte žije, vnútri je ticho…
„Jöóóóórgeeeeeeeee?!“ zasyčali znova proti mne.
Už som pochopil, že si táto kompánia prišla po Joriho. Neviem, čo ten zloduch v živote nastváral, a už som chápal, prečo ma tak úpenlivo prosil o vodu z Altöttingu. Možno sa mu krásavci ohlásili vopred.
Vytrhol som zubami zátku, natiahol za hlt vody a vypľul ju proti rapieru. Dúfal som, že sa Pán neurazí. Nabral som ešte za jeden hlt a dorazil k prízrakom. Prskol som im do tvárí a zaútočil od zeme, nahor proti maskám.
Nápad to bol dobrý. Tí, čo som ich zasiahol pľuvancom, padli ako podťatí s dymiacimi maskami plnými dier. Bolo ich však priveľa. V skrumáži pred dverami som ich nemohol spočítať, ale keď ma obkľúčili, bolo ich za poldruha tucta. Rapier stihol zraziť jednu masku, potom do mňa zabúšili päste ako z kameňa a zrazili ma na zem.
„Jör-ge?!“ sklonila sa nado mňa jedna maska.
„Tu, vy sviniari!“ ozvalo sa kdesi za mnou. Pekelníci ma ľahostajne prekročili a vyrazili znova k hostincu.
„Adam, máš ešte z tej vody?“ vykríkol Jörge.
„Mám,“ zasipel som cez rozbité pery. Ležal som na boku a hľadel priamo na čutorku, z ktorej vytekal zvyšok altöttingského pokladu.
„Tak hoď!“
Hodiť? Zovrel som čutoru skľavenými prstami, pritiahol si ju k sebe, zatisol zubami zátku a šmaril ju z posledných síl cez seba.
„Jori!“ zvrieskla Grétka.
„Nažerte sa!“ zrúkol Jörge.
Do nosa mi udrel spálený prach. Uši mi zaľahli po výbuchu a oči oslepli po záblesku rakety kdesi vysoko nado mnou. Svet sa mi strácal pred očami a posledné, čo si pamätám, bol zvláštny sneh, ktorý ma pálil na tvári.
Sneh horúci ako otcova facka.
Jörge si nakoniec požil ešte deväť rokov, po bitke sa k nemu Smrť dlho neodvážila. Za ten čas sa hostincom premleli stovky hostí a každý z nich k príbehu čo-to pridal. Pred týždňom som vo Freiburgu začul, ako si ženy na trhu rozprávali o diabloch pod Schrambergom a svätom snehu, ktorý na Hromnice zachránil život Georgovi, františkánovi z Hassisi.
Musím sa tam určite zastaviť. Blížia sa fašiangy a malý Jori bude isto pobehovať v deravej bielej maske a strašiť celú dedinu.
- Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
- Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
- Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
- Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
- Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
- Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
- Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
- Viac v pravidlách súťaže.