Spoveď invalida

Poviedku uverejňujem v remaku pri príležitosti 82.výročia VOSR, 51. výročia Víťazného februára a 10. výročia 17.novembra 1989, ako spomienku na to, čo by mohlo byť, keby bolo bývalo. Jej pôvodnú podobu uverejnila IKARIE č.2/91 a ilustroval ju Kája Saudek.


Spoveď Invalida

Konečne bol pondelok a mohol som ísť k svojej milovanej Mašinke.Vyšiel som z paneláku vo svojej zánovnej Škoda Česť Práci už o dve hodiny skôr, aby som čo najdlhšie vychutnával tú radosť, ísť opäť po Dni voľna do Práce. Ruky som si založil za hlavu a nechal sa unášať slastným pocitom a mäkkou Čersť Práci von zo satelitného sídliska smerom k centru, do ktorého bol citlivo architektonicky zakomponovaný Zá­vod.

V telke skončil Pochod Práce a hlásateľ nevzrušene oznamoval, že priateľsky, ale dôrazne vyprevadili z nášho územia ďalšiu návštevu z kozmu, ktorá si iste zaumienila narušiť náš pracovný rytmus. „Keď chcú, môžu rozptyľovať kapitalistov, ale my sa nedáme!“, vyletel spoza stola hlásateľ s výkrikom a zaťatou päsťou nad hlavou. Chvíľu ostal napnutý ako struna, potom si dôstojne sadol, opravil posunutú kravatu a pokračoval reportážou o novom pracovnom rekorde baníkov.

Pochvalne som prikývol. Prečo by aj nie, veď naši hrdinovia každý dečň odhalia nejaké rezervy a vytvárajú nové a nové rekordy v ťažbe nášho čierneho zlata. Cesta rýchlo ubiehala a ja som netrpezlivo vyzeral naše komíny, ktoré sa každú chvíľu mali objaviť spomedzi blokov.

Konečne sa sivé steny výškových budov rozostúpili a do neba vyrazili štíhle cigarety, neunávne vypľúvajúce svoj sivý dych, ktorý sa po pár metroch strácal v prekrásnej sivej oblohe. Škodovka ma unášala popri vysokých múroch Závodu, ktoré ako obvykle po Dni voľna, niesli znaky pokusov o násilné vniknutie nedočkavými spolupracovník­mi.S úsmevom a pochopením som si obzeral diery po domácich výbušninách, povrazové rebríky a horolezecké laná, ktorými sa citovo labilnejší súdruhovia snažili privčas dostať k svojím milovaným mašinkám. Chudáci. Ešte sa nenaučili pracovnému sebaovládaniu. Prefrčali sme popod dlhočizný neonový transparent, z ktorého som stále stihol prečítať len posledné dve slová:„… ROZVINUTÝ SOCIALIZMUS.“

Zaparkovali sme pred bránou Závodu a disciúplinovane som čakal, kedy budem môcť konečne vojsť dnu a začať naozaj žiť. Okolo mňa už stáli tisícky škodoviek so svojími pasažiermi netrpezlivo si obhrýzajúcimi nechty, pripravení kedykoľvek na zvukové znamenie vrhnúť sa do práce.

Mal som este slabú hodinku čas, tak som sa snažil sústrediť na správy.Hovorilo sa o ďalších vynikajúcich výsledkoch našich chemických pracovníkov, ktorí pripravili ďalšie potraviny na voľnú konzumáciu. Po reklame na syntetické mlieko pre kojencov značky DDT nasledoval opäť populárny videoklip Pochod Práce, ktorý sa už niekoľko desaťročí drží na prvom mieste rebríčka hitparády. Od reklamy na najnovšiu holovíziu Orava ma vytrhla siréna, vzývajúca pracujúci ľud ku Strojom.

Pohyblivý chodník už bol preplnený. Za pichačkami som prestúpil na moju ružovú trasu, ktorá ma presne nasmerovala priamo do mojej haly k mojej Mašinke.. Netrpezlivo som zoskočil z chodníka a vrhol sa pomedzi paly k mojej milovanej. Objímal som ju a bozkával, hladil jej metalizované boky a slastne vzdychal.Tak dlho sme sa nevideli! Keď som zotrel aj posledné smietko prachu, poobzeral som sa po pracovisku. Okolo mňa stovky kolegov kľačalo pred svojim vlastníctvom výrobného prostriedku, svojou životnou náplňou, svojím božstvom.

Znova zaznel signál, všetci sme naraz vstali a pripravili sa k práci. Keď zvuk po tretíkrát rozrazil príjemne aromatizovaný vzduch haly, všetci sme sa vrhli k zeleným tlačítkam a začali makať.


Vysoký tón oznamujúci obedňajšiu prestávku ma vytrhol z perfektného pracovného nasadenia. Ešte chvíľu som tupo hľadel na červený gombík, kým som sa celkom dostal z pracovného ošiaľu do reality. Sadol som si a čakal na servisný robot s pocitom dobre vykonanej práce. Z rozjímania, ako ešte zlepšiť svoj výkon, ma vytrhol vzlykot po mojej ľavici. „Súdruh Fero, čo fňukáš, veď mašinka ti beží hladko, skoro ako mne, čo ešte chceš?“, spýtal som sa začudovane suseda.

„M-mám pr-prú-prúser!“, obrátil ku mne zaslzenú tvár s napuchnutými červenými očami. „Dnes s-som na pi-pichačkách meškal tri stotiny sekundy, čaká má kárne opatrenie od sú-súdruhov“, vyrazil zo seba ťažko a spustil ešte väčší rev. Slzy veľké ako guličky z ložiska tatrovky mu kvapkali na zem a znečisťovali pracovné prostredie.

„Áá-ha“, prikývol som chápavo a odvrátil sa. Nuž čo, prišiel neskoro a trest musí nasledovať! ,pomyslel som si. Kde by sme tak došli, keby každý meškal! A dokonca tri stotiny sekundy!, mravoučne sa mi dvihlo obočie, ale to už som sa zameral na servisný robot, ktorý práve dorazil naširoko obíduc súdruha Fera, ktorý dnes nemal nárok na stravu.Robi nadvihol strieborný vrchnák a na karlovarský porcelán mi jemne položil dve vajíčka, soľ a neodmysliteľný kúsok južného ovocia. Tentoraz to bolo jablko. S chuťou som sa pustil do jedla. Na veľkoplošnej obrazovke na stene haly, kde kedysi boli rozptyľujúce okná, nám pre lepšie trávenie púšťali zábery zo zahnívajúceho kapitalizmu, tisíce hladujúcich žobrákov bez práce a prístrešia a brutálne zákroky polície proti pokojne demonštrujúcej pracujúcej triede.

Pokojne som dojedol a dôstojne, s pocitom nadradenosti, som podišiel k automatu pod obrazovkou. Nahlas som predniesol, myknúc hlavou hore:„Chudáci“, a venoval niekoľko petrokorún zo svojej kreditkarty na Fond solidarity. Hneď sa prihrnulo niekoľko kolegov, aby venovalo nejakú tú sumičku. Všetci sme vedeli, že naše peniaze dávame na správnu vec. My pomôžeme z Fondu ilegálnym skupinám v ich krajinách a oni raz pomôžu všetkým tým chudákom. Zahnívajúci kapitalisti síce o nich vedeli, ale len z čírej bezmocnosti nad vševíťaznou ideou komunizmu im nadávali do teroristov.

Spokojný sám so sebou som sa vrátil na pracovisko. Antiseptickou jelenicovou utierkou som vyhladil povrch mojej blankytne modrej Máši, ako som si dovolil ju familiárne volať. Všetci mi jej nebeskú krásu závideli a neraz som veru musel vyhodiť od nej nespratníkov, ktorí ju chceli znesvätiť svojími paprčami. Pozrel som na hodinky. PRIMky darované od súdruhov miesto Februárovej výplaty ukazovali, že už je čas. Zavrel som oči a zhlboka vtiahol cez chvejúce sa nozdry vôňu pracovnej haly. Zaznel signál.Teraz! Moje ruky vyrazili k tlačítkam a ja som stúpal. Stúpal čoraz vyššie v paracovnom opojení, stúpal k svojmu jedinému šťastiu, stúpal k ružovému oparu, stúpal do raja.


Surový zvuk mi zasiahol mozog, strhol ma dole z oblakov a šmaril o podlahu haly. Smutne som si vzdychol, pretrel oči a uhladil vlasy, ktoré sa mi počas pracovného nasadenia rozstrapatili a svojvoľne prevísali na tvár. „Škoda.Tak zase zajtra“, rozlúčil som sa s Mášou a odpojil ju zo siete. Aj tak nám ostávali ešte dve hodinky spolužitia, ktoré nam vedenie dovolilo, aby sme sa mohli dať do poriadku. Treba predsa ešte upratať, namazať všetky súčiastky, vyleštiť povrch. „Súdruha predsa nemožno hneď tak surovo odtrhnúť od Stroja, veď by mohol dostať šok! Musí sa psychicky na niekoľkohodinové odlúčenie pripraviť“, premietli sa mi pravdivé slová súdruha námestníka pre ideovú prácu a CO. „Nechápem, ako môžu byť kapitalisti takí neľudskí a dovolia robotníkom pracovať len po štyri hodiny štyri dni v týždni! Je to sprosté a vulgárne! Treba ich vyhladiť!“, šomral som si nahnevane. „No kľud, kľud“, tíšil som sa a pomaly otváral zaťaté päste. „Veď príde na psa mráz, my im ešte ukážeme!“, pohrozil som päsťou do vzduchu smerom k vyhasnutej obrazovke a venoval sa radšej Máši.

Po uplynutí povolenej doby som sa s ňou rozlúčil a nechal sa unášať ružovým chodníkom von z haly. Stál som chrbtom k smeru jazdy ako ostatní súdruhovia a mával so slzami v očiach svojej milovanej červenou vreckovkou, v ktorej záhyboch prebleskoval zlatistý symbol kosáku a kladiva. V aute som okamžite zapol telku a vydal príkaz na jazdu. Vlastnoručne som ho aj podpísal, označil svojím guľatým razítkom a vsunul do otvoru v palubnej doske. Česť Práci prudko vyrazila.. Kedže som mal za sebou úspešný deň, rozhodol som si kúpiť niečo fajnovejšie a nasmeroval som škodovku ku Slušovicexu. poslušne som sa postavil do radu a čakal. Keď som sa po slabšej hodinke dopracoval ku vchodu, prišla na tatre 666 skupinka piatich občanov cigánskeho pôvodu ovešaná zlatými reťazami a oceľovými dýkami a predbehli ma. Nuž čo, musel som ešte počkať. Sú to chudáci, nikdy fyzicky a duševne nepracujú, čo im zaručuje aj Ústava , napriek tomu však tvrdia, že aj oni majú radosť z dobre vykonanej práce. Našej práce.Ale zobrali na seba kapitalistické bremä obehu tovaru, a tak si nemusíme s tým špiniť ruky my. Samozrejme, kedže sme vysoko humánna spoločnosť, musíme našu skupinku zaostalých spoluobčanov všemožne podporovať. Aj preto nikoho ani nenapadne, aby im neprepustil svoje miesto v rade, či čokoľvek z osobného vlastníctva, kapitalistického to prežitku. Koncom minulého storočia sa objavovali katatrofické scenáre, že ich počet prevýši pôvodné obyvateľstvo a budú to práve oni, čo budú pracovať a vytvárať národný produkt, z ktorého bude naša prestarnúta komunita žiť. Našťastie, druhá časť veštby Prognostického úradu sa nikdy nenaplnila, ba naopak, práve bielej menšine bolo dovolené živiť svojou prácou tmavú väčšinu., tvoriacej základ našej štátoStrany.

Keď som sa konečne dostal dnu, los mi určil oddelenie obuvi. Fajn, pomyslel som si, už dávnejšie potrebujem nové topánky. Vo dverách oddelenia ma privítala uniformovaná predavačka a zaviedla ma ku koženému kreslu, do ktorého ma usadila.

„Aký typ obuvi si budete priať?“, spýtala sa kľačiac pri mojich nohách nežným hláskom, jasne vyjadrujúcim ochotu ma obslúžiť.

„Na cestu do Práce“,odvetil som hrdo.

„Aké číslo, prosím?“

„Osem.“

„Aký tvar, prosím?“

„Mnnó, moderný. Éee-elegantné. Veď viete, čo sa teraz nosí.“

„Samozrejme.Z akého materiálu by mali byť?“, jej dychtivo zošpúlené červené pery vo mne vyvolávali príjemné asociácie.

„Semišové budú asi najlepšie.“, vrátil som sa do reality.

„Uhm.Akú farbu si prajete, prosím?“

„Jedine červenú!“

„Na zimu, či na leto,prosím?“

„Noó…, na jar a na jeseň.“

„Aha, tak také nemáme.“

Výber začal odznova. Na štrnástykrát som sa konečne trafil a predavačka mi celá šťastná, že mi môže konečne vyhovieť, zabalila teplé plstené papuče.

Celú cestu domov som pozeral správy. Z celodennej pohody ma vytrhla reportáž z výskumného ústavu. Nebýva totiž zvykom, aby sa spomínala pracujúca inteligencia. Všetká hybná a duchovná sila spoločnosti je predsa v robotníckej triede, tak čo majú čo ukazovať nejakých darmožráčov a potencionálnych buričov! Ukľudnil som sa však po zistení, že ide o našich teoretikov, ktorí objavujú nové materialistické dôkazy potvrdzujúce, že jedine Marxisticko-leninsko-jakešovská teória je jedine správna, obsahujúca v sebe absolútnu pravdu. Práve čítali text nového prírodného zákona, ktorý objavitelia nazvali Biľakov postulát vedúcej úlohy nožníc v krajčírskej dielni. Náladu mi už úplne vrátila reklama hlásajúc, že jedine Strana nás dovedie cez všetky záludnosti k absolútnemu žitiu. Správne heslo, tak to má byť.

Večer som sa trochu poobšmietal po našej veľkokapacitnej bunke a kedže som mal dobrú náladu, rozhrnul som plachty rozdeľujúce všetky izby a vytvoril tak jednu obrovskú skoro dvojmetrovú spálňu. na mieste som nechal len závesy ukrývajúce sociálne zariadnenie s kuchyňkou. konečne došla aj manželka zo straníckych a feministických schôdzí a aktívov. Hneď som sa k nej vrhol a po nutných rituáloch ju poprosil, aby sme sa mohli práve dnes kontaktovať. „No dobre, tak tretia smena“, s povzdychom súhlasila po hodinovom prosení a podišla k domácemu terminálu, cez ktorý požiadala kompetentné orgány o styk s mojou maličkosťou. Ja som to samozrejme urobiť nemohol, veď je emancipácia a moja žiadosť by mohla byť klasifikovaná ako pokus o pohlavné zneužitie fyzicky slabšej osoby a návrat k sadistickej nadvláde muža nad ženou.

Povolenie nedostala.

V noci som skormútene sledoval na telestene konferanciéra, ktorý manželom s povolením diktoval do domácností rytmus kontaktu: „…raz-dva, raz-dva, hóre-dóle, ráz-dva, a zrýchľujeme…á-dva ádva ádvaádva… a vrcholíme všetci narááaz-dva! STOP! Stačilo súdružky a súdruhovia, všetci sme šťastní a spokojní, zajtra večer nasleduje ďalšia päťminútovka pre ďalšie šťastné páry, ale ešte predtým naša milovaná Práca. Takže dobrú noc Prvý súdruh, milovaná hlava nášho superdemokratického socialistického štátu, Tebe aj Strane ďakujeme za všetko, čo ste nám dnes dali!“ Telestena pohasla a stemnela. Celú noc som sa nepokojne prehadzoval a náladu mi zlepšila až ranná cesta do Práce.

Zapojil som sa do výrobného procesu s nevídanou vervou, sľubne sa začal rysovať ďalší pracovný rekord. Cez obed sa konala milá slávnosť. Sám súdruh riaditeľ odovzdával mesačné výplaty v hotovosti (! My ostatní sme samozrejme dostávali príjemnejšie bezhotovostné petrokoruny rovno na kreditnú kartu. Vlastne len pri takýchto príležitostiach sme mali možnosť vidieť, ako v skutočnosti peniaze vyzerajú)zástupcovi občanov cigánskeho pôvodu, ktorý po ne osobne prišiel!

A vtedy sa to stalo. Cestou späť k Máši som v oddelenom priestore zbadal zbrusu nový Stroj, o ktorého nasadení sa už dlhé roky šepkalo. Pre ÚVé. To bol dizajn! To bola sila!

Ďalšiu svoju činnosť viem zreprodukovať len z rozprávania svedkov pred kárnou komisiou. Vrhol som sa vraj na cudziu (!) Mašinku, krásne vytvarovanú skoro ako mladé ženské telo, hádzal som sa po nej, tlačil bezhlavo červený a zelený gombík v strede jej bezchybného trupu a svojou následnou ejakuláciou som hrubo znečistil pracovné prostredie.

Trest bol rýchly a tvrdý: dva týždne bez Práce. Pracovný invalid! V prvom momente mi napadlo skoncovať so všetkým. Ale som slaboch, nedokázal som si ublížiť. Prvý týždeň som peši (na odvoz vlastným autom som nemal nárok) chodil k múrom Závodu a celý deň napodobňoval pracovnú činnosť. Okolo mňa okrem súdruha Fera „pracovalo“ ešte niekoľko podobných nešťastníkov, ktorí tiež naprázdno spúšťali, zastavovali a opravovali svoju Mašinku. Bol to najžalostnejší týždeň v mojom živote a nerád naň spomínam.

Druhý týždeň som, neviem čo ma to pochytilo, pocítil nutkavú potrebu zveriť svoj príbeh papieru. Plánoval som začať svoje dielko dátumom. ÚVé žiaľ to nevyšlo. Že je pondelok uprostred leta som vedel. Na verejnosti sa čosi šušká o päťdesiatich rokoch 21.storočia, ale presná informácia bola tajná, tajná bola aj informácia, že prečo. Napriek tomu by som chcel vyjadriť svoj…, svoj ná…, svoj názor! Samozrejme, povedať ho nesmiem (pre ÚVé, ani pomyslieť!), tak ho aspoň píšem na obal od nových papúč. Nie že by som nemal kvalitnejší papier, lenže to sú plagáty na stenách mojej veľkokapacitnej bunky s tučnými červenými písmenami: NECH ŽIJE STRANA! , a na ich opačnú stranu som sa písať neodvážil.

K veci. V našej spoločnosti veru nie je všetko v poriadku. a ja už viem čo! Nikdy som to nevyslovil, ale napísať… Nie! Nebojím sa NEBOJÍM SA!!! Napíšem to! Zmena je nutná. Ináč to nejde. Ináč sa naša superdemokratická vlasť za chvíľu položí a kapitalistické svine budú žať úspech. A preto:

Žiadam slobodu sexu bez ohľadu na objekt túžby a neodňateľné právo na sústavnú prácu!!!

Tak, a je to vonku. A teraz už viete všetko. Jasné, už niekto búcha na dvere.Dalo sa to čakať." Len poďte ďalej, súdruhovia, je otvorené!"


Košice, september 1989 Košice, september 1999


22. augusta 2000
Šimon