Spisovateľská alchýmia, 2. časť: Ako postaviť zlatú vežu

Spíďo
Kulhánek: Cesta krve
Lukianenko: Poslední hlídka
Sapkowski: Zaklínač I. Poslední přání

Predchádzajúca časť Spisovateľskej alchýmie:

1. časť – Desať chýb, ktoré otrasú kariérou nádejného spisovateľa


Tak ste sa rozhodli, že všetkým pochybovačom ukážete, čo viete, a stvoríte literárne dielo. Plní chuti do práce ste sa posadili k počítaču s vidinou astronomických honorárov, zmlúv s poprednými hollywoodskymi štúdiami… a nobelovka by tiež nebola na zahodenie. Veď ide len o to, aby dielo malo pútavý úvod, úderný záver a medzi nimi nejaký ten vzrušujúci dej.

A na počudovanie ste zistili, že ste zahryzli do kameňa úrazu. Všetko, čo ste mali premyslené, vám pripadá hlúpe. To, čo by možno bolo múdre, vám nejako nezapadá do toho, čo ste chceli povedať. Ako z toho vykorčuľovať?

Vykopať základy

To, čo musíte uchopiť hneď na začiatku, je téma a motív. Téma hovorí o tom, aké ponaučenie vyplýva z vášho románu alebo poviedky, keď ich dokončíte. Môžete si zvoliť povedzme tému občianskej vojny na ľubovoľnej planéte. Samostatným stavebným celkom je motív, ktorý odôvodňuje konanie a zmysel existencie postáv a javov. Dajme tomu pomsta tykadlookého hrdinu, pretože chápadlooký nepriateľ ulietal jeho manželku na smrť. Motívy sú hlavné a vedľajšie, pretože aj ten panghart má iste dôvod, prečo opustil svoju dominantnú chápadlookú matku a vydal sa na cestu medzigalaktického zločinu. Motív môže byť dynamický, ktorý posúva dej dopredu, alebo statický, ktorý príliš rozbehnuté dianie brzdí. Veľká veža si žiada viac stavebných celkov, vežičke stačí jeden.

Osadiť prvý stavebný kameň

To, bez čoho sa nezaobídete, je konflikt. Jeho základom je zrážka protichodných síl. Iste, je možné napísať román, kde hlavný hrdina z dobrej trpasličej rodiny stretne krásnu bradatú kráľovskú dcéru, vezme si ju za ženu a žijú šťastne až do konca knihy. Ale prečo by to niekto čítal? Práve konflikt dodáva vášmu dielu napätie a núti čitateľa, aby sa prelúskal až do konca. Hlavný konflikt musí byť preto atraktívny. Dej sa musí vzhľadom na konflikt rozvíjať nevyhnutne a zákonite. Riešenie konfliktu kapituláciou, konsenzom či ústupom si strčte za klobúk. Ak vám konflikt nevydrží aspoň 240 strán z 250, celý príbeh ani nemal byť napísaný.

Namiešať maltu

Ak už ste s otázkou konfliktu vysporiadaní, prejdite ku kompozícii. Znamená to, ako jednotlivé tematické zložky vášho diela usporiadate a zmiešate do celku. Kompozícia môže byť chronologická, keď svojich hrdinov sprevádzate dejom tak, ako prirodzene plynie čas ich dobrodružstva. Ak si vyberiete retrospektívnu kompozíciu, na začiatku svojho hrdinu zabijete a zvyšok knihy vysvetľujete, prečo ste to urobili. Príkladom takejto kompozície je Cesta krve od Jiřího Kulhánka. Paralelná kompozícia vám pomáha zosúladiť viac dejových línií do jedného celku. Prstencová navlieka jednotlivé príbehy ako koráliky na jeden hlavný dej, ako napríklad v Sapkowského zbierke Zaklínač I. Posledné prianie. Reťazová postupuje od jedného príbehu k druhému, ako v starých čínskych Príbehoch jazerného brehu. Môžete zvoliť aj kompozíciu rámcovú, kde sa tá istá udalosť opakuje na začiatku aj na konci, alebo stupňovitú ak si trúfate jednotlivé časti príbehu gradovať. Jednotlivé typy kompozícií sa samozrejme dajú vhodne kombinovať.

Ale aj keď máte kompozíciu premyslenú, teda že najskôr vybudujete prvé poschodie a na ňom druhé atď. (môžete začať aj od najvyššieho poschodia, potom dostanete budovu Slovenského rozhlasu v Bratislave), potrebujete stavebné plány, ktoré pomôžu vašu predstavu realizovať do hmatateľnej podoby. V literatúre je to známa dvojica strašidiel obľúbená krvilačnými kritikmi, a to sujet a fabula. Murárskym jazykom povedané, fabula je to, čo chcete ľuďom oznámiť. Sujet je spôsob, akým to oznámite. Keď sa vám to podarí, čitateľ si na základe textu knihy (sujet) dokáže zrekonštruovať príbeh približne tak, ako ste ho pri písaní mali v hlave (fabula). Keď cítite nutkanie ľuďom niečo vysvetľovať potom, ako si vašu knihu prečítali, nie je to preto, že oni nechápu, čo ste zamýšľali (fabula), ale preto, že vy ste niečo urobili zle (sujet).

Murovať podľa olovnice

Vynikajúcu pomôcku pri budovaní napínavého príbehu poskytuje dramatické umenie, pretože používa takmer rovnaké princípy ako literatúra, len jedno pracuje s obrazom a zvukom a druhé s písaným jazykom. Vedel to už aj Aristoteles, ktorý kompozíciu dramatického diela rozdelil na päť častí: expozíciu, kolíziu, krízu, peripetiu a katastrofu. Podľa tohto kľúča sa riadila už aj ľudová slovesnosť, napríklad v rozprávke o Medovníkovom domčeku.

Expozícia nás zoznamuje s prostredím, postavami, ich vlastnosťami, navodzuje východiskové situácie: Janko a Marienka idú do lesa na jahody. Pobehujú od jednej čistinky k druhej v snahe nájsť sladšie ovocie.

Kolízia alebo zauzlenie prináša konflikt, ktorý porušuje rovnováhu a rozbieha dej. Zápletka graduje, nepodstatné či mylné riešenia vedú k hlavnému konfliktu: Na les sa zniesla noc a deti zablúdili. Janíčko vylezie na vysokú borovicu a v diaľke zbadá svetlo, ktoré ich však privábi k domu ježibaby. Úbožiatka sa nasýtia medovníkmi, ale nahnevaná ježibaba ich uväzní.

Kríza navodzuje definitívne vyostrenie napätej situácie a likviduje všetky zatiaľ možné riešenia. Postavy sú v patovej situácii: Ježibaba zavrie Janíčka do chlievika a z Marienky si urobí slúžku. Smutný záver sa oddiaľuje použitím starých kostičiek (v niektorých verziách halúzok), keď ježibaba zisťuje, či chlapček má už jatočnú váhu. Nakoniec babizni dôjde trpezlivosť, zakúri v peci, vytiahne Janíčka a núti ho posadiť sa na lopatu. Niet nádeje na záchranu, všetko smeruje k strašnej tragédii.

Peripetia predstavuje posledný zvrat v príbehu. Riešenie alebo východisko musí byť logické: Janko sa vyhovára, že si nevie sadnúť na lopatu, a zakaždým sa usalaší tak, aby sa nezmestil cez dvierka do pece. Hladná ježibaba sa vyškriabe na lopatu, aby mu ukázala, ako sa správne sadá.

Katastrofa alebo rozuzlenie definitívne vyrieši problém. Následná katarzia pôsobí ako očista, úľava: Deťúchy sa zaprú do lopaty a šupnú ježibabu do pece. Čarodejnica vyhučí komínom ako dym. Zlo je zažehnané, deti zachránené. To, ako sa dostanú k mame, už nie je v autorovej kompetencii; necháva sa na čitateľa, aby si domyslel nevypovedané. Možno už vonku svietilo slniečko a deti ľahko našli cestu domov. Alebo stretnú zakliateho medveďa, ale to už bude iná rozprávka.

V Hollywoode sú na päťstupňové členenie leniví a vymysleli si trojaktovku. V prvom akte (set up) vtiahneme diváka (čitateľa) do kritického okamihu, aby sme predstavili východisko príbehu, ktoré sa skladá z hlavnej zápletky a zápletky v pozadí. Druhou dôležitou vecou je vnútorná dilema hrdinu. Hrdina je niekto, s kým sa môže čitateľ identifikovať (chlapec ako Peter Parker). Zároveň si stanovíme protivníka, ktorý bude hrdinovi hádzať polená pod nohy (Norman Osborn aka Green Goblin). Nástrahy protivníka sú základom napätia príbehu. V prvej štvrtine príbehu urobí hrdina nesprávne rozhodnutie (Peter z pomsty nechá utiecť zlodeja, ktorý ale zabije jeho strýka). Všetko je v keli.

druhom akte (struggle) postrčíme hrdinu smerom k zápasu a konfrontácii. Dovolíme divákovi/čita­teľovi, aby sa prestal s hrdinom kamarátiť, pretože ten chmuľo urobil takú strašnú chybu. Táto časť dosahuje vrchol, keď hrdina musí čeliť následkom svojho chybného rozhodnutia (chudáčik Spiderman). Musí sa nájsť sám v sebe, a to ho vedie k vyriešeniu v ďalšej časti.

Tretí akt (resolution) je vyriešenie. Na základe duševnej samoautopsie dôjde hrdina k poznaniu. Tu sa dáva divákovi (čitateľovi) odpoveď, či hrdina zmúdrel, a teda pochopil svoj chybný krok (s veľkou mocou prichodí veľká zodpovednosť). Záverečné riešenie uzatvára všetky dejové línie a veci sa vrátia do starých koľají. A pretože sa hrdina svojimi činmi morálne očistil, divák alebo čitateľ si zase môže užívať pocit spolunáležitosti (t. j. môžete sa na con obliekať ako Spiderman).

Keď už zhruba máte predstavu, o čom vaše úžasné dielo bude a ako asi približne budete postupovať, urobte si osnovu a skúste sa jej neskôr aspoň vlažne pridržiavať. Je jedno, čím začnete, ale neplytvajte slovami. O dôležitosti toho, že treba zaujať už prvou vetou, ste sa už asi napočúvali dosť, takže len krátka ilustrácia:

Kontrolór požiarnej inšpekcie pichol ukazovákom do vonnej tyčinky, upevnenej v stojane.

„Čo je to?“

„Ópium,“ odpovedalo zasnene dievča.

(Sergej Lukjanenko: Posledná hliadka – spoločný nepriateľ)

Nezabúdajte, že dej, správanie sa postáv a atmosféru smerujeme k prekvapujúcemu, ale logickému záveru. Zásahy v štýle deus ex machina sú nedramatické, a preto nežiaduce.

Natiahnuť stierku a vymaľovať

Ani ten najlepší príbeh sa nebude dať čítať, keď sa vety hemžia hrubkami a štýl nekráča ruka v ruke s celkovým vyznením deja. Okrem gramatiky, ktorej aspoň základy by mal ovládať každý spisovateľ, sú tu aj iné súčasti jazyka, ktorými môžete svoje dielo pozdvihnúť do výšky – alebo ho premeniť na hrudu blata.

Či si to uvedomujeme, alebo nie, v beletristických dielach kombinujeme rôzne štýly a slohové postupy (rozprávací, opisný, informačný a výkladový či úvahový) v prospech jedného alebo druhého v závislosti na deji. Niektoré ich útvary dej dynamizujú (rozprávanie), iné spomaľujú (opis, úvaha). Je mylné predpokladať, že čím je dej akčnejší, tým lepšie. Čitateľa čistá akcia unavuje, preto sú vhodné spomaľujúce prostriedky žiaduce, hoci by to mal byť napríklad len opis mŕtvoly alebo rozjímanie nad počtom nepriateľských vojakov. Niekedy, aby sme zachovali rytmus, siahneme po opačnom spôsobe – dynamizácii statických častí. Polopatisticky: oživíme a zrýchlime to, čo inak dej spomaľuje. Máme na to rôzne profícke finty, napríklad posilňovanie funkcie slovesa (snažíme sa nahradiť slovesá „je“ a „má“ niečím zaujímavejším), personifikácia, nahromadenie prvkov, porovnávanie, pohľad cez zorný uhol postavy atď. Majstrom dynamizácie opisov je napríklad Terry Pratchett:

Hora bola taká lysá, ako len hora môže byť. Väčšina stromov sa vzdala zhruba v polovici jej výšky a ďalej sem-tam rástla iba nejaká tá patetická zhrbená borovica, ktorá holému temenu hory dodávala vzhľad nešťastného plešivca, prehadzujúceho si hore-dolu pár zvyšných vlasov v márnej snahe dokázať svetu, že aj on ešte raz za čas potrebuje šampón a vodu, a nie leštidlo a flanelovú handričku.

(Terry Pratchett: Čarodejky na cestách)

Špička veže

Povestným ostrým hrotom, ktorý by mal byť viditeľný už zďaleka, je názov vášho diela. O názvoch existuje celá veda a v lepších vydavateľstvách (novín) pracujú profesionálni titulkovači. Čo sa vás ale pre začiatok netýka, a tak si niečo zaujímavé a originálne musíte vymyslieť sami.

V celej tej murárskej alchýmii teda ide len o jedno: Nezáleží na tom, či veža, ktorú ste postavili, má tucet poschodí a tridsaťtri komnát, alebo je len jednoduchým komínom týčiacim sa k nebu. Dôležité je to, aby čitateľ dychtivo vybehol všetkými schodmi a rebríkmi až hore. A aby potom dospel k poznaniu, že pokladom nebolo iba to, čo sa ukrývalo pod pozláteným špicom, ale že bohatším ho urobilo celé jeho potulovanie sa po vašej veži.

S nádejou,

Alexandra Pavelková


Nasledujúce diely Spisovateľskej alchýmie:

3. časť – Ako oživit Golema

4. časť – Ako sa vlichotiť cisárovi


Písané pre Pevnost 4/2009.


13. septembra 2011
Alexandra Pavelková