Ohnivé pero Q2 2012: Ťažký život červa na Zemi

Pripravil dokonalú ilúziu. Hrany predmetu zarástli falošnou pavučinou zo živých bleskov, ozdobili ho ako drahocenný šperk. V tme výdatne svetielkovali všetkými farbami. Páčilo sa mu to, od prírody bol exhibicionista.

Na priestranstvo sa už trúsili ostatní. Pripomínali priehľadné omrvinky padajúce nadol z oblakov, akoby niekto tam vysoko hore mrvil obrovský bochník chleba. Už sa ani nenamáhali nabrať svoj pôvodný tvar. Smutné. Bude ich musieť trochu inšpirovať.

Ukázal sa im. Každučký sval svojho hrubého tela bez končatín vytvaroval s až puntičkárskou presnosťou, vytiahol sa hore k oblohe a jedným bokom sa oprel o najbližší panelák. Keby bol hmotný, zo svalov, z mäsa, tuku a hrubej nepriestrelnej kože, jeho váha by ho dávno zbúrala.

„Hlásenie!“, zahučal prísne.

Pobočník predstúpil, pohotovo zmenil podobu, priplazil sa k jeho nohám a vztýčil sa poblíž.

„Spôsobili sme spolu stosedemdesiatdva hádok, štyridsaťšesť nevraživých pohľadov, sedemnásť krádeží a dva pästné súboje,“ začal.

„Ďalej!“

„Dvadsaťštyri zakopnutí, sedem roztrhnutých tašiek a päť stratených peňaženiek,“ poslušne vyratúval.

„A?“

„Oproti minulému mesiacu sme boli lepší o trinásť a pol percenta.“

Všetci nasledovali príklad úslužného štatistika, napučnievali a naberali formu na počkanie pokým ho počúvali. Pripomínali si kým boli a kým zase chcú byť.

„Dobre,“ pochválil ich, hlavne za ich dobrú pamäť. „Veľmi dobre.“

Podvrh, ktorým zhromaždenie zavádzal stále pekne žiaril. Ale načo mrhať šťavou. Vie ju využiť inak, lepšie.

„Tak na čo čakáme?“

Les kymácajúcich sa článkovaných trubíc začal vylučovať energiu. Smeroval ju do predmetu, ktorý na jeho pokyn tak pekne iskril. On si ju odtiaľ sťahoval a absorboval ju. Vysoká intenzita toku vrhala do prostredia tisíce výbojov, zaslepovala všetkých bez rozdielu. Výsledok oboch prenosov bol identicky prskavý a žiarivý, nikto si nemohol všimnúť rozdiel.

Netrvalo to dlho. Zberači sa rýchlo vyčerpali, ohňostroj sa vybúchal. Zostala len dymová clona. Celá lúčka stíchla v očakávaní. Dívali sa na tú vec a na neho.

Nastal čas klamstiev. Nechal blýskavú parádu tajomného artefaktu mierne vyblednúť a zahlásil: „Nepodarilo sa.“

Rodiace sa nespokojné mrnčanie zarazil rozhodným pokynom.

„Nič to neznamená, počujete?“, začal svoj obvyklý výstup. „Snažte sa viac! Poznáte spôsob. Využite svoju schopnosť prijať akýkoľvek tvar a svoju neviditeľnosť pre ľudské oči. Objímte hocičo, čo sa hýbe, autobusy, vlaky… Vlaky sú najlepšie, pretože sú veľké a rýchle,“ pokračoval mentorsky.

„Rýchlosť vám dá potrebný štartovací náboj. Získate moc vplývať na realitu, vnútiť ľuďom istú náladu, primäť ich robiť veci po vašom. S jej pomocou môžete znovu čosi znamenať, nebyť len bezmocným kúskom vesmíru.“ Nie všetko čo hovoril bola lož, toto bola pravda. Len neuviedol úplne všetky detaily.

„Vytvárajte konflikty. Spôsobujte nezhody, podnecujte hnev, zlosť, neprajnosti. Vyrábajte problémy. Všetko zlé vlnenie zachyťte a zadržte v sebe. Vložte do svojich činov srdce, musí ich byť veľa, inak naša snaha vyjde nazmar. Potrebujeme viac energie!“

Nadul sa ešte väčšmi ako bol, nafúkol sa do priam nadživotnej veľkosti, rovnako ako nafukoval predstavy svojho poslušného stáda. „Keď jej nazhromaždíme dosť, schránka sa otvorí. Vydá svoj poklad.“

Hlas rozohnil ako víťaz pri ďakovnej reči na Oskarovom večere, ktorý nedávno videl v telke a zahlásil: „Vráti nám nazad našu pravú podobu.“

Dav spokojne zahučal. Fajn! Dohrá toto divadlo rýchlo. Utíšil ho jediným mávnutím ruky a nadšene pokračoval.

„Viac sa nebudeme plaziť po bruchu rozptýlení na chabé výboje a hltať prach ciest! Obsadíme Zem, podmaníme si ju, urobíme z nej vlastné ihrisko. Pokoríme ľudstvo, zmeníme človeka najprv na otroka, a hneď potom na svoju potravu.“ Rozpäl svoj hrudný článok v priam megalomanskom geste a zakričal: „Prehltneme celý tento svet!

Aj sám by si uveril, taký bol dobrý. Obdivné búú-húúú nemalo konca-kraja. Keby jeho ľud mal nohy vyslúžil by si standing ovations, ani mu nemusel strčiť pod nos tabuľku. Nič viac nepotreboval.

„Tak už zmiznite, odchod!“

Rozpŕchli sa na jeho pokyn ako husiarkin kŕdeľ, keď nad ním zamáva prútik. Zostal sám. Jagavú schránku nechal zhasnúť. Bol to len hranatý kus skaly položený na inom väčšom kuse skaly, žiadna truhlica ani nič podobné. Ale keď svietil, vyzeral veľmi reálne a hlavne sľubne.

Cítil sa skvelo. Bol presiaknutý napätím, silný, všetkého schopný. Nemusel sa pachtiť, pchať si do brucha Intercity, aby sa udržal pri živote, ako to robil jeho slaboduchý národ. Nemusel s nimi snívať márne sny. Malá modrá planéta, na ktorej našli útočisko, keď tú svoju zničili, im aj tak nikdy patriť nebude.

Pretože bude patriť jemu!

Skĺzol pod úpätie kopca. Jeho človek poslušne čakal na rovnakom mieste, na ktorom ho nechal sedieť. Obklopil ho, pohltil ho a potom sa doňho schoval. Ide sa na vec. Dobiť tento prekrásny svet.

Muž sa postavil, odkráčal k limuzíne a prikázal šoférovi: „William, zavezte ma nazad do úradu.“

  • Toto je príspevok do súťaže mikropoviedok Ohnivé pero.
  • Je publikovaný v pôvodnom stave, neprešiel redakčnou ani jazykovou úpravou.
  • Súťažné poviedky sú publikované pravidelne, každý týždeň jedna až dve.
  • Uzávierka súťaže nie je, súťaž potrvá, kým budú prichádzať príspevky.
  • Existujú čiastkové uzávierky, ktoré budú oznámené s dostatočným predstihom. Ku dňu čiastkovej uzávierky sa uskutoční vyhodnotenie poviedok, ktoré boli publikované medzi dvoma čiastkovými uzávierkami.
  • Na hodnotenie poviedky má vplyv jej čítanosť, počet a obsah komentárov, názor redakcie a hlasovanie, ktoré sa uskutoční po čiastkovej uzávierke.
  • Vyhodnotenie a odmenenie víťazov sa uskutoční priebežne, po ukončení hlasovania, dátum najbližšieho termínu redakcia oznámi s dostatočným predstihom.
  • Viac v pravidlách súťaže.

5. decembra 2011
Secentity