Rým na meno Xerodik

A potom ho vysotia z dverí. Jonachovi skĺzne noha z druhého z troch schodov, ktoré vyvyšujú dvere nad úroveň uličky a tvrdo dopadne dlaňami a ľavým kolenom na hladené kamene, takmer prikryté zmesou odpadkov a slamy.

Obdĺžnik dverí vyplní široká postava. Tučná tvár s červenými lícami, plešina. Kalder.

„Sám si uznal, že podpis tvojho otca, nech mu je zem ľahká, je pravý.“ začne takmer ospravedlňujúcim tónom, ale hlas sa mu okamžite zmení: „Tak teraz vypadni! Ak ťa tu ešte raz uvidím, budeš mať viac uší ako zubov!“

Dvere sa zabuchnú. Jonach sa zdvihne zo zeme, chvíľu nerozhodne stojí a potom sa pustí uličkou smerom von z mesta.


Jonachove prsty sa kĺžu po plytkých ryhách v omietke. SPRAVODLIVÝ TARHAR, EŠ MANUM, XERODIK, STRČTE SA… Kam sa majú strčiť, to sa mu nedarí vylúštiť, ale okamžite ho napadá poltucet výrazov, ktoré by sa hodili a s ktorými by vrelo súhlasil. Sedí v starých zrúcaninách rozľahlého domu na predmestí, zhrbený pocitom bezmocnosti, okopáva ošarpaný múr a uvažuje o tom, čo bude zajtra. Ale ten nápis, vyškrabaný naštvanou a možno aj zúfalou rukou na polozrúcanom múre, takmer čitateľný vo svetle zapadajúceho slnka, sa mu stále pletie do myšlienok.

Spravodlivý Tarhar, najmocnejší z mocných, ktorý zošleš blesky zo svojej jasnej tváre… Eš Manum sovooký, nech moje obchody tvojimi zlatými vlasmi zviazané sú… Tisíckrát vyrieknuté modlitby sa samé tisnú na jazyk. Ten nápis je trúfalosť až sa tají dych, ale čo robí vedľa bohov Xerodik? Neznáme meno. Asi úžerník ako Kalder, sviňa. Kto iný ako boh a úžerník by dokázal človeka tak naštvať?

Jonach sa zohne po úlomok kameňa, dosť ostrý, aby obnovil to, čo čas zahladil, a prípadne ešte doplnil meno svojho favorita. Ale keď sa narovná, vidí na múre tieň štíhlej postavy s rozmazanými obrysmi. Obzrie sa za seba. Nikto, len ten tieň. Akoby sa premiestňoval zároveň s pohybom hlavy. Zavrie oči, ale silueta zostáva zanovito trčať pod viečkami.

„Jonachjonachjo­nachjonach…“

Jonach sa vyplašene obzerá v rýchlo sa vytrácajúcom svetle. Žeby prichádzal trest za hriešny úmysel?

„Jonach, pomôž mi…“

„Čože?“

„Jonachjonachjo­nachjonach…“

Prosba o pomoc? Znova a znova sa to odráža od vnútra jeho lebečných stien. Ale neznie to výhražne.

„Som Xerodik, boh Xerodik.“ V hlase cítiť pýchu, zavalenú tonami hlušiny.

„Boh? Táraš! A vylez, nech ťa vidím.“ Jonachovi sa vracia sebavedomie.

„Jonach, nerúhaj sa! Musíš mi pomôcť. Chceš byť mojím kňazom?“ Slávnostný dôraz na každom slove.

„To ti mám veriť? Bohovia nepotrebujú pomoc. A nikdy som o tebe nepočul.“

„Práve si vystihol podstatu môjho problému. Nikto zo žijúcich ľudí o mne nikdy nepočul, nikto si ma nepamätá.“

„No a?“

„Vysvetlím ti to.“ z hlasu sála božia trpezlivosť," Čím viac ľudí verí v určitého boha, tým je ich boh silnejší a naopak. Zostalo šesť záznamov v starých zhnitých kronikách, ktoré nikto nečíta a tento nápis. Všetkými zostávajúcimi silami ho udržiavam a dúfam, že si niekto vnímavý prečíta moje meno."

„Naozaj? Tak mi povedz, kam si sa mal strčiť.“ uškrnie sa Jonach.

„Nerúhaj sa!“

„Prepáč, ale že akurát takýto nápis… No nič, hovoríš, že keď sa stratí posledná zmienka o tebe, tak zomrieš?“

„Nezomriem, prestanem existovať. V tom je rozdiel.“

„A čo mám akože robiť? Chodiť po uliciach a vykrikovať: Ľudia, verte v Xerodika?“

„Vymysli niečo. Ak sa to podarí, pomôžeš aj sebe.“


O pár hodín neskôr leží Jonach pod pomaly blednúcou oblohou.

„Xerodik?“

„Tu som.“ zablysne sa mu pod viečkami.

„Čo máš vlastne pod palcom?“

„Hrádze plodných rybníkov, biele oblaky, čo prinášajú tieň a úľavu, bútľavé pne pozdĺž ciest, ktoré nedovolia zablúdiť pútnikom, krtkov a dážďovky, teplé sírne pramene, popínavé a pichľavé rastliny a predposledné zahrmenie v jarnej búrke.“

„To tu v meste nemá veľa šancí.“

„Prispôsobím sa.“

„Dokázal by si urobiť zázrak?“

„Čo tým myslíš?“

„Napríklad uzdraviť niekoho. Malomocenstvo, svrab a tak. Alebo… tu v zrúcaninách prespáva hrbatá Tarika, žobráčka. Na tvári má odporné jazvy. Zvládol by si to?“

„Ak tomu uveríš, tak určite.“

Jonach vyskočí: „Poďme na to. Ale,“ zarazí sa, " čo mám s ňou robiť?"

„Rituál si môžeš vymyslieť, nemusí byť veľký. Stačí, keď vyslovíš moje meno…“

Jonach opatrne kráča ruinami, vyhýba sa žihľave aj dieram v zemi, až ju nájde. Kôpka sena, suchého lístia a handier za rodinou veľkých lopúchov pod ošarpanou kamennou stenou.

„Tarika, zobuď sa.“

Tarika sa strhne, prekvapujúcou rýchlosťou sa prevalí nabok, vyskočí na nohy a oprie sa chrbtom o múr. V natiahnutej ruke sa jej výhražne ligoce ostrý sklenený črep. To všetko bezhlasne. Podľa Tarikinej skúsenosti odpoveďou na volanie o pomoc alebo plač, je v lepšom prípade smiech, v horšom prípade vzrastie počet trýzniteľov.

„Tarika, ja ti chcem pomôcť.“

„Odpáľ!“

„Tarika, chceš byť pekná?“

„Ty sukin syn!“ mávne ostrím Jonachovi pred nosom.

Jonach je zaskočený. „Xerodik, urob niečo!“ zašepká. V tej chvíli všetky lopúchy naokolo priam vybuchnú fialovými kvetmi. Ohúrenej Tarike klesne ruka s črepom. Jonach vytrhne zo zeme prasličku a prejde ňou po Tarikinej tvári. Čosi mrmle, ale zrozumiteľné sú len slová Xerodik je veľký, Xerodik je mocný. Tarike sa podlomia kolená. Ako tak kĺže chrbtom dolu múrom, cíti jeho kamene naraz pod oboma lopatkami. Siahne si rukou na tvár. Tam, kde by prsty mali nahmatať ryhu ako stonožku, tiahnúcu sa cez líce, očné viečko až na čelo, nie je nič. Tarika prudko vydýchne, vyskočí a rozbehne sa preč.

„Nezabudni, Xerodik!“ neistým hlasom za ňou zakričí Jonach. Napriek úspechu má z liečenia zmiešané pocity.


Jonach sa zdvihne zo zeme a s upaženými rukami urobí tri kroky k oltáru ovenčenému kvetmi, prasličkami a čerstvými darmi: vínom, ovocím, medom (mince tam nenecháva ležať). Pery sa mu pohybujú v bezhlasých litániách, akurát meno Xerodik vyslovuje nahlas a zreteľne, už v tom získava prax (začína však pomýšľať na nejakú chytľavú modlitbu s úderným refrénom, možno rýmovanú). Zohne sa k starene ležiacej pred oltárom a prejde jej prasličkou od tváre až po konce nôh. Starena sa opatrne posadí, potom postaví a nesmelo urobí dva kroky, potom ďalšie štyri, a naraz sa rozbehne k zhluku divákov, ktorý vzrušene zašumí. Chytá ich za šaty jedného po druhom a preskakujúcim hlasom sa snaží podeliť o svoje šťastie. Jonach si gestom vynúti ticho.

„Xerodik dnes urobí ešte jeden zázrak.“ prehlási.

Medzi ľuďmi vznikne menšia strkanica o poradie, ale nakoniec vystúpi statný muž. Položí na oltár košík s kohútom a s miernym začervenaním sa chystá vyjaviť svoj problém, keď sa Jonachovi zablysne pod viečkami.

„Xerodik?“ zašepká.

„Blíži sa sem vladykova garda. Okamžite zmizni.“

Jonach dôstojne odkráča za oltár a až keď zmizne z dohľadu ľudí, rozbehne sa zo všetkých síl.

O niekoľko okamihov sa ozve dupot kopýt a prirúti sa oddiel ozbrojených vojakov. Ľudia sa rozpŕchnu na všetky strany, každý podľa svojich zdravotných možností. Vojaci búrajú oltár, kopytá koní drvia ovocie, rozliaty med tečie po kameňoch a nešťastný kohút sa ešte trepoce nad lesklými prilbami nabodnutý na kopiju.


„Žiarlivosť.“ povie boh.

„Spravodlivý Tarhar! Žiarlivosť? Tvoji kolegovia závidia?“

„Víchrice nezávidia vánku. Ešte si nevšimli, že existujem. Nemusia sa starať, čo sa deje v malom smradľavom meste. To tvoji kolegovia závidia. Kňazi Eš Manuma sa cítia ohrození.“

„A prečo si nezasiahol? Už predsa nie si slabý, mohol si ich šľakom trafiť, mali im ruky skamenieť!“

„Ja? Ja liečim, tíšim bolesť tela a duše, som nádej, útočište, požehnanie…“

„Budeš hovno, ak sa to bude opakovať. Ja sa nenechám zabiť pre dobrotu.“

Jonach dlho mlčí a hľadí do prázdna.

„Musíme zmeniť taktiku.“ ozve sa nakoniec, „Tentoraz udrieme my. A to na najcitlivejšom mieste… Na najvyššom mieste. Prinútine ich prosiť! Hovoríš, že ostatní bohovia sa nestarajú čo sa tu deje?“


Oltár v zrúcaninách je opäť ovenčený kvetmi a prasličkou. Dav ľudí sa tisne okolo a vzrušene šumí. Jonach napäto stojí pred oltárom a sleduje ako skupina vojakov vytláča ľudí za okraje cesty. Vzadu sa mihne Tarika. Nevšímajúc si okolie, sama tiež nepovšimnutá, s modrinami pod očami a s čerstvou jazvou na tvári zamieri do svojej starej spálne.

Zrazu sa ozve signál rohu a všetci stíchnu. Prichádza vladyka. Pešo, s kamennou tvárou pod prešedivenými vlasmi, pomaly a dôstojne kráča k oltáru. Za ním nesú nosidlá s jeho manželkou. Jonach uprene pozoruje hrdú postavu a hľadá známky jeho predošlých márnych pútí k iným oltárom. Možno tá štíhla biela ruka, čo tak kŕčovite zviera pozlátenú palicu. A kruhy pod očami. Tie určite.

Vladyka pokynie a sluhovia položia na oltár kazetu s perlami, bal brokátu a amforu s vínom. Pokľakne a položí čelo na zem. Jonach podíde k nosidlám a prasličkou prejde po krásnej tvári, teraz skrivenej bolesťou, ani čoby snímal závoj, tá sa naraz uvoľní a nepatrne usmeje, keď sa jej pohľad stretne s vladykovým. On urobí pohyb, akoby sa chcel vrhnúť k nosidlám, ale okamžite sa spamätá, ešte raz sa dôstojne ukloní oltáru a dá pokyn k odchodu.

Jonach stojí pred oltárom a sleduje ako sa vladykov sprievod vzďaľuje. Ulička za ním sa uzatvára jasajúcimi ľuďmi, kričiacimi meno nového boha a v Jonachovi vybuchuje pocit triumfu. Nadšenie davu ešte vzrastie, keď k oltáru pristúpi dôstojník vladykovej gardy a začne medzi ľudí rozhadzovať strieborné mince. Stovky rúk sa naťahujú do vzduchu v snahe zachytiť kúsky kovu ešte v letku a potom hrabú v prachu. Kolená sa potkýnajú o iné kolená, telá padajú cez zohnuté chrbty, chodidlá stúpajú po prstoch a hlavách v snahe byť čo najrýchlejší, uchmatnúť čo najviac. Jonach pohŕdavo hľadí na to pachtenie ako na hmýrenie v starej zdochline a cíti sa silný ako nikdy v živote. Vtom zbadá povedomý široký chrbát, potom plešinu a tvár s červenými lícami. Tučná ruka práve vkladá do úst mincu a ohryzok vlastnícky poskočí pri prehĺtaní. Kalder! Jonach si spomenie na nedávnu krivdu.

„Je to kacír!“ skríkne a ukáže rukou.

Dav na moment znehybnie, aby vstrebal nový podnet. Kalder, ktorý sa práve narovnáva, s desivou istotou pochopí, že kňaz ukazuje práve na neho, poobzerá sa vytreštenými očami a vykríkne. Tým zbaví zástup posledných pochybností. Mozoľnatá ruka ho zdrapí za plece a ďalšia za zbytok vlasov na zátylku. Tvrdá päsť sa mu zaborí do žalúdka, v nasledujúcom momente mu pristane na čeľusti a donúti ho vypľuť dva zuby. Ktosi mu strhne plášť a rozdrapí zakrvavenú tuniku. Zdvihne ju do výšky ako trofej a dav vykríkne nadšením. Kalder dopadne na zem, medzi bosé aj obuté nohy, ktoré zúrivo narážajú na každý kúsok jeho tela. Znovu a znovu.

„Na oltár s ním!“ vykríkne niekto a nový nápad sa okamžite ujme. Mocné páry rúk zdvihnú už takmer bezvládne telo nad hlavy, podávajú si ho, udierajú palicami a strhávajú zvyšky šiat. Takto sa dostane až na čelo zástupu a zhodia ho na kamenné kvádre. Hlava mu poskočí odrazom od kameňa, ľavá ruka sa mu chvíľu šklbe a potom znehybnie. Kalder tam zostane ležať horeznačky, nahý, s dierou miesto ľavého oka, krvavou penou okolo otvorených úst a ihlicou do vlasov zabodnutou v boku. Dav jasá.


„Xerodik, ja neviem, čo to do mňa vošlo. Všetci kričali na slávu a…a potom som ho uvidel a spomenul som si…“

„Posilňujúce! Osviežujúce!“ Xerodikov hlas buráca nebývalou silou.

„Ja…“

„Ten posledný výkrik, to je ako príval. Príval moci. Už nikdy žiadne kvety, víno, smradľavý syr, ja chcem krv! Rozumieš? Krv!“

„Xerodik, ja nemôžem. To, čo sa dnes stalo…“

„Pri západe slnka, každý mesiac, alebo nie, každý týždeň ovlažíš môj oltár!“

„Xerodik, spomeň si, zmýšľal si inak, keď si bol slabý.“

„Slabý?! Ty sa mi rúhaš!“

Neviditeľná sila sotí Jonacha o múr a ten náraz mu vyrazí dych. Zo zeme vypučia stonky pupenca, ovinú mu nohy, a kým sa stihne nadýchnuť, znehybnia mu aj ruky ako najmocnejšie povrazy.


Kôpka handier sa pohne a posadí sa. Bledú tvár ožiari mesiac.

„Tarika!“ hlas znie nežne, no kdesi v hĺbke je autorita, ostrá čepeľ, ale hlavne temnota, temnota, temnota.

„Tarika, budeš mi slúžiť. Viem, že stále máš ten sklenený črep.“


14. augusta 2000
Jozef Girovský