Najprv som o pánovi Stephensonovi nevedel nič. Bol som blahoslavený – chudobný duchom. Múdri ma vyviedli z nevedomosti – povedali: „Je to Majster cyberpunku a naviac… jeho veci sa vynikajúco čítajú.“ A keď začalo byť Múdrych okolo mňa akosi veľa, dal som na ich slová… a som rád. Sníh (Snow Crash) je úžasná kniha, naštartovaná vynikajúcou myšlienkou, nadupaná drobnými ale pekelne dobrými nápadmi a vystlaná parádnymi hrdinami… ako Draculova rakva zamatom. Na Umiho Neywitza a S.O. sa len tak nezabúda…
Príbeh pána Stephensona sa odohráva v Severnej Amerike blízkej (???) budúcnosti a v centre deja je metavírus, vzhľadom na svoj pôvod schopný napadnúť človeka priamo (biologicky) alebo nepriamo (cez počítačové pripojenie). Meno vírusu je Sníh. Je unikátny svojim pôsobením, ale nemenej svojim pôvodom. Na jeho počiatku totiž stál Sumer. Toto zistenie ma takmer položilo, málokto zo spisovateľov speculative fiction sa odhodlal na takýto grandiózny výlet do kombinovania: „Čo by bolo, keby…“.
Obdivujem pána Stephensona. V knihe je toľko narážok a odkazov na históriu, mytológiu, biológiu, kybernetiku a programovanie… až sa z toho točí hlava. Samozrejme, iba za predpokladu, že je čitateľ ochotný si nechať hlavou točiť. Kniha sa totiž dá pokojne čítať ako akčný príbeh, nadupaný jazdou na motorkách, strieľaním uránových projektilov z megarotačného guľometu či surfovaním po Metaverze (Internet na tretiu). Má zábavných hrdinov, ktorý sú prirodzení a vymyslení tak dokonale, že sa čitateľ môže v jednej chvíli trhať od smiechu a v druhej sa mu tisnú slzy do očí…
Skrátka je to Príbeh.
Mne však nedalo spať práve to kombinovanie znalostí ľudského rodu, ktoré sa premietlo do logického vysvetlenia – prečo sme tu, prečo sa správame tak, ako sa správame… a kam vlastne kráčame (či surfujeme). Nenásilne podávané úlomky informácií sa na piatich stovkách strán spojili do mozaiky, ktorú by nevymyslel len tak hocikto. Mám skôr pocit, akoby pravda čakala na pána Stephensona – aby ju konečne ukázal na verejnosti. A on to urobil, predviedol je ako Kráľovnú plesu, očarujúcu na pohľad a vábivú na dotyk. Aááááách.
Pekný je aj preklad Tomáša Hrácha – škoda, že nám vydavateľstvá takejto poctivo odvedenej prekladateľskej roboty nedoprajú viac. Meno hlavného hrdinu je Umi Neywitz a to hovorí samo za seba. Knihou sa však takéto perličky len tak mihajú, za všetky ešte názov bezpečnostnej firmy – Odd Kraagel. Amerika pán Stephensona je plná maličkých mestských štátikov, založených na licenciách (franchise), preto je tu príležitostí na žonglovanie s jazykom habadej. Vysoko nasadená laťka pritom nie je ani raz prelomená – ani len preklepmi, či nebodaj hrubkami. Kvalitný príbeh dostal zodpovedajúci kabát. A aj obálka pána Zhoufa je vkusná, k veci a pekná.
Skrátka: som rád, že sa Sníh udomácnil v mojej knižnici. Ak budem znechutený odpadom, čo sa na pulty kníhkupectiev dostáva v poslednej dobe – očistu budem robiť snehom. A budem to robiť znova… a znova… a znova…