Splniť aelgroch

Ferig sedel na svojom elfskom koni. Šiel sám, ale v myšlienkach sa vracal k nedávnym udalostiam. Nestávalo sa mu to často… skôr nikdy.

Vo vzduchu cítil zmenu. Dialo sa to už dlhší čas. Boj proti temnému pánovi, Šajdánovi, sa čoskoro ukončí. Tento uspokojujúci pocit sa mu onedlho potvrdil. Z iného sveta prišiel muž, či skôr chlapec, a s jeho pomocou utrpelo Šajdánove vojsko porážku. Zvesti boli potešujúce, ale ešte neznamenali koniec vojny. Hoci temného vládcu dočasne ochromili, len tak sa nezľakne. Bude bojovať ešte s väčšou silou. Hnev mu ju dodá.

Chlapec z iného sveta… Vedma predpovedala jeho príchod. Všetci elfovia, či bieli, či siví, spojili svoje sily len kvôli tomuto chlapcovi. Najradšej by si odpľul pri pomyslení na to, že osud tejto krajiny visí len na jednom chlapcovi. Je síce pravda, že v bitke sa vyznamenal, ale čo na tom. Nie je to predsa jeho svet.

Ferig sa podobnými úvahami zožieral celú cestu. Nebolo len jasné, či ho viac hnevá to nedochôdča, ktoré ich povedie, alebo skôr, že musí ťahať za jeden povraz so svojimi bielymi bratmi. „Hlúpy aelgroch,“ uľavil si. Aelgroch, svätá prísaha, ho donútil vysadnúť na koňa a pobrať sa do trpasličieho mesta, aby pomohol ľudskému mláďaťu.

„Jedno lepšie ako druhé,“ zahundral a ďalej sa utápal v nesmiernom hneve. Sivý elf sa musí spojiť s nehodnými. So skrčkami a s opičiakom. Vedel, že toto spojenie je nevyhnutné, ale nesmierne ho rozčuľovalo.

Jeho kôň zrazu spozornel a zastrihal ušami. Vtedy si aj Ferig všimol, že sa niečo deje. Mal by upokojiť svoj hnev a dávať väčší pozor. Zavrel oči a počúval. Vycítil strach, ale nie veľmi silný, ktorý sa spájal najmä s odporom. A spolu s ním zacítil aj smrad. Asi niekoho prepadla hŕstka škratov. Pravdepodobne nejakého bojovníka, ktorého o chvíľu dorazia. Dobrá príležitosť nasýtiť svoj hnev.

Pomaly zliezol z koňa. Vytiahol svoj meč a kráčal smerom k potoku, ktorý tiekol neďaleko lesnej cestičky, po ktorej prechádzal. Kráčal opatrne, aby nevydal žiaden zvuk. Pri každom kroku napäto počúval. O chvíľu sa k smradu pridal aj hlasný, zvrátene rozradostený rev. Škrati majú svoju korisť a zrejme sa s ňou ešte pohrajú, kým si ju rozdelia. Ferigovu tvár skrivila znechutená grimasa. Och, aké odporné tvory. Bude mi potešením pozabíjať ich…

Keď vyšiel na čistinku, zbadal, ako šiesti škrati stoja v kruhu nad niečím malým, čo sa chúlilo uprostred. Trochu ho to prekvapilo, ale už sa sústredil na svoj cieľ. Urobil ešte zo tri kroky a nahlas si odkašľal: „Neruším pri večeri?“

Musel sa usmiať, keď videl prekvapenie na ich odporných tvárach. Ešte viac ho potešilo, keď prekvapenie vymenil strach. Nikto normálny sa predsa nepustí do boja so sivým elfom. Jeden, zrejme ich vodca, žalostne zavyl a už sa chystal na útek. Ferig im však nemienil darovať život. Skočil medzi nich a ťal hlava nehlava. Bol taký rýchly, že škrati mu nestihli ani jeden úder opätovať. Okrem iného ich ochromil aj strach, lebo stretnúť elfa znamená pre nich istú smrť.

Keď Ferig skončil, na čistine sa povaľovalo šesť tiel a kde-tu nejaká ich končatina. Bolo ich príliš málo na to, aby zmiernili elfov hnev. Na to by teraz nestačila ani menšia armáda, na ktorej by si ho dosýta vybil. S opovrhnutím pozrel na zakrvavenú čepeľ svojho meča. „Len škratia krv môže smrdieť viac než škrat sám,“ znechutene zahundral a utrel si čepeľ o trs trávy. Konečne mohol venovať pozornosť malému klbku, ešte stále schúlenému na kraji potoka. Keď stál ešte na lesnej cestičke a počúval čo sa deje, čakal, že nájde zraneného bojovníka. Myslel si, že len ten by mohol pocítiť taký slabý strach v obkľúčení škratov. Obyčajný človek by sa smrti bál.

Mierne naklonil hlavu na bok, či lepšie neuvidí, čo je to zač. Je to dieťa? Ležalo tam schúlené a nehýbalo sa. Mŕtve ale nie je. Cítil to. Možno len omdlelo. Váhal, či má podísť bližšie. Veď ho predsa do toho nič nie je. Zachránil ho, ale čo bude ďalej nie je jeho starosť. Nemal by sa zdržiavať. Musel sa dostať do Knautie a splniť svoj aelgroch. Zvraštil obočie nad nepríjemnou vyhliadkou a pootočil sa smerom na odchod. Znenazdajky sa ale obrátil naspäť k ležiacemu dieťaťu. Podišiel k nemu. Chcel ho obrátiť, keď ho zrazu pod krkom zachladila čepeľ malej loveckej dýky. Pozrel sa do očí jej majiteľovi.

*

To malé dieťa bola v skutočnosti mladá žena a chcelo sa jej veľmi žiť. Po dlhej, úmornej ceste túžila zo seba zmyť prach ciest. Preto uvítala malý potôčik, ktorý tiekol neďaleko. Keď vyliezla z vody a začala sa obliekať, prepadli ju škrati. Mala na sebe len úzke spodné nohavice, ktoré ju chránili pred chladom a ľahkú ľanovú košieľku. Chcela si navliecť aj krátku sukničku, typický odev irinakhoiských žien. Potom mal prísť opasok s dýkou, ale to už nestihla. Škrati ju prekvapili. Ako mohla byť taká hlúpa a nechať dýku na brehu, kým sa oddávala potešeniu z vody…

Jeden škrat ju zozadu chytil za ruky, takže sa nemala ako brániť. Keď k nej prišiel druhý a chcel sa jej dotknúť, nazbierala všetky sily a kopla ho priamo do hrude. To ostatných len pobavilo. Začala sa metať, takže ju oceľové ruky smradľavej potvory zovreli ešte viac. Ďalší z nich nechutne zavyl, čo bol zrejme smiech. Pristúpil k nej. Tentokrát sa nebránila. Vyčkávala na vhodnú príležitosť. Ohava sa priblížila, otvorila papuľu a vyplazila jazyk. Chcela ochutnať večeru. Mladá žena sa znechutene odvrátila. Ten príšerný smrad sa nedal vydržať. Počkala, kým bol škrat čo najbližšie a z celej sily ho kopla do rozkroku. Netvor od bolesti zavyl a všetci ostatní sa rozrehotali. Teda ak sa to ich divé besnenie dalo nejako nazvať.

Škrat, zrejme ich vodca, sa pomaly zdvihol zo zeme. Keď videl, ako ho táto žena ponížila pred ostatnými, surovo ju schmatol za vlasy a hodil na zem. Tam do nej nešetrne kopol, čo jeho spoločníkov nesmierne pobavilo, tak si kopol ešte raz. Dievčina sa v očakávaní neľahkého skonu schúlila a chcela prijať svoj osud. Čakala na ďalšie údery, poprípade uhryznutia. Ale škrati sa len ďalej vyškierali, sácali do seba. Zrejme sa nemohli rozhodnúť, kto ju začne obhrýzať ako prvý. Pri tom pomyslení sa striasla.

Zrazu však niečo začula. Niekto sa objavil na čistinke. Pre strach, ktorý sa jej zmocnil, však nemohla rozoznať úmysel návštevníka. Možno im popraje dobrú chuť a pridá sa k nim, pomyslela si s trpkosťou. Aký zlý koniec si pre ňu osud pripravil. V myšlienkach sa jej začali rýchlo mihať obrazy z detstva. Rodičia, sestra, brat. Vôbec nemala zlý život. Spomienky ju upokojili. Zistila, že nálada škratov sa prudko zmenila. Zdalo sa jej to, alebo naozaj dostali pred návštevníkom strach? Nemala však odvahu zdvihnúť hlavu. Počula zavytie ich vodcu a všetci sa pohli. Asi zaútočili. Potom nasledoval hrozný krik umierajúcich škratov. Dievčina chaos využila a nenápadne sa odplazila po svoju dýku. Nevedela, čo ju čaká, preto sa radšej vyzbrojila.

Nastalo ohlušujúce ticho, ktoré prerušil návštevník, keď si niečo zamrmlal popod nos. Nerozumela mu, preto tuhšie zovrela rukoväť dýky a nehybne čakala. Dlhé minúty sa nič neudialo. Možno to bolo aj kratšie, ale v tom napätí sa jej zdala každá sekunda dlhá ako večnosť sama. Zrazu počula, ako sa návštevník zvrtol a zastal. Zrejme si to rozmyslel. Obrátil sa a podišiel smerom k nej. Keď sa jej dotkol, neváhala a vytiahla dýku. Nenechá sa len tak zabiť.

*

Ferig zostal prekvapený. Čakal, že uvidí malé dieťa. A zrazu čelil rozhnevanej, ale aj vyľakanej mladej žene. Musel sa usmiať.

Dievčina si až o chvíľu uvedomila, že hľadí do očí ghúlovi. Zbadala červený svit v jeho zelených očiach. Nevedela, čo je horšie – byť večerou pre škratov alebo stretnúť v lese ozajstného ghúla. Pochytila ju panika. Jej hnedé oči sa od strachu rozšírili, keď sa na ňu Ferig usmial. „Ghúl,“ dostala ticho zo seba.

Keď Ferig počul z jej úst toto hrozné obvinenie, zvraštil obočie a bleskurýchle ju chytil za zápästie. Pohyb bol taký rýchly a prekvapivý, že si nestihla uvedomiť čo sa deje a zrazu sa ocitla na chrbte. Ghúl ju priľahol. Z očí mu šľahali červené blesky. Hoci bola na smrť vydesená, niečo ju nútilo pozerať sa mu priamo do nich. Akoby z nich získavala pevnú pôdu pod nohami. Nechápala, čo sa deje. Ghúl jej teraz prikladal jej vlastnú zbraň ku krku a ju by mali brať mdloby. Ale zrazu zostala pokojná. Hoci ghúlove oči boli plné hnevu a chuti zabiť ju, zrazu mala neodvratný pocit, že prežije. O tých očiach sa jej predsa snívalo! Prizrela sa mu lepšie. Dlhé, tmavé vlasy, mu lemovali prísnu, ale ušľachtilú tvár. Keby nemal tie zlostné oči, povedala by, že je pôvabný ako… „Elf,“ povedala nahlas a musela sa sama sebe zasmiať.

Ferig váhal. Má ju zabiť za tú nechutnú urážku, alebo ju nechá odísť? Je to predsa len žena. Čo by tým získal? Ležala pod ním a tie jej veľké hnedé oči ho rozčuľovali. V jednej chvíli v nich mala strach, keď vyslovila to odporné slovo, ale mala aj odvahu, keď vydržala jeho hrozný pohľad. Koľko mužov ho nemohlo zniesť a táto slabá žena si ho dokonca zvedavo obzerá. Nemal by sa s ňou vôbec baviť. Je to predsa len človek. Nič viac.

Vydal zo seba znechutený zvuk a postavil sa. Nôž zapichol vedľa jej hlavy. Nech nezabudne… Obrátil sa na odchod, keď ho zastavila otázka: „Si sivý elf, však?“

Na malú krátku chvíľu zaváhal. Rozhodol sa však, že mu nestojí ani za odpoveď. Raz sa už zastavil, druhýkrát to neurobí. Ani sa neobzrel a odkráčal do lesíka, kde zanechal svojho koňa. Počul za sebou len nevrlé mrmlanie, z ktorého vyrozumel akurát „čo sú to za spôsoby“. Opäť sa usmial. Už druhýkrát za takú krátku chvíľu. Zvraštil obočie. To sa mu vôbec nestáva.

Podišiel k svojmu koňovi a kým vysadol na jeho štíhly chrbát, odolával nutkaniu obrátiť sa a pozrieť smerom k čistinke. Jeho čudné správanie mu na dobrej nálade rozhodne nepridalo.

Mal sto chutí odcválať čo najrýchlejšie preč. Rýchla jazda by mu vyhnala z hlavy všetky myšlienky. Lenže pre hustý lesný porast si toto potešenie nemohol dopriať. A tak si svoju náladu odbúraval polohlasným mrmlaním.

Zrazu pocítil, ako sa vzduch okolo neho rozvíril. Už tušil, čo bude nasledovať. Všetko naokolo stíchlo a cestičku pred ním zalialo biele svetlo. „Vedma,“ povedal znechutene. Nemohol jej zabudnúť, že ho donútila splniť aelgroch. Kvôli nej sa teraz plahočí naprieč krajinou do mesta skrčkov. Vraj ten malý zázrak z iného sveta potrebuje jeho pomoc.

„Aké milé privítanie,“ odpovedala mu s úsmevom.

„Čo odo mňa ešte chceš, Vereneas? Zdá sa ti moja služba málo? Ľutujem, ale rýchlejšie sa tam nedostanem. Nemám totiž krídla,“ odvrkol jej.

Vedma sa slabo zachichotala. Ferig prevrátil oči. Tak jej sa to zdá smiešne…

„Tak, čo chceš? Hádam si sa len neprišla pozrieť, ako sa mi darí? Myslel som si, že máš na práci dôležitejšie veci.“

Vereneas nad svojím bratom pokrútila hlavou: „Vy, siví, ste vždy takí namosúrení. Akoby vás hneval celý svet.“

„Načo toľko rečí? Povedz mi už konečne, čo odo mňa chceš!“ začínal byť netrpezlivý.

Vedma sa len usmiala: „Musíš sa vrátiť.“

Ferig čakal všetko, len toto nie. Nevedel, či sa má tváriť aspoň chvíľku prekvapene. Nakoniec to vzdal a zoširoka, trochu škodoradostne, sa usmial. „Dobre. Hoci som zbytočne cestoval skoro týždeň, nakoniec ma predsa len teší, že nemusím ísť do Knautie medzi samých skrčkov,“ obrátil koňa na odchod.

Vereneas sa však zrazu objavila pred ním. Ferig bol namrzený, že mu bráni v odchode. „Nie tak rýchlo. Cesta ti predsa neujde,“ usmiala sa vedma a odhalila rad bielych zubov.

Ferig sa nahol bližšie k nej. Zo zelených očí mu sršali blesky. „Vy bieli ste naozaj hrozní. Kým sa od vás niekto niečo dozvie… Akoby ste mali všetok čas na svete,“ pretisol cez zuby. Začínala ho neuveriteľne rozčuľovať.

„Musíš sa vrátiť po to dievča, ktoré si nechal pri potoku,“ jej oči sa víťazoslávne zaleskli, keď videla jeho reakciu.

Sivý elf zostal nehybne stáť. Nevedel, čo má robiť. Či sa zasmiať nad jej hlúpou požiadavkou alebo rovno vytasiť meč. Keďže ale stála pred ním vedma a nie len obyčajný biely, rozhodol sa, že bude mlčať a počká, či mu povie ešte niečo. Stisol pevne čeľusť, čím jeho tvár nadobudla hrozivý výraz. Ešte hrozivejší, než mala doteraz.

„Neposlala som ťa do Knautie náhodou. Po ceste si mal stretnúť ju. Je to mladá žena z kmeňa Irinakhoi a pre náš boj ju budeme potrebovať,“ nadýchla sa a na chvíľu sa odmlčala. Čakala na Ferigovu reakciu.

Elfovi sa to čím ďalej, tým viac prestávalo páčiť. Ani nechcel vedieť, čo presne má s tou ženou urobiť. Má ju vziať so sebou do Knautie? Nevedel si dosť dobre predstaviť tú cestu. Dosť ho hnevalo, že tam vôbec musí ísť. A to bol sám, teraz sa bude musieť plahočiť po celej krajine s nejakou ženou. Vedma akoby mu čítala myšlienky: „Nepôjdete do Knautie. Musíš ju vziať naspäť ku svojmu kmeňu. Irinakhoi sú spojencami Šajdána, no pár sa ich proti nemu vzbúrilo. Myslia si, že je starodávnym bohom. Musíš ich presvedčiť o opaku. A to sa ti bez nej nepodarí. Medzi vzbúrencami bol aj jej brat, Ostrý nôž. Obrátil sa proti temnému pánovi a pridal sa k nám. Zahynul však, keď obraňoval chlapca z iného sveta.“

Ferig si vedmu pozorne vypočul. Jeho nová úloha sa mu nepáčila o nič viac ako tá predošlá. „Prečo je teda tu a nie pri svojom kmeni?“

„To nech ti povie ona. Aspoň sa budete môcť o čom po ceste porozprávať,“ nevinne sa usmiala. Ferig bol ťažký oriešok. Hoci musela uznať, že ani ostatní siví neboli veľmi vľúdni.

„Veľmi vtipné. Ale nemám záujem pýtať sa jej vôbec na niečo. A navyše, prečo by som sa mal starať o nejakú Irinokhai, či čo.“

„Je Irinakhoi a preto, lebo ťa viaže aelgroch,“ dodala víťazoslávne.

Ferig len zlostne metal blesky a odvrkol: „To ste celí vy. Keď vám dochádzajú logické dôvody, vždy použijete proti nám prísahu.“

Vedma sa však nad ním predsa len zľutovala. Táto úloha preňho nebude príliš ľahká. „Objavila som sa pri nej a povedala, čo sa stalo s jej bratom. Myslela si, samozrejme, že sa jej to len sníva. Ale Irinakhoi na sny a symboly veria. Preto sa za bratom vybrala. Aby zistila pravdu.“

„Hmm, skvelé, a prečo si jej rovno nepovedala, nech sedí doma na zadku a nech ostatných presvedčí, že Šajdán je len obyčajný ničomník,“ nechápal, čo môže dokázať jedno dievča. A už vôbec nechápal, ako si to dievča mohlo myslieť, že prejde samo naprieč krajinou za svojím mŕtvym bratom a ozbrojená len loveckým nožom.

„Čoskoro to sám zistíš. Ešte je pri potoku,“ usmiala sa posledný raz a zmizla. Ferigovo „nadšenie“ nemalo hraníc. Vybral sa teda späť k potoku. „Hlúpy aelgroch,“ zamrmlal si.

*

Našiel ju tam, kde ju nechal. Stála chrbtom k nemu a pozerala na mŕtvych škratov. Všimol si, že sa ešte neobliekla. To tu len tak stála? začudoval sa. Vôbec sa nehýbala. Zrejme nepočula ani jeho kroky. Nevedel, čo má povedať. S ľuďmi sa skoro vôbec nebavil. Niekedy sa mu zdalo čudné, že dokážu vôbec rozprávať. Nebude k nej milý. „Máš koňa?“ opýtal sa tvrdo.

Dievčina sa zvrtla. Nevyzerala vôbec zdesene. Len si založila ruky v bok a naklonila hlavu: „Čo tu chceš?“

Jej útočný postoj ho zarazil. Prekrížil si ruky na hrudi a zdvihol jedno obočie. Ako sa so mnou môže takto rozprávať obyčajný človek, žena… „Pober si veci a vrátim ťa domov,“ jeho tón bol mrazivý. V podstate hovoril, že to, čo povie, ona bude musieť bez odporu vykonať. Inak to nevidel. Ich vzájomná spolupráca bude fungovať len takto.

Mladá žena si pri jeho nezmyselnej požiadavke len pohŕdavo odfrkla. „Ty si myslíš, že sem len tak môžeš prísť a hovoriť mi, čo mám robiť? Ani ťa nepoznám a ty si myslíš, že s tebou pôjdem hocikam? A dobrovoľne?“ zlostne naňho zagánila, pričom si dala záležať, aby slová „ty“ a „s tebou“ vyzneli čo najodpornejšie.

Ferig len prevrátil oči. Bolo jasné, že ju domov odvedie, keď už musí. Myslel si len, že to pôjde podobrotky a bez starostí. Ak to takto pôjde ďalej, bude ju musieť zviazať a zapchať jej ústa. Dúfal len, že malá dostane rozum. Hrozivo sa pred ňou rozkročil: „Pozri, nie som povinný niečo ti vysvetľovať. Jednoducho ťa odvediem domov, kde povieš tým svojim Irinokhai, či čo sú to, aby sa pridali na našu stranu.“

„Sme Irinakhoi. A ja sa domov nevrátim. Musím zistiť, čo sa stalo s mojím bratom. A ty mi momentálne stojíš v ceste,“ zamračila sa nad tým opovážlivcom a v ruke sa jej zablýskala ostrá dýka.

Ferig sa pobavene zasmial: „To týmto ma chceš zastrašiť? Nemáš na to potrebnú zbraň a dokonca ani výšku.“ Skutočne, mladá žena mu siahala sotva po prsia. „Ak neprestaneš vyvádzať, budeš sa musieť navyše brániť. A biť sa so mnou nie je práve najmúdrejší nápad.“ Napriek tomu, že bol rozladený, žena ho naozaj pobavila. Musel však uznať, že na to, že je len z ľudského rodu, je naozaj krásna, keď tam tak stála, bojovne rozkročená, pripravená rozrezať mu kožu. Aj keď si nevedel dosť dobre predstaviť, ako by to chcela dokázať.

„Ja viem bojovať!“ vyhlásila hrdo.

Ferig plný zvedavosti spustil ruky: „Tak ukáž!“

Dievčina na viac nečakala. Rozbehla sa, aby mu zasadila smrteľný úder. Elf bol však na ňu príliš rýchly. A to urobil len krok. Zvrtla sa teda a znova naňho zaútočila. Aj tentokrát sa jej šikovne bez námahy vyhol, lenže teraz jej podložil nohu. Mladá žena sa nedokázala udržať a zotrvačnosťou skončila v potoku. Jediné, čo počula, bol jeho zlomyseľný smiech. Myslela si, že pri páde stratila dýku, tak ju začala hľadať. Šmátrala vo vode, keď sa z brehu ozval: „Hľadáš toto?“ S víťazoslávnym, škodoradostným úsmevom sa na ňu díval a v ruke sa mu leskla dýka, ktorú jej daroval brat.

Ferig sa naozaj zabával. Bolo až detinské, ako mu jej drobné poníženie spôsobuje radosť. „Vráť mi ju!“ ozvala sa, ešte stále stojac v potoku. Bola mokrá, dlhé čierne vlasy jej splývali s telom a spodná košieľka odhaľovala viac ako by mala. „Urobíme dohodu?“ zľutoval sa nad ňou. „Ak ju získaš odo mňa späť, po ceste k tvojmu kmeňu ti dám odpovede na tvoje otázky. Ak nie, budeš celú cestu ticho. Ale jedno je isté – smer, ktorým pôjdeme. Ty si len musíš vybrať spôsob.“

Čo si to dovoľuje! On jej rozkazovať nebude… Nečakala na ďalšie reči a rozbehla sa. Chvíľu spolu zápasili, teda ona bojovala s ním, elf sa pravdupovediac začínal nudiť. Dievčina zakaždým skončila na zemi. Ale síl mala dosť. Elfa to prestalo baviť a keď ju znova hodil o zem, zostal na nej ležať. Tak ako na začiatku ich stretnutia, aj teraz si hľadeli do očí. Jej hnedé a jeho zelené. Po červenom svite v nich nebolo ani stopy. Zrejme len keď je nahnevaný… pomyslela si.

Zrazu Ferig spozornel. Niečo zacítil. Keď však zdvihol hlavu, cez jeho plece prenikol šíp. Výkrik, ktorý začul, patril jej. Nebol čas myslieť na bolesť. Musí ju ochrániť. Bleskurýchle sa zdvihol zo zeme, v jednej chvíli tasil meč a ju postavil tak, aby bola za ním. Chránil ju svojím vlastným telom.

„Pusť ju!“ ozval sa ozrutný chlap, ktorý vyšiel z lesa a mal pripravený ďalší šíp.

Ferig bol nahnevaný. Hlavne sám na seba. Znova nedával pozor. Mal vytušiť skôr, že sa niečo deje. Namieril meč smerom na neželaného návštevníka. Dievčina sa spoza jeho chrbta snažila zistiť, čo sa deje. Posunul sa, aby jej v tom zabránil.

„Nie som tu sám a tebe len jeden meč nepomôže,“ znova sa ozval ten chlap. Na jeho pokyn sa ukázali viacerí bojovníci. „Si v poriadku, Letný dážď?“ Vtedy to Ferigovi došlo. Lepšie si obzrel toho obra. Mal na sebe podobný odev ako mladá žena, ktorú chránil. A tá otázka patrila práve jej. Elf chcel mať ale istotu, tak sa jej spýtal, či sú to jej ľudia. Vykukla spoza jeho svalnatého chrbta. Keď na čistinke zbadala mužov zo svojho kmeňa, tvár sa jej rozžiarila. Ferig teda sklonil svoj meč, ale do pošvy ho ešte nezastrčil. Ustúpil jej z cesty. Rozbehla sa smerom k obrovi. Na Feriga stále mierilo zo desať šípov. Sledoval, ako sa mladá žena rozpráva s obrom, ale stále bol obozretný. Keď dal obor svojim mužom pokyn, aby sklonili luky, aj Ferig schoval svoj meč. Konečne si mohol vybrať z rany ten prekliaty šíp. Hoci ho už raz šípom trafili, tento ho bolel akosi viac. Keď sa dotkol dreva, ktoré mu trčalo z tela, ozvala sa ona – Letný dážď. Keď bola teraz mokrá, naozaj jej to meno pristalo. „Sám si ho nevyberieš. Používame pevné drevo. Ukáž, pomôžem ti,“ pristúpila k nemu a odtisla mu ruku. Zvláštne, videl ju pred sebou, ale bola akoby v hmle. Počul jej slová, ale akoby z veľkej diaľky. Telom mu prešla vlna ohňa a zrazu sa mu podlomili kolená. Keď upadal do bezvedomia, začul len jej slabé zvolanie. Rozumel niečo ako „jed“. Vtedy mu bolo jasné, čo sa deje. Zrejme sa blíži jeho posledná hodina. A musí skončiť takto. Myšlienky mu však zastrela tma.

*

Keď sa prebral, okrem bolestivého zasyčania bolo jeho ďalším pocitom prekvapenie. Nemyslel si, že sa ešte vôbec niekedy preberie. Skúšal zaostriť zrak. Ležal na mäkkých prikrývkach pod modrou oblohou. Opatrne sa poobzeral okolo seba, aby zistil, že už nie je na čistinke. Ležal na kraji lesa. Pomrvil sa. Jeho ramenom prenikla ostrá bolesť. Opäť zasyčal. Kroky počul skôr ako niekto povedal: „Nesmieš sa hýbať!“ Už chcel vziať do rúk svoj meč a brániť sa pred nepriateľom. Meč však nemal na svojom obvyklom mieste a prudkým pohybom si spôsobil len väčšiu bolesť.

Kroky patrili irinakhoiskému bojovníkovi. Ihneď zbadal, že Ferig hľadá svoju zbraň: „Meč máš po pravej ruke.“ Ferig sa o tom okamžite presvedčil, ale ďalej zlostne hľadel na obra. Ten si hlboko vzdychol: „Volám sa Sivý vlk. A to ja som ťa poranil. Odpusť, ale myslel som, že chceš Letnému dažďu ublížiť. Určite uznáš, že som sa zachoval správne.“

Ferig nereagoval. Len ďalej upieral svoj zrak na Sivého vlka. Oči sa mu leskli načerveno. Keby mohol, namieste by mu odťal hlavu.

Irinakhoiský bojovník ho chápal. Jemu by sa tiež nepáčilo, keby ho niekto poranil. Tiež by ospravedlnenie neprijal. „Keď budeš pri plnej sile, môžeš sa so mnou porátať. Ale sľubujem ti, že so mnou to nebudeš mať ľahké.“

Ferig návrh prijal kývnutím hlavy. Sivý vlk musel byť dobrý a spravodlivý bojovník. Zavrel oči a položil si hlavu na deku. Po chvíli zaspal.

Keď sa opäť prebudil, zbadal ju pri sebe. Ostatní bojovníci sedeli neďaleko a niektorí určite strážili obďaleč. Pozorovala ho. Keď sa im stretli pohľady, usmiala sa: „Som rada, že žiješ.“ Aj on sa usmial. Ale zrazu sa mu oči zaligotali červeňou. Jej úsmev pohasol. Zasa sa pre niečo hnevá. Skôr ako by mu mala dovoliť niečo povedať, ozvala sa sama: „Sme na ceste k môjmu kmeňu. Kým si sa dostal z najhoršieho, poradili sme sa a títo desiati budú bojovať proti Šajtlánovi. Je to falošný boh a s takým nechcú mať nič spoločné.“

Ferig spýtavo zdvihol obočie. Ako dokázala presvedčiť týchto statných mužov o niečom, čomu doposiaľ tak slepo verili? Letný dážď jeho nevyslovenú otázku pochopila. Červený svit mu z očí už zmizol. Usmiala sa: „Veria mojim snom.“

Ferig sa musel nad jej naivnosťou schuti zasmiať. Ona naozaj verila, že Vereneas bola len sen. Jeho smiech mladú ženu nahneval. Oči sa jej zúžili do malej škáročky. Slabo ho buchla po ramene. Bolo to jemné, ale mierila presne. Elf od bolesti zasyčal. Keď sa na ňu pozrel, kútiky úst sa jej nezbedne dvíhali do úsmevu. Snažila sa ale zachovať si urazený výraz. Ferig sa ešte raz uchechtol. Bola to len hra. „To sa ti zjavila vedma. Elfka. To nebol sen.“

Tentoraz sa uchechtla ona, snažiac sa ho dokonale napodobniť: „Ja viem, že sa mi neprisnila. Skoro som si to myslela. Bola taká… až nadpozemsky krásna. Ale ja mávam iné sny.“ Nechcela už pokračovať. Mal to byť preňho trest. Keď však naklonil hlavu nabok a zatváril sa pri tom bolestivo, uprel na ňu zrak a usmial sa, nemohla mu odolať. Ešte raz zafučal od bolesti, aby v nej vzbudil súcit. Nevedel sa tomu ubrániť. Bolo mu s ňou príjemne. Chcel by zabudnúť na to, že on je elf a ona len obyčajný človek. Možno tie jej sny dokážu zmierniť fakt, že sa chystá uzavrieť spojenectvo s ľuďmi. Doteraz ich považoval za nezaujímavých, primitívnych tvorov, ktorí zničia všetko, čoho sa dotknú. Ale Letný dážď bola iná. Cítil to a nepotreboval k tomu ani svoje jemné elfské zmysly.

„Tie moje sny sa vždy splnia. Nepovedia mi presne, čo sa stane a kedy sa to stane. Ale zatiaľ sa všetko splnilo. Aj tvoj príchod. Síce som nečakala, že ten tajomný cudzinec, o ktorom sa mi snívalo, bude taký neohrabaný a stále namosúrený. A že ma vykúpe vo vode,“ dodala nezbedne.

Feriga jej rozprávanie zaujalo: „Takže sa ti o mne snívalo skôr, ako som ťa stretol? A ako vieš, že som to práve ja?“

„V sne som cítila strach a držala ma hrozná čierna ruka. Nechcela ma pustiť. Zrazu sa niečo zalesklo a ruka odpadla. Nebolo po nej ani stopy. Namiesto nej ma v náručí držal vysoký štíhly muž,“ videla, že ju chce prerušiť. Určite chcel namietať, že to nemusel byť práve on. „Mal zelené oči s červeným svitom. Tvoje oči,“ upresnila mu.

Hm, takže už viem, prečo mi vedma kázala postarať sa o ňu, pomyslel si. Nahlas však nič nepovedal. Uvedomil si ale, že ju bude musieť chrániť oveľa lepšie, ako sa mu to darilo doteraz. Preto by sa tu nemali dlhšie zdržiavať. Musia sa čo najskôr dostať k jej kmeňu. Začal sa dvíhať. Jeho pokus sprevádzali rýchle protesty. S námahou sa posadil. Letný dážď naňho zdesene hľadela. „Musíš ešte odpočívať,“ bála sa, že jej Ferig neverí a dvíha sa na odchod.

„Musíme sa čo najskôr dostať k tvojmu kmeňu,“ vyhlásil rozhodne. Zarazil sa, lebo vari nikdy nič nemyslel tak vážne ako tento krok.

Letný dážď si viditeľne odfúkla. „Počkáme ešte deň – dva, kým načerpáš sily.“

„Cestu na koni zvládnem. Odpočívať môžem aj na chrbte môjho koňa,“ zaprotestoval.

Irinakhoiská dievčina sa usmiala. Jeho protesty boli znakom, že mu je už naozaj lepšie. „Hm, to verím. Ale sily by si si mal šetriť na našu úlohu.“ Keď nechápavo zdvihol obočie, dodala: „Musíme ešte presvedčiť radu starších a náčelníka kmeňa, Zúriaceho medveďa.“ Zhlboka si vzdychla. Naozaj ich čaká ťažká úloha. Ona je len mladá žena a hoci jej v kmeni kvôli snom prejavovali úctu, rada a náčelník budú ťažký oriešok.

Keď Ferig videl, že hovorí pravdu a nedoberá si ho, musel sa opýtať: „Svedčí meno vášho náčelníka aj o jeho povahe?“ Takmer nebadane mu prikývla. Zvraštil obočie: „A to všetkých Irinokhai, či ako to je, bude ťažké presvedčiť?“

„Irinakhoi. A väčšina sa len tak ľahko nezlomí,“ rezignovane pokrčila plecami. Naozaj ich čakala ťažká úloha.

Ferig sa teda s námahou uložil naspäť na deku. Už z tejto výpravy nemal ani trochu dobrý pocit. Veľmi sa mu nechcelo stretnúť sa s ich náčelníkom, ale nemohli tu dlhšie zostať. Oddych mu ale neuškodí. „Dobre, zostaneme tu ešte deň. Zajtra vyrazíme,“ rozhodol a bol rád, že bude môcť aspoň rozkazovať. Je predsa sivý elf. Letný dážď sa spokojne usmiala. Hoci Ferig vykonáva svoju úlohu s nechuťou, aspoň trochu jeho hnev zmiernila.

Keď však elf zaspával nespokojne si hundral niečo popod nos. Keď nastražila uši, zachytila niečo ako „hlúpy aelgroch“. Znova sa usmiala. Vedela, že Ferig svoju úlohu splní. Teraz nepotrebovala ani vedmu, aby ju o tom uistila.

---

Daniel Danis