Hlavným hrdinom tejto knižky je MESTO. Nie je to v dejinách literatúry po prvý raz – Andrej Belyj venoval svoj najlepší román prízračnému Peterburgu, James Joyce Dublinu., Paríž, Londýn či Praha nezabudnuteľným spôsobom formovali texty Huga, Baltzaca, Dickensa či Nerudu.
Mesto Chinu Miéville však na žiadnej mape sveta nenájdeme. Nový Krobuzon je ozrutným centrom centier, preplneným bytosťami najrozmanitejšieho, čitateľovi obvykle vopred neznámeho, druhu. Po jeho uliciach sa túlajú bandy kaktusíkov, stretnete tu hmyzupodobné cheprijčanky, občas sa mihne i lietajúci garuda.
Nový Krobuzon teda nie je Pratchettov Angh Morkpork, obrovské laboratórium, v ktorom autor skúma čo vznikne, keď v (relatívne) uzavretej nádobe premiešame (relatívne) známe zložky a potrasieme. V Novom Krobuzone sa stretáva neznáme s neznámym, aby produkovalo tajomno príbehu.
Je preto pochopiteľné, že naivným hltačom akčných scén bude TENTO text klásť odpor. Tu nemôžete preskočiť ani riadok opisu, lebo opis tu nepôsobí len na dotvorenie atmosféry alebo preklenutie blokov deja, ale má, popri poetickej sile, i nesmiernu informačnú hodnotu. Bez neho nepochopíte dej – lebo sám sa niekedy dejom stáva, strháva vás do letu pôsobivými obrazmi bizarných, no pritom nesmierne, miestami až hrozivo dôveryhodne pôsobiacich bytostí. Napriek impozantnému rozsahu si Miéville nedovoľuje nudiť vás siahodlhými a podrobným popismi fyziológie a fyziognómie – čo sa dozviete, je utrúsené akoby nevdojak, alebo tam, kde to má súvis s dejom (napr. pri súloži či súbojoch) – a tak sa dokonca knižky nedozviete, ako presne vyzerá kaktusík – v dôsledku čoho si ani na chvíľu nespomeniete, že by ste sa mali nudiť. Nový Krobuzon nenadobúda presné a zreteľné kontúry, zachováva si nedopovedanosť, pôsobiacu temne a desivo., schopnú prinášať stále nové prekvapenia.
V Novom Krobuzone žijú nielen bytosti. Svoju nezameniteľnú atmosféru vyžarujú i obydlia, dopravné tepny mesta, trhoviská a univerzity, krčmy a nevestince. Nový Krobuzon je typické veľkomesto – škaredé až do neodolateľnej krásy, oslňujúce mágiou pekelného, horúčkovitého, spaľujúceho a hektického hmýrenia sa.
Je ako kotol, v ktorom za niekoľko okamihov plávajú vaše kosti necudne odhalené vo svojej drsnej podstate – mäso ohľadov sa už dávno vyparilo, no vy stále tlmíte pritvrdé zrážky, krúžiac dookola tekutinou, lebo viete, že čelný náraz by spôsobil katastrofu.
V tomto meste spolu žijú geniálny vedec Izák Dan der Grimnebulin a maliarka Lin. On je človek, ona cheprijčanka. Ich pomerne pokojnú existenciu naruší príchod garudu Jaghareka, ktorý kvôli bližšie nešpecifikovanému poklesku prišiel o schopnosť lietať – a chce ju opäť nadobudnúť. V rámci tejto objednávky sa Izák dostáva k neobvyklým výskumom a do kontaktu s bytosťami, ktoré dokážu šokovať i Novokrobuzončanov. Útulný neporiadok veľkomesta dostáva zabrať. Šíri sa nepokoj, ktorý spolu so zákernými psychomorami prepadáva nič netušiacich obyvateľov, aby z nich vysal súdnosť a spomienky.
Ako sa to neskončí, si prečítajte sami. Napokon, dej v knižke nie je až natoľko podstatný. Na vyše šesťsto stranách nebude nikto nikoho kopať v detailne popísanom slede gymnastických pohybov, nebude sa skákať so zbraňami pred a za úkryty. Napriek tomu však pocítite Obavu, Strach, Súcit a Radosť pri sledovaní siete vzťahov vynikajúco prekreslených postáv. Jemná hra citov a vášní medzi Izákom a Lin., nevyspytateľný Jagharek či hrdá ministerka Eliza Stenná-Katěná vám utkvejú v pamäti na veľmi dlhý čas. Ich činy a myšlienky vám, v omnoho komplikovanejšej a zložitejšej podobe než je to u Pratchetta, pripomenú problém spolužitia odlišného v husto obývanom priestore. Ktorým je Nový Krobuzon. Na dlhý čas MESTO vašich snov a nočných mor.
China Miéville, Nádraží Perdido, Praha Laser 2003, preklad:Milan Žáček, verše prebásnil Jan Vaněk j.r., 607, s. 419 sk.
Miloš Ferko 10/10