Opäť klasická ukážka rozsekania knihy na umelé diely v snahe vytĺcť z čitateľa čo najviac peňazí. Patejlov príbeh, zasadený do Jiřím Kulhánkom stvoreného sveta by bol výbornou knihou, pokiaľ by bol vyšiel v celku. Vydavateľstvo Poutník však príbeh rozdelilo do štyroch pseudodielov a práve Temný prorok si vytiahol Čierneho Petra – v celej knihe nie je jediný moment, ktorý by dej výrazným spôsobom posúval dopredu. Je to hlušina vyplnená zabíjaním…
Celá tvorba Jiřího Kulhánka sa nesie v znamení krvi, granátov, protipancieroviek a modrajúcich vnútorností povaľujúcich sa po zemi. Jediným žolíkom v jeho rukách je dej, bezhlavá akcia, nenechávajúca čitateľa vydýchnuť. Nie je tu priestor pre filozofické úvahy, v tejto tetralógii „Divocí a zlí“ je vrcholom úvah hlavného hrdinu hláška: „Kto si bez míny, hoď kameňom!“ a aj to vraví až vtedy, keď mu dochádza munícia. Opustené ostávajú aj pokusy o akési vzťahy medzi postavami, niet času na lásku. Hlavná postava bola dokonca vytvorená tak, aby nedostala šancu na normálny ľudský kontakt – kto by už miloval polokovového chlapíka, čo váži dvesto kíl a používa vzhľad svojich očí ako zbraň? Akoby sa Jiří Kulhánek snažil vyhnúť zložitejším emóciám, ktoré by nemusel zvládnuť. Hmm, ťažko povedať, čo je náhoda, čo úmysel a čo zastierací manéver.
Kniha sa číta dobre, chvíľu však trvá, kým sa čitateľ dostane do obrazu. Násilné trhanie pôvodného diela na samostatné časti spravilo svoje. Kniha jednoducho pokračuje v začatej vete z predchádzajúcej časti a pretože minulý diel je históriou pár mesiacov, neostáva nič iné ako sa vykašlať na súvislosti, alebo prečítať prvé dva diely ešte raz. Poutník poriadne tvrdí muziku, v línii írečito českého „byznysu“ – v okrádaní čitateľa ho už predčí tuším len Wales, ktorý však práve v Poutníku získal dobrú školu. Škoda, myslel som, že práve SF by mohla byť aj trošku o inom.
Inak, dej plynie ľahko, s prehľadom a dokonca nadhľadom. Kulhánek komentuje svoje prípadné štylistické kotrmelce a klišé, Patejl, hlavná postava, komentuje svoje vlastné úvahy – v prípade, že sa vymknú jeho morálnemu profilu. Všade tečú hektolitre krvi, hlavne zbraní sú rozpálené do biela a dôjde aj na bojové kuriozity. Patejl s obľubou používa masívne kladivo určené na pribíjanie železničných pražcov a v prípade núdze neváha utĺcť nepriateľa jeho vlastnou rukou, ktorú mu chvíľu pred tým utrhol. A to je v skratke filozofia celej knihy.
Dej sa oproti predchádzajúcemu dielu nepohol ani o myšací krok. Staré postavy sa neobjavili, rozuzlenie sa nepriblížilo, nováčikovia v deji boli zmasakrovaní, aby neprekážali. Jedinou novinkou je autorova snaha prepojiť všetky jeho doteraz vydané diela do jedného celku. Do očí bijú najmä narážky na Vládcov strachu. Z tohto koktejlu (alebo torty psíčka a mačičky) však ani svätý Patejl nemôže uhádnuť, kam to celé speje. Jediné, čo môžem s určitosťou predvídať do ďalšieho, záverečného dielu, je to, že jatky vyvrcholia – ak by sa to však malo gradovať, musel by autor použiť v texte len tri slová – krv, smrť a mŕtvoly a ich kombinácie (zakrvavené mŕtvoly, smrť v krvi, nesmrteľné mŕtvoly a podobne). Tieto tri slová totiž pomerne výstižne ilustrujú atmosféru a, trúfam si povedať, aj pointu umelej tetralógie „Divocí a zlí“.
Keď som si zrátal 4×210 korún slovenských, vyšlo mi, že som mal radšej investovať do voľného času a pozerať správy na Markíze – krvi je tam približne rovnako a hluchota deja rovnaká. Nehovorím, že je to strata času, ale kúpiť sa vám túto knihu určite neoplatí. Ešte som nečítal dynamickejšie napísanú nudu…