Smrtihlav

Alex Proyas

Musím vopred upozorniť tých, čo nemajú radi silné slová, že v tejto recenzii budú použité výrazy typu vynikajúci, brilantný, geniálny, film roka, najinteligentnejšia sci-fi po 2OO1: Vesmírnej odysee, Blade Runnerovi a 12-tich opiciach. Nie, nebude reč o žiadnom z aktuálnych kinohitov. Tento film sa slovenským kinám vyhol (čo je nesmierna škoda, pretože scifisti by mali o kultovku roka postarané) a vyšiel iba na videokazetách – pod nezmyselným názvom Smrtihlav (v origináli Dark City – Temné mesto, čo je omnoho lepšie znejúci a výstižnejší titul). Jeho absencia na veľkých plátnach je neospravedlniteľná, ale vysvetliteľná – ten film je totiž nádherne nekomerčný a až zarážajúco zložitý, mnohovrstvový, dá sa naplno pochopiť a vychutnať až na druhé či tretie zhliadnutie. No povedzte sami, ktorý film vám dal naposledy pocit takého úžasu, že vám pri spomienke naň ešte po týždni behali po chrbte zimomriavky? Mne sa to stalo práve so Smrtihlavom a každý scifista, čo by toto prelomové dielo z akýchkoľvek dôvodov ignoroval, pripraví sám seba o veľmi silný zážitok.

Je to čistokrvná noirovka. Alex Proyas už svojou skvelou Vranou dokázal, že si potrpí na pochmúrne prostredie do tmy ponoreného mesta, ktoré je bizarnou kombináciou neosobnej modernej architektúry a mysterióznej gotiky. Zhrbené, anonymné postavy v dlhých tmavých kabátoch prechádzajú špinavými ulicami, bočné priechody sú plné neforemných tieňov, v kalužiach a zaprášených výkladoch sa odráža poblikávajúce osvetlenie. Farbám vládne nezdravá zelená a mrazivá modrá…

John Murdoch (Rufus Sewell) sa uprostred noci zobudí vo vani v tichom apartmáne lacného hotela. Zjavne stratil pamäť, hlavou mu chaoticky víria útržky nejasných spomienok. Vzápätí zazvoní telefón a neznámy hlas v slúchadle Johna vystríha, aby okamžite opustil hotel, pretože o stretnutie s ním a jeho likvidáciu majú záujem akýsi tajomní Cudzinci. Zmäteného Murdocha obchádzajú zlé predtuchy, a na kľude mu nepridá ani fakt, že v izbe objaví zakrvavený nôž a dorezanú mŕtvolu neznámej ženy. Odpovede na otázky, ktoré sa mu roja mysľou, môže nájsť len tam niekde vonku, v uliciach tajomného, do večnej tmy ponoreného mesta…

Záhadní holohlaví Cudzinci v dlhých kabátoch a tváre tieniacich klobúkoch sú mu však na stope. Murdoch pri konfrontácii s nimi s úžasom zisťuje, že dokáže silou vôle pohybovať predmetmi či dokonca meniť ich tvar. Vďaka tejto schopnosti Cudzincom unikne a môže sa tak stretnúť so svojou manželkou (pôvabná Jennifer Connellyová), na ktorú si spomína len veľmi útržkovito, s detektívom vyšetrujúcim vraždu prostitútky v hoteli (William Hurt kvalitným výkonom napráva svoju povesť, pošramotenú trapnosťou Stratení vo vesmíre) a predovšetkým s pološialeným doktorom (výborný Kiefer Sutherland). Práve doktor (jemu patril hlas v telefóne) mu prezradí, že Cudzinci, vymierajúca rasa, prišli zo vzdialeného sveta, sídlia v podzemí mesta a dokážu psychickou silou meniť fyzickú skutočnosť. Nazývajú tento proces „vylaďovanie“ – vždy o polnoci zastavia čas a zatiaľčo celé mesto „spí“, oni menia vzhľad a štruktúru budov a ulíc. Doktor, ktorý Cudzincom slúži, pichá spiacim obyvateľom do mozgov záhadný roztok, meniaci ich spomienky a dávajúci im tak úplne novú identitu. Murdoch je čoraz zmätenejší. Prečo on jediný počas „vylaďovania“ bdie? Prečo má podobné schopnosti ako Cudzinci? Sú jeho spomienky skutočné, alebo mu boli iba „naočkované“? Zavraždil ženu v hoteli? Je jeho manželka skutočne jeho manželkou?

Jedinou stopou pri Johnovom pátraní sa stáva stará pohľadnica, na ktorej je zobrazená slnkom zaliata pláž Shell Beach. V jeho ceste za pravdou sa k nemu nakoniec pridávajú aj doktor a detektív. Ako je možné, že si všetci Shell Beach pamätajú, ale ani jeden z nich nevie, ako sa tam dostať? Čo je vlastne za hranicami mesta? Prečo si nedokážu spomenúť, kedy naposledy videli denné svetlo? Je azda pravdou, že všetci sú len súčasťou akéhosi obludného, nepochopiteľného experimentu Cudzincov?

Tento film je plný tajomstiev a je nesmierne ťažké na malej ploche recenzie vysvetliť, o čom všetkom vlastne je. Už dávno som sa nestretol s tak zložitým, pritom však starostlivo premysleným scenárom, plným poprepletaných ľudských osudov a skutočných citov. Dej je poháňaný vpred nie dramatickými akciami, lež nástojčivými otázkami a prekvapivými odhaleniami. Až do úplného konca nebudete vedieť, čo sa vlastne pod ponurým povrchom existencie mesta skrýva. Je to nevídane originálny, nesmierne vzrušujúci zážitok, v ktorom navyše forma v ničom nezaostáva za obsahom. Kamera a strih sú jednoducho perfektné, obraz je plný starostlivo nasvietených (či skôr zatemnených) scén a rozkošných drobných odkazov či postrehov. V celom filme nenájdete jediný zlý či priemerný herecký výkon (snáď len hlavný hrdina je trochu nevýrazný a mohol byť obsadený silnejšou a známejšou hereckou osobnosťou), ani jedinú banálnu vetu, jediné klišé. Navyše sa treba v úcte skloniť pred geniálnym (teraz už to viem) režisérom Alexom Proyasom, ktorý dokázal takýto komplikovaný, široko rozvetvený príbeh vyrozprávať na ploche púhych 9O-tich minút a pritom zodpovedať na všetky položené otázky – nehovoriac o tom, že sa ešte aj stihol venovať dôkladnému vykresleniu atmosféry. Pomerne rozsiahly priestor dostali i vskutku veľkolepé vizuálne efekty (najmä pri scéne, v ktorej dôjde k odhalenia podstaty mesta, vás zamrzí za veľkým plátnom). Počítačové triky sú na najvyššej možnej súčasnej úrovni a hoci ich nie je málo, ani na minútu nie sú hollywoodsky samoúčelné, „neprekričali“ príbeh a sú vlastne učebnicovým príkladom toho, ako z efektov urobiť vkusnú, harmonickú súčasť celku.

Smrtihlav je skrátka stopercentný film – a hoci to tak dlho nevyzerá, i stopercentná science-fiction. Jedinou bledou škvrnkou na jeho temnej kráse je záver, ktorému trošičku uškodilo to isté, čo pôvodnej verzii Blade Runnera – a síce hulvátska bojová scéna a slnečný happy-end. Zaťiaľčo Deckard si však s Battym vôbec nemusel dávať po držke a nemusel sa s Rachael teperiť kamsi do lona slnkom zaliatej prírody, v Smrtihlavovi ide viac-menej o prirodzené zavŕšenie rozprávania. Celý dej je totiž koncipovaný ako „putovanie za svetlom“, a aby mohlo byť naplnené, Murdoch je nútený vybojovať zápas s Cudzincami. Takže aj u tejto problematickej scény vlastne ťažko povedať, či ide o ústupok diváckemu vkusu, alebo o logické vyústenie príbehu. Ja mám z celého filmu taký dobrý dojem, že všetkými desiatimi beriem druhú možnosť.

Som nesmierne rád, že som do filmovej rubriky mohol po čase zase raz napísať jeden nekritický chválospev. Tomuto dielu s veľkým „D“ naozaj niet čo podstatnejšie vytknúť a zhliadnutie Smrtihlava považujem za psiu povinnosť všetkých fanúšikov fantastického filmu – a predovšetkým tých, ktorí ešte nestratili vieru, že sci-fi nie sú len počítačové príšery a odtrhnuté hlavy.


13. júla 2000
Ďuro Červenák