Správny smer

V jedno mierne upršané popoludnie som sa vybral na prechádzku. So svojim psom sme vyšli za mesto, aby sme sa popozerali po hubách. Ľudia to tu volajú Suchý vrch a rastú tu nádherné kuriatka. Teda ak viete, kde ich hľadať.

Kráčali sme po lúke, ja som striehol na huby a pes sa jašil v bodliakoch. Nepršalo veľmi silno, bolo to skôr symbolické strašenie náhodne umiestňovanými kvapkami. Mal som šťastie. V košíku sa hrdo nadrapovali tri veľké kuriatka a okolo nich sedeli ako vajíčka okolo sliepky menšie kuriatka. V dobrej nálade som si predstavoval, ako ich budem doma čistiť od trávy, krájať obrovským nožom, pozorne umývať a potom miešať v panvici ešte väčšou vareškou. Až som pri tom cítil tú nádhernú vôňu šťavnato udusenej huby, ktorá sa rozplýva na povrchu mojich chuťových buniek.

Možno práve preto som si nevšimol, ako pristál. Iba pes ma štekotom upozornil, že nie sme na lúke sami. Pobehoval okolo veľkého lietajúceho taniera. Tanier mal typické znaky tanierov, ktoré opisujú tí čo ich videli. Bol zelený, s tromi nožičkami zaborenými v tráve a s množstvom malých okienok. Keď som k nemu došiel, jedno okienko sa odklopilo a vykukla z neho hlava mimozemšťana. Aj on bol zelený a mal tri oči. Dve umiestnené normálne a jedno zhruba v miestach, kde mávajú ľudia plešinu.

Zamával na mňa chápadlom, aby upútal moju pozornosť a oslovil ma: „Haló, neviete kde je tu v okolí nejaká atómová elektráreň?“

„Čo?“ Opýtal som sa neveriac vlastným ušiam.

„Atómová elektráreň. Také veľké budovy a pri nich sú obrovské hrubé komíny.“ Naznačil mi ich tvar chápadlom.

„Ahá,“ odvetil som mu. „Viete kde sú Levice?“

„Nie.“

„Ako by som vám to najľahšie vysvetlil. Vidíte tamten strom?“ Ukázal som mu rukou.

„Áno.“

„Tak tým smerom sú Levice. Poletíte takých sto kilometrov, sledujte rieku a potom zahnite doprava k malým vŕškom. Tam už to uvidíte, alebo sa opýtajte miestnych, kde sú Mochovce.“

„Mochovce,“ opakoval po mne.

„Je tam aj ešte jedna malá dedinka. Šándorhalma, to si nemôžete nevšimnúť.“ Doplnil som.

„Šándorhalma,“ opatrne to vyslovil. „Tak vám pekne ďakujem. Galaktické spoločenstvo je vašim dlžníkom.“

Zaklapol okienko a nehlučne odletel so svojim tanierom. Môj pes za odlietajúcim strojom ešte chvíľu štekal, potom prestal a obrátil hlavu ku mne.

„Asi mu došlo palivo,“ vysvetlil som mu. „Dúfam, že to nebol nejaký špión, pretože by potom tvojho pána mohli zavrieť.“

Štekol na mňa a zavrtel chvostom. Štekol ešte raz a rozbehol sa po lúke. Ja som ešte chvíľu pozeral za odlietajúcim tanierom, z ktorého už bola len malá bodka na obzore.

Koniec.


Ak ste nenásytní a chceli by ste normálny záver, tak tu ho máte:

Hrdinu hneď po návrate zatkne polícia, vypočúvajú ho, mlátia a on nevie prečo. Potom ho pustia, lebo zistia, že o Lexovi aj tak nič nevie.


14. mája 2001
Róbert Ulbricht