 |
 |
 |
 |
Mladučká slovenská autorka Júlia Zlúkyová je zatiaľ študentkou tretieho ročníka gymnázia, ale už má za sebou prvú knižku – fantasy román Dcéra vlkov. Rozhovor s touto šikovnou mladou dámou pripravila Alexandra Pavelková.
Júlia, nie na Slovensku je také časté, aby vo vašom veku ľudia písali knižky. Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa pustili do takejto veci?
Nuž, každý deň si v hlave vytvorím stovky príbehov. Väčšinou sú to len akési fragmenty, záblesky, spracovanie všetkých vnemov a situácií okolo mňa. Ale jeden nápad, jedno zrniečko príbehu sa mi neustále vracalo. Tak som ho uchopila a pracovala na ňom, formovala, dotvárala. A tak sa postupne rodili postavy, svet, ktorý ich obklopoval a príbeh, ktorý napredoval. Vložila som do nich kus každodenného života, moje myšlienky, pocity. Rástol spolu so mnou a za tie tri roky, čo mi trvalo príbeh napísať, sa vyvinul a dospel, rovnako ako ja.
Žáner fantasy ste si vybrali preto, lebo ho máte sama rada, alebo preto, že je to moderné, prípadne máte na to iný dôvod?
Vedela som, že fantasy nepatrí k najstarším žánrom, ale to nebol dôvod. Vybrala som si ho, preto, že som úplne nesúhlasila s týmto svetom, a tak som si vytvorila vlastný. Svet, aký by mohol byť aj ten náš, keby sme ho tak chceli vidieť a vnímať. So všetkými zázrakmi a nevšednosťami, ktoré k tomu patria.
Študovali ste predtým nejakú teóriu o tom, ako sa píšu knihy alebo niečo podobné?
Nie, nikdy som nebola na žiadnom kurze tvorivého písania ani nič podobné. Veľa čítam. To, myslím si, je základom pre spisovateľa. Písala som od srdca, tak ako som sa práve cítila, čo som prežívala, som väčšinou pretavila do príbehu. Problémy, ktoré som nevyriešila v tomto svete, som vybavila v mojom. Učila som sa tak zvládnuť mnohé situácie, ktoré mi predtým robili ťažkosti. Dalo mi to nový uhol pohľadu, o ktorom som sama netušila, že ho poznám, len som si ho možno nechcela pripustiť.
Publikujete v školskom časopise, zúčastňujete sa olympiád zo slovenského jazyka. Máte už nejaké úspechy?
Do nášho školského časopisu som písala recenzie, inak ani nie. Nepíšem veľmi krátke útvary. Ale zúčastňujem sa pravidelne olympiád, kde som sa dostala až na krajské kolo. Tohto roku som bola piata.
Gratulujeme. Skúšali ste šťastie aj v literárnych súťažiach?
Veru ešte nie. Ale mám to v pláne (smiech).
Máte okrem písania aj iné záujmy? Aké?
Som vášnivá čitateľka a skautka dušou i srdcom.
O čom je vaša knižka? Kto je hlavným hrdinom a kde sa dej odohráva? Priblížte nám knihu trochu viac.
Dcéra vlkov v prvom rade nie je román o mne, aj keď si to mnohí myslia vzhľadom na moju záľubu v tomto výnimočnom živočíšnom druhu. Je o mladom dievčati, ktoré je vybrané, aby porazilo démonov ľudskej povahy – ako pýchu, hnev či zúfalstvo, ktoré človeka požierajú. Viem, znie to ako klišé. Lenže Blue, tak sa hlavná hrdinka volá, sa vyvolenou nestala len tak. Musí na sebe pracovať, aby dokázala splniť svoju úlohu, keď jej do toho vstúpi kamarát z detstva, ktorý chce stoj čo stoj ostať s ňou v lesoch. Tak sa začína ich spoločné dobrodružstvo, v hlbokých lesoch i medzi ľuďmi. Ani démoni nie sú typické sily temnôt, skôr tiene temnej časti ľudského ja.
Kto maľoval obálku a kto knihu ilustroval?
Namaľovala ju moja talentovaná spolužiačka Ema Poláková, podľa mojej predstavy. Povedala som jej, čo by som tam chcela mať, a nechala som jej voľnú ruku. Ilustráciu vnútri nakreslila druhá spolužiačka Sabina Matiščáková, na zhmotnenie mojej predstavy Blue.
Vieme o vás, že máte rada zvieratá. Zvolili ste si preto svorku vlkov ako postavy do svojej knižky? A čo kone? Vystupujú v knihe aj ony?
Svorka vlkov je v tomto príbehu kľúčová. Je útočiskom aj odrazovým mostíkom pre Blue, ktorá o svoju vlastnú rodinu takpovediac prišla. Dlhé roky vlkov študujem a chcela som vytvoriť o nich pozitívny obraz. Chcela som ich vykresliť, akí naozaj sú. V mnohých mýtoch, rozprávkach a aj dnešných príbehoch stoja vlci na „strane zla“. Čo bolo voči nim veľmi nefér a rada by som túto krivdu napravila. Kone sú samozrejme tiež prítomné, nesú svojich jazdcov verne celým príbehom, tak ako to kone naozaj robia. Vždy ma fascinovali, takže v románe nemohli chýbať.
Podporuje vás pri písaní rodina, učitelia, kamaráti? Alebo to zvládate všetko sama?
Samozrejme, rodina aj priatelia a spolužiaci ma veľmi podporovali. Rovnako nadšení boli aj učitelia, ktorým patrí moja veľká vďaka, že ma podporili pri predstavovaní knihy na rôznych miestach, napriek mojim školským povinnostiam. Do písania mi priamo nezasahovali, ale ich neutíchajúci záujem o moju prácu bol pre mňa hnacia sila vpred, vytrvať, aj keď občas to bolo ťažké. Tiež mi boli dobrými kritikmi. Som im za to nesmierne vďačná.
Komu je vlastne kniha určená?
Komukoľvek, kto si ju bude chcieť prečítať. Ale odporúčala by som ju skôr deťom od aspoň dvanástich, trinástich rokov a vyššie, aby správne pochopili všetky odkazy a myšlienky, ukryté medzi riadkami.
Kto vám robil v knihe Dcéra vlkov redaktora, korektora?
Všetko zabezpečilo OZ Slnenko, cez ktoré sa podarilo knihu vydať. Veľká vďaka im.
Ako vlastne kniha vyšla? Kto ju financoval? V obchodoch ju nepredávajú. Akým spôsobom sa k nej čitatelia môžu dostať?
Román vyšiel v malom náklade, len z vlastných finančných zdrojov. Kvôli tomu sa nedostala do obchodných reťazcov. Predstavovala som ju na školách, knižniciach a tak podobne. Cesta vedie len cezo mňa (smiech) mailom na adresu juliazlukyova@gmail.com a ľudia ma nájdu napríklad aj na Facebooku.
Veľa čítate. Sledujete moderné trendy vo fantastickej literatúre? Čítate fantastiku alebo aj iné žánre? Ktoré sú vaše najobľúbenejšie knižky? Máte nejaký literárny vzor?
Ako som vravela, čítanie je moja obľúbená činnosť, moja každodenná odmena. Nie som nijaký odborník v tomto smere, ale s radosťou sledujem, čo vyšlo, či už cez sociálne siete, kníhkupectvá alebo stránky autorov. Fantasy je určite môj obľúbený žáner ale dnes si už vyberám, čo budem čítať (smiech). Okrem toho som fanúšička historickej fantasy a celkovo historickej a prírodopisnej literatúry. Ťažko sa odpovedá, že ktorá je vaša obľúbená kniha. Mám ich viacero, podľa kategórie. Vyrástla som na Percym Jacksonovi od Ricka Riordana a veľkou inšpiráciou pri tvorbe Dcéry vlkov mi boli Kroniky temného dávnoveku od Michelle Paver. Skvelá kniha, kde cítiť, že autorka všetko čo opisuje, si na vlastnej koži vyskúšala.
Určite niečo píšete aj teraz. Prezradíte nám, čo to je a aké s tým máte úmysly?
Pracujem momentálne na ďalšom románe, ale úplne odlišnom od Dcéry vlkov. Stále váham, či to nazvať fantasy alebo len fikcia. Ešte sama neviem, čo to bude, ale opäť príbeh jednej silnej ženy a jej kráľovstva. Nieže by som bola ktovieaká feministka, len sa mi páči ten koncept a rada s ním pracujem. Viac nepoviem. Iba toľko, že keď ju dokončím, hodlám ísť profesionálnejšou cestou vydania. Ale uvidíme, čo ďalšie dni prinesú.
Máte aj nejaké plány okrem písania? Čím chcete byť, až skončíte školu?
Po strednej plánujem ísť na vysokú (smiech). A ak sa mi podarí uskutočniť aj tento sen, tak raz by zo mňa mohla byť učiteľka. Budem na tom pracovať. Držte mi palce.
Určite budeme držať a ďakujeme za rozhovor.
Foto: Archív Júlie Zlúkyovej
Alexandra Pavelková sa fantastike venuje už štvrťstoročie. Publikovala 13 kníh, z ktorých polovica vyšla aj prekladovo v zahraničí, a mnoho poviedok. Získala prakticky všetky ocenenia, ktoré môže autor fantastiky získať. V rôznych periodikách publikuje knižné a filmové recenzie a odborné články. Píše blog o filmoch a mačkách a je šéfredaktorkou denníka Fandom.sk. Je organizátorkou literárnej súťaže Ohnivé pero a výtvarnej súťaže Svet na tvoj obraz. Jej predposlednou knihou v slovenčine je zbierka scifi a urban fantasy poviedok Medzi nami, ktorá v roku 2016 získala ako dosiaľ jediná žánrová kniha titul Kniha roka TM, a zatiaľ poslednou je knižka pre deti Štyria mačkatieri, ktorá vyhrala v ankete Fanastická kniha roka 2019. Pod týmto linkom nájdete články od Alexandry Pavelkovej na Fandom.sk.