Spisovateľská alchýmia, 3. časť: Ako oživiť golema

R2D2
Bujoldová: Diplomatická imunita
Žamboch: Muž na stezce

Predchádzajúce časti Spisovateľskej alchýmie:

1. časť – Desať chýb, ktoré otrasú kariérou nádejného spisovateľa

2. časť – Ako postaviť zlatú vežu


Sláva, trikrát sláva. Už ste sa ladne prehupli ponad pomyselný múr, ktorý delí román vo vašej hlave od jeho zhmotnenia na papieri alebo v počítači. Skončil čas témy, ideí a kompozície. Nastala éra hrdinov.


Kto zostane, aby vyrozprával príbeh

Postavte sa na zastávku MHD a pozorujte ruch na ulici. Máte povolené vidieť do duše kráčajúcich, postávajúcich alebo bozkávajúcich sa postavičiek. Viete o nich všetko – o fajčiarovi, ktorý váha medzi potiahnutím alebo zašliapnutím; o panej, ktorá sa každú minútu pozerá na hodinky a pomedzi zuby preklína oneskorenú električku, pretože ju bolí brucho a ona chce byť čo najskôr doma. Alebo naopak, neviete o nich nič, ale snažíte sa dopátrať k ich túžbam skrz ich správanie. Alebo, do tretice, skúste byť jedným z nich, napríklad tým športovcom v prepotenom tričku, ktorý práve dobehol a len-len že chytil spoj. Vyberajte si pozorne, pretože jeden z nich sa pravdepodobne stane rozprávačom vášho príbehu (v čase a svete podľa vašej fantázie).

Autori radi volia rozprávača autorského, čiže vševedúceho, ktorý dokáže erudovane komentovať duševné pohnútky každého hrdinu, a preto o postavách hovorí v tretej osobe. Týmto spôsobom sa veľmi obratne odviazal G. R. R. Martin v Piesni ľadu a ohňa. Personálny rozprávač je jedna z postáv, ktorá ukazuje na ostatné prstom vašej predstavivosti. Pri ňom tiež používate slovko „on“ (alebo „ona“), ale v celkovej šírke a hĺbke vnútorného a vonkajšieho života predstavíte len jeho a ostatné postavy sú opísané jeho z pohľadu. Obľúbeným je priamy rozprávač, pretože rozpráva svoj vlastný príbeh v prvej osobe. Čitateľ sa takto môže priamo podieľať na jeho radostiach a bolestiach, preto mu je bližší a uveriteľnejší. Takým je napríklad Koniáš Miroslava Žambocha. Rozprávač akoby spoza oka kamery je neosobným pozorovateľom a komentátorom udalostí. Nie je ťažké uhádnuť, z akého druhu umenia tento prvok vošiel do literatúry. V jednom texte je, samozrejme, možné meniť rozprávačov, striedať uhly pohľadu, ale je vhodné triezvo prehodnotiť, či príliš veľa rozprávačov váš text neroztriešti a neučiní ho nezrozumiteľným.

Záleží teda na vás, kto príbeh rozpovie. Môže to byť elf alebo, ak to dokážete, kôň, mačka či plniace pero. Buďte však opatrní, najmä pri priamom rozprávačovi – pokiaľ váš hlavný hrdina nie je nemŕtvy alebo reštartovateľný, nepíšte o jeho smrti v prvej osobe. Príbeh by mal predsa len rozprávať niekto, kto nejakým spôsobom dokáže prežiť.

Hlina a šém

Od čias, keď Hum trojslabične oznámil Brmovi, že v jeho kmeni za pomoci výmoľa a naostrených konárov ulovili mamuta, je pôsobivosť príbehov založená na osudoch postáv. V príbehu sú práve hrdinovia tým, s čím sa môže čitateľ zžiť, aby vo svojich predstavách prežíval napísané udalosti. Je teda vo vašom záujme urobiť golema životaschopným. Hlinou sú tu slová a šémom je vaša schopnosť s nimi zaobchádzať. Vy rozhodujete o tom, koľko sa čitateľ o postave dozvie. Vy určujete jej vek, vzhľad, telesnú stavbu, pôvod, sociálne postavenie, vzťahy, priateľov, povolanie, rodinu, charakter, mentalitu, farbu hlasu, osobné vlastnosti, atď. So šémom dávate golemovi životný cieľ, napríklad hodiť nejaký prsteň do sopky. Ak sa vám to podarí, golem začne vo vašej fantázii žiť a „konať samostatne".

Pri odkrývaní povahy poslúžia ostatné postavy. Postavte golema do situácie, ktorá ho podnieti k tomu, aby sa pokúsil realizovať svoj životný sen alebo aby si tento sen bránil (nechajte ho narodiť sa do kasty bojovníkov a urobte ho hendikepovaným zatracencom s geniálnym strategickým myslením). Iné figúrky mu pomáhajú alebo naopak jeho úsilie všelijako maria (pošlú ho do vyhnanstva). A hľa, zrodí sa taký prepotrebný konflikt, ktorý, ak uspejete, udrží čitateľa bdelého až do konca vašej knihy.

Nesnažte sa silou-mocou moralizovať. Cieľom umenia nie je riešiť problémy, ale ukázať spôsoby, akými je možné sa na problémy pozerať a ako sa proti nim postaviť. Čo je správne a čo nie, by malo byť zreteľné z rozmanitých postojov vašich postáv. Aj záporné postavy majú životné ciele a z ich pozície čitateľ musí pochopiť akúsi ich pravdu. Ale urobiť záporáka hlavným hrdinom je riskantné, pretože ste nútení ísť do hĺbky len smerom k hnusu. Napriek tomu sa to občas podarí, napríklad Patrickovi Süskindovi, ktorý sugestívne rozohral príbeh sériového vraha v knihe Parfum.

Každý je odniekiaľ

Dajte golemovi meno. Mená sa dajú vycucať odkiaľkoľvek – okrem kalendára napríklad z učebnice botaniky, z bľabotania detí hrajúcich sa na pieskovisku alebo sa dajú vytvoriť trebárs atraktívnym spájaním jednotlivých slabík iných mien. Tam, kde sa to hodí, môžete použiť exotickú kombináciu hlások a číslic, napríklad R2-D2 (aj tak ho všetci volajú „Artú“). Ak si vyberiete ako meno hrdinu pomenovanie jeho najvýraznejšej fyzickej alebo charakterovej vlastnosti v príhodnom cudzom jazyku, vzdelanému čitateľovi prichystáte veselý bonus. Nájsť postave správne meno je pre autora šťastie, ale nenechajte sa touto radosťou príliš uniesť. Nevolajte golema menom zakaždým, keď o ňom hovoríte, ale označte ho niekedy tým, čo ste už o ňom prezradili. Takže ak sa volá Miles, v ďalšej vete môže byť trpaslíkom a v nasledujúcom odseku Barrayaranom.

Ak ste sa rozhodli, že golemovi nadelíte priezvisko, vydali ste sa po zložitej ceste jeho minulosti. Priezvisko totiž často vypovedá o tom, odkiaľ hrdina pochádza. Je dedičným menom jeho rodu, a pretože tento identifikačný údaj nezriedka prináša viac problémov ako potešenia, niektorí hrdinovia, napríklad už spomínaný Koniáš, radšej volia možnosť svoje priezvisko zatajiť. Priezvisko zvykne prezrádzať, z ktorej krajiny, mesta alebo národa hrdina prichádza, a nemusí znieť vždy „Pontský“. Priezvisko naznačuje niečo z hrdinových vlastností – Invictus alebo zamestnania – Tvorca, rodinných pomerov – Pohrobok atď. Umožňuje urobiť z golema naozajstného živého tvora, pretože každý má či mal mamu, brata, sestru. Každý sa niečoho bál, keď mal päť rokov, každý hádzal kamene do vody alebo jej ekvivalentu. Nehanbite sa hrdinu poľudštiť jeho minulosťou, stratenými snami či rodinným zázemím, aj keď by to mal byť hoci tritisícročný upír, niekoľkohodinový drak alebo Batman.

Technická poznámka: Ak sa rozhodnete premenovať postavu, urobte tak dôkladne v celom texte. Pri hromadnej zámene textovým editorom majte na zreteli pružnosť slovenského jazyka, pretože vám môžu vzniknúť žartovné patvary. Podobné je to pri zamieňaní nesprávnych slov, veľa z nich totiž môže byť súčasťou slov iných. Keď už ste sa rozhodli všetky slová „meč“ zmeniť na „katana“, postupujte od jedného meča k druhému, aby ste sa vyhli produkcii výrazov ako „koza zakatanaala“.

Dar myslenia, dar reči

Skúste si počas jedného dňa zapisovať situácie, keď použijete ústa, aby ste niečo dosiahli. Aj ten, kto si sám sebe pripadá mlčanlivý, čoskoro zistí, že vlastne kýva pántom neustále. Nechcem tým povedať, aby ste prešpikovali svoje príbehy dialógmi, naopak. Dialógy, ktoré dej neposúvajú dopredu, sa odborným jazykom nazývajú táraniny. Iste, ľudia radi rozprávajú o ničom. Môžu rozprávať o ničom, a pritom naznačovať veľmi zložité a dôležité udalosti. Ale to ozajstné drístanie svojich golemov si nechajte na miesto, kde naň čitateľ nesústreďuje pozornosť, teda mimo vašej knižky.

Počas jedného dňa si zapisujte aj chvíle, keď budete hovoriť spisovne. Zrazu si nebudete pripadať takí dokonalí ako dosiaľ. Nič na tom nie je, v hovorovej reči je prirodzené hltať slabiky alebo hovoriť slangom. Určite je to oveľa prirodzenejšie ako nechať svojho golema, ktorého celkové štúdium zahŕňa dve zimy oháňania sa mečom pod odborným dozorom vyslúžilého lúpežníka, aby prednášal košaté súvetia plné kvetnatých prídavných mien a trpných príčastí. Ak je hrdina nájomný žoldnier, ktorý vyrástol v sirotinci, nechajte ho hovoriť tak, ako mu zobák narástol. Priama reč je zázrakom štylizácie, s jej pomocou môžete svoj text oživiť rôznymi nárečiami (pretože nie všetky vaše postavy musia pochádzať z jedného mesta, planéty a spoločenskej vrstvy), jazykovými chybami, vysoko emocionálnymi prejavmi, ba dokonca vám tu prejdú slová šťavnatejšej a hustejšej kalibráže, ktoré by v božskom rozprávaní akomak vadili. Ak sa pohybujete na väčšej ploche, využite pri striedaní rozprávačov farebnosť jazyka a aj psychológiu postáv. Nebojte sa do príbehu zapracovať prvky humoru – aj v bežnom živote sa striedajú smutnejšie chvíle s veselými. Okoreniť text srandou však neznamená „predniesť vtip“ ústami jedného z hrdinov – ale navodiť správnu situáciu:

Na obrazovke sa zvíjala v elegantne zatočených krivkách spermia. Keď sa dostala do neviditeľného zovretia lekárskeho nástroja, začala sa krútiť rýchlejšie, ale to už ju nástroj viedol k cieľu – vajíčku pripomínajúcemu perlu. Bolo presne také guľaté, blahobytné a sľubné.

„Tak ešte raz, drahý chlapče, do útoku! Za Anglicku, Harryho a svätého Juraja!“ zamrmlal povzbudzujúco Mi­les.

(Lois McMaster Bujoldová: Diplomatická imunita)

Pre zarytých odporcov zábavy a milovníkov gotických hororov tu ešte vždy ostáva čierny humor.

Právo zabiť

Niektorí autori toto právo používajú s nadšením, iní silou-mocou udržujú pri živote všetko, čo má aspoň jednu pohyblivú bunku. Základom celého vývoja je ale prirodzený výber a keď nestačí ten, nastupuje výber neprirodzený. Ak sa k tomu vášmu golemovi na strastiplnej ceste k sopke pribalilo slušné stádočko, je potrebné niektoré kusy poslať na jatky skôr, ako sa vám rozutekajú aj s príbehom. Dobrým zvykom je vyberať si takých hrdinov, akých môžeme zobraziť výraznejšie než v bežnom živote.

Vzniká tu otázka: Môže byť hrdinom obyčajný človek, ktorý nič nevykonal a ktorému sa nič nestalo? Odpoveď znie: Môže, ale nikto by to nečítal. Čitateľ sa potrebuje identifikovať s Niekým, a preto mu treba Niekoho dopriať. Každá postava má mať vášne, neresti aj dobré vlastnosti. Charakter postavy musí mať nevyhnutne svoje príčiny, ktoré vo vhodnej chvíli poodhaľujete. Golem môže konať prekvapivo, ale v súlade s jeho charakterom, s tým, čo už bolo čitateľovi povedané. Samozrejme, nie všetky postavy musia mať hlboký vnútorný a vonkajší život – pre okrajových medovníkových panáčikov stačí vybudovať základné črty charakterových typov – kladné, záporné alebo kolísavé. Redukované charaktery, napríklad „blondínka v červenom“, len ilustrujú vašu tému a nie je potrebné ich naplno oživiť. Ak postava nehýbe dejom, je zbytočná a nemá v príbehu čo hľadať. Ak na začiatku stoj čo stoj potrebujete pre zdôraznenie atmosféry roztraseného zelenáča, tak pokiaľ z neho neplánujete urobiť plnohodnotného hrdinu, využite ho a nechajte ho nejakým efektným spôsobom zomrieť. Najlepšie tak, aby mohlo vyniknúť záporáctvo záporáka a klaďáctvo kladného hrdinu. Ak dotyčného zelenáča ľutujete a necháte ho vyznieť do stratena, vystavujete sa riziku, že po prečítaní knihy sa čitateľ spýta: „A čo sa vlastne stalo s tým chumajom z piatej kapitoly?“ V skutočnosti je málo atraktívnejších motívov než poriadna hrdinská smrť niekoho, komu čitatelia držali palce. A náležitá smrť hlavného hrdinu, to je ešte len bomba! Ale pozor – ak je naozaj dobrá (aj so zvyškom príbehu), túto drobnosť vás šikovný vydavateľ nakoniec donúti prerobiť. Keďže hlavným cieľom vydavateľa je viezť sa na vlne úspešnej ságy čo najdlhšie, častokrát autorovi teda nezostáva nič iné než resuscitácia alebo exhumácia mŕtvych hrdinov.

Takže ponorte ruky do hliny až po lakte a začnite hľadať správny šém. Ale buďte opatrní. Môže sa totiž stať, že raz v noci, keď budete tvrdo spať, vaši golemovia vylezú a všetko vám vrátia.

S nádejou,

Alexandra Pavelková


Nasledujúca – záverečná časť Spisovateľskej alchýmie:

4. časť – Ako sa vlichotiť cisárovi


Písané pre Pevnost 5/2009.


20. septembra 2011
Alexandra Pavelková