 |
 |
 |
Ako si sa dostal k písaniu a prečo práve sci–fi a fantasy? Už ako chlapec som si rád vymýšľal a s postupom času som bol s príbehmi v knihách stále viac a viac nespokojný. Ešte v predškolskom veku mi mama čítavala „Nevedka na Mesiaci“, čo je, ak si odmyslíme komunistickú propagandu, perfektná sci–fi pre deti. Neskôr som cez uhoľné prázdniny v prvej triede preslabikoval „Dvadsaťtisíc míľ pod morom“ od Julesa Verna a prepadol som peklu. Vlastne sci–fi a fantasy.
Ktoré sú tvoje obľúbené knihy a ktorí autori ťa najviac ovplyvnili? Začnem tými autormi, to sa mi zdá jednoduchšie. Jules Verne, Dashiell Hammet, Joe Haldeman, Erich Maria Remarque, Jack London, Robert E. Howard, Raymond Chandler, Henry Miller. A knihy? Večná vojna, Duna, Rambo – Prvá krv, SinCity. Ďalšie mi teraz nenapadajú.
Minulý rok ti vyšli dve knihy, v ktorých je hlavnou postavou Koniáš. Ako vznikol tento „tvrďas“ a čím si sa inšpiroval? Rozhodol som sa napísať, z môjho hľadiska, čo najpohodovejšiu poviedku, pri ktorej by som sa maximálne bavil už pri jej tvorbe. Inteligentnú, s ťahom na bránu a množstvom akcie. Koniáša som stvoril k obrazu svojmu. Mal som na neho dve požiadavky a z tých sa odvinulo všetko ostatné. Prvá požiadavka bola, aby prežil čo najviac dobrodružstiev, do ktorých ho vrhnem, druhá, aby bol dostatočne inteligentný a vzdelaný a mohol tak komentovať svet okolo seba. Po prvej poviedke, která se volala „Šťastie z pekla“, som napísal ďalšiu a zistil som, že mi to sedí, že je to ono. Koniáš má svoj kódex chovania a pohybuje sa vo svete, ktorý ho tlačí na hranu a núti ho, aby porušoval vlastné pravidlá, pretože je nevýhodné správať sa podľa nich. Aj keď je s nimi ťažšie prežiť, neporuší ich. Ak to mám zostručniť a dať príklad: Vyhranené oko za oko, zub za zub – ak sa niekomu vyhrážate smrťou, nesmiete byť prekvapení, ak podnikne protiúder.
Samotné meno Koniáš je v podvedomí ľudí zafixované vďaka školskej výuke ako jezuita páliaci knihy. Prečo si tak pomenoval svoho hrdinu? Podľa jednej pesničky od „Znouzectnosti“. Spieva sa tam o Koniášovi, priamo o tom podpaľačovi kníh. Tá skladba má atmosféru, ktorá mi nejako ladí s mojimi predstavami o tomto človeku. Napísal som viac poviedok podľa rôznych piesní.
Ako sa ti písal román „Na ostřích čepelí“? „Na ostřích čepelí“ som písal plus mínus dva roky. Z môjho hľadiska to bola strašná práca od začiatku až do konca. V jej priebehu som sa naučil formulovať myšlienky, naučil sa, že každá postava má svoj štýl rozprávania, ladil som jednotlivé charaktery. Uprostred každého komplikovaného príbehu som si zakaždým neistý, či všetko do seba zapadá, či sa postavy chovajú podľa svojho presvedčenia a nie sú len mnou vedenými bábkami. A tá neistota ma núti dopísať to do konca, aby som zistil, ako to je… A aby som sa pri tvorbe románu odreagoval, napísal som len tak pre radosť aj niekoľko poviedok.
Keď som videl tvoje webové stránky, uvedomil som si, že máš vlastne s Koniášom dosť spoločného: si neústupný, tvrdý, máš rád víno a ženy, robil si bojové umenia a box. Tiež si tak trochu dobrodruh a dokonca ťa podozrievam, že aj romantik. Že by to bola len náhoda? Nie je to náhoda, ako som už povedal, stvoril som ho na svoj obraz, niektoré vlastnosti som ale posilnil, iné naopak oslabil. Chcem len podotknúť, že si nepripadám ako tvrďas a dobrodruh. V poslednej dobe mi k pocitu dobrodružstva stačí občasný pád z bicykla a následné dlhotrvajúce zotavovanie z následkov. S bratom máme už dva roky dohodnutý boxerský zápas, ale to už asi nerisknem. Alex je príliš silný, príliš rýchly a zubár stojí príliš veľa peňazí. Nevýhodná kombinácia. A romantik som určite.
(úryvok)
Zhováral sa: Martin Fajkus Preklad: Michal Sedlár
Kompletný rozhovor s Miroslavom Žambochom a aj jeho novú poviedku \„Q2\“ si môžete prečítať vo Fantázii č. 25, ktorá vyjde budúci týždeň.